Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ty si naša rodina - 7. kapitola

08.09.2012 (08:00) • 9moncici9, VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 2390×

Edward:

Nedokázal som vypustiť z hlavy to, čo mi Jasper povedal do telefónu. Poslali na mňa Isabellu, ale kto? Kto, dočerta, je Isabella? Fajn, viem, je to lovkyňa upírov, ale ona je tiež upír, aj keď len polovičný. Prečo pracuje pre spoločnosť, ktorá zabíja upírov a prečo by sa stavala proti vlastnému druhu? Na čo bolo dobré, že zabila človeka? Žeby nebola taká nevinná, na akú sa hrá? Čo ak ani jej rodina nevie, že zabila človeka. To je prvý tromf, ktorý na ňu mám, a ktorý budem môcť proti nej použiť.

Ďalej mi napadá, ako o tom všetkom vie Jasper. Je to obyčajný človek. Bežne si ľudí dávam ako desiatu, ale pri ňom som urobil výnimku, keď sa mi dostal pod ruky. Niečím ma zaujal, a tak dostal milosť. Od tej doby som ho poriadne nevidel, ale počul som, že chce byť upír. Keby to bol povedal, mohol som ho zmeniť ja. Nie, to radšej nie. Mať na krku novorodeného upíra nie je žiadna výhra. Upratovať po ňom jeho neporiadok, stačí, že upratujem po sebe. Jasper niečo vie, keďže mi povedal, aby som odišiel. Musí o nej vedieť toho podstatne viac, ako ja. Mám toľko otázok a na ne mi dá odpovedať len tento ľudský červ. Vzal som do rúk mobil a začal písať smsku.

„Zajtra. Malá kaviareň. Seattle. 13:00. E.“ Správa odoslaná. Ani nie po minúte mi prišla odpoveď.

„OK. J.“ Tak, už mi ostáva vyplniť len zvyšné hodiny.

Rozhodol som sa ísť ešte prevetrať. Neviem, čím to bolo, ale nemal som ani chuť ísť uloviť si nejakú ženu, dokonca som nemal ani chuť na sex a to je čo povedať. Čo so mnou tá prekliata Isabella urobila? Čo to má znamenať.

Vbehol som do lesa a vyšplhal som sa na prvý strom. Začal som preskakovať z jedného stromu na druhý, až som sa zastavil na najvyššej borovici a sledoval som okolie. Všade bolo ticho, nikde ani živej duše. Pocítil som prázdnotu. Akoby som si uvedomil, že mi niečo chýba v mojom bezduchom živote. Pritom nie som sám, veď mám každý večer nejakú spoločnosť, doteraz som nikoho nepotreboval a nehodlám to v žiadnom prípade meniť. Je hlúposť tvrdiť, že žijem bezduchý život. Môj život, moja existencia, je užitočne vyplnená. Nič mi nechýba.

Mám super podkrovný byt, mám ženy, mám vždy čerstvú krv a mám toľko peňazí, že obyčajnému človeku sa o takej sume ani nesnívalo. Čo to tu trepem? Dnes je asi niečo divné vo vzduchu, takéto filozofické úvahy o živote a existencii som ešte neviedol. Mal by som sa asi vrátiť naspäť do svojho bytu a prichystať sa na stretnutie s Jasperom.

Bolo už pol jednej, a tak som sa rozhodol vydať do mesta. Zaparkoval som auto a prešiel som ku kaviarni. Jasper bol presný. Ako to hovorieva? Presnosť je výsada kráľov. No mne sa viac páči: Nikdy nemeškám, to len ostatní chodia príliš skoro. A tak bolo aj v tomto prípade. Bolo päť minút po jednej. Nič hrozné, ale Jazz už netrpezlivo poklepkával palcami po stole. Aj keby som nebol upír, jeho by som spoznal všade. Jasper vynikal svojou zlatou kučeravou hrivou. Vždy som mal pocit, že je to lev v mužskom tele. Mal aj jazvy po rukách, ale nikdy som sa ho nepýtal, kto alebo čo mu to urobilo. Započúval som sa do chodu jeho myšlienok, ktorých už bol riadne netrpezlivý.

„Edward, kde si? Volal si ma a ja som myslel, že je to súrne. Ak ma počuješ, máš jednu minútu, inak padám,“ vyhrážal sa v myšlienkach. Poznal moju schopnosť a preto vedel, že ho začujem aj na niekoľko metrov. Prišiel som k nemu a posadil sa oproti.

„Máme podrezaný jazyk?“ podpichol som ho a zasmial som sa.

„Nie je bezpečné, aby som sa tu dlho zdržiaval. Nezabúdaj, že Isabella môže byť niekde blízko,“ povedal mi v myšlienkach. Túto komunikáciu mám celkom rád, pretože nikto nevie, o čom je reč. Síce niekedy vyzerám ako cvok, ktorý hovorí sám so sebou.

„Poznáš ju osobne?“ Prikývol. Hm, takže o nej naozaj musí toho vedieť veľa.

„Odkiaľ? Ako dlho? Čo je zač?“ Viem o nej, že je lovec upírov, ale nech mi povie viac.

„Pracuje pre spoločnosť M&V už pár rokov. Od malička ju cvičili k jej poslaniu. Je jednou z najlepších, dokonca ja si sám dovolím povedať, že nemá konkurenciu. Hovorím to aj napriek tomu, že naposledy zlyhala, ale nie svojou chybou a má obrovský dar, s ktorým sa u tvojho druhu ešte nestretol.“ Počúval som ho a boli to zaujímavé informácie. No stále som mal pocit, že mi toho veľa nepovedal.

„V tej spoločnosti je viac takých ako ona? Myslím tým polovičných. A prečo práve ju poslali na mňa, keď hovoríš, že zlyhala, a aký to má vlastne dar?“ Jasper len krútil hlavou a bol prekvapený, ako málo viem o M&V.

„Ed, ty skutočne nič nevieš? Kde si žil posledných desať rokov? Ale dobre, nemám veľa času, tak pokračujem. Isabellu našli ako malé dieťa, nikto nie je ako ona. Všetci sú tam ľudia a sú od malička cvičení na prácu lovcov. Isabellu nenasadili na teba oni. Ona si ťa vybrala, aby napravila svoje meno. Vedela, že to nie je ľahká úloha, ale dala sa na to. Chce si niečo dokázať. Ona je inak skvelá, je krásna, láskavá a vtipná. Život sa s ňou nemaznal. Matka umrela pri pôrode, lebo Isabella si doslova prehrýzla cestu von z jej brucha a otca nepoznala. Je nevinná a nepoškvrnená, ale je tiež cieľavedomá a nebojácna. Čo sa týka jej daru, má štít. Fyzický a aj psychický. Cez jej štít neprejde žiadny upírsky dar, jedine vtedy, ak svoj štít stiahne.“ Nemo som počúval a fascinovane som hľadel na Jaspera, ako to všetko vie? Povedal by som, že mi Isabelly prišlo ľúto, ale nie, veď ma chce zabiť, ale prečo to ešte neurobila?

„Ako o tom toľko vieš? Prečo ma potom nezabila, keď už mala toľko príležitostí, dokonca mi bola dostatočne blízko a dal som jej aj dôvod na to, aby to urobila a ona nič. Prečo?“ Veď som ju znásilnil, veď som bol ku nej krutý, bezohľadný a surový a ona neurobila nič. Nechápem tomu.

„Už mala príležitosť? Nechala ťa žiť? A vlastne prečo si ju nezabil ty? Veď máš slabosť na ženy a ona je vskutku neodolateľná, to uznám aj ja.  Zaujímalo ťa, odkiaľ o tom toľko viem? Spolupracujem s pár upírmi, ktorí majú vážny záujem o zničenie tejto spoločnosti, a tak ma nasadili rovno k nim. Za to dostanem to, po čom tak túžim, a to je nesmrteľnosť. Prahnem po nesmrteľnosti a po možnostiach, ktoré obnáša.“

Jazz má pravdu. Mal som možnosť ju zabiť, ale ja som to neurobil. Odolal som a sám neviem prečo. Čo urobila so mnou? Myslím na ňu a mám pocit, že sa zbláznim, lebo som ju už pár hodín nevidel. Stačilo by mi ju zazrieť z diaľky, ale to by som potom chcel viac. Začal by som túžiť po jej tele. Jasper sa na mňa divne pozeral.

„Čo je?“ vybehol som na neho. Zasmial sa. Som mu na smiech?

„Cítim, že si zmätený. Nie si si istý sám sebou a svojím konaním. A to sa skvele baví. Fajn, Ed, ale ja už fakt musím ísť. Dúfam, že som ti aspoň trochu pomohol. Keby niečo, ozvi sa, alebo sa ozvem ja.“ Postavil sa a natiahol ku mne ruku. To ľudské gesto na rozlúčku. Typicky ľudské.

„Dobre. Jazz, vďaka. Cením si to,“ podal som mu ruku na znak vďaky. A obaja sme sa vybrali iným smerom.

Pomaly som prechádzal cez cestu. Sledoval som mladé zamilované páry a premýšľal som nad tým, že za celú svoju existenciu som ešte nikdy nemiloval. Nikdy som necítil to, čo cítia zaľúbení. Na čo to myslím? Naozaj je niečo vo vzduchu.

Prešiel som na druhú stranu ulice a prechádzal som okolo reštaurácie. Zarazil som sa, keď som si všimol, že tam sedí Isabella s nejakým chlapom. Ten chlap bol strašne nesympatický. Mal čierne vlasy a vyzeral akoby bral stereoidy. Proste nechutné. Čo na ňom, dopekla, vidí? Možno nie som taký vymakaný ako on, ale to, čo mám na sebe, je čistá drina a nie steroidy. Dobre, možno na mne popracovala aj upírska podstata, ale to je teraz vedľajšie. Postavil som sa tak, aby ma nevideli a započúval som sa do ich rozhovoru.

„Si nádherná, vieš o tom?“ Samozrejme, že je nádherná, to sa musí pýtať? Aj slepý by si všimol jej krásu.

Ten svalovec si myslel to, čo povedal. Bola pre neho krásna, neodolateľná, ale svalovec nevie, čím je. Nech si nerobí veľké nádeje. Súdim aj z toho, že keď jej to povedal, tak sa začala dusiť. Nečakala to a zaskočilo ju to. Vyzerala, že na to nie je nejako zvlášť zvyknutá.

Potom sa jej začal ospravedlňovať, no jej zdvihlo žalúdok. Bolo to počuť až ku mne. Jej jedlo sa pýtalo naspäť na tanier. Vedel som, že on nebude jej typ. Veď ako by aj mohol. Vyšli von a on mal tú drzosť sa jej spýtať či sa ešte uvidia. Určite povie nie, musí povedať nie. Napol som uši, aj keď to bolo zbytočné, lebo som vedel, že to určite budem počuť.

„To by som bola rada. Tak zajtra tu? O takom istom čase?“ navrhla mu a on súhlasil. Prečo mu to navrhla? Určite len zo slušnosti. Chcela byť milá. Doriti, čo si to nahováram. Prečo mi to vadí? A dosť, idem za ňou. Chce sa hrať, budeme sa hrať.

Nasadol som do svojho nablýskaného autíčka a šiel za ňou. Celú cestu som zvieral volant pevne v rukách, až som sa bál, že ho vytrhnem. Nedokázal som dostať z hlavy ten jej pohľad na toho svalovca, to, ako sa na neho pozerala a ako sa usmievala. Bol som taký zabratý svojimi myšlienkami, že som si nevšimol, že začala spomaľovať. Rýchlo som odstavil auto a zvyšok som dobehol. Takže tu býva? No, musím uznať, že má vkus, dievča. Aspoň na výber domu, keď nie na výber chlapa. Musím niečo urobiť, aby si dievča na mňa spomenulo.

Vyšplhal som na strom, z ktorého som mal skvelý výhľad do jej domu, a mám pocit, že priamo do jej izby. Sledoval som ju, ako vyšla hore schodmi a vošla do izby. Začala pomaly zo seba dávať dole šaty, ktoré mala práve na sebe. Tak sa mi naskytol nádherný pohľad na jej dokonalé telo len v spodnej bielizni. Preboha, ona je hriešnica. Toto si normálne oblieka? Uznanlivo som prikývol na jej výber.

Začala si vyzliekať aj tú bielizeň a ja som sa len modlil, aby jej to trvalo aspoň hodinu. Pripadal som si ako starý chlýpnik, ktorý sleduje nevinné dievčatko. Ale keď ono sa nedalo odolať a nepozerať sa na tú dokonalosť predo mnou by bol hriech a ja nie som hriešnik a nehodlám sa dostať do pekla. Celá nahá prešla k veľkej skrini a potom sa prehla k šuplíku a Bože môj. Keby som bol človek, určite prestanem teraz dýchať.

Jej dokonalé krivky, krásne štíhle a dlhé nohy a ten malý chutný zadoček, ktorý sa pýtal na ruky, aby som ho pomojkal. Aby som ho pevne uchopil do oboch rúk. Aj môj kamarát v nohaviciach mal na to rovnaký názor. Nieee, ona sa začala obliekať. Dala na seba jemnú priliehavú košieľku, ktorá tvarovala jej pevné poprsie a dokonale odhaľovalo jej stvrdnuté bradavky od čipky. Na nohy si obula ružové papučky, vlasy zapla do vrkoča. Vyzerala ako malé dievčatko, malé hriešne dievčatko.

Chvíľku som ju ešte sledoval a potom ma to napadlo.

„Dobrý deň, rád by som si objednal kyticu červených ruží. Počet? Dajte ich tam päťdesiat. Na meno Isabella Swanová. Je to posledný dom, keď odbočíte na tú cestu k lesu. Áno, chcem tam aj odkaz pridať. Napíšte tam: Najdrahšia Isabella. Tá noc bola krásna. Nechceš si ju zopakovať? Tvoj najdrahší Edward. Ďakujem vám.“ Tak. Toto by sme mali, už len počkať na jej reakciu.

Ani nie do pol hodiny tu bol doručovateľ. Vystúpil z auta taký malý vychrtlý chlapík, že ho ani nebolo vidieť za tou kyticou. Miestami som mal pocit, že ho aj poláme. Došiel k dverám a zazvonil. Isabella vyskočila na nohy a cupitala k dverám. Len tak v košieľke otvorila dvere. Usmiala sa na doručovateľa a prebrala kyticu. Privoňala si k nej a všimla si lístoček, pomaly ho otvorila a prečítala. Hodila kyticu o zem a začala po nej skákať vo svojich ružových papučkách a popritom trhala lístoček. To má byť akože nie?

„Nenávidím ťa, Edward Cullen. Nech si kde si, nenávidím ťa!“ Zaťala tie malé rúčky v päsť a až tam som videl, ako celá horela od zúrivosti. Skoro jej išla para z hlavy. Smiechom som sa tak otriasal, že som skoro spadol z toho stromu.

Máme za sebou ďalšiu kapitolu z pohľadu Edwarda a už teraz vám prezradím, že ďalšia kapitola bude skvelá podľa mňa. :) Bellinka bude mať rande a koho nám tam stretne? :P 

Ďakujeme za vernosť a komentáre, 9moncici9 a VictoriaCullen.

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), VictoriaCullen, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ty si naša rodina - 7. kapitola: