Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Študentka - 4. kapitola

13.07.2012 (17:45) • Bubulienka • FanFiction na pokračování • komentováno 17× • zobrazeno 2731×

4. kapitola

„Fajn,“ prikývol a prišiel ku mne. Opatrne som odstúpila a pozerala som sa na to, čo sa chystá urobiť. On si jednoducho otvoril dvere a odišiel. Schody schádzal čo najrýchlejšie a za pár sekúnd som ho už nevidela. 

Vyzula som si tie vysoké topánky a hodila ich do kúta. Tresla som dverami najsilnejšie, ako som len vládala. Masívne dvere sa s ťažkým buchotom zatvorili a ja som naozaj pocítila, aké to je... Aké to je, keď je už definitívne koniec, lebo toto určite koniec je. On mi to neodpustí, všetko som pokazila. Zničila som to najkrajšie, čo som kedy mala.  

Rozplakala som sa a zviezla sa po dverách na zem. Musela som to dať zo seba von. Bola to predsa moja vina. Prečo som mu nepovedala áno? Prečo som ho tam nechala stáť. Takto má vyzerať žiadosť o ruku? Zničila som to tým, že som vybuchla prvá. Ako som mohla? Budú ma výčitky svedomia prenasledovať dokonca?  

Rozbehla som sa k taške a začala sa ňou prehrabávať. Hľadala som mobil, aby som mu mohla zavolať. Kvôli slzám som však nič nevidela, a tak som si musela viackrát pretrieť oči rukou. Keď som už bola psychicky pripravená, znova som sa začala prehrabávať v kabelke. Spomenula som si aj na tie papiere, ktoré som mu chcela dať... Neboli tu, musel si ich nejako šikovne zobrať, keď som bola v izbe. Ach, Bože, teraz si prečíta tú hlúposť písanú mojou túžbou... Alebo možno... Nie. Kde inde by boli? Nedostali predsa nohy.  

Konečne som našla mobil a vytočila jeho číslo. Zazvonilo to raz, dvakrát, trikrát... A nič. Nezdvíhal to. Rozplakala som sa zas. Rýchlo som sa rozbehla do izby a prezliekla som sa. Natiahla som na seba rifle, tričko a bundu s kapucňou, aby som sa mohla schovať pred týmto svetom a okolitými očami. Obula som si tenisky, zamkla a odišla von. Išla som za ním.  

Prešla som cez parkovisko, cestu a chodník. Bola som tu. Pozerala som sa, či tu náhodou už nemá auto. A mal. Rýchlo som siahla do zadného vrecka a dúfala som, že kľúč, ktorý mi minule dal tu bude. A, chvalabohu, bol. Rýchlo som ho strčila do zámky a vošla do vchodu. Kapucňu som si natiahla cez hlavu, pre prípad, že by sa nejaký profesor rozhodol ísť teraz v noci na prechádzku.  

Zbehla som schody na tretie poschodie a zastavila sa pri byte číslo štyri.

Viackrát som sa nadýchla, a potom som zaklopala. Srdce mi bilo ako na poplach, ale nenechám ho predsa odísť. Radšej... Radšej umriem, než by som mala zostať bez neho. Som v tom až po uši.  

Edward šokovane rozrazil dvere. Oči mal mierne lesklé a vyzeral, že sa už-už rozplače. Stál tu bez košele, iba v nohaviciach, v ktorých si pre mňa prišiel. 

„Áno,“ skríkla som a postavila sa tesne pred neho. Zložila som si kapucňu z hlavy a zapozerala sa do tých zelených očí... Avšak, stále som mala tik k jeho ústam...  

„Bella... ja...“ koktal. Zodvihla som ruku k jeho ústam, ale odsunul mi ju. 

„Edward, áno, vezmem si ťa. Bola som v šoku, prosím ťa, odpusť mi to. Urobím všetko, čo chceš,“ zašepkala som a chcela sa ho dotknúť, no znova mi chytil ruky. Išlo mi z toho do plaču a bolo mi na nič. Pokazila som to. 

„Je neskoro, Bella. Ak váhaš, znamená to, že nie si pripravená. A ja neznášam, ak musím niekoho do niečoho nútiť – už vôbec nie teba. Ak so mnou nechceš stráviť celý život, je to v poriadku. Bella, je to koniec. Definitívny koniec, všetko bude tak ako má. Ty budeš dobrou študentkou a budeš sa učiť, venovať sa škole. Ja budem dobrým profesorom a budem vychovávať študentov. Nikto sa nič nedozvie a nikto nezistí, že sme spolu kedysi boli. A neboj sa, tí, ktorí to vedia, nič neprezradia. Chápu, že to bola naša vec...“ rozprával. Ostala som stáť ako zamrznutá. Srdce mi doslova praskalo. Rozplakala som sa. 

„Nie, Edward, nerob to, prisahám, že...“ Nenechal ma dopovedať. 

„Bella, dovidenia... Je mi to ľúto,“ zašepkal a zatvoril dvere. Skočila som pred ne a ocitla sa na jeho chodbe... Na mieste, kde som ešte donedávna trávila všetko čas. Miesto, kde sme sa skrývali pred celým svetom. V jeho byte.  

„Nie, to neurobíš,“ plakala som. Toto nemôže byť koniec.  

„Ale Bella, prosím ťa, odíď,“ povedal znova.  

„Edward,“ vzlykala som. „Ja si ťa chcem vziať, neviem si predstaviť svoj život bez teba, patríš doň. Len kvôli tebe som tu a robím to, čo chcem.“  

„Odíď,“ povedal znova a otočil sa mi chrbtom ku skrini. Znova som sa rozplakala, ale poslúchla som. Ak ma tu nechce, nebudem sa vnucovať. Už som sa pred ním strápnila až až. Snažila som sa zachrániť to.  

Odišla som. Bežala som po schodoch ako splašená a čudovala som sa, že som ešte nespadla. Strašne ma bolelo celé telo a hlava mi trešťala. Ani plač som nemohla zastaviť.  

Vyšla som von a počasie ma prekvapilo. Pršalo a blýskalo sa. Aspoň počasie chápe, ako sa práve cítim a taktiež som nemusela skrývať svoje slzy. Pomaly som šla cez parkovisko s hlavou skrytou v kapucni. Ľudia ma mohli spoznať iba podľa mojich dlhých vlasov, ktoré neposlušne viali spolu s vetrom.  

Došla som až domov. Ani neviem ako. Automaticky som prešľapovala z nohy na nohu.

Zajtra mala byť škola a prvé dve hodiny mali byť s ním. Hodila som sa na gauč a zapla televíziu, aby vyplnila to ticho, ktoré po ňom zostalo... Síce ma v poslednej dobe nechával samú častejšie, ale to iba preto, aby sa vyhol noci so mnou, či – ako povedal – Harvard si ho nárokoval. Nemohla som na to myslieť... Tak takto bolí rozchod? Veď nevládzem pomaly ani žiť. Vždy som sa smiala z ľudí, ktorí kvôli mužovi skočili pod vlak... Ale teraz som na to mala chuť. Mala som chuť skončiť na tomto hlúpom svete a nechať všetko plynúť bezo mňa. Nechcela som, aby niekto vedel, že existujem.  

Ale spomenula som si na mamu a otca... Navyše, nevzdám sa tak ľahko. Nejako to prežijem do svojej smrti, prípadne budem pracovať do bezvedomia. Ak ma nechce on, ja už nechcem nikdy nikoho. A keď som už bola pri svojej mame... Musím si potom pozrieť emaily. Avšak, nechcela som s ňou ani telefonovať, pochopila by, že som na tom veľmi zle.  

A tak som radšej plakala do vankúša, až som ho mala celý mokrý. Nič som nezjedla a nič som nerobila. Celú noc som preležala s hlavou v poduške.  

Netuším, ako dlho som bdela, či plakala, ráno som sa automaticky prebudila z tranzu a rozhodla som sa, že do školy pôjdem. Ak by som neprišla, Lizzie a ostatní by ihneď pochopili, že je so mnou niečo zle a nechcem, aby sem prišli vyzvedať. Skryjem sa mu v dave študentov.  

Išla som do kúpeľne, ale keď som sa uvidela, vzdala som to a zašla rovno do sprchy. Celá som sa umyla, osušila si vlasy, a potom som vytiahla kozmetickú taštičku. Naniesla som krém, mejkap, tiene, linky, lesky... Všetko poporiadku, aby som vyzerala aspoň trochu normálne. Toto nebolo mojím zvykom a bola som rada za videá na YouTube, ktoré ma naučili, ako na to. Potom som si obliekla rifle a modré tielko. Bolo zas horúco, hoci pomerne zamračené. Včerajšia búrka preukázala svoje.  

Pozrela som sa na seba v zrkadle a videla som mátohu... Človeka bez dôvodu na žitie. Až keď som ho stratila, uvedomovala som si, že ho potrebujem. Doteraz som ho brala ako samozrejmosť, teraz je to úplne iné. Dala by som všetko za to, aby som vrátila ten čas.  

Vzala som si tašku a vybrala sa do školy. Pomaly som prechádzala cez chodník s málopočetnou premávkou a mierila si to k trávniku. Plánovala som – nájsť si lavičku a skryť sa od pohľadov. A tak som išla... Sadla som si na prvé voľné miesto a sledovala študentov, ktorí sa premávali v pároch. Každý mal niekoho pri sebe. Jedni sa spolu učili, iní sa smiali, ďalší zas bozkávali... Ale boli si sebestační a hlavne seberovní. To sa o nás dvoch nedalo povedať.  

„Ahoj, vieš čo? Včera som ťa čakala pri Starbucks a teba nikde. Písala som ti, ale ty si jednoducho...“ zavrčala spoza mňa Lizzie. Otočila som sa na ňu. Vtedy zastala a šokovane si ma prezrela.  

„Prepáč mi to, Lizzie. Musela som ísť domov a pripraviť sa na niečo. Osobná záležitosť,“ ospravedlnila som sa. Šokovane si prisadla.  

„To nevadí, len mi nabudúce daj vedieť. Nie stále totiž stretnem pred Starbucks chalana, ktorý ma pozve na rande, takže si na to daj pozor,“ povedala, ale stále ma skenovala pohľadom. Začínalo to byť nepríjemné.  

„Takže to predsa len nebolo také zlé, keď som na teba zabudla?“  

„Vô-bec,“ zakoktala. Skrivila som obočie.  

„Ty si namaľovaná. Vyzeráš dokonalo a sexy!“ skríkla.  

„Ech, som, ďakujem,“ zamrmlala som a otočila som hlavu.  

„To je úžasné, pristane ti to,“ odvetila.  

„Som predsa po tebe, Lizzie,“ usmiala som sa. Hrdelne sa zasmiala, a potom začala točiť o Trevorovi a ľuďoch, s ktorými sme sa sem-tam stretli na pive, či na inom drinku...  

No po zábave sme mali ihneď, ako obrovské nástenné hodiny oznámili čas vyučovania. Žalúdok sa mi stiahol do malého uzlíka. Uvidím predsa jeho...

Dej mám vymyslený dopredu a toto som si pre vás pripravila. Som naozaj zvedavá na vaše názory. Kapitola je venovaná eMí, ako som jej sľúbila, pretože trávi čas na tábore a dúfam, že sa jej tam darí. Taktiež už musím pozdvihnúť Zuzinečku, ktorá vie, prečo... A nemôžem zabudnúť na vás ostatných. Som rada, že ste dali poviedke šancu a že sa vám páči. :)

A keďže v utorok odchádzam na dovolenku a nebudem sa tu vyskytovať dva týždne, ďalšiu kapitolu vám tu hodím v pondelok, a potom si trocha budete musieť počkať... Ale môžete sa tešiť na piatu, pribudne rýchlo.

Autor: Bubulienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Študentka - 4. kapitola: