Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stroskotaní 17. kapitola

17.07.2013 (14:30) • NoemiVolturiCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1138×

Znova som ležala na gauči a pomaly sa nevedela ani pohnúť. Brucho mi tvrdlo, až neprirodzene. Nevoľnosti boli na dennom poriadku, no najhoršie na tom bolo to, že nech som robila čokoľvek, nech sa mi Esmé snažila dať hocičo, nechutilo mi to a ani nevoňalo. Rýchlo som začala chudnúť a doľahol na mňa skutočný strach. Bála som sa, že nedodržím svoj sľub a Edward o mňa príde. No ešte horšie bolo to, že práve, keď som si začala tvoriť vzťah k svojmu dieťaťu, bolo pravdepodobné, že ho ani neuvidím narodiť sa.

Držala som sa zo všetkých síl, nevoľnosti som predýchavala, ale iba málo z nich som odohnala, skôr iba oddialila. Edward prestával chodiť loviť, odmietal sa odo mňa pohnúť a ja som videla ako trpí. Nielen mojim stavom, ale aj bolesťou, ktorá ho ovládala kvôli krvi. Carlisle spolu s Jasperom čítali rôzne knihy od rána do večera, prehľadávali internet, ale nič bližšie nezistili. Alice sa zase snažila vidieť moju budúcnosť. Lenže tým si privolávala iba bolesti hlavy, no ako mi povedala, nie sú to bolesti ako u ľudí. Boli horšie, oveľa horšie.

„Odovzdám, Emmett... Áno, určite... Ty si idiot.“ S rachotom si Jasper sadol do kresla.

„Ako sa má?“ zvedavo som sa pýtala.

„Nemáš umrieť dokiaľ sa vráti.“ Edward vedľa mňa zavrčal.

„Myslel to dobre,“ komentovala som.

„Mám ťa pozdraviť. Bojí sa o teba a veľmi rád by ťa už videl, ale nechce ťa ohroziť a nechce Rose vystaviť takej bolesti, keď na to nie je ešte pripravená.“

„Takže teraz nepríde?“ pýtala som sa sklamane.

„Povedal, že o dva týždne. Chce, aby Rose ešte prešla nejakou skúškou, či čím. Vraj je na teba zvedavá.“ Zbystrila som pozornosť ešte viac.

„Na mňa, prečo?“ divila som sa.

„Nepočula ťa, nevidela a asi jej o tebe Emmett veľa rozpráva.“

S Edwardovov pomocou som si sadla. Mala som na sebe jeho tričko, aspoň to mi bolo trochu voľné. Keď mi pomáhal so vstávaním, ucítila som ostrú bolesť. Znova som sa nevedela ani nadýchnuť a klesla som na kolená a prudko vydýchla, keď sa mi už nejaký vzduch dostal do pľúc.

„Asi to bude rebro,“ zvolal Carlisle.

„Začína jej to lámať kosti!“ precedil skrz zuby Edward. Hlasy som síce počula, ale videla som iba rozmazané šmuhy. Cítila som vpichnutie a potom bolesť pomaly ustala.

„Už mi je fajn.“ Carlisle mi obviazal brucho, aby mi zafixoval zlomené rebro. Ale okolo toho veľkého brucha to išlo ťažko.

„Pri takomto tempe nevydržíš dlho. Teraz si mala šťastie, ale ak ti rebro prepichne pľúca...“ Nedokončil vetu, nemusel. Vedela som, čo ma čaká.

„Ešte pred tým, ako ti zlyhá srdce...“ Znova vetu nedokončil. Nechcel myslieť na to najhoršie, len ma oboznámil so skutočnosťou, ktorú som vedela.

„Tak, dúfajme, že sa nič také nestane.“ Teraz som nemohla byť slabá, musela som vydržať, pretože ak umriem, tak tu po mne niečo ostane, niečo moje a Edwardove.

„Prestaň!“ skríkol. „Niečo si mi sľúbila!“ Chytal sa slamky.

„Nechcem umrieť, ver mi.“ Snažila som sa upokojiť ho, ale nedarilo sa mi to.

„Tvoje srdce to nezvládne, aj keby si prežila pôrod, nevydržíš dlho po ňom.“ Obočie mu vytvorilo na dokonalej tvári vrásku. Nevedel, čo má robiť, bol bezmocný ako sme boli všetci.

„Tak... tak...“ nechcela som vypustiť z úst to, čo som musela. Nebola som hlúpa a vedela, že ak by som prežila, tak jedine ako upír. Lenže ja som nim byť nechcela, teda nie tak skoro. Chcela som dospieť, mať aspoň dvadsať, možno o dva či tri roky ešte viac. Áno, túžila som po tom. Byť večne mladá a krásna, precestovať celý svet, objavovať rôzne tajomstvá a užívať si silu a rýchlosť. Lenže inú možnosť nemám.

„Premeníš ma,“ povedala som tvrdo. Rýchlo zažmurkal, akoby chcel tú predstavu vyhnať z hlavy, možno z mojej.

„Nie.“ Slová vyšli z jeho úst veľmi ľahko, nepripúšťal žiadne námietky.

„Nechceš, aby som umrela, nechceš, aby som žila, tak čo chceš?!“ rozčúlene som hovorila. Ostatní sa snažili nenápadne vytratiť a poskytnúť nám aspoň nejaké súkromie.

„Chcem, aby si žila, ale byť upírom nie je život!“

„Je to moje rozhodnutie, Edward, či sa mám rozhodnúť pre smrť?“ zúril ako ešte nikdy. Keď už nevedel, čo povedať, vyparil sa. Cítila som, ako sa mi dvíha tlak, srdce mi búšilo od zlosti a od nervov. Môj dych sa zrýchľoval a po pár sekundách som nevedela, či už do zmieňovanej zlosti alebo od bolesti v bruchu.

„Upokoj sa, no tak, dýchaj,“ dohováral mi Carlisle.

„On ma tak vytočil,“ hovorila som pomedzi vzdychmi. Carlisle len krútil hlavou, ale zachovával si profesionálnu tvár.

 „Ak sa neupokojíš, tak porodíš.“ Jasper bol pri mne veľmi rýchlo a využíval svoj dar. Šlo to ťažko, ale moja zlosť ustupovala a nakoniec som zaspala.

***

„Hmm.“ Zamrnčalo mi pri uchu. Znova ma niekto zobudil. Otvorila som oči a vôbec ma nepotešilo, priam až vystrašilo, keď som nad sebou videla neznámeho upíra.

„Znervózňuješ ju, Eleazar,“ napomenul toho upíra Jasper. Upír sa usmial.

„Teší ma,“ povedal.

„No, ja zatiaľ neviem kto ste,“ odpovedala som.

„Prišiel, pretože som ho zavolal. Eleazar bol taký láskavý, že vyrazil hneď.“ Keď som sa zadívala bližšie, mal zlaté oči, čiže žiadne nebezpečenstvo.

„Kvôli tebe,“ doplnila Esmé.

„Chceli sme vedieť, či Eleazar nenarazil na niečo také už predtým, keďže slúžil u Volturiovcov.“

„A narazili ste už na niečo také?“ hľadela som na neho.

„Bohužiaľ, nie.“ Zatváril sa smutne. „Tykaj mi.“

„Ale,“ povedal so zodvihnutím prstom, „zistil som niečo iné. Dokážem vycítiť dary, u ľudí síce málokedy, ale tu ma niečo zaujalo.“ Zaslúžil si moju úplnú pozornosť.

„Mám pocit, akoby sa u teba stále formoval, či skôr menil svoj tvar. Neviem, či je to možné, ale myslím si, že dochádza k vymieňaniu darov medzi tebou a dieťaťom. Cítim veľké emócie, lásku a nenávisť a podľa toho, čo mi povedal Carlisle, sa u tebe dosť často striedajú, možno preto sa tvoj dar nevie sformovať. Ale na druhej strane cítim rozhodnosť a rozvinutú intuíciu. To bude mať zrejme niečo spoločné s darom dieťaťa, keďže Edward vie čítať myšlienky, ide taktiež o intuíciu, len je natoľko rozvinutá, že mu dovoľuje nazrieť do myšlienok iných.“ Uzavrel to Eleazar. Odrazu ma brucho znova zabolelo. U Cullenovcov som bola už skoro dva mesiace a dokopy som nič nejedla, ani nepila. Slabla som.

„Odoberiem ti krv, možno keď sa na ňu pozrie Eleazar niečo uvidí.“ Za okamih bol spať so striekačkou. Keď mi bral krv bolelo to, akoby ma rezali, moje telo bolo krehké a slabé.

„Pridrž si to tam.“ Lenže krv nie a nie zastaviť, mala som ju aj na prstoch a tak som ich bezhlavo strčila do úst. Ani som nevedela čo to robím, bol to inštinkt. No ako náhle som ju ochutnala, cítila som ako sa mi vracia život do tváre a viečka mi slasťou až zaklipkali.

„Krv?“ čudoval sa Jasper. „Oh, jasné, že krv.“ Pľasol si po čele.

„Prepáčte. Asi vám to nie je najpríjemnejšie, však?“ oblizla som si peru od poslednej kvapky.

„To nič. Vieme sa ovládať.“ Pohladila ma Esmé po vlasoch.

 „Je to zvláštne, mala by mi byť odporná, ale je... proste je dobrá,“ povedala som a snažila sa zapamätať si jej chuť.

„Musím ti ísť zohnať nejakú krv a nemyslím si, že zvieracia bude vhodná.“ Obliekal sa do kabáta Carlisle.

***

Keď sa Carlisle vrátil so zásobami, len som vyvaľovala oči. Bol preč dlho, stihla som sa už aj vyspať, dvakrát. Bolo toho veľa, vážne veľa. Nalial mi ju do pohára, ale keď som videla aká hustá je a keď mi doplo, že tá krv bola v nejakom človeku, chuť ma prešla. No jemné kopnutie v mojom bruchu ma presvedčilo.

Dobre, ale ak necháš mamu znova sa povracať, tak si ma neželaj.

So zavretými očami som tekutinu hltala veľkými dúškami. Bolo to ako keby mi rozum hovoril jedno, ale intuícia zas druhé. Veriť, veriť, musíš veriť, že to bude dobré. Ak toto zaberie, tak budem vedieť, že všetko dopadne dobre.

„Ona pije krv?!“ Keď som započula Edwardov hlas, znova znel tak isto, ako keď som ho počula naposledy, čiže rozzúrene.

„Edward, potrebuje ju.“ Carlisleova ruka jemne stisla Edwardovo rameno. Edward chvíľu len tak postával, možno, že len čítal Carlisleove myšlienky, no keď sa prebral, nebolo na ňom vidieť žiadnu známku rozčúlenia. Pomalým krokom sa ku mne blížil a keď bol pár centimetrov od mojej tváre, usmial sa.

„Prečo sa usmievaš?“ To ja som tu bola tehotná, ja som mala trpieť zmenami nálad a nie on.

„Pretože už naplno verím aj ja.“

„Nemyslím si, že to prežijem ako človek. Len viem, že vďaka krvi to vydržím.“

„Nad tým teraz nepremýšľaj.“ Stále sa usmieval. „Počujem ho.“

„Čože?“

„Počujem jeho myšlienky,“ povedal. On nepočúval Carlislea, ale naše dieťa.

„Je to chlapec?“

„Neviem, ono samo to nevie. Ale je nešťastné, keď nie sme spolu.“ Prikryla som si svoje brucho rukami. Ako som len mohla nenávidieť niečo také úžasné?

S Edwardom sme sa na seba pozreli, obaja sme sa úprimne usmievali a neskôr aj smiali. Vymýšľali sme rôzne mená, ale bolo to ťažké. Mne sa nepáčilo to, čo vymyslel on a jemu zase to, čo ja. Nedostali sme sa vôbec nikam.

„Už ste zasa za dobre? Konečne,“ ozvala sa Alice.

„Kde si bola?“ čudovala som sa.

„Skočila som do Vancouveru.“

„To majú otvorené dvadsaťštyri hodín?“

„Kvôli mne áno.“ Zložila tašky vedľa mňa. „Toto je pre bábo.“ Pozrela som na tašky a bola si úplne istá tým, že všetky veci na seba ani nestihne mať, jedine že by sme ho prezliekali tri krát za deň. „Aj keď ma z teba bolí hlava a nevidím vôbec nič, mám ťa rada,“ šepkala môjmu bruchu. Bola šialená, malé torpédo.

„Podľa toho, čo čítam, ešte sa len rozbieha.“ Smial sa Edward.

„Hej, radar, nerob si žarty!“ zodvihla na neho prst. Obaja sme sa zasmiali. Jasper sa odrazu objavil, pobozkal Alice a sadol si vedľa mňa.

„Pomohol vám Eleazar?“ opýtala sa, keď sa stúlila Jasperovi do náručia.

„Ani veľmi nie.“ Edward sa tváril zamyslene.

Autor: NoemiVolturiCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stroskotaní 17. kapitola: