Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 18. kapitola

20.03.2013 (17:30) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 2125×

(Bella)

„Papier," usmiala som sa víťazoslávne. Alec mi venoval jeden škaredý pohľad, stiahol ruku zovretú v päsť, potom v sekunde zdrapil telefón a naštvane vytočil číslo. 

„Dobrý deň," šepol milo do telefónu. Tlmene som sa zasmiala.

„Áno?" ten istý ostrý hlas, ktorý som počula včera večer.

„Potreboval by som nahlásiť škody na hoteli," zamrmral znovu. Ešte hlasnejšie som sa zasmiala a vložila si hlavu do dlaní. 

„Počúvam," zahlásil unavený hlas. Alec sa na mňa zúfalo pozrel. Zakrútila som hlavou a chichot utlmila vankúšom. Vzdychol si.

„Rozbitá vaňa a jedna sklenená stena," vybuchla som smiechom.

„To má byť žart?" spýtal sa hlas zostra.

„Nie, nie je," šepol.

„Boli sme vonku a... keď sme sa vrátili, bolo to. Boli sme vo vedlajšej izbe s priateľmi. Keď sme sa potom vrátili, našli sme to v takom stave... Áno, ďakujem," buchol telefónom. Ozvalo sa pípnutie na znak ukončenia hovoru. Vybuchla som smiechom. 

„Keď sme sa vrátili, už to bolo," napodobnila som jeho hlas a otriasla sa v ďalších kŕčoch smiechu.

„A čo som mal povedať?" zavrčal na mňa s úsmevom. Do hlavy ma zasiahol jemnučký tlak. Pochopila som, že do mňa hodil jeden z vankúšov. Úder som mu vrátila.

„Čokoľvek. Ešte aj to, kvôli čomu sa to naozaj stalo, by bolo ľahko uveritelnejšie, ako toto," zaverklíkovala som. Do brucha ma udrel ďalší vankúš. 

 „Do miestnosti vletelo kladivo, o ktoré bola priviazaná tehla, a vrazilo cez sklo do vane," napodobnil formálny hlas, ktorý použil pri telefonáte.

 „Samozrejme, hlavne, keď sme na siedmom poschodí," pretočila som oči nad jeho logikou.

 „Som zvedavý, čo spravili Demetri a Jane," zasmial sa. Spýtavo som na neho pozrela. „Naposledy prerazili stenu," dodal s úsmevom a zahladel sa do steny, akoby si na niečo neuveriteľne dobré spomenul. Počas jeho zasnenia som ho nepozorovane zdrapila za členok a stiahla ku sebe. Prekvapene zaskučal.

 „Len sa neteš. Toto bol len začiatok," s úsmevom som sa mu obtrela o pery.

 „O tri hodiny ideme," poznamenal suchý hlas od dverí. Zaškaredila som sa na Jane. Stála vo dverách, v čiernom plášti so zloženou kapucňou a pohŕdavo na nás zazerala.

„Zlý pokus, sestrička," usmial sa na ňu Alec a vymanil sa z môjho zovretia. Jane si unavene odfrkla.

„Už vychádzam z cviku," zamrmlala.

„Neboj, pre mňa si bola, si aj budeš mrcha," usmiala som sa na ňu nevinne. Hrozivo na mňa zavrčala.

„Pekné," zatlieskal Alec, „a čo ste rozbili?" opýtal sa nevinne.  

„Výnimočne nič, narozdiel od vás," zazubila sa na rozbitú stenu kúpelne a vaňu. Pretočila som oči.

„Dnes by to nemalo byť nič zložité, ak sa pán uráči sústrediť," pokračovala ďalej.

„Zabudla by si si plášť," hodila smerom ku mne čiernu látku, „priprav sa. Musíme nejako vyzerať," zasmiala sa znovu. Ach, lebo ona... 150cm aj s topánkami, červené oči, bledá ako stena, nevyzralá. Hotová modelka. Bohužiaľ som jej túto poznámku nestihla povedať. Skôr, než som sa nadala, ozvalo sa zabuchnutie dverí a Jane zmizla.

Na jej adresu smeroval môj zdvihnutý prostredníček s perfektnou francúzkou manikúrou. Alec sa zasmial.

„Tak malá a tak neskutočne otravná," odfrkla som si.

 „Radšej sa priprav. Jane si na našom výzore dáva záležať," šepol ku mne,  „až príliš," dodal opovržlivo. 

S tichým kliatím smerom k jej osobe som prešla do kúpelne, prekročila rozbité črepiny a vošla "dnu" rozbitým otvorom.

„Nepozoruj ma," zavrčala som nahnevane na svoj odraz, v pozadí sa zamrvili hnedé vlasy a Alec sa zasmial. Okolo pásu ma objali jeho ruky.

„Prestaň," šepla som smerom k nemu, „musíme sa sústrediť..."

„Veď dobre," zavrčal dotknuto.

„Idem za Felixom," vyhlásil urazene. Počula som tresnutie dverí a nahnevané dupanie ku ďalšiemu apartmánu. Aby sa nezbláznil.

Vzdychla som si a otvorila kozmetickú taštičku. Našťastie som pri Jane nemusela očakávať podrazy. Niekoľko pomôcok na uchopenie vlasov, maskara, čierny očný tieň a lesk na pery. Usmiala som sa a začala si zopínať vlasy. Ťažko, ťažko.

Všetko mi vypadávalo, nedržalo nič a chvíľami som mala pocit, akoby sa proti mne rozhodli tie kovové mrchy štrajkoať. Nahnevane som jednou z nich hodila o stenu.

 „Ukáž sem," zašveholil unavený hlas za mnou. Jane mi schytila predné pramene vlasov a začala mi ich stáčať zarovno do seba. Vďačne som sa na ňu usmiala. 

„Sedí?" spýtala sa ma po niekoľkých minútach, spokojná sama so sebou. Nachvíľu ma napadlo, že by som jej sebavedomie zarazila. Potom som však vďačne vykrútila tvár.

„Sedí. Vďaka," usmiala sa.

„Počkaj ešte sekundu..."zdvihla jeden prst a pozorne si prezrela moju tvár. Potom znovu schytila kozmetickú tašku a začala mi čosi patlať na očné viečka.

„Tak," usmiala sa spokojne a vabehla z dverí. Prekrútila som oči a pozrela sa do zrkadla. Nabudúce jej budem musieť povedať, že ja tam tých upírov nejdem zvádzať.

Z tašky som vytiahla čierne šaty a otrávene vzdychla...

Pomalým, vyrovnane usporiadaným tempom sme kráčali lesom. Neponáhlali sme sa, neboli sme zmetení, či nebodaj nervózni. Aspoň naoko. Človek by to nazval pohŕdavým.

 Jane neprejavovala ani náznak predošlých emócii, to vysmiate dievča z rána sa stratilo.

Alec bez hocijakého prejavu citu kráčal povedľa nej, z jej druhej strany kráčali Demetri a Felix. Aj oni mali tú istú nepreniknuteľnú masku. Pokúsila som sa napodobniť ich príklad. 

Rovnomerný rytmus znel takmer ako nejaká pieseň. Synchronizované, no aj tak sme nepochodovali. Harmónia spojená s našimi pohybmi bola slasť pre uši, kroky pastva pre oči.

Pred nami sa otvárali hlasy, počula som tie nervózne usporiadania skupiniek nahrnutých pri sebe, cítila somkaždý jeden nádych. Nedalo mi to. Musela som ich spočítať. Pätnásť. To by zrejme nemal byť taký problém. Nás je päť. Na každého by teda mali pripadnúť traja. Upokoj sa. Bella.

Otvorila sa pred nami mýtina, príliš temná, aby sa mohla nazvať čistinkou či lúkou, príliš svetlá, aby boli chránení pred slnkom. 

Väčšina z nich nepojne prechádzala do kruhov ako nepokojné šelmy, iní stáli v nakrčených pozíciach. Jane s Alecom vytvorili prednú linaju, ja a Demetri s Felixom vytvárali dokonalú polovicu kosodlžníka. Jane nás jedným pohybom zastavila.

Videla som tie pohŕdavé výrazy, potlačenú obavu a smiech z našeho počtu. Niektorí sa upokojili, iní ešte stále zotrvávali vo svojich agresívnych postojoch.

„Myslím si, že veľmi dobre viete, kto sme," začala Jane sucho, „aj to, že nemá cenu pred nami utekať. Alebo sa schovávať. Alebo s nami bojovať," zašveholila jemným hlasom. Niekoľko upírov stojacich vzadu sa rozchechtalo.

„A kto nás zastaví, maličká?" zasmial sa upír stojaci v prednej línii - ak sa to tak dá nazvať - podišiel vyzývavo ku našej skupinke a pohŕdavým pohľadom si premeral Jane. Mohol mať tak dvadsať, keď ho premenili. Nevyznala som sa v tom, ale vyzeral veľmi čertsvo. Rátala by som mu menej ako pol roka. 

A práve ten upír sa chystal dotknúť jej krku.

Spokojne sa na neho usmiala.

Upír sa zarazil v pohybe. Jeho tvár prezrádzala nemý šok, ústa sa mu v bolesti otvorili a kŕčovito zaryl nohy do zeme. Ostatní z našich protivníkov ho znepokojene sledovali, mnohí sa niekoľkokrát vytočili ku lesu za sebou. Všetkými myklo, keď ten prvý vykríkol. Jane sa usmiala ešte viac. V lícah sa jej vytvorili jemné jamky.

„Budíte tu príliš veľa pozornosti, uvedomujete si to?" spýtala sa ho po chvíli. Šokovane vzhliadol ku nej, rukami špinavými od hliny sa nadvihol do kľaku a úpenlivo zaprosil. 

 „Kto vás stvoril?" pokračovala ďalej smerom ku nemu. Vystrašene na ňu pozrel.

 „Nikto z nás to nevie. Máme len veliteľa. On nám dáva informácie a pomáha nám prežiť. On povedal, že ak nebudeme loviť v meste cez deň, môžeme si prakticky robiť, čo chceme. Pomáha nám. Nikto nevideľ našu stvoriteľku, iba on," chrlil zo seba jednu vec cez druhú a bojazlivo sa na ňu pozrel, akoby sa bál, že jeho nevedomosť spôsobí ďalšiu bolesť. 

„Ako sa volá váš veliteľ?" Ani na neho nepozrela.

„Predstavil sa nám ako Ley. Prosím, ja už nič neviem," opatrne sa postavil a okamžite od nej o niekoľko krokov ustúpil. 

„Je nám to ľúto, zlatíčka, ale nemáme inú možnosť," usmiala sa Jane.

Zdá sa, že nasledujúce sekundy si uvedomili aj tí, proti ktorými som stála.

„Kryjeme ťa," šepol smerom ku mne Demetri, tak potichu, že aj Jane už mala probrm to zaznamenať. Vďačne som na neho pozrela.

Niekoľko upírov hrozivo zavrčalo a rozbehlo sa smerom k nám. Felix s Demetrim naproti nim, ja, Jane a Alec sme ostali sústredene stáť.

Upír, od ktorého sme sa všetko dozvedeli, sa v snahe vrhnúť na Jane v rýchlosti presunul smerom ku nej. Vzápätí však skončil na zemi, opäť sa zvíjajúc v bolestných kŕčoch.

Alec sa sústredene zahladel na skupinku. Znovu tá číra hmla. Niekoľko upírov znehybnelo.

„Nezdá sa, že by mali nejaké dary. Pomôž mi ich zabiť," šepol smerom ku mne.

Pripadala som si ako vo sne. Prechádzala som medzi nehybných upírov a každému z nich trieštila hlavu na drobné úlomky. 

Za mnou sa ozýval prenikavý ryk toho upíra. Chudák.

Felix a Demetri bojovali s najmenšou skupinkou, no už po niekoľkých sekundách začali ich počty ubúdať. Po pol minúte ich už ostalo len päť, do toho som rátala aj upíra, ktorého mučila Jane.

Priskočila som k Demetrimu a pomohla mu s odrovnaním posledných dvoch upírov. Felix už skončil.

V hre ostal jedine "ten hlavný".

„Pomôžem, sestrička?" usmial sa Alec. Sústredene prikývla a Alec znovu rozprestrel svoju ťaživú moc.

Nemohla som tomu uveriť. Priamo predo mnou roztrhalo upíra na drobné kúsočky. Čoskoro sa po mýtine začali prevalovať lenivé kúdoly dymu a ostré plamene. 

„Nový trik,"" zasmiala sa Jane na upíra pred sebou a spolu s Alecom si ťapli na znak víťastva. Maska bola dolu. Felix sa začal spokojne škeriť.

„Neviem, ako vym ale ja idem späť do hotelu," vzdychla si hneď nato unavene.

„My už nejdeme domov?" spýtala som sa prekvapene.

„Počula si," vmiešal sa do toho Demetri, „majú veliteľa a stvoriteľku."

 „Do toho by sme sa mohli pustiť zajtra. Ide niekto so mnou?" spýtala sa Jane a ukázala na stranu odkiaľ sme mali hotel. 

 „Ja idem na lov," namietol pochybovačne Alec,  „idete?" zasmial sa smerom ku nám. 

Nakoniec išla do hotelu iba Jane. Ja, Felix a Alec išli na lov a Demetri sa ešte chcel pozrieť na stopy, či nezachytí nejakú neznámu vôňu, ktorá by mohla pochádzať od tých druhých.

Na lov som sa vôbec nesústredila. Môj pohľad stále skákal na Aleca a Felixa. Vidieť týchto dvoch spolu na love bolo naozaj... komické. Hlavne vo chvíli, keď si vyhliadli rovnakú korisť. Vtedy sa pred ňou začali hádať a chudinka dievča na nich vykolajene pozeralo. Počas ich hádky som sa nepozorovane priblížila za ich chrbty a sama sa na ňu hodila.

Na chrbte som cítila naštvané pohľady, ako som z dievčaťa vysala aj poslednú kvapku krvi. Nevinne som sa na nich usmiala. Felix na mňa naštvane zavrčal.

„Kde sa dvaja hádajú, tretí má všetko," usmiala som sa milo. 

„Tá bola moja," zaskučal dotknuto. Aby sa nezbláznil. Vzdychla som si, keď sa napriamil na útok. 

„Je to naozaj nutné," zaúpela som pri pohľade na jeho demonštratícne odhalené zuby.

„Felixovi nebude nikto kradnúť večeru," zavrčal na mňa. Jasné, Bella mu šlohla večeru, Bella zlá. Pretočila som oči. 

„Jen zprostit toho, kdo je nevinen
a trestat provinilé ještě zbývá.
Však věčně bude srdce jímat znova
žal Juliin a bolest Romeova," zarecitovala som mu, urobila pukerlík a jemne sa mu poklonila.

„Ty máš šťastie, že tu nie je Demetri," usmial sa na mňa.

„Nemá," ozval sa hlas za mojim chrbtom. Prekvapene som sebou mykla a vytočila sa. Demetri stál tesne za mnou a s prefirérnym videním sa na nás uškŕňal.

„Čo si spravila?" spýtal sa smerom ku mne s výrazom neviniatka. Znovu som pretočila oči.

„Ukradla mi jedlo," zavrčal Felix.

„Ukradla nám jedlo," opravil ho Alec.

„Aké to hrozné," zdramatizovane som prehodila. 

„Mňa by len zaujímalo, prečo vám tu recitovala Shaekspira," zasmial sa Demetri a podišiel ku nim.

„Našiel si niečo?" spýtal sa ho Alec profesiornálnym tónom.

„Bez stopy, pane," odfrkol si.

„Nevrátime sa už? Jane umiera túžbou, aby sme prišli," zašveholil Felix. Keby vedel, že nie je tak ďaleko od pravdy. Zasmiala som sa.

„Takže závod," vyhlásila som a okamžite vyrazila - smer: hotel.

„Mrcha," zanadával Demetri potichu a ihneď vyrazil za mnou, ostatní v niekoľko stotín sekundovom rozdiele. Okamžite ma dobehol. Čo som si myslela. Na lýtku som pocítila náraz a potom, ako padám na zem. S naštvaným vrčaním som vyrazila ihneď za ním. Zbytočne. Aj tak bol pri kraji lesa prvý.

„Podvádzal si," zavrčala som dotknuto.

„Aj ty," šepol s úsmevom. 

„Všetci sme podvádzali," zasmial sa Alec. Samozrejme.

Do hotelu sme vkĺzli zadným vchodom, potichu, aby sme na seba nepútali príliš pozornosti. 

„Kde je Jane?" spýtala som sa mierne nesvoja, keď som nezačula jej hlas či pohyby v ich izbe. 

„Neviem," odvetil bezstarostne Demetri a otvoril dvere od ich apartmánu. 

„Čo sa deje?" spýtal sa ho Alec znepokojene, keď strnul vo dverách a neveriacky zízal na izbu. Pritvorila som sa bližšie.

S mierne vypúlenými očami hľadel na zničenú izbu.

Nábytok bol porozhadzovaný, neusporiadane rozložený, kde tu bolo vidno niekoľko kusov roztrhanej látky. Pri dverách sa tiahol jeden obrovský škrabanec.

Ako zhypnotizovaný vošiel do izby, jedným prstom prešiel po škrabanci a neveriacky zazeral na rozbitú stoličku.Bez hocijakého povolenia som vošla za nim.

Upútalo ma čosi na stole. Bola malá, oviazaná karmínovou stuhou a na jej vrchu trónil elegantný nápis.

Isabella Volturi

Zdvihla som list a mlčky po ňom prebehla očami. Zatmelo sa mi pred očami.

Sakra, nie. Nemôže sa jej nič stať. Kvôli mne nie. Dopekla, dopekla!

Vidím vidím, že milostné scény mi jednoducho nejdú :D Len by som vás prosila dievčatá - miesto "nebudem sa vyjadrovať" normálne napíšte, že sa vám to nepáčilo, aby som už také debiliny nenapísala :) Nie som ako autorky typu: buď sa ti to páči, alebo sa strč. Rada si vypočujem kritiku a budem sa podľa nej riadiť. 

Áno, Kaisa ešte pri 13 kapči predpokladala, že sa nestane niečo dobré. A hádajte čo? Našú malú blonďaú potvorku *píííp* stará známa :D Viac k deji neprezrádzam.

Prejdime teda k ďakovačkám:

 Takže za prvé ďakujem Jane a Šušu za to, že komentovali a prečítali - ono, môj štýl písania nie je ani zďaleka dobrý a obdivujem ľudí, čo to dokážu čítať

roel: to ja ďakujem tebe :) Za to, že ma chváliš a komentuješ a za to, že sa ti poviedka páči :) áno, ja viem... hanbím sa za ňu ako pes :p

darca131 a alicecullenhale2: áno, ja viem, viem :( To mi vtedy dosť dobre preskakovalo, naviac som bola nervózna, lebo sme ďalší deň písali 4 písomky a ja som nebola naučená. A pre Alice: Cullenovci budú, len sa na to prosím nepýtaj každú kapitolu :D Už mám napísané aj kapitoly, kde už sú, len si musíš takých 5-6 kapitol ešte počkať :)

leny: ohľadom cullenom som už rozprávala, nevdojak ďakujem tebe za to, že zrejme jediní, komu sa tá scéna (trááápna) páčila, si bola ty a Vanes :) Ďakujem :)

belldemetri: pri tebe som sa už vyjadrovala na skype, len dodám, že : DIEVČA, AK TOTO ČÍTAŠ, PADAJ PÍSAŤ IVD A FOFREM!!! jasné? :D

Dúfam, že od vás jedný smajlíkom v komentári nežiadam tak veľa. Ono, toto som poslala do adminu len vďaka van, komentáre mi pomohli, ale najviac mi pomáha, keď si vypočujem názor, aby som mohla svoje písanie zlepšiť :) Ďakujem, ďakujem :) 

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 18. kapitola: