Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Twitanic 9. kapitola

18.10.2010 (18:00) • Emielee • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1811×

9. kapitola - Únava

„Bella, čo to malo znamenať? Si v poriadku? Nie je ti zima?“ spytoval sa ma, no ja som nevnímala a prudšie som sa k nemu tisla.

Veľmi rýchlo na mňa položil svoje sako. Jeho ruky sa mi omotali okolo pása. Perfektné!

„Edward, mal by si ju vziať dnu, je tu chladno, môže ochorieť,“ napomenul nás muž, ktorému vďačím za to, že som nestihla spáchať jeden hlúpy čin.

„Poď, Bella!“ riekol Edward. Snažil sa ma jemne odstrčiť a prinútiť k pohybu.

„Ešte chvíľu,“ poprosila som takmer nečujne. Usmial sa a znova ma prichýlil do svojho náručia. Zmáčala som mu slzami celý jeho golier drahej košele.

„Bella,“ oslovil ma a moju tvár si nežne zobral do pravej dlane. Palcom mi zotrel poslednú slzu stekajúcu po líci. Svoje dokonalé pery priložil na moje čelo.

„Trasieš sa, pôjdeme do vnútra.“

Tentokrát som ho nepresvedčila. S úsmevom na chladných perách si ma vyhodil na ruky.

„Keď sa nechceš pustiť, nemusíš,“ šepol mi do ucha a následne ho pobozkal.

Zatvorila som oči a vychutnávala si tento sladký moment. Otváral dvere od svojej kajuty. Pridŕžal ma pevne, neviem, ako to dokázal s jednou rukou. Opatrne ma položil na svoju posteľ. Stále som odmietala pustiť sa. Svoje ruky stiahol z môjho chrbta a priložil mi jednu na tvár, druhú v bok. Díval sa na mňa tými pôvabnými očami.

Začala som sa naťahovať po jeho bozku. Nehýbal sa a moja šanca sa zvýšila. Už len kúsok ma delil od jeho pier. Opantal ma jeho dych. Potrebovala som cítiť ten jemný chlad, čo z neho sál.

„Edward, nie!“ zakričal prenikavý ženský hlas. Prudko som sa strhla a Edward otočil hlavu jej smerom.

„Pokoj, Esme, nič sa nedeje!“ Edward sa snažil o milý tón, no zrejme mu vadilo, ako sme boli prerušení.

Postavila som sa a neochotne pustila Edwarda, aby som pani Cullenovú mohla dôstojne spoznať. Už som ju párkrát videla, no ešte nikdy som s ňou nemala tú česť.

„Isabella Swanová, rada vás spoznávam,“ predstavila som sa a natiahla ruku.

„Esme Cullenová, potešenie na mojej strane,“ milo sa usmiala. Jej ruka bola ľadová, tak ako Edwardova. Majú toľko spoločného...

„Chystáte sa na tanec?“ spýtala sa. Edward zdvihol jedno obočie, ako keby sa mu nápad pozdával. Ale mne nie!

„Ak by som mala nejaké šaty a aj náladu, tak by som šla,“ začala som svoju úvahovú zložku.

„My s Carlislom pôjdeme, ospravedlňte ma, musím sa ísť pripraviť.“

Udržala si odľahčený úsmev a zmizla vo dverách vedľajšej izby. Opäť sami...

Posadila som sa vedľa neho na posteľ. Skúmavo na mňa hľadel a odkryl pramienok vlasov, ktorý zahaľoval moju jazvu. Zosmutnel, do jeho očí sa nahrnula bolesť.

„Odpusť mi, nemohol som ťa vtedy zachrániť,“ hlesol a svoj pohľad venoval podlahe.

„Edward, prosím, netráp sa,“ povedala som prívetivo, pichlo ma pri srdci, ako sa zatváril. Nemôže byť smutný, to nedovolím. Dlane som položila na jeho líca a opatrne pozdvihla, aby sme mohli byť tvárou v  tvár.

„Ľúbim ťa, Bella, ďakujem ti za všetko.“ Presunul svoje ruky na tie moje.

„Aj ja teba, Edward,“ odpovedala som úprimne.

„Pôjdem... Prepáčte, už vás nechám.“ Esme stála v prekrásnych tmavozelených dlhých šatách a hľadela na nás. Edward pokynul hlavou, potom sa jeho sestra vytratila z kajuty.

Neváhal už ani sekundu a spojil naše pery. Moje srdce túžobne poskočilo. Ruky som presunula do jeho vlasov a vášnivo som mu vracala sladké dotyky. Tlačila som sa na neho, až sme sa prekotili na honosnú posteľ. Zasmiali sme sa.

„Ani si nevieš predstaviť, ako veľmi som po tomto túžil,“ nachvíľku ma prerušil, no potom opäť vyhľadal moje ústa. A on si nevie predstaviť, ako sa mi to páči. Jeho bozky, pohladenia, úsmevy, jednoducho on. Kiežby tak tento moment nikdy neskončil...

Začínala na mňa pôsobiť únava, no nechcela som prestať. Edward si to všimol.

„Láska, mala by si si ľahnúť, dnes bolo toho na teba priveľa,“ precedil cez moje pery a posledný krát ma pobozkal. Pripomenul mi, že by som sa mala vrátiť k Rose. Lenže viem, že to nemôžem.

„Stalo sa niečo?“ opýtal sa a rukou mi chlácholivo prešiel po vlasoch.

„Pohádala som sa s matkou, bojím sa vrátiť,“ odpovedala som pravdivo a svoju hlavu som zaborila do jeho hrude.

„Môžeš tu zostať, nemusíš nikam ísť, ani nechcem, aby si odišla,“ riekol a pobozkal ma do vlasoch.

„Naozaj smiem?“ nedôverčivo som sa spýtala.

„Samozrejme, láska,“ povedal okamžite i venoval mi ďalší bozk.

„A zostaneš pri mne?“ potrebovala som vedieť.

„Tak dlho, ako si budeš priať,“ súhlasil. Takmer som šťastím kričala. Priala by som si na večnosť, čo, žiaľ, nie je možné.

Zodvihol ma a prikryl červenou prikrývkou so zlatým vzorom. Cítila som sa tak pokojne, tak vyrovnane. Netrvalo dlho a zaspala som v sladkom objatí muža, ktorého milujem. Tento sen nemal žiadny význam, realita po boku Edwarda je neporovnateľne krajšia, než zhluky farieb spojitého spektra.

Prebúdzala som sa po nekonečných hodinách bez tváre muža, ktorý ma robil nepredstaviteľne šťastnou.

„Láska, ako sa ti spalo?“ začal, keď som otvorila rozospaté oči.

„Výborne, keďže si bol so mnou,“ odpovedala som mu a vyhľadala jeho pery. Potrebovala som cítiť ten dotyk, je ako moja závislosť.

„Vieš, vôbec, koľko je hodín?“ povedal spomedzi nášho bozku. Nesúhlasne som pokrútila hlavou.

„Šesť popoludní,“ zahlásil.

Toľko? To som prespala skoro celý deň? Zarazene som pozdvihla zrak na hodiny na stole. Naozaj ukazovali šesť.

„Bola si unavená, zaslúžila si si odpočinok,“ povedal súcitne a pohladil ma po vlasoch.

Cítila som, ako sú moje vlasy neupravené. Takto ma nemôže vidieť, musím stráviť určitý čas v kúpeľni.

„Mohla by som ísť do kúpeľne?“ opýtala som sa. Nechápavo na mňa pozrel. Som predsa ešte stále hosť, mala by som sa spýtať.

„Pravdaže! Mimochodom, Esme pre teba nachystala šaty, aby sme si dnes mohli ísť zatancovať, takže sa môžeš hneď do nich prezliecť.“ Ukázal na šaty zavesené na skrini. Dlhé bledunko ružové šaty s nadýchanou sukňou, hlbším výstrihom, s objemnými rukávmi.

„Tie si nemôžem vziať,“ začala som odporovať  tej kráse, sú dokonalé, ale nepatria mne, nehodia sa k mojej postave.

„Prosím, zober si ich, aspoň dnes večer,“ poprosil. Nebola som schopná mu odpovedať nie. Jemu sa to skrátka nedá.

Odvrkla som si, no nakoniec vzala honosné šaty a schovala sa v kúpeľni. Môj odraz vo veľkom zdobenom zrkadle bon naozaj poľutovaniahodný. Ja a Edward sme ako z iných svetov. Krása, dokonalosť, výnimočnosť s obyčajnou, nemotornou, šedou myškou. Je to až priveľký kontrast. Poponáhľala som sa, aby na mňa Edward dlho nečakal. Vlasy som si rozčesala kefou od Esme. Dúfam, že jej to nebude vadiť. Vypla som ich dohora a pokúsila sa zamaskovať veľkú jazvu. Tieto úpravy mi prišli príšerne dlhé, no musím nejako vyzerať pri Edwardovi. Nikdy mi na kráse nezáležalo, no teraz... Popieram všetko, v čo som verila, na čom stavala základy.

„Môžeme ísť?“ zdvorilo sa opýtal neodolateľný muž v tmavom obleku.

S úsmevom som pristúpila k nemu a načiahla sa po bozk.

„Vyzeráš prekrásne,“ šepol. Ani by som nepovedala, to on je krásny, ja som len pekná. Kedysi mi to stačilo, no teraz...

Ponúkol mi svoje rameno a pobrali sme sa do tanečnej sály. Služobníctvo nám otvorilo dvere. Všetky pohľady tancujúcich sa upriamili na mňa. Potichu si šepkali otázky v rovnakom duchu:
„Kto je to? A s Edwardom Masenom?“

„Nevšímaj si ich,“ povedal Edward a schytil ma do tanečného postoja. Pomaly ma začal presúvať dopredu.

„Isabella!“ Sálou sa rozliahol zlovestný výkrik môjho mena. Matka! Začula som hlasné a nahnevané klopkanie lodičiek zodpovedajúce Rose Swanovej. Strhla som sa.

„Neboj sa,“ šepol Edward.

„Príjemný večer, slečna Swanová!“ pozdravil matku. Jej výraz sa zmenil na pokojný. Zvodne sa usmiala.

„Aj vám,“ povedala matka plná rozpakov. Edward a jeho šarm. Takto oslňuje ľudí a získava si ich.

„Isabella, kde si bola?“ spýtala sa matka milo, s predstieraným záujmom.

„Boli sme spolu a aj nasledujúcu noc strávime spolu,“ odpovedal jej Edward namiesto mňa. Tak veľmi som si želala, aby ma matka takto nestrápňovala pred mužom, ktorého ľúbim, svojím neprimeraným správaním.

„Dobre,“ skonštatovala radostne. Má celú kajutu pre seba. Čo viac si môže priať? Mlčala som a sledovala jej hlúpe reakcie, trápne úsmevy, faloš v jej očiach.

„Ospravedlňte ma,“ vypýtala sa preč. Konečne! Edward pokýval hlavou a Rose sa už náhlila cez schody hore.

„Je chladná, arogantná a sebecká. Je to naozaj tvoja matka?“ vtipne poznamenal.

„Žiaľ, áno,“ riekla som smutne.

„Nie si taká ako ona, nesiaha ti ani len po členky,“ pokračoval v ohováraní.

„Môžeme sa rozprávať o niečom inom?“ nahodila som milý úsmev. Veľmi rýchlo matku prekukol. Je veľmi všímavý...

„Napríklad o tom, že by si sa mala najesť,“ prehovoril, keď začul, ako mi zaškŕkalo v žalúdku.

Prešli sme nejakou chodbou – to som ani nevedela, že tu taká môže byť, až k jedálni. Nebolo tam živej duše. Edward mi odsunul stoličku a zdvorilo mi naznačil, aby som sa posadila.

„O chvíľu som späť,“ povedal a odišiel ku kuchyni. Ani som sa nestačila poriadne poobzerať, keď predo mnou držal veľký tanier.

„Nech sa páči!“ Položil jedlo na stôl. Poďakovala som a bez váhania sa do neho pustila. Rozplývalo sa na ústach. Edward ma len mlčky pozoroval. Začína mi to byť nepríjemné.

„Naozaj nie si hladný?“ spýtala som sa s plnými ústami, až sa môj miláčik zasmial.

„Nie,“ odvetil, „ale nemal by som zanedbávať tvoju chuť k jedlu.“

„To len preto, lebo na Titanicu mi všetko chutí,“ oponovala som mu.

„Slečna Swanová, smiem vás po večeri požiadať o tanec?“ opýtal sa formálne a zodvihol ku mne svoju bledú ruku.

Usmiala som sa.

„Už predsa viete, že som vaša, pán Masen,“ pokračovala som vážnym tónom. Postavila som sa. Ale Edward ma nečakane strhol k sebe a vášnivo začal bozkávať. Nechcela som, aby prestal, no začal sa odďaľovať, až som už nedočiahla k jeho perám.

„Tanec, láska,“ jemne mi pripomenul. Nesúhlasne som zavrtela hlavou.

Edward

„Tanec, láska,“ pripomenul som, aby som sa zbavil myšlienky na jej krv. Tvrdohlavo pokrútila hlavou, no nemala na výber. Schytil som ju a viedol naspäť na parket. Prevracala očami. Viem, že nemá tanec v obľube, asi by som ju nemal nútiť. Lenže je taká nádherná v tých bledých šatách, že sa na takúto akciu presne hodí.

Postavil som sa pred ňu a úctivo sa poklonil. Pristúpila ku mne. Usmiala sa, keď sa do jej tváre nahrnula červeň. Ako môže toto nevinné stvorenie ľúbiť vraha, akým som ja? Vôbec mi to nejde do hlavy.  Je taká krehunká, ako ruža vo vetre, ako najcennejší poklad sveta. Nedokázal by som jej ublížiť...

Musím uznať, že jej tanečné schopnosti sa zlepšili. Na nohu mi šliapla len štyrikrát počas troch hodín.

Ako veľmi môže niekto neznášať tanec? V tvári mala trpiteľský výraz. Nemal by som ju takto týrať. Kiežby som tak uhádol, na čo myslí...

„Dobre, pôjdeme niekam inam?“ navrhol som. Jej oči sa potešili, z jej výrazu som mohol ľahko vyčítať konečne! Decentne sme odišli zo sálu.

„Neurob nič, čo by si potom mohol ľutovať, Edward,“ okríkla ma „sestra“ v myšlienkach. Aj napriek tomuto varovaniu, jej myšlienky boli stále radostné. Bol som zamilovaný a ona bola šťastná už len kvôli mne.

„Kam by si chcela ísť?“ spýtal som sa Belly. Je príšerne frustrujúce, keď neviem, akým smerom sa poberá jej myseľ.

„Do knižnice,“ odvetila s miernym zaváhaním, s mierne zahanbenou tvárou.

„Deje sa niečo?“ nemohol som sa neopýtať. Bolí ma, keď ju takto vidím.

„Vieš, ja neviem dobre čítať,“ priznala sa mi. Vedel som to. Myšlienky Harolda Philciensa sa ťažko potlačujú.

„Ona nevie čítať? Tá je tu naozaj len kvôli zadku svojej matky!“

Tváril sa, ako keby vlastnil všetku múdrosť sveta.

„Vlastne som si to aj myslel,“ upokojil som ju, „nikto nie je dokonalý!“

„Na rozdiel od teba," vtipne poznamenala. Mojou tvárou sa predral úlisný úškrn.

„Aj keď, nemyslím si, že mám na učenie ešte energiu, cítim sa nejako slabo,“ postupne jej kolísal hlas. Aj trochu pobledla. Opatrne som ju pobozkal na čelo. Uschnutá jazva bola nasýtená jej intenzívnou vôňou.

„Samozrejme,“ odpovedal som a násilne som sa musel od nej oddeliť.

Pridŕžal som ju, aby sa jej nič nestalo. Zrejme prechladla, keď zvážim fakt, že prespala viac ako šestnásť hodín.

Keď sme prišli do kajuty s číslom dvadsaťjeden, pridŕžala si hlavu. Toto nie je dobré.

„Edward, ja... moja hlava,“ riekla slabo. Vyhodil som si ju do náručia a opatrne položil na posteľ.

„Zavolám Carlisla!“ zvolal som.

„Nie,“ zarazila ma takmer okamžite, „neopúšťaj ma!“ Priložila si moju studenú ruku na čelo. Cítil som, ako jej stúpa telesná teplota.

„Odpočiň si!“ prikázal som.

„Sľúb, že neodídeš!“  zastonala. Nedokážem ju opustiť, je taká slabá, zúfalá...

„Sľubujem!“

Potom už len jemne zaklipkala očami a upadla do snov. Musím zavolať Carlisla, nenechám ju takto trápiť. Mučí ma to. Mali sme ísť hneď do tepla. Je to moja vina. Carlisle, prosím, vráť sa! Čo najskôr...

<Ďalšia kapitola - Nevidím dôvod>

Autor: Emielee (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Twitanic 9. kapitola: