Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tí praví 10. kapitola (časť druhá)

12.04.2012 (07:15) • leacullenfun • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 1559×

10. kapitola, 2. časť

„Tvoje srdce vie,

Plášť tajomstiev ťa dusí,

On si vyberie.“ (Škola noci, Prebudená)

Bella:

Je tichý. Hĺbavý. Svedomitý. Zamyslený. Čestný... v hlave sa mi neurčito prehrávalo to, čo mi o Stefanovi povedal jeho brat Damon. Zároveň sa mi v nej rýchlo rodil plán.

„Pôjdem za ním sama,“ poviem ledabolo medzi rečou Damonovi, ktorý beží vedľa mňa. Ani jeden z nás nespúšťa oči z vrany, ktorá letí nad nami. Okrajom mysle postrehnem, že beh mu už nerobí ani ten najmenší problém. Dokonca vyzerá... tak nejako elegantne. Ako pravý dravec.

„A to si mám nechať ujsť, ako Stefanovi nakopeš zadok? Ani ma nehne,“ odvrkne.

„Žiadne nakopávanie zadkov sa konať nebude. Potrebujem s ním hovoriť sama.“

„A čo Elena? Nerád ti to hovorím, ale ju od Stefana neodtiahne ani parný valec.“

„Ale áno. Bude sa musieť premeniť naspäť do ľudskej podoby, čo samo o sebe nebude ľahké a bude hladná. Ty s ňou pôjdeš na lov.

„V čom bude tá premena ťažká?“ spýta sa ostražito.

„Ona... budeš jej musieť pripomenúť, kým je. Teraz, ako vrana, rozmýšľa inak ako človek. Bude zmätená a... možno sa jej nebude chcieť vrátiť do ľudskej podoby. Záleží to od jej povahy.“

„Opakujem, ona pôjde rovno za ním, hlava-nehlava. Poznám ju.“

„To jej pri premene len pomôže, no budeš ju musieť zadržať. Ja veľmi dobre poznám svoj druh a okrem toho... bohvie, čo sa deje so Stefanom. Prinajhoršom na ňu použi svoj neodolateľný šarm,“ dodám a na odľahčenie situácie sa zazubím, popri čom preskočím kmeň, ktorý sa pred nami znenazdajky objavil.

„Flirtovať so snúbenicou vlastného brata, lomeno mojou bývalou – to je fakt úžasný nápad.“

„Ty si s chodil s Elenou?“ spýtam sa ho s vyvalenými očami.

„Ak ma raz opiješ nejakým dobrým brandy, tak ti našu telenovelu rád vyrozprávam. Teda ak toto prežijem – dievčatko, toto máš u mňa.“

„Ja viem a ďakujem,“ poviem po pravde.

„Hlavne priveď Stefana. Hej, Elena, natoč tie krídla sem! Ide tu o život!“ zvolá a rukami si pri ústach vytvára improvizovanú trúbu. Na to sa rozbehne opačným smerom ako sme bežali doteraz. Damon, ty si číslo. No Elena ho, čuduj sa svete, nasleduje.

A ja nasledujem už svoj čuch k Stefanovi.

Stefan:

Noc je tichá a v jej tme nevyzerá čistinka, na ktorej som si na chvíľu spravil útočisko, až tak zdevastovane a spustlo. Áno, vidím všetko tak, ako za svetla, na čo som si doteraz nezvykol – polámané kmene, dielo mojich rúk, zaslepených hnevom nad sebou samým, ryhy v zeleno-žltej tráve a dve bezvládne, skoro beztvaré, kôpky na úplnom konci čistinky, čo naďalej odo mňa.

Boli to ľudia, pripomeniem si zúfalo, aby som o nich nehovoril len ako o veciach, i keď teraz ich už ani inak pomenovať neviem. Toto už nie sú ľudia - sú to už len zhluky rúk, nôh a bezduchých údov s odtlačkami mojich zubov na krkoch,  nič viac, nič menej. Jednoducho, len potrava. Akurát, že za nimi určite niekto niekde smúti a oplakáva ich, omnoho viac, ako ja teraz. Je to moja vina. Ja som ich zabil. Ja môžem za to všetko...

Radšej na chvíľu zavriem oči a ponorím sa do tmy svojich viečok, len aby mi pohľad opäť neťahalo k nim. Výčitky svedomia ma však neobídu tak či tak, ich tiaž priam hmatateľne cítim na ramenách ako balvan. Ľutujem ich, ľutujem to, čo som zas spravil, no keď si spomeniem na tú chuť na jazyku... na to opojné uspokojenie... neviem, či by som spravil inak, ak by som mal možnosť - hlad ma v tej chvíli, keď som zaútočil, úplne opantal. Vtedy som žil len pre potešenie z lovu, pre strach obetí, ktorý som cítil už niekoľko metrov od nich a ktorý dodával ich krvi korenistú príchuť, pre ukojenie svojho nekonečného hladu...

V mojej hlave zvádzajú boj dva názory a ja strácam pôdu pod nohami, neviem, ku ktorému sa prikloniť  – k tomu ktorý hovorí, že toto nesmiem robiť, pretože nechcem byť vrahom? No ten druhý mi hovorí, že toto je moje prirodzené správanie, pretože taký teraz som. Ľudia sú teraz len ďalším článkom potravinového reťazca – tak ako ostatné bytosti, ktoré majú svojho nepriateľa, predátora. Veď človek sa čisto teoreticky od zvierat ani tak neodlišuje, má rovnaké potreby... 

Boj svedomia a túžby – niečo strašné.

Vtom začujem, že sa ku mne niekto veľmi rýchlo blíži. Srdce sa mi rozbúši nádejou i hanbou. Čo si pomyslí, keď toto uvidí?

„Elena?“ zvolám.

„Nie,“ ozve sa odpoveď spoza kríkov pri mŕtvolách. Na to z nich vyjde postava, ktorú už vcelku dobre poznám.

„To som ja, Bella.“

Bella:

„Čo tu robíš? Kde je Elena?“ spýta sa ma priškrtene Stefan, krčiac sa na najvzdialenejšom mieste čistinky.

„Neboj sa, je s Damonom.“ Stefan sa zatvári... tak nejako nahnevane. Vtom si uvedomím svoju chybu.

„Išli len na lov, Elena ho teraz bude potrebovať.“ Na tvár sa mu vráti predošlý smútok a zmätenosť. Nebyť tej krvi okolo úst, tak si pomyslím, že je malé dieťa, ktoré sa stratilo svojim rodičom...

„A onedlho bude potrebovať aj teba,“ dodám ticho. Pohľad zavadím na zdevastované mŕtvoly neďaleko mňa – muž a žena, zdá sa mi, že žene dokonca chýba jedna ruka. Som šokovaná, no nie prekvapená - hlad je u upírov mocná vec. No ako dlho sa ešte bude náš zoznam obetí rozširovať?

„Myslím, že jej bude lepšie bezo mňa,“ zašomre skleslo, „hlavne, keď sa dozvie, čo som spravil.“

„Myslíš toto?“ mávnem rukou k telám. „Stefan, to sa stáva. Naučím ťa ovládať sa, prisahám. Vás všetkých.“

„Možno. No som monštrum, pretože mne sa to páčilo, Bella.“

„To je prirodzené. Chceme to všetci – ja, ty, El, aj Damon. Za to sa obviňovať nemusíš. Jediný, kto tu nesie zodpovednosť, som ja – pretože som vás premenila.“ Chvíľu si ma obzerá, prepaľuje ma pohľadom, a tak rýchlo pokračujem.

„No žiješ, takže treba narábať s tým, čo máš. Tak prestaň robiť cirkus s poď so mnou za ostatnými.“ Popravde, robila som si aj trochu starosti, ako to ide Damonovi – dôverujem mu, no poznám ho priveľmi krátko a viem, že tá dôvera je ešte neuvážená... prečo to musí byť také komplikované?

No s ním ani nehne.

„Ty za to nemôžeš, to ja. Ja som riadil to prekliate auto. Zabil som nás.“  Ako keby sa silou mocou chcel držať predstavy, že je zlý.

„Čo bolo, bolo. Mladí ľudia si často opití sadajú za volant...“

„Ja som nebol opitý!“ zvolá ukrivdene. Obočie mi vyletí snáď až niekam k vlasom.

„Tak potom prečo si nebrzdil?“

„Ja neviem... myslím, že som brzdil, ale keby to tak bolo, tak tu teraz nie som,“ zamyká nervózne plecami. V hlave mi zabliká červená kontrolka – tie stopy po brzdení...

„A mali ste auto v poriadku? Brzdové stopy na ceste boli prerušované a krátke...“

„Nedávno ho opravoval môj známy,“ zamrmle na vysvetlenie. Vtom si pošúcha čelo, ako keby sa snažil zo svojej hlavy vydolovať niečo, čo nie a nie vyjsť von.

„Ono to asi nereagovalo...“

„Tak vidíš. Poďme odtiaľto. Prečo si vlastne utiekol?“

„Bál som sa. No čo s nimi?“ bradou kývne k tým kôpkam.

„O tie sa postarám ja.“ Snáď by už všetko na chvíľu mohlo byť v poriadku.

„Sú ešte nedopití. Čo keby sme... no, bola by toho škoda.“ Okolo očí sa mu už zase zbiehajú čierne žily. Prekvapene zaklipkám očami, aj keď som to už raz u neho videla – k jeho nevinnej tvári mi to absolútne nepasuje, nehovoriac o tom, ako sa správal.

„Nie.“ Aj ja na tvári cítim jemné mravčenie. Nesmiem...

„Ale veď -“

„Nie!“ skríknem a prišpendlím ho k najbližšiemu stromu, držím ho pod krkom.

„To máš takú slabú vôľu, Salvatore?“ mykne ním, no neodpovedá. „No?“

„Ja – ja neviem, čo robím. Neovládam sa,“ prizná zlomeným hlasom. To ma prinúti rýchlo sa rozhodnúť.

„Tak teraz ma počúvaj,“ začnem roztrasene a pozriem sa mu do očí. „Budeš sa snažiť. Budeš vegetarián ako my ostatní, už nikoho nezabiješ.“

„Už nezabijem,“ zopakuje automaticky.

„A-,“ chcem dodať druhý a zároveň posledný príkaz, no zlomí sa mi hlas, „nebudeš si pamätať, že som ťa ovplyvnila. Len som za tebou prišla, porozprávali sme sa a išli za Damonom a Elenou. Je to tvoje slobodné rozhodnutie. Rozumieš?“

„Áno.“ Ako ja len toto nenávidím.

„Poďme.“ Na to ho pustím, on zaklipká očami a porozhliadne sa zmätene okolo seba. Otočím sa mu chrbtom, aby nevidel výraz mojej tváre.

„Stalo sa niečo?“ spýta sa so zmätkom v hlase.

„Ani nie, akurát sme sa zberali na odchod.“ Len prikývne a poberie sa za mnou preč, telá si absolútne nevšíma. Zamrzí i poteší ma to zároveň. Čo som mu to spravila? Urobila som to pre neho, tíšim svoje svedomie...

...

Všade okolo môjho tela je para, ktorá ma prikrýva, pohlcuje. Pokrýva všetko okolo mňa – klzké kachličky, i zrkadlo naproti mne, je teplá a voňavá. Práve preto ju tak zbožňujem, takmer tak, ako horúcu vodu, ktorá mi steká po pleciach a chrbte až pomaly k odtoku, uvoľňuje moje napäté svaly. Nastavím jej aj tvár, nechám ju hladiť mi viečka, líca i už trikrát umyté vlasy.

Zastavím vodu a ešte raz sa chcem namydliť. Už piaty raz. Vinu nezmyješ. Povzdychnem si a upustím od svojho pôvodného plánu – namiesto toho vyleziem zo sprchy, utriem zrkadlo a zahľadím sa na svoj odraz. Popritom sa omotám uterákom. Urobila som to pre dobro všetkých.

„Tak prečo sa potom cítim tak mizerne?“ spýtam sa svojho odrazu. Odpoveď, samozrejme, nedostanem a tak si namiesto toho vysuším druhým uterákom vlasy a odoberiem sa do vedľajšej izby, kde som si zložila oblečenie.

„Damon, čo tu robíš?“ zvolám zarazene aj zahanbene. To nemôžem mať trochu súkromia?

„Nudím sa,“ odpovie mi rozvalený v kresle. „Tí dvaja v obývačke cukrujú od návratu tak, až to nie je možné.“

„V dome je minimálne šesť izieb, vonku je tma ako v rohu a ty si musel zaliezť akurát do kúpeľne?“

„Ku kúpeľni. Nie som v nej. A kde inde by sa mi naskytol takýto pohľad?“ uznanlivo ma hltá očami. A ja ďakujem bohu, že som sa nerozhodla vojsť do izby nahá.

„Tak ku kúpeľni,“ vzdychnem netrpezlivo a pritisnem si uterák bližšie k telu. Dúfam, že nevidno, že som červená snáď až na zadku. Vtom si všimnem, čo drží v ruke.

„Kto ti dovolil sa v tom hrabať?“ zavrčím.

„Veď sú to len fotky,“ zamrmle Damon, no vloží ich naspäť do môjho malého batôžteka, ktorý som si zložila k poskladaným rifliam a tričku. Rýchlo zoberiem batôžtek z hromady a pritískam si ho k prsiam ako najväčší poklad. Zavládne medzi nami ticho, výnimočne.

„Mimochodom, kto to je?“ On má ešte odvahu sa ozývať?

„To sú moji priatelia. Vypadni odtiaľto a povedz Elene a Stefanovi, nech sa pripravia. Dnešok pre nás ešte neskončil.“ Len silou vôle nezvýšim hlas a nezvriesknem.

„Dobre, veď sa trochu uvoľni, nebuď taká netýkavka,“ zaškerí sa. „Už si prišla na to, prečo sa cítiš tak mizerne?“

„Von!“ skríknem a hodím po ňom prvé, čo mi príde pod ruku – v tomto prípade vankúš z vedľajšej pohovky. No smejúci sa Damon z izby rýchlo vybehne, a tak vankúš narazí len do dverí, ktoré za sebou zabuchol.

„Idiot,“ zamrmlem si.

...

Vonku vládne, na jeseň, výnimočne bezoblačná noc. Vetrík jemne pofukuje a hrá sa s už polonahými vetvami stromov. Je síce jemný, no za to už riadne studený, cítiť v ňom dych jesene. No štyrom mĺkvym postavám, stojacim pred dvojposchodovou chatou, ktorú by ste s prižmúrenými očami mohli nazvať domom, to ani veľmi nevadí. Chlad už nad nimi nemá takmer žiadnu moc, a preto už dlhšiu chvíľu ticho stoja a vzdávajú posledné zbohom tým, ktorých ani nepoznali, no mali na rukách ich krv. Vždy zvedavý Damon sa potichu nahne k Belle stojacej vedľa neho.

„Prečo som tie hroby mal vykopať tu a nie za domom? To nám asi na kráse záhradky nepridá...“

„Aby sme mali svoje chyby stále na očiach,“ odvetí, no zrak nespúšťa z dvoch hrobov, ktoré dnes v noci provizórne vytvorili – Damon vykopal jamy, ona vyniesla telá a Stefan s El vyrezali z dreva kríže s jednoduchými nápismi R. I. P. Mrzelo ju, že ani nepoznala mená tých nebožtíkov, ktoré by mohla napísať na ich hroby, že pre nich nemohla urobiť viac...

„A prečo som tie hroby musel kopať sám?“ naruší po chvíli ticho zas.

„Hádam nechceš, aby ženy kopali hroby, zvlášť, keď som sa už sprchovala. No a Stefana dnes už nehodlám mŕtvolami dráždiť... Buď rád, že si ich nemusel kopať viac.“

Pôvodne si myslela, že hroby budú štyri... no keď sa vrátila po ďalšie dve telá, po Stefanove obete, tak po nich nebolo ani stopy. Boli zaručene mŕtvi, to vedela, ale kde sú potom tie telá? Snažila sa to pripísať lesnej zveri, ale niečo jej na tom nesedelo – bolo to priveľmi tiché a nenápadné...

Damon už ďalšiu otázku nepoložil – na jednej strane pochopil, že to bola Bellina forma pomsty za tú kúpeľňu, na tej druhej bol na seba tak trochu hrdý, že jemu Bella dôverovala natoľko, aby mu dovolila manipulovať s mŕtvolami, no Stefanovi nie. No musel si sám pred sebou priznať, že to pre neho nebolo najľahšie – krv nikdy neprestane volať.

Noc sa pomaly začala meniť na šero, a tak Elena pristúpila k jednému z hrobov a položila naň kyticu lúčnych kvetov, ktorú nazbierala – mala to byť bodka za ich mĺkvym obradom.

„Mrzí ma to,“ zamrmlala a odstúpila. Stefan urobil to isté pri druhom hrobe a potichu zašepkal: „Mňa tiež.“ Bella po ňom nenápadne pokukuje, kontroluje ho. Vyzerá v poriadku, pomyslí si s úľavou. Obidvaja ešte hodili jeden pohľad na hroby, chytili sa za ruky a vydali sa smerom k domu – šero sa pomaličky, no isto, menilo na ráno a tak či onak, smútku bolo na nich nadnes dosť. No Bella sa ani nehla a Damon ju nehodlal nechať samu.

„Vaša smrť nebude zbytočná,“ povie len. Na um jej zíde text jednej starej piesne, ktorý zvláštne vystihuje jej náladu. Potichu ho zaspieva, ako posledný rozlúčkový žalm. „And if I came back from the grave, for the while, would you, could you make a dead man smile?“

Damon ku hrobom len kývne hlavou, pretože všetko dôležité už bolo povedané. Jemu záleží hlavne na živých, nie na mŕtvych.

„Ideme?“ spýta sa Belly a ponúkne jej rameno.

„Áno,“ prikývne Bells a váhavo ponúknuté rameno prijme – je prekvapená jeho chvíľkovou galantnosťou. Je premenlivý ako aprílové počasie, pomyslí si. Spolu sa poberú do domu a len čo sa za nimi zavrú dvere, ktoré svojpomocne opravili, hroby osvetlia prvé lúče nového dňa.

No, momentálne sme spolu uzatvorili 10. kapitolu, z čoho sa veľmi teším, takmer tak, ako na váš názor, komentáre na túto kapitolu. Dúfam, že dĺžka vám vynahradila dlhé čakanie. Prajem peknú Veľkú noc, onedlho sa snáď stretneme pri pokračovaní... :) :)       

Autor: leacullenfun (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tí praví 10. kapitola (časť druhá):