Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stroskotaní 16. kapitola

21.02.2013 (11:00) • NoemiVolturiCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1139×

„Musím sa s ním stretnúť. Nevieme, čo bude o chvíľu, už teraz ledva zakrývam brucho.“

„Zvládneš to?“ pýtal sa ma Edward, keď sme nastupovali do auta.

„A ty? Zvládneš to, keď uvidíš Bellu?“

„To mi problémy nerobí. Milujem teba.“

„Si si istý, že ju už nie?“

„Som,“ usmial sa a rýchlo mi chytil ruku.

Cesta ubiehala rýchlo. Pred ich domom stál červený Chevrolette a policajné auto. Obidvaja boli doma. Edward mi otvoril dvere a stisol mi ruku.

„Nebol som tu dlho,“ konštatoval. Dúfala som, že sú jeho slová o láske pravdivé, verila som im. Ale vedela som, že nostalgia v ňom je. A poznám ten pocit k starej láske. Aj keď sa Emmett s tou blondínou ešte neukázal, viem, že keď sa ukáže, bude to zvláštny pocit. Edward stisol zvonček a domom sa rozoznel známy zvuk. Kľučka na dverách sa pohla a dvere otvorili. Charlie. Teraz, keď som vedela, kto to je, chcelo sa mi plakať. Nikto z mojej pravej rodiny mi neostal a on tu je. Ale, čo ak ma odvrhne, čo ak mi neuverí? Bol to dobrý nápad, chcem mať vôbec otca? A čo s ním, keď sa s ním nebudem môcť ani stretávať, bohvieako to so mnou a tehotenstvom dopadne. Nemali sme sem chodiť.

„Edward, slečna?“ Prekvapenie teda neskrýval.

„Charlie, radi by sme sa porozprávali.“ Oči sa mu zúžili.

„O čom? Bella už o teba nem-“

„Tu nejde o mňa a Bellu.“ Očkom pozrel na mňa a Charlie pochopil. Pozval nás ďalej. Vo vnútri to bolo pekné a čisté. Posadili sme sa na pohovku.

„Dáte si niečo?“ opýtal sa Charlie.

„Nie, ďakujeme,“ odpovedala som.

„Tak, o čo ide, Noemi?“

„Pamätáte si moje meno,“ komentovala som a ten malý plamienok v srdci sa mi zohrial.

„Turistov tu nebýva veľa a ešte s takým zvláštnym menom.“ Úprimne sa usmial a sadol si na kreslo oproti nám spolu so zápisníkom a perom.

„To nebudeš potrebovať,“ povedal mu Edward.

„Neviem, kde mám začať,“ pokrútila som hlavou. Akoby sa to len tak dalo. Povedať mu, že som jeho dcéra. Vytiahla som hnedú obálku z kabelky a podala mu ju. Boli v nej moje krvné testy porovnané s Bellinými. Podala som mu ju a on ju opatrne prijal. Chvíľu na mňa hľadel a potom ju otvoril. Prechádzal očami sem a tam. Drvila som Edwardovi ruku. Charlie si tie papiere prechádzal stále dookola a popritom krútil hlavou.

„Nie je to podvr,“ prelomil ticho Edward. Charlie odtrhol pohľad od papierov a zadíval sa na mňa. Žmurkal len málo. V jeho očiach sa striedali rôzne emócie, no hlavne ma skúmali, dopodrobna.

„Ocko?“ zišla zo schodov Bella. Edward sa ani nepohol a Charlie takisto.

„Edward?“ zadivila sa. Prešla k Charliemu a zobrala mu papiere z ruky.

„To nemôže byť pravda,“ odhodlal sa Charlie na odpoveď.

„Zistili sme to len náhodou,“ povedal Edward. No Charlie stále hľadel iba na mňa.

„Ty-ty si moja sestra?“ hodila papiere na stôl. Prikývla som.

„Ale tie zhody nie sú ani osemdesiat percentné.“

„To preto, že nemáme rovnakú matku.“

„Prosím?“ hystericky sa opýtala.

„Evelyn,“ vzdychol Charlie.

„Kto je Evelyn?“ pýtala sa Bella podráždene.

„Bola to krásna žena, sebavedomá a zablúdila. Prišla na policajnú stanicu. No bola aj všímavá a milá. Bola to jedna noc. Začalo to len rozhovorom. V tom čase odo mňa akurát odišla tvoja mama, Bells, aj s tebou. Bolo to iba pár mesiacov a ja som bol ešte stále zničený. Hneď ráno bola preč, nemal som ani jej telefónne číslo. O pár mesiacov mi prišiel list. Bolo v ňom len: Je krásna. Nevedel som, čo to znamená. Ale vypátral som adresu odosielateľa a vtedy som zistil, že to poslala ona. O pár týždňov na to umrela. Autonehoda. Teraz už chápem, čo ten list znamenal.“

„Ach, ocko.“ Bella už bola pokojná a objala Charlieho.

„Takže ona ma nedala preč.“ Bola som rada. No zároveň som nechápala, ako okolo mňa mohlo byť toľko nešťastia.

„Takže sme sestry.“

„Áno, sme,“ odpovedala som Belle. Nevedela som určiť z jej výrazu, či je rada alebo nie. No ja som nemala byť prečo. Zasmiala sa.

„Moja sestra chodí s mojim bývalým, je to zvláštne. Edward, povedz, že to nerobíš len kvôli mne.“ Vyzerala zmorene. Vyzerala, akoby vážne nechcela, aby to bola pravda. Jej slová boli úprimné a rovnako aj výraz.

„Toto s tebou nemá nič spoločné. Možno ti Noemi raz povie, ako to bolo. A ako sa má Jacob?“

„Výborne, o chvíľu by tu mal byť.“ Tento rozhovor bol zvláštny. Boli to zdvorilostné vety, ale cítila som v nich uštipačnosť.

„Myslím, že pôjdeme.“ Pozrel na mňa, prikývla som. Nebol vyrovnaný s Bellinou stratou. Bolelo ma to. Ale, čo som mohla čakať? Žiarlivosť ma pohltila naplno. Vedela som, že ma Edward miluje, ale stále mu nebola Bella ukradnutá.

„Tak...“ Nevedela som, čo povedať, čo bude ďalej?

„Som rád, že mám ďalšiu dcéru.“ Charlie ku mne prišiel a objal ma.

„Dúfam, že sa zblížime.“ Usmial sa.

„V to dúfam aj ja.“ Úsmev som mu opätovala.

„Mne... daj len trochu času,“ hryzla si do pery Bella. Prikývla som.

***

„Ako to šlo?“ opýtal sa Carlisle.

„V celku... dobre.“ Edward mi priniesol pohár vody. Vystrela som sa na sedačke.

„Niečo nové s Emmettom?“

„Áno, volal dnes. Že vraj je Rose impozantná a úžasná a neviem čo ešte,“ zamiešal sa do toho Jasper. Zodvihol mi nohy a položil ich na seba, aby si mohol sadnúť.

„Nevedela som, že ste v kontakte.“ Zamračila som sa na neho.

„A čo s krvou?“ vyzvedal Edward.

„Emmett povedal, že s ňou nie sú veľké problémy, tak za mesiac prídu, ak pôjde všetko podľa plánu. Zatiaľ Rose nikoho nezabila. Vraj sa nevie celkom zmieriť s tým, že nebude mať deti, to mu robí starosti.“ Rose, krásne meno, pre krásnu ženu, možno budem mať šťastie a ona ma nezabije.

„Kde je Alice, Jasper?“

„Šla nakupovať.“

„Ale veď to je už tretíkrát v tomto týždni,“ čudovala som sa.

„Myslím, že toto bolo jej tajomstvo,“ pokrčil Jasper plecami.

„Vedela som, že tá malá elfka niečo tají. Ale, že je shoppaholic...“ pokrútila som hlavou.

Cítila som sa výborne, teda, až na Bellu. Stále mi robila starosti, ale očividne ona mala oči len pre Jacoba. Budem sa s tým musieť zmieriť, bola predsa Edwardovou prvou láskou, musím to chápať, keďže Emmett bol mojou. A o to je to horšie! Kurnikšopa! Keby som nebola v takej istej situácii, mohla by som to Edwardovi vyčítať, lenže o to je to ťažšie. Viem, čím prechádza a ja som stále taká rozpoltená. No odrazu som sa uvoľnila a bola pokojná a šťastná.

„Jasper!“ skríkla som. Carlisle sa až strhol a videla som na ňom, že sa chce spýtať, či ma niečo nebolí.

„Tak sa neznervózňuj.“ Zodvihol ruky v obrannom geste.

Zvyšok dňa prebehol v poriadku. Každý ma obskakoval ako vždy. Sledovali sme telku, hrali spoločenské hry a ja som veľmi skoro zaspala. Bolo mi výborne, síce som zaspala na gauči, ale nemala som v pláne odtiaľ odísť. Bolo mi teplučko, okolo mňa sa mihali ľudia, ktorých som mala rada. Tento pocit by nevytvoril ani Jasper. Zobudila som sa až vtedy, keď Esmé prišla domov. Rekonštruovala totižto nejaký zámok v Kanade.

„Prepáč mi, nechcela som ťa zobudiť,“ ospravedlňovala sa.

„To je v poriadku, aj tak som už bol-“ Nestihla som dohovoriť, keď mi prišlo zle. Skôr ako som sa stihla povracať, ocitla som sa na záchode. Držali ma Edwardove pevné ruky. Chcela som ho odohnať, nechcela som, aby ma takto videl, ale nemala som silu. Nevedela som ani dýchať, nemala som kedy. Každou sekundou mi bolo horšie a horšie a vracanie sa nezastavovalo. Slzy mi tiekli po lícach. Už som nevládala, mala som pocit, že sa zadusím. Keď to napokon prestalo, klesla som vedľa záchoda. Všetky tekutiny sa zo mňa vytratili a nevládala som pomaly dvihnúť ani ruku.

„Noe.“ Hladil ma po vlasoch. Pár sekúnd som si ešte nechala na rozdýchanie a až tak som mu odpovedala.

„Som v poriadku.“ Oprela som sa o jeho ruku a postavila sa. Nejako som si ani neuvedomila, že mi neprišlo zle, odkedy som vo Forks. Pozrela som sa na svoje brucho.

„Ako je možné, že za deň tak vyrástlo?“ čudovala som sa.

„Zrýchľuje sa to.“ Teraz by som ho už pod voľné tričko nezakryla. Ak by niekto odhadoval v ktorom mesiaci som, povedal by, že v piatom.

„Začína ti to ubližovať.“ Pozeral na moje brucho.

„To?“ začudovala som sa. „Myslela som si, že sa tešíš.“ Zamračila som sa. Nešťastne si povzdychol.

„Ja... neviem. Nechcem, aby ti ublížilo. Ale nechcel som ti to povedať, zbytočne by si sa trápila.“

„P-prosím?!“ zakoktala som naštvane. „Ani ja som to dieťa nechcela!“ moje dýchanie sa zrýchľovalo.

„Ty si to nechcela?“ stále nechápal.

„Nie, nechcela. Mala som iné povinnosti a stále mám, svojej rodine som sa neozvala už dlho a neviem, čo s nimi bude, ako to vyriešim. Navyše, nikdy som neplánovala, že budem v šestnástich matkou.“

„A prečo si to nepovedala skôr, neviem, či stým teraz Carlisle niečo urobí. Predsa, je to už neskoro, ale porozprávam sa s ním, možno to dokáže vybrať.“ S každým jeho slovom som sa strachovala viac a viac. Pred pár dňami by som sa chytila tejto príležitosti byť znova normálnou, ale teraz?

„Nie,“ povedala som rázne. Zahľadel sa mi do očí.

„Veď si teraz povedala-“

„Viem, čo som povedala. To dieťa som nechcela, ale názor som zmenila.“

„Prečo?“ divil sa.

„To ty si povedal, že musím mať nádej a ja ju mám.“

„Nevieme, čo ti to urobí. Ani nevieš, aký mám o teba strach. Nedávam to najavo, pretože ti to nechcem sťažovať, ale môže ťa to zabiť. A ja už by som nedokázal prísť o niekoho ďalšieho. Nie o dôvod môjho života. Dostala si ma z najhoršieho. Ukázala si mi cestu, keď som nebol sám sebou.“ Zmučene sklonil hlavu.

„Neprídeš o mňa.“ Chytila som jeho hlavu do svojich rúk a hlboko sa mu zadívala do oči.

Autor: NoemiVolturiCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stroskotaní 16. kapitola: