Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Twitanic 11. kapitola

14.11.2010 (02:09) • Emielee • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1435×

11. kapitola – Kiežby...

Edward

Nechápem ju. Ako ma môže milovať? Som neuveriteľne sebecký a vystavujem ju priveľkému riziku. Tak prečo? Prečo ju držím nebezpečne blízko pri sebe a odmietam sa od nej vzdialiť, čo i len na minimeter?

Dlhé hnedé vlasy patriace mojej milovanej ma príjemne šteklili na tvári. Rozširovala sa tak jej opojná vôňa... Vôňa jej krvi... Prečo ju vystavujem toľkému riziku? Čo ak sa neubránim tejto túžbe po nej, ktorú už dlho potláčam?

Ako veľmi sa mi páči, keď sa ma dotýka. Keď cítim biť jej srdce, akoby aj to moje mŕtve chcelo spraviť zopár súhlasných úderov...

„Edward, smiem ťa o niečo požiadať,“ šepla. Pohladil som ju po líci a letmo ju naposledy pobozkal.

„Čokoľvek,“ riekol som potichu a zadíval sa do jej hlbokých hnedých očí. Spozoroval som v nich nehu, krehkosť a lásku... Nezaslúžim si, aby sa na mňa dívala. Jej oči... Tie nádherné oči...

„Chcem, aby si so mnou navštívil knižnicu.“ Jej pohľad smeroval do zeme. Akoby sa hanbila, za to, že nevie čítať. Ani sa jej nečudujem, keď sa jej matka vôbec nevenovala. Takmer som sa povracal, keď som prezeral myseľ Rose Swanovej.

Jemne ma vzala za ruku a ťahala naspäť do knižnice, kde sme sa po prvýkrát stretli.

„Ach! Tí mladí! Akí sú spolu šťastní! Kiežby som aj ja našla novú lásku za veľkou mlákou...“ Myslela si vdova Heavenová, keď nás obdivovala na samom vrchu nepotopiteľnej lode.

Bella sa jemne otriasla. Na ľudské pomery sa rapídne ochladilo. Zrýchlili sme krok a namierili si to do rozľahlej knižnice. Mysle čitateľov sa ihneď odvrátili k nám.

„Edward Masen a tá... Hm.. ako sa to len volá?“

„Pekný párik! Harolda porazí, keď mu poviem, že jeho Bella chodí s Masenom!“

„Ďalší, čo sem prišli si spraviť z knižnice miestnosť lásky!“

„To nie je to dievča, čo na ňu spadla tá polica?“

Rôznorodé... Každému sa vybaví niečo iné. Vzal som Bellu k jej obľúbenej sekcii – detské knižky. Oči udržiavala stále na podlahe. Prečo nemôžem rozlúštiť jej kód mysle?

Pohrabal som sa v polici, kde bolo zopár knižiek tak akurát pre Bellu. Privlastnil som si rozprávku o drakovi.

„Môže byť?“ spýtal som sa a zamával knižkou pred jej tvárou.

„Áno,“ odpovedala ticho ani mi nevenovala pohľad. Čo je na tom koberci také zaujímavé?

„Deje sa niečo?“ nemohol som sa neopýtať. Čo ak jej je opäť zle?

„Nie, len sa cítim trošku divne,“ povedala s pohodením pravej ruky na stranu. Nechápal som toto gesto, no opatrne som ju odprevadil na červené kreslo.

„Je ti zle?“ pokračoval som v kladení otázok. Pokrútila hlavou, ale ďalej sa už k ničomu nevyjadrovala. Chcel by som len nahliadnuť do skrytej mysle...

„Tak dobre,“ hlesol som. Nebudem ju trápiť, keď sa so mnou nechce o niečom zhovárať. „Prečítaš mi niečo?“

Opäť nemo prikývla i vzala si knihu z mojich rúk.

„O drakovi. Kde bolo tam bolo...“ začala čítať. Ani som nevnímal, čo vraví. Jej vôňa mnou prúdila ako droga, čo sa po dávkach vylieva do žíl. Nadychoval som sa stále viac a viac. Nemal som jej dosť...

„Toto je čo za písmenko?“ prerušila moju závislosť. Nabral som ešte viac nepotrebného kyslíka a pomaly sa spamätával.

„Zed, ako závisť,“ vyhláskoval som.

„Aha!“ Tento krát sa jej pozornosť neupriamila na koberec, ale hlboko až prázdne do knižky. Nevedel som, čo tým sleduje. Nech aspoň pokračuje, aby som mohol vnímať jej hlas.

„Povieš mi, čo ťa trápi?“ vyzvedal som. Nemohol som si odpustiť túto otázku.

„Cítim sa hlúpo, za to že som hlúpa,“ po chvíli prehovorila i tým vyslovila najväčšiu hlúposť, akú som kedy počul.

„To nie je pravda. Vieš koľko ľudí nevie čítať ani písať? Ty sa aspoň snažíš a ide ti to naozaj skvele,“ pochválil som ju, hoci som nevenoval dostatočnú pozornosť jej slovám.

„Ďakujem, som rada, že si tu so mnou!“ Ona nemá za čo ďakovať. To ja som bol ten, ktorý by mal toto slovo použiť, za jej náklonnosť.  Konečne nabrala odvahu a venovala mi pohľad sprevádzaný milým úsmevom.

„Aj ja ďakujem!“ Nežne som ju pobozkal na čelo.

Chvíľu sme takto zostali a ja som si opieral bradu o jej hlavu.

„Nepôjdeme inam? Zazerajú na nás,“ prehovorila. 
Ignoroval som tie túžobné myšlienky mladých slečien, ktoré by si s najväčšou radosťou vymenili miesto s Bellou.  Muž, opierajúci sa o pult, myslel stále na Haroldovu reakciu. Mal by som mu slušne vysvetliť, nech si na moju Bellu nerobí žiadne nároky. Hoci, by jej bol lepším partnerom – rozhodne bezpečnejším. Ale ja sa jej tak ľahko nevzdám.  Bez boja nie! Som si istý, že vo fyzickom by som zvíťazil. Ak by sa však Bella dozvedela, že nie som tak úplne normálny, neviem či by ju strach o život neprinútil povedať mi „zbohom“. Tým by som Philciensovi otvoril dvere do jej srdca. Nemôžem jej to povedať. Zatiaľ nie. Konečne mám zmysel svojho života na dosah ruky. Mám právo byť sebecký.

Neochotne som sa postavil. Bella vrátila knižku naspäť do police. Jej vzdelávanie sa predčasne ukončilo. Ponúkol som jej rameno a spoločne sme odkráčali. Naším cieľom sa stala kajuta číslo dvadsaťjeden. Pred ňou však stála moja rodina.

„Chceme spoznať kapitána, pripojíte sa k nám?“ navrhla Esme.

Vedel som, že ich Charlie J. Smith očakáva. A tiež, že za ním ideme ako rodina, no teraz som nechcel Bellu vystavovať tejto trápnej situácii. Predsa vie, kto je partner jej matky. Mal by som slušne odmietnuť.

„Asi nie, my...“

„Áno, radi!“ prerušila ma Bella. Nechápal som, prečo to robí.

Bella

„Chceme spoznať kapitána, pripojíte sa k nám?“  milo navrhla očarujúca Edwardova sestra.

Spoznať Charlieho J. Smitha? To nemusím! Už ho poznám dosť.  Pozrela som sa do Edwardovej tváre. Premýšľal, ako odpovie. Nevie, že je moja matka jeho milenka. Odkiaľ by aj. No, nemám najmenšiu chuť vidieť toho úchylného muža. Ale, ak by som nešla, prezradila by som sa. Jeho švagor sa na nás pozrel pomerne netrpezlivo. Nechcem trhať rodinné vzťahy. Už som s nimi v jednej kajute, nieto  že sa o mňa starali, keď mi bolo zle. Pôjdem.

„Asi nie, my...“ Áno, tohto som sa obávala. Edward chce byť som mnou a nie s rodinou. Aj tak trávi všetok čas v mojej blízkosti. Zastavila som ho skôr, než stihol odmietnuť.

„Áno, radi!“ povedal som veľmi veľkú hlúposť.

Usmiali sa a postupovali ku kapitánskemu mostíku. Nasledovali sme ich. Obdivovala som znášanie Esme Cullenovej, akoby sa zem, po ktorej kráča, vytrácala vo vzduchu. Jej ladné  jemné pohyby...

„Nemusíš to robiť!“ šepol mi Edward. „Môžeme pokojne odísť niekam inam.“

„Mne to nevadí!“ zaklamala som.

„Určite?“ spýtal sa s nadvihnutým obočím. Zľahka som prikývla.

„Sľúbil som svojej rodine, že si poobzeráme celý Titanic a k nemu patrí aj samotný kapitán. Musí to byť veľmi zodpovedný človek, keď na jeho pleciach spočíva najluxusnejší parník všetkých dôb.“

„Uhm,“ súhlasne sa mi predralo z hrdla.

„Ale ja tí najslušnejší majú určite nejaké svoje skryté hriechy,“ povedal pobavene. Tuší niečo? Videl snáď moju matku s Charliem? Vylúčené! Otvorili sa posledné biele dvere a pred kormidlom už stál - mne už dobre známy – Charlie J. Smith.

„Pán Smith! Je to pre nás nesmierna česť sa s vami stretnúť,“ začal Edwardov švagor a podal Charliemu pravú ruku.

„Aj pre mňa, pán Cullen! Táto okúzľujúca dáma musí byť  vaša ctená  manželka. Teší ma, madam Cullenová,“ predstavil sa i nadvihol ruku jej smerom.

„Potešenie je na mojej strane,“ odpovedala Esme. „Toto je môj brat Edward Masen s priateľkou Isabellou Swan,“ dodala i ukázala na nás.

„Slečna Swanová!“  Jeho falošnou tvárou prebehol úlisný úsmev.

„Pán Smith,“ slušne som odpovedala. Ďalší neprimeraný úsmev. Dúfam, že si to Edward nevšimol.

Podal ruku Edwardovi.

„Sme radi, že ste nám dovolili navštíviť kapitánsky mostík, pán Smith,“ začal Edward a porozhliadol sa po miestnosti.

„To je maličkosť, pán Masen, som rád, že som mal tú možnosť sa s vami spoznať,“ hlesol Charlie s veľmi slušným  podtónom.  Ak by som ho nepoznala, prisahala by som, že tento starší pán je veľmi mravný muž. Výzor môže byť klamlivý. A Charlie je pravým príkladom.

Edward

„Rosina Bella! To sa mi snáď asi len zdá! Ona a švagor doktora Cullena! Nemala niečo s tým poslíčkom? Komu teda klame. Rose mala pravdu. To dievča je strelené!“

Myslel si Charlie J. Smith, keď podával ruku mojej milovanej. Na znak úcty k jeho veku som mu následne podal ruku aj ja, hoci mi bolo zle z jeho myšlienkach. Ako sa takto môže vyjadrovaťo Belle? Ani ju nepozná!

„Sme radi, že ste nám dovolili navštíviť kapitánsky mostík, pán Smith,“ začal som, aby som zastavil jeho nehanebné myšlienky.

„To je maličkosť, pán Masen, som rád, že som mal tú možnosť sa s vami spoznať!“  „Aj keď by ste už mohli vypadnúť! Mám iné veci na práci! Chcem ísť dnes aj za Rose!“ dodal v hlave.

„Nebojte sa, nebudeme vás dlho obťažovať, len by sme sa ešte chceli porozhliadnuť po miestnosti!“ načal Carlisle túto tému.

„Samozrejme! Všetko vám tu ukážem!“ „Teda, aspoň niečo! Na všetko nemám čas!“ Jeho falošné a zdvorilé slová vôbec nevypovedali o jeho charaktere. Začal nám vysvetľovať, ako sapoužíva moderné zariadenie na palube Titanicu. Ja som sa radšej hrabal v jeho odpudivej mysli a hľadal som nejaký dôkaz, že ublížil mojej milovanej. Mal šťastie. Belly sa ani nedotkol!

„... plavíme sa rýchlosťou približne dvadsaťjeden uzlov, to je veľmi prijateľné, aby sme stíhali doraziť do New Yorku v pravý čas,“ pokračoval vo svojom výklade. Nevenoval som mu nejakú extra pozornosť.

„Trošku sa nám ochladilo!“ povedala Esme. Všimol som si, ako Bellu otriasa v pravidelných intervaloch.

„Ach, áno! Ďakujeme vám, pán Smith, za váš čas, je pomerne neskoro, tak dobrú noc!“ chcel som sa čo najrýchlejšie zbaviť nudnej prednášky.

„Áno, pravdaže! Dobrú noc!“ odpovedal nám.

Pobrali sme sa všetci do našej kajuty. Hodiny ukazovali presne desať hodín desať minút. Videl som na Belle, že je unavená. Ani sa jej nečudujem. Hoci jej lieky zabrali pomerne rýchlo, je ešte stále slabá. Uložil som ju do postele. Ďakovne sa na mňa usmievala.  Pohladil som ju po tvári a roztápal som sa v jej prekrásnych očiach.

„Odpočiň si!“ prikázal som jej.  Zatvorila oči. Asi o hodinu zaspala. Tento krát pokojne. Hladil som ju po vlasoch.  Otriasla sa, a tak som sňal svoje chladné ruky. Trvalo mi, kým som pochopil, že sa pomerne dosť ochladilo v celej miestnosti.

„Prečo je tu taká zima?“ pýtala sa Esme Carlisla. Nechápavo pokrútil hlavou. Asi sa už blížime k severnej časti Ameriky. Vzal som z police ďalšiu prikrývku a opatrne ju prehodil cez Bellu. Čo sa asi deje? Upriamil som sa na veliteľský mostík. Ich myšlienky upozorňovali len na ochladenie. Bella sa už prestala triasť, jediné šťastie.

„No to ma podrž!“ pomyslel si námorník, keď spozoroval obrovský kus ľadu cez zaslzené oči pred Titanicom. „Musím informovať kapitána!“

Ľadovec bol gigantický. Videl som ho očami Fredericka Fleeta. Je len necelých pár metrov od nás! Prečo si ho nikto iný nevšimol?

„Musíme rýchlo konať! Celkom vľavo! Plnou silou späť!“ zavelil v šoku. Loď sa prudko mykla. Všetok nábytok dopadol hlučne na zem. Zachytil som Bellu, ktorá sa v tom okamihu prebrala. Vyhlásili poplach...

„Dokelu! Ako mám točiť? Na pravo?“ Kormidelník si nebol istý. Vľavo, predsa! Hlupák! Kázali mu vľavo! „Hlúpe kormidlo! Prečo ma nepočúva!? Kapitán!“

Začul som ostré zaškrípanie oceľových plechov pod nami. Videl som, ako sa kúsky masívnej kryhy obtreli o palubu lode. Narazili sme! Ľadovec sa dostal na palubu Titanicu...

„Čo sa deje?“ zúfalo sa dožadovala Bella v mojom náručí. V jej očiach bol strach. Pevne sa ma držala, hoci nevedela, aké veľké nebezpečenstvo nám hrozí.      



<Ďalšia kapitola - Pocity>

Autor: Emielee (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Twitanic 11. kapitola: