Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Vampire reality 18. kapitola

26.06.2012 (07:15) • NoemiVolturiCullen, Simiik • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 3191×

Sim mala skvelý nápad. Úsmev na Nateovej tvári bol krásny, na nezaplatenie. So Sim sme boli šťastné, cítili sme sa doma, teda, aspoň trochu. Začínali sme byť síce trochu nervózne, pretože nám dochádzali detské hry, ale Nateovi to očividne bolo jedno, bol šťastný, že je vôbec von z hradu a že je s nami.

Boli sme tu už pár týždňov a ja som si už nevedela predstaviť život bez neho, urobila by som pre neho čokoľvek, kedykoľvek a kdekoľvek. Život sa mi obrátil o stoosemdesiat stupňov, nešlo ho milovať od začiatku. Pokým som si na neho zvykla, uvedomila si, že žije, pokým som si k nemu vytvorila vzťah, trvalo to, ale o to je to teraz silnejšie. Zo začiatku som sa za to obviňovala, ale nebolo ľahké zistiť, že môj syn žije, keď som sa tej nádeje už vzdala.

Nate nástojil na tom, aby sme sa hrali na jeho obľúbenú rozprávku – Červenú Čiapočku – niekedy urobil niečo, vďaka čomu mi bolo jasné, že to nie je len tak. Svojho otca prezentoval ako vlka, seba ako Čiapočku, a tak nebolo ťažké domyslieť si, čím som bola ja – horárom.

„Noe!“

„Sim!“

Nateovo rýchle skrytie sa za mňa mi potvrdilo, kto prišiel. Aro tvrdo schytil Sim, ale viac som už nevidela, pretože si moju pozornosť vyžadoval Pán blonďatý.

„Čo to má byť, Noemi?!“ rozčuľoval sa.

„Ale, ale, žeby ťa sralo, že mám úsmev na tvári?“ Penil od zúrivosti, mala som pocit, že za chvíľu vybuchne.

„Tebe nevyhovuje ani keď ťa kopem do tvojho neforemného zadku a ani keď sa venujem svojmu synovi a dám ti pokoj, tak sa už rozhodni!“

„Je to aj môj syn. Nathan, choď do izby, okamžite, tvoja matka sa bude teraz venovať mne!“ Nate sa k mojej nohe pritisol ešte viac.

„Opováž sa na neho ešte raz zvýšiť hlas,“ povedala som mu ticho, „ešte si nezažil hnev rozzúrenej matky.“ Povýšenecky sa na mňa pozrel, ale nepovedal nič k mojej hrozbe.

„Odnes nášho syna do jeho izby a potom sa zastav u mňa, drahá.“ Mihnutím oka ho už nebolo. Mala som chuť zakliať a niečo rozbiť, ale bol tu Nate a ja sa musím správať trochu zodpovednejšie, som predsa matka.

Premiestnila som sa s ním do jeho izby, posadila do hojdacieho kresla, podala knižku – Tri prasiatka – dala pusu na čelo a šla.

„Mami?“ zaznal jeho krásny detský hlások.

„Áno, miláčik?“

„Lúbim ťa, veľmi,“ usmial sa na mňa. Keby som mohla, tak by som plakala. Vyzdvihla som si ho do svojho náručia, zatočila s ním a silno ho k sebe pritisla, ale len tak, aby ho to nebolelo.

„Aj ja ťa veľmi ľúbim, najviac na svete.“ Položila som ho späť a vyšla z izby.

„Je úžasný,“ prihovoril sa Marcus, ani som si ho nevšimla a pritom stál oproti mne.

Viem, že to on bol s Nateom počas tých dvoch rokov a on ho vychoval. Ani som sa mu ešte nepoďakovala.

„Áno, to je.“

„Vaše puto je veľmi silné a ja to viem najlepšie,“ žmurkol na mňa.

„Ďakujem... za všetko.“

„Bolo mi potešením.“ Zobral moju ruku do svojej a pobozkal mi ju. Bol iný, on bol vždy iný, lepší.

„Môžeš?“ naznačila som hlavou na dvere.

„Samozrejme.“ Vstúpil do Nateovej izby a už som počula iba radostný smiech. Musela som sa usmiať aj ja.

„Som tu.“ Neobťažovala som sa klopaním, na čo?

„Trvalo ti to,“ predniesol podráždene.

„Ani nie päť minút.“ Zasmial sa. „Čo ti príde také smiešne?“

„Tá tvoja drzosť. Aj keď vieš, že nemáš na výber, že nemáš šancu, stále bojuješ.“

„Nebuď patetický, čo odo mňa chceš?“

„Kedy konečne pochopíš, že ťa chcem len pre seba? Že mi je úplne jedno, či ma chceš zabiť, alebo sa hráš s naším synom, si len moja, chápeš to?!“ Surovo ma pobozkal, strčil mi svoj odporný jazyk do úst a ja som mala sto chutí mu ho odhryznúť. Odstrčila som ho od seba a vlepila mu facku.

„Tvoja majetníckosť nemá hraníc. Ako keby si ma nepoznal.“ Otočil ku mne hlavu, držal si popraskané miesto na tvári, ktoré sa mu hojilo.

Prirazil ma k stene a hrabal sa mi pod šaty. Chytal ma všade, úplne všade. Má viac ako štyritisíc rokov a neprebudí vo mne ani náznak vzrušenia.

„To tvoje odmietanie, drzosť, bojovnosť, ma na tebe vzrušujú najviac.“

„Si odporný,“ povedal som pokojným hlasom. Odlepil sa odo mňa.

„Budeš sa mať čím chváliť. Od teraz môžeš hovoriť akého máš odporného manžela.“

„Ale ty nie si môj manžel.“ Škodoradostne som sa usmiala.

„Ale áno, o týždeň.“ Hodil po mne krabičku, ktorú som reflexívne chytila.

Otvorila som ju, bol v nej prsteň. Samozrejme, nádherný, ako všetky cennosti Volturiovcov, ale pre niekoho iného, nenávidela som zlato, nepáčilo sa mi. Bol to kov, taký vtieravý, mal riešiť všetky problémy, pripadal mi ako špinavý, až nechutný.

„To má byť vtip, žiadaš ma o ruku?!“

„Dostatočne som ti to nedal najavo?“

„Lenže ja to neprijímam, ako si si to vôbec mohol myslieť?“

„Nie, nevyjadril som sa presne, ja ti to oznamujem.“

„Nevydám sa za teba, aj keby si sa postavil na hlavu. Ty mojim mužom nebudeš nikdy. To, že sa na mne urobíš, z teba ešte môjho manžela nerobí, jediný, kto je toho hodný je...“ Skočil mi do reči.

„Áno, áno, samozrejme, Jasper Cullen. Takto, drahá. Budeš kráľovnou, ktorá bude po mojom boku, budeš tou najkrajšou a najšarmantnejšou, tvojou úlohou bude čakať ma každý večer pripravená obšťastniť ma, poslúchať ma a riešiť nevyriešiteľné spory chlapov, ktorí dajú na ženskú krásu.“ Až som sa striasla.

„Nežiješ vo sne, ak si chcel toto, mal si si nechať Atheonodoru, každému by bolo lepšie.“

„Mňa to nezaujíma, chcem teba a mám ťa, časom si zvykneš a budeš ma milovať.“

Už sme sa nehádali, komunikovali sme spolu, relatívne normálne.

„Nevydám sa za teba. Máš ma, tak prečo chceš svadbu, čo tým získaš?“

„Ak tým nezískam nič, tak prečo ti to tak vadí?“ Znova ku mne podišiel, prstom ma pohladil po perách. Ruku som mu strhla.

„Neustúpiš?“ Pozrel sa mi do očí, no ja som ani nemrkla. „A to som chcel byť milý.“ Odfrkla som si.

„Okolo domu tvojho miláčika je rozmiestnených pár gardistov. Takže... teraz mi definitívne povedz, staneš sa oficiálnou vládkyňou a mojou manželkou?“ Bola som ticho, toto už bolo príliš, chcel mi zobrať posledný kúsok mojej slobody, poslednú reálnu spomienku na Jazza.

„Stačí jediné slovo a je rozhodnuté.“ Ak poviem nie, mojej rodine je koniec, pri ňom nie je zložité čítať medzi riadkami.

Nepotrebovala som dýchať, ale dýchala som zhlboka a rýchlo. Otvorila som krabičku tak prudko, až sa rozletela na viac častí, schytila som prsteň a vrazila si ho na prst.

„Dúfam, že si spokojný,“ zakričala som, keď som treskla dverami.

„Ani si nevieš predstaviť ako,“ počula som jeho odpudzujúci slizký smiech.

Bola som taká nahnevaná, že nemôžem robiť nič. Cítila som sa ako malé decko, ktoré si stoj čo stoj chce niečo vydobyť, ale nedarí sa mu to.

Utekala som do, bohužiaľ, našej spoločnej izby. Otvorila veľký šatník a hľadala malú nenápadnú krabičku v úplne zadnej časti. Tak ako aj Sim, aj ja som mala svoje spomienky ukryté hlboko, veľmi hlboko. Lenže ostal mi iba môj snubný prsteň. Jemný, čistý, nádherný. Spomínam si, ako Jasper nadával, keď mu Sim nedovolila dať na neho ešte viac briliantov, nerozprával sa s ňou až do svadby. Ale potajomky som jej bola vďačná.

Pozrela som sa na svoju ruku, na ktorej sa vynímal prsteň od Caia Volturiho, hnusil sa mi. Tá jeho slizká krása, vtieravosť a majetníckosť. Aký pán, taký prsteň. Bol niečo úplne iné ako ten, ktorý som mala od Jaspera, nedal sa porovnať. Vyvolával vo mne pocit domova, lásky a šťastia, ktoré už nikdy nepocítim. Zavrela som krabicu, strčila ju ešte hlbšie na poličku, ak sa to vôbec ešte dalo a odišla.

„Gianna,“ upozornila som na seba už spoza dverí. Rýchlo vstala zo stoličky a upravila sa. Bála sa, chudinka. Predtým som nevedela čoho, veď každý tu bol taký milý, lenže už nie je, pretože ma už majú, nemusia si ma získavať.

„Pa-pani,“ zakoktala.

„Mňa sa vôbec nemusíš báť.“ Usmiala som sa na ňu. „Pokojne si sadni.“

„Je to príkaz?“

„Nie, je to voľba.“ Znova som sa usmiala. Pozerala na mňa trochu vystrašene a prekvapene, zrejme ešte toto slovo od upíra nepočula. Ale sadla si.

„Pošli všetkým váženým upírom pozvánky na svadbu.“

„Koho?“ spýtala sa, no hneď si rukami zakryla ústa. Asi jej veľmi nedovolia pýtať sa.

„Na moju a Caiovu, Gianna.“

„Och,“ vzdychla si smutne.

„Prosím, len to urob.“ Musela som na ňu trocha prísnejšie pozrieť, čo som v pláne nemala, ale stačí mi moja strhaná tvár.

„Áno. A dátum?“

„Pošlem za tebou Corin.“

Corin. Obľúbenkyňa môjho nastávajúceho. Stará sa o naše pohodlie, teda, mala by sa. Ja sa určite netúžim stať závislou na jej dare. No po dlhom čase som ju zavolala k sebe. Bola pri mne za pár sekúnd.

„Dobrý deň, pani moja, čo môžem pre vás urobiť?“ Slušne vychovaná, povedala by som, že bola skôr slúžkou, ktorá robila aj to, čo sa jej nepovedalo, nebola obyčajnou gardistkou, dokonca bojovala ešte menej ako ja a Sim.

„Choď za Giannou, tá ti všetko povie a rob, čo uznáš za vhodné, je to na tebe.“

„O čom hovoríte?“

„Choď!“ V okamihu bola preč.

Len som si sadla do kresla a už sa rozleteli dvere. V nich stála ako fúria Sim. Fučala, nadávala a tak medzi riadkami som pochopila, že to bude dvojitá svadba.

„Ten idiotský, kreténsky, namastený, starý cap!“ Teda Aro.

„Hmm...“ zamumlala som.

„Aj ja sa vydávam,“ povedala som pokojne. Prudko ku mne otočila hlavu.

„Čože?!“ Znova fučala.

„Sim, neoplatí sa to. Bolí to, ale máme smolu. Proste vždy nás vedia dostať do úzkych.“

„Preber sa, Noe, preber sa,“ zatriasla so mnou.

„Ale tak, čo mám robiť? Vykrútiť mu hlavu, či čo? Na posratého aj hajzel spadne a momentálne na nás padá. Jediné čo som urobila, tak som to všetko hodila na Corin, tak choď za ňou aj ty, pretože o pár dní sa vydávame, drahá moja, za tých starých oných a môj syn sa bude musieť pozerať na svoju mamu a otca a na ich nehynúcu lásku, dofrasa!“

Bolo ticho, dosť dlhú chvíľu.

„Nejdeme sa opiť?“ vypadlo zo Sim.

„Aj cigaretu, prosím.“

Autor: NoemiVolturiCullen (Shrnutí povídek), Simiik, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Vampire reality 18. kapitola: