Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Twitanic 10. kapitola

Plakát


Twitanic 10. kapitola Čo o novom Twitanicu? No veľa asi ani nie... Bella prespala ďalší deň. Tá furt len spí... Nevadí... Užite si kapitolu!

10. kapitola – Nevidím dôvod

 

Na čele sa jej vytvárali kvapôčky potu a z tela vyžarovala príliš veľká teplota. Spala, hoci jej srdce bilo ako o život. Čo mám robiť? Carlisle... Musím ho ísť zavolať. Len na chvíľu sa od nej vzdialim, ani si to nevšimne – akoby aj mohla, keď sa jej určite niečo sníva. Pery má pevne zopnuté a oči kŕčovito zatvorené. Nemôžem sa len tak nečinne prizerať.  Carlisle spolu s Esme sa zabávajú, zatiaľ čo zmysel môjho života trpí a ja s ňou.

„O chvíľku som späť, vydrž, Bella,“ šepol som. Stiahol som opatrne ruky z jej prehriateho tela, aby sa ešte nezobudila, priskočil som k dverám a naposledy sa zadíval do tváre mojej milovanej.

Bežal som upírou rýchlosťou k tanečnej sále. Mysle personálu ma, našťastie, nepostrehli. Vybral som si vchod cez jedáleň, kde nikto nebol. Väčšina ľudí žasla nad tanečným výkonom manželov Cullenových. Dámy závideli mojej „sestre“, zatiaľ čo páni by veľmi radi menili svoje polovičky za Esme. Niektoré ich myšlienky boli naozaj odpudivé. Bol som nútený spomaliť tempo, aby som zostal nenápadný. Dúfal som, že si ma jediný tancujúci pár všimne, no oni mali oči iba sami pre seba. Bella bojuje so stúpajúcou horúčkou a oni si pokojne svižne tancujú. To mám počkať, kým skončí pieseň?

„Carlisle, Belle je zle,“ hlesol som nenápadne, keď sa párik po nekonečných minútach dostavil aj k západnej strane slintajúceho publika. Carlisle mi okamžite pozrel do očí – myslel si, že som ju zabil, no keďže nevidel karmínovú farbu, ale obvyklú zlatohnedú, tento neoprávnený strach opustil jeho myseľ.

„Asi len nejaká ľudská choroba, to bude dobré...“

Myslel si môj stvoriteľ. Z úst sa mi predralo ostré zasyčanie, že sa zopár ľudí v najbližšom okolí striaslo. Nervózne som začal poklepkávať nohou. To bude dobré? Ako na toto prišiel? Každú sekundu, čo som tu, sa jej stav zhoršuje a ja nemôžem byť pri nej.

Esme sa úctivo uklonila, aby dala najavo, že ich vznášanie sa po parkete skončilo. Jej myšlienky sa sústreďovali na môj netrpezlivý pohľad. Konečne! Ladne odkráčali ku mne. Zachytil som posledné ohurujúce stopy v myšlienkach bohatej vrstvy na lodi. Potlesk stíchol a každý sa začal zasa trápiť banálnymi záležitosťami.

„Čo sa stalo, Edward?“ pýtala sa ma Esme v myšlienkach.

„Bella bola unavená a teraz má silnú horúčku,“ odpovedal som rýchlo s prvkami smútku. Carlisle nesúhlasne zavrtel hlavou.

„Určite len prechladla, preto si nás nemusel vyrušiť!“

„Nechcem nič viac, len aby si ju vyšetril,“ odplatil som mu jeho opovrhujúci tón, ktorý mal v hlave.

„Trápi sa, a to trápi mňa,“ dodal som. Jeho myšlienkový pochod sa zmenil na súcitný, už nekládol seba, Esme a tanec na prvé miesto. Videl, že si neviem rady.

Rozbehol som sa po sále a nechal zvyšných členov rodiny, aby ma nasledovali. Šikovne sme prebehli až ku kajute, kde svietila dvadsať jednotka. Okamžite som otvoril dvere.

Ešte stále spala. Nepravidelný pulz, plytké dýchanie. Carlisle sa spomedzi dvere dostal cezo mňa k nej. Priložil svoju ľavú ruku na jej hrdlo, aby skontroloval jej tep.

„Hm,“ začal. To jeho skúmavé doktorské hm, ktoré tak veľmi nenávidím.

„Tak?“ nedočkavo zo mňa vypadlo, keď som nezachytil žiadne úvahy. Začal som nervózne poklepkávať prstami po zlatom ornamente.

„Potrebuje si odpočinúť. Dám jej niečo na zníženie horúčky. Bude to dobré, pomôže jej to,“ dokončil.

Edward vyzerá dosť zúfalo. Snáď sa jej uľaví, keď jej Carlisle dá tie silnejšie lieky. Ale hlavne potrebuje odpočívať. Plus nejaké ľadové odklady.“

Premýšľala Esme. Mala pravdu. Môj výraz... Beznádejný, ustarostený, dokonale zúfalý.

Opatrne som sa k nej priblížil, zatiaľ čo sa Carlisle hrabal v lekárničke. Nechal som svoju ľadovú ruku na jej vrelom čele. Jazva... Jediná vec, ktorá ničí jej prekrásnu tvár. Ako som vtedy mohol byť taký hlúpy!?

„Edward, vezmi ju vedľa, Esme tam už pripravila ľadový kúpeľ. Zníži sa jej tým horúčka,“ rozkázal môj „švagor“.

Opatrne som ju vzal so náručia a podoprel hlavu. Je ako rozžeravené uhlie. Len dúfam, že jej to pomôže. Esme na mňa čakala s úsmevom. Viem, že už nemám zavadzať. Odovzdal som najcennejší poklad svojej „sestre“ a vrátil sa späť k lekárovi, ktorý mal v ruke nejaké antibiotiká.

„Miluješ ju, však?“ skonštatoval viac, než sa pýtal. Prikývol som, veď ma už za tie roky spolunažívania pozná. Hoci som nikdy nič podobné necítil, on vedel, čo to je.

„Nezabiješ ju?“ vyhŕkol takmer nečujne. Spozoroval som túto jeho myšlienku už dávnejšie, no teraz, keď už bola vyslovená, dodávala všetkému iný význam.

„Ja... bojím sa, že áno. Prekonávam to, ale je to veľmi náročné,“ hlesol som potichu, „lenže to, čo k nej cítim je silnejšie. Nedokázal by som si odpustiť, ak by som jej znova ublížil.“

„Ako to znova?“ čudoval sa a začal sa škrabkať na brade.

„Tá veľká jazva...“ zlyhal mi hlas. Už som sa nechcel o tom rozprávať, no jeho myseľ nedávala pokoj.

„Udrel si ju?“ zhrozil sa i náhle sa postavil.

„Nie, bolo to tak trochu inak!“ dodal som a mal som neskutočnú túžbu odísť, ale vedel som, že ma Carlisle len tak ľahko nenechá.

„Tak?“ nahodil vysoký zvedavý tón, ktorý bol príliš hrubý, až nemiestny. Nedalo sa vyhnúť odpovedi.

„Tak dobre,“ povzdychol som si, „bol som v knižnici a pokojne si čítal knihu. Keď som ucítil jej vôňu. Najskôr som začal plánovať, ako ju nepozorovane odvlečiem a ochutnám jej krv. Zabil by som nevinné dievča, buď jej život, alebo odísť. Chcel som najskôr ju, prišiel by som po ňu, zahryzol a zabavil sa aj publika. No keď som bol pri nej, prudko som vtlačil knihu do police a odvrátil som zrak. Odišiel som. Lenže poliaca sa rozhýbala. Spadla na ňu. Aj som sa chcel vrátiť, lenže videl som jej krv v myšlienkach jej priateľa. Nezvládol by som to.“

„Múdro si sa vtedy zachoval, ale mohol si nám to povedať,“ začal Carlisle trochu vyčítavo.

„Nie je to niečo s čím by som sa mal chváliť,“ povedal som s náznakom vtipu.

Carlisle skúmavo zdvihol obočie a jeho myšlienky sa poberali iným smerom, ako predtým.

„Sme rodina a musíme si vravieť všetko, hlavne ohľadom ľudskej krvi. Ako keby si nám neveril.“

Esme sa našťastie vrátila späť aj s Bellou na rukách a pomaly ju uložila do postele. Bola chladná, dokonca sa jej aj ľahšie dýchalo. Pomohlo to. Posadil som sa k nej a chytil ju za ruku.

„Edward,“ zamumlala z posledných síl. Priložil som jej ukazovák na ústa a jemne zašeptal:

„Ššš! Len odpočívaj, láska!“

Zaklipkala ospalo očami.

„Slečna, vezmite si teraz tieto lieky, uľaví sa vám,“ povedal Carlisle podávajúc jej tabletky až k perám. Bella sa trošičku predklonila a následne ťažko prehltla.

 

Bella

 

„Slečna, vezmite si teraz tieto lieky, uľaví sa vám,“ riekol jemný zamatový hlas. Poslúchla som, hoci som sa cítila veľmi vyčerpaná a ledva som sa predklonila k jeho rukám. Som veľmi slabá...

Temnota, ticho, prázdno...

Slnko sa vzoprelo do obloka a začalo ma páliť na tvári. Pomaly som si pretrela unavené oči.

„Bella?“ oslovil ma najkrajší hlas sveta – môj Edward. Lenivo som sa natiahla i otvorila oči.

„Ahoj!“ pozdravila som.

„Ako sa cítiš?“ spýtal sa ma a rukou mi prešiel po čele.

„Už lepšie,“ odpovedala som. Potrebovala som prižmúriť oči do svetla. Ako keby sa odrážalo ešte od nejakého iného zdroja v miestnosti. Edward prudko zastrel bordovú záclonu.

„Vyzeráš lepšie,“ dodal a očarujúco sa usmial.

Posadila som sa na posteľ. Takmer ihneď pribehol ku mne, chcel ma opäť uložiť do postele, lenže ja som už prespala skoro celý deň a je mi naozaj dobre.

„Edward, prosím, zober ma na čistý vzduch,“ poprosila som presvedčivo.

Chvíľku premýšľal, no nakoniec si ma vyhodil do náručia. Pritisol si ma bližšie a pobozkal na čelo.

„Dobre, teda, smer – paluba Titanicu,“ vyhlásil.

Rozosmiala som sa nad tónom jeho hlasu. Zobral ma na samý vrchol lode. Vietor fúkal silnejšie a silnejšie. Slnko zahalili temné oblaky, prudko sa ochladzovalo.

„Natiahni ruky!“ prikázal mi.

„Čo? Veď spadnem!“ zhrozene som vyhŕkla. Pristúpil ku mne a moje ruky vzal do tých svojich. Oprela som sa o jeho chadné telo. Pomaly mi ruky zodvihol a preplietol naše prsty.

„Počúvaj vietor," šepol i pobozkal ma na ucho.

Nadýchla som sa a pocítila pocit úplnej slobody, že dokážem všetko, čo si zaumienim, že som ľahká ako pierko...

„Ja... Lietam!“ povedala som. Vietor ma unášal do temných diaľok za zapadajúcim, skrytým slnkom.

Edward sa stále usmieval, no pevne ma pridržiaval. Potom presunul svoje pery na môj krk. Jeho chladné bozky ma nútili prestať premýšľať nad slobodou. Prudko som sa otočila k nemu. Hľadela som priamo do zlatých očí a nedokázala som odolať jeho perám. Ľúbim ho. Milujem jeho krásu, jeho dotyky, jeho bozky...


<Ďalšia kapitola - Kiežby...>

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Twitanic 10. kapitola :

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!