Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Twitanic 8. kapitola


Twitanic 8. kapitola V novom dieliku Twitanicu sa dozvedáme o Bellinej reakcii na bozk a o následných zmätkoch v jej vnútri. Ako sa zachová Edward a možno si obaja uvedomia, pravdu... Príjemné čítanie... Kapitolu venujem PinkVolturi za jej dokopávanie k písaniu... :)

8. kapitola – Zúfalstvo


Bella

 

 

Nemyslela som si, že skončím takto. V objatí Edwarda Masena a opojení jeho chladných pier. Nedokážem sa mu brániť, nie som toho schopná a pripúšťam, že sa ani nechcem vzpierať jeho dotykom. Jeho pohladeniam... Srdce mi splašene bilo a moje neposlušné ruky sa omotali okolo jeho bledého krku.  Edward...

Bella! Čo to robíš? Si už ako tvoja matka.. Bozkávaš sa s cudzím krásnym chlapom! Naozaj si myslíš, že je iný než všetci ostatní? Alebo chceš len jeho peniaze?

Môj vnútorný hlas ma okrikoval v pravidelných intervaloch, no ja som netúžila po ničom inom, len po perách Edwarda Masena.

Bella, dosť! Prestaň! OKAMŽITE!

Už sa to nedalo ignorovať, už to nešlo potláčať a venovať sa Edwardovi. Pomaly som si začala uvedomovať, čo to robím. Následky svojho nezodpovedného chovania.

„Dosť!“ skríkla som i oddialila sa od ľadových úst.

Otočila som sa chrbtom s pevne stisnutými viečkami. Do očí sa mi tlačili slzy. Mohol by byť Edward rovnaký ako hociktorý z matkiných nápadníkov? Tí chudáci, ktorí jej klamali o tom, čo k nej cítia a chceli len jediné...

„Bella, láska?“ Jeho hlas znie až príliš úprimne, príliš nežne, plný lásky... Alebo je to len hra?

Priblížil sa ku mne a jeho studené ruky obkolesili môj pás. Nikdy som si nevšimla, že jeho ruky majú takú teplotu. Venovala som pozornosť jemu, nie jeho dotykom, ale jeho kráse.

„Edward, prosím, nechaj ma...“ zašeptala som. Ucítila som, ako mi spadla veľká slza. Za ňou sa skotúľali ďalšie a ďalšie.

Povolil stisk, jeho ruky skĺzli pozdĺž môjho tela, vzdialil sa odo mňa.

„Prepáč...“ odmlčal sa.

Musím odísť, ihneď! Mám strach...

Pohla som sa smerom k dverám, no jeho ruka ma zastavila a prudko strhla k sebe. Hľadela som mu priamo do zlatých očí.

„Bella, ja ťa nemôžem nechať odísť. Milujem ťa, nedokážem ťa pustiť. Prosím, zostaň ešte chvíľu!“ poprosil.  Vycítila som, že je zúfalý z mojej reakcie. Zarmútil sa. Ja som mu ublížila...

„Ja...Edward, ja musím odísť...“ zlyhal mi hlas. Zatvorila som oči v snahe zadržať prúd sĺz.

„Bella, neutekaj predo mnou! Prosím ťa, pochop, že som tu pre teba! Pochop, že mi na tebe záleží a skús pochopiť, že bez teba nemôžem ďalej existovať!“ povedal i pritiahol si ma bližšie.

Jeho slová mi vyrazili dych. Je také ťažké uveriť, že ma skutočne miluje? A ja? Milujem ho?

„Musím si to premyslieť, pusti ma, prosím!“ snažila som sa o racionálny tón a odhodlane pozrela do jeho očí.

Bolesť... To jediné som z nich vyčítala. Ranila som ho až ma pichlo pri srdci. Pustil ma. Už som neváhala. Odišla som z miestnosti na chodbu.

Tvár som si zakryla rukami a potom ich priložila na spánky. Pomaly som si sadla na podlahu. Upokojovala som svoj hlasný tep. Pokazila som to... Moje oči opäť prudko zvlhli. Edward...

Nechcem skončiť ako matka. Trápiť sa kvôli láske. Edward by ma nemohol milovať. Stačí mi jeden pohľad do zrkadla, aby som zistila, že nie som hodna stať sa jeho manželkou. Je to len chvíľkový ošiaľ, nič viac. Jeho to prejde, tým som si istá. Chcem mu prvá dať zbohom, aby som si zachránila svoju česť. No neviem, či to dokážem. Ledva som sa od neho vzdialila. Čo ak som sa zaľúbila? Ja už neviem. Moje pocity, moje myšlienky – zmiešané, chaotické, nepresné. Toto má byť láska?

„Bella? Prosím ťa, čo tu robíš? Bella? Si v poriadku?“ známy hlas putoval mojím smerom - Harold.

Nahol sa ku mne a priložil mi ruky na ramená.

„Bella? Čo sa ti stalo?“ spýtal sa ma.
Utrela som si slzy. Kiežby tak táto plavba skončila!

„Nič, to nič. To prejde. Zostalo mi len trošku zle,“ zaklamala som. Potrebovala som miesto, aby som sa postavila.

„Počkaj, pomôžem ti!“ ponúkol sa Harold a opatrne ma zodvihol za ruku.

„Tuším ti býva až priveľmi často zle,“ zhodnotil a pousmial sa.

„Asi nejaká morská nemoc alebo čo,“ odvetila som a tiež som sa usmiala. Skôr uškrnula.

„Aj to je možné. Tak, pôjdeme sa učiť nejaké tie písmenká?“ navrhol opäť milo. Prikývla som. Chcel ma rozveseliť. Mala by som sa venovať dôležitým veciam, ako je napríklad čítanie a písanie.

„Slečna Swanová, dovoľte mi, aby som vás odprevadil do knižnice,“ začal tým formálnym afektovaným hlasom, na ktorom sa nedalo nezasmiať. Slzy už prestali stekať... Harold mal na mňa upokojujúci účinok. Začala som sa cítiť uvoľnenejšie.

„Áno, pán Philciens!“ hlesla som vtipne. Harold sa zachichotal dokonca sa jamky v jeho lícach ešte viac prehĺbili. Ponúkol mi rameno, schytila som ho s povýšeneckým výrazom a odišli sme do knižnice.

V knižnici bolo veľa ľudí. Dámy obsadili červené kreslá, zatiaľ čo páni sa prehrabávali listami kníh postojačky.

„Asi tu nebudeme mať súkromie,“ povedal Harold, keď vyťahoval nejakú detskú knižku.

„To je fakt, môžeme si knihu požičať a ísť niekam inam?“ začala som s návrhom. Harold sa opäť krásne usmial. Prikývol, až sa zaradoval.

Vybavil pôžičku knihy u sluhu, ktorý nezainteresovane sedel za pultíkom a myšlienkami bol niekde inde. Potom si ma skúmavo premeral, nahol sa ponad pult a niečo šepol Haroldovi. Mávla som na Harolda s náznakom - je čas ísť.

„Kam vlastne pôjdeme?“ dožadoval sa Harold. V tvári už nemal taký pokojný výraz, skôr nedočkavý.

„Neviem, niekam hore,“ nariadila som. Harold zodvihol jedno obočie.

„To myslíš vážne? Teraz je tam zima! Brr!“ Zatriasol sa.

Pousmiala som sa nad jeho stvárnením a začala premýšľať, kde by sme sa mohli pokojne učiť.

„Mohli by sme ísť do mojej izby. Matka by tam nemala byť,“ uvažovala som nahlas.

„Dobrý plán!“ súhlasil.

Pobrali sme sa teda ku kajute, ktorej patrilo číslo 37. Svetlo bolo zhasnuté. Rose tam nie je. Alebo je v kúpeľni.  Potichu som otvorila dvere a naznačila Haroldovi, aby bol tiež ticho. Opatrne som vkĺzla do miestnosti. Vzduch bol čistý. Nie je tu. Vydýchla som si.

„Super! Je preč!“ zvolala som.

„Ach, Bella! Ja sa z teba asi zbláznim!“ Harold sa začal zmietať v kŕčoch, ktoré spôsobil jeho prenikavý smiech.

„Chceš zbudiť celý Titanic?“ sykla som na neho, aby prestal, no on ešte viac vybuchol.

Chcela som ho buchnúť po hlave, nech sa konečne spamätá, ale stihol schytiť moju ruku a jeho smiech náhle ustal.

„Bella,“ nežne ma oslovil i pritiahol si ma bližšie, „záleží mi na tebe, hoci ťa poznám len veľmi krátko, ale je mi s tebou dobre.“

Len to nie! Aj Harold? Toto je na mňa priveľa. Nie...

„Harold, ja...“ dochádzajú mi slová. Neviem, čo by som mala povedať, aby som ho neurazila. Už som si všimla, že je výbušný. Toto mi len tak ľahko neprejde.

„Bella, odhodlávam sa na to už dlho. Chcel by som, aby si bola mojou,“ jeho hlas znel prívetivo. Cítila som, ako sa mu chvejú ruky, aký je neistý. Bojí sa, že ho odmietnem. Čo mám urobiť?

„Harold, aj ja ťa mám rada...“ začala som, no on ma prudko vyrušil.

„Výborne, nič viac som ani nechcel počuť!“ zajasal a náhle ma pobozkal. Jeho pery boli mäkké, teplé a hebké, nie ako tie Edwardove. Aj tak sa mi to nepáčilo. Bozkával ma proti mojej vôli. Edward sa aspoň spýtal. Snažila som sa ho odsunúť, no on si ma stále tisol bližšie a bližšie. Nič nezaberalo a tak som pristúpila k radikálnemu riešeniu.

„Au, Bella! Zbláznila si sa?“ rozkričal sa a v momente ma pustil.

Pohrýzla som ho na spodnú peru. Bolestivé, ale účinné.

„Do pekla! Povedala som, že ťa mám rada, nie že ťa milujem! Nečakala som to! Prečo si to spravil?“ môj hlas bol podráždený, až nahnevaný. Toto si ku mne nikto dovoľovať nebude...

„Lebo som si si myslel, že to chceš tiež! Zjavne som sa mýlil!“ Aj keď stále kričal, bol zúfalý, sklamaný.

„Harold, ja nie som pripravená na vzťah. Mám ťa rada, to nepopieram...“

Prerušil ma:

„...no nemiluješ ma!“ hlesol neprimerane nahlas.

„To tiež netvrdím. Ja neviem, čo je láska. Ani čo je to priateľstvo. Bola som väčšinu svojho života sama a teraz keď som tu spoznala viacej ľudí... Som zmätená!“ povedala som pravdu. Nerada prejavujem takto svoju slabosť, no už som bezradná. To nikto nevidí ako ma obaja trápia?

Moje oči opäť zahltili slzy.

„Bella, neplač,“ riekol Harold a objal ma. Začal ma tíšiť.

„Prepáč, Harold! Nechcela som ťa pohrýzť, no nedal si mi na výber,“ precedila som pomedzi vzlyky.

„To je dobré, to nič!“ Pohladil ma chlácholivo po vlasoch.

Začula som, ako sa otvárajú dvere – och nie – ROSE! Strhla som sa. Matka bola v spoločnosti Charlieho a jej výrazný smiech dráždil moje uši. Harold strnul. Nedarilo sa mi vyslobodiť z jeho náručia a matkina tvár zostala v šoku.

„Isabella? Čo tu robíš s ním?“ sykla matka a v tvári mala prísny výraz.

„No tak, Rose, aj mladí sa zabávajú!“ šepol Charlie matke do ucha a zatváril sa smilne.

Matka sa opäť len z chuti zasmiala, no stále ma prebodávala pohľadom.

„Ospravedlňujem sa. Mal by som už ísť!“ Harold zahanbene pozrel do zeme a predral sa mlčky cez dvere okolo Charlieho s Rose. Utiekol! Nechal ma v tom samú!

„Povieš mi, čo to malo znamenať?“ zvrieskla matka. Charlie sa otriasol, rovnako ako ja. Ruky jej omotal okolo pása a zízal na mňa čakajúc, že zo mňa niečo vypadne.

„Chceli sme sa s Haroldom vzdelávať,“ povedala som potichu.

„Vzdelávať? Tak takto sa to u mladých vraví?“ zasmial sa Charlie. „Čo ty na to, Rose, pôjdeme sa aj my vzdelávať?“

Matka sa zachichotala, keď ju Charlie plesol po zadku. Nechutné!

„Počkaj ma v kúpeľni, miláčik!“ nariadila. Charlie jej ešte poslal vzdušnú pusu a následne zmizol vo dverách.

„Ty a poslíček? Myslela som si, že máš lepší vkus! Čo pán Masen?“ Tón jej hlasu sa zmiernil, ale stále tam boli výsmešné až povrchné prvky.

„Medzi mnou a Haroldom nič nie je! Naozaj sme sa chceli učiť. Harold mal v ruke knihu, z ktorej...“

„Ale samozrejme! Učiť! Nie som včerajšia!“ arogantne ma prerušila.

„Ja som včerajšia! Medzi mnou, Haroldom ani pánom Masenom nič nie je! Nie je každý ako vy, matka! Čo potrebuje sex a peniaze. Pre mňa sú aj dôležitejšie veci!“ rozkričala som sa na ňu.

Náhle pristúpila ku mne so zrýchleným klopkaním jej lodičiek. Na tvári som zacítila bolestivú facku. Udrela ma!

„Takto so mnou rozprávať nebudeš!“ prikázala.

„Skončila si?“ spýtala som sa posmešne. Matka neváhala a venovala mi ďalšiu ranu. Nedokázala som udržať stabilitu, spadla som na zem.

„Teraz už áno!“ zvolala panovačne. Chvíľku na mňa hľadela, ako keby sa nado mnou povyšovala. Nakoniec však odišla do kúpeľne za Charliem.

Nezostala som tam ani minútu. Rozbehla som sa smerom hore. Von! Preč odtiaľto. Schody boli šmykľavé, nechýbalo veľa a spadla by som. Moje telo kričalo vo vnútri. Už dosť!

Zacítila som chlad. Fúkal ľadový vietor, obloha bola temná, zahalená mrakmi, na palube ani živej duše. Poponáhľala som sa k bielemu zábradliu. Voda mala čiernu farbu, naháňala hrôzu. Cez svoje slzy som už nedokázala rozpoznávať jednotlivé vlny. Nemôžem už ďalej... Nevydržím to! Poslednýkrát som sa nadýchla. Prekročila som ľavou nohou zábradlie s odhodlaním ukončiť svoj život.

„Slečna? Slečna! Zbláznili ste sa! Zlezte odtiaľ!“ zakričal na mňa neznámy mužský hlas. Začula som rýchlo sa približujúce kroky.

„Slečna! Prosím! Neskáčte!“

Mocne ma pridržala bledá ruka tohto muža.

„Nechajte ma!“ vykríkla som až prosebne, no jeho stisk ešte zosilnel.

„Slečna, nechcete to urobiť! Prosím vás!“ poprosil.

Pozrela som sa do jeho očí. Rovnaké má aj Edward. Díval sa na mňa s nádejou, že ustúpim od svojho nezmyselného činu.

„Už to nemá význam!“ zavzlykala som a odvrátila tvár naspäť k oceánu.

„Má to význam, kedykoľvek a za každých okolností,“ povedal múdro.

„Carlisle! Bella!“ zvolal hlas plný strachu, zúfalstva. Mne už dobre známy. „Bella, prosím!“

Pozrela som sa na neho. Jeho prenádherné oči zahalili strach s beznádejou. Nemohla som. Už som nedokázala skočiť. Už som mala jasno. Nechcem plávať v studenej vode. Chcem cítiť chladné objatie Edwarda Masena. Šikovne som preliezla naspäť a vrhla sa mu okolo krku. Moje slzy stále neutíchali, no tento krát to neboli slzy zúfalstva, ale slzy lásky. Konečne som zistila, čo toto slovo znamená.

 


 

<Ďalšia kapitola - Únava>



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Twitanic 8. kapitola :

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!