Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stroskotaní 13. kapitola

05.11.2012 (12:00) • NoemiVolturiCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1118×

Vystúpila som z auta. Nechcela som byť nápadná, žiadna limuzína ani žiaden šofér. John ma síce nechcel pustiť, trval na tom, že pôjde aspoň on, ale zamietla som to. Nechcelo sa mi vysvetľovať moje správanie, keď uvidím Carlislea. Trvalo mi to, pokým som sa dostala do Forks. Bolo to malé mestečko s pár tisíc obyvateľmi, s niekoľkými obchodmi, ktoré zívali prázdnotou. Cítila som vo vzduchu rybací zápach, naplo ma. Nemocnica vyzerala celkom dobre na tak malé mesto. Zavrela som Maserati, kľúče strčila do kabelky, zhlboka sa nadýchla a vošla do nemocnice. Sestrička sa na mňa pozrela, no hneď otočila hlavu, ale vzápätí ju znova nasmerovala ku mne, akoby si uvedomila, že vidí neznámu tvár.

„Dobrý deň,“ povedala som jej. Nereagovala. Zamávala som jej pred očami.

„Ou. Prepáčte. Ja len, že tu často nových ľudí nevidíme. Želáte si?“

„Idem za pánom Cullenom.“

„Ste objednaná?“

„Nie. Som... jeho... príbuzná.“

„Ach, vy ste jeho nová dcéra?“

„Prosím?!“ reagovala som prekvapene, no mierne podráždene. Keď mi neodpovedala, rozhodla som sa ten rozhovor ukončiť.

„Ktorá ambulancia je jeho?“

„Číslo 24.“

„Dovidenia,“ pozdravila som sa jej a ráznym krokom šla vpred. Oči nalepené na dverách. Zastavila som sa, až keď som uvidela číslo 24 a pod ním nápis Dr. Cullen. Zaklopala som.

„Prosím vás, chvíľku vydržte, začínam o pätnásť minút,“ počula som jeho hlas, bol vľúdny a milý, no rozhodne som nemienila čakať. Zatlačila som za kľučku, vošla a rýchlo dvere zavrela. On sa rýchlo otočil a v úžase na mňa pozeral. Usmiala som sa, pretože som nevedela, ako reagovať.

„Ahoj,“ povedala som.

„Noémi,“ vydýchol, „čo tu robíš?“

„Potrebujem od teba láskavosť.“

„Akú?“

„Vyšetrenie.“

„Chceš mi povedať, že si takú diaľku išla len kvôli vyšetreniu?“ zasmial sa.

„Áno. Mám to teraz trochu komplikované a nemôžem si dovoliť ísť k nejakému doktorovi v meste alebo mimo mesta, to je jedno, proste viem, že ty by si sa podplatiť nedal.“

„Si si tým istá?“

„Carlisle, aj keď som mala čas spoznávať ťa len pár hodín, si natoľko čestný, že by si neprijal ani len cent.“

„Tak, čo ťa trápi?“ Sadla som si na stoličku, na ktorú mi ukázal.

„Necítim sa dobre, od včera zvraciam, neviem, či je to zo stresu, ale nechcem riskovať to, že budem chorá, vážne si to teraz nemôžem dovoliť, keď musím viesť rodinu.“

„Takže je to pravda, áno?“

„Že som mafiánka?“ usmiala som sa. „Áno, je. Ale po krvi netúžim, vďaka tomu mám pod palcom rôznych kriminálnikov, ktorí by nebyť mňa vraždili, či kradli.“

„Máš zvláštny život.“

„Ale ty ma neodcudzuješ.“ Bolo to skôr konštatovanie, pretože on ma chápal, jeho súcit a porozumenie nemalo hraníc.

„Zoberiem ti krv, zmeriam tep, trochu ťa popočúvam, ale budeš tu musieť ostať do zajtra - kvôli výsledkom.“

„Dobre.“

***

Ráno, keď som sa zobudila, vyplatila som motel, šla sa naraňajkovať do bistra a dať si kávu.

Ľudia tu boli veľmi milí, aj keď sa vypytovali, neboli dotieraví.

„Bella, no tak, zjedz to.“

„Ocko, koľkokrát som ti vravela, že by si sa nemal takto stravovať ani ty?“

„Nie je nič zdravšie nad hamburger s poriadne tučným mäsom.“

Aj keď som nechcela, rozhovor som počúvala ďalej a až neskôr mi doplo, kto to je. Je to Bella, tá Bella, Edwardova Bella. Sedeli kúsok odo mňa, napravo. Smiali sa, vyzerala, že je šťastná a jej otec bol to taký... istým spôsobom, no truľo. Ale bol milý a zábavný, usúdila som, že to bol šerif, hviezda sa mu leskla, to nešlo prehliadnuť. Na chvíľu sa naše pohľady stretli. Mal hnedé oči, veľmi podobné tým mojim, dokonca ešte aj vlasy mal podobného odtieňa ako ja.

„Ocko, no tak ideme?“ dožadovala sa Bella jeho pozornosti. Vstali a mierili ku mne, teda k východu.

„Dobrý deň,“ pozdravil milo.

„Dobrý deň, šerif.“

„Ste v meste nová?“

„Nie, dnes odchádzam.“

„Och, prepáčte, nepredstavil som sa. Som Charlie Swan a toto je moja dcéra Bella.“

„Teší ma, ja som Noémi LaRue.“

„Hmm... prepáčte, ponáhľam sa za priateľom, takže... dovidenia.“

„Pozdrav odo mňa Jakea!“ zakričal za Bellou Charlie.

„Koľko má vaša dcéra?“

„Mala devätnásť, pred dvoma týždňami.“

„Je zaujímavá.“

„Hlavne zamilovaná.“ Usmial sa. „Budem už musieť ísť, tak dovidenia, slečna.“ Za sekundu bol fuč. Slávna Bella Swanová, keby vedela, čo som si kvôli nej vytrpela.

Zaplatila som, nasadla do auta a ponáhľala sa do nemocnice. Zaklopala som na jeho dvere a vstúpila.

„Ahoj,“ povedala som, keď som si vešala kabát.

„A-ahoj,“ ozvalo sa. Hneď som vedela, komu ten hlas patrí. Otočila som sa, bol to on.

„Čo tu robíš?“ opýtala som sa ho.

„Tak to by som sa mal ja spýtať teba.“

„Noémi.“ Vstúpil do miestnosti Carlisle. Stáli sme tam s Edwardom oproti sebe mlčky. Chcela som plakať a zároveň ho zabiť.

„Edward, prosím, ospravedlň nás, Noémi je tu na vyšetrení, stretneme sa doma.“

„Je ti niečo?“ vystrašene sa pýtal.

„Nie, iba bežná kontrola,“ odpovedala som chladne. Keď okolo mňa prechádzal, nespustil zo mňa oči. Akoby som bola výstavná vitrína.

„Prosím ťa, posaď sa.“ Poslúchla som Carlisla a sadla si znova na stoličku.

„Už vieš, čo mi je?“ pýtala som sa netrpezlivo.

„Áno, viem.“

„Tak ma, prosím ťa, nenaťahuj.“ Ošívala som sa na stoličke ako šialená.

„Dobre, poviem ti to narovinu. Bolo ti zle preto, pretože si tehotná.“

„Prosím?! Je to žart, však? Ja nemôžem byť tehotná, to nejde.“ Mám ešte len šestnásť, ako môžem byť tehotná, ako to budem zvládať, mám iné povinnosti a nie dieťa.

„Si v piatom týždni.“

„Ale veď to nemôžem byť, pred piatimi týždňami som bola ešte na ostrove a...“ Ach, Bože, nie, prosím ťa, toto nie. Nie! Nie, nie, nie, nie, nie! To nemôže byť tak, však nie. Otcom nemôže byť on, ako by mohol, to nemôže, a ja nemôžem byť tehotná.

„Povedz, že to tak nie je, Carlisle, musel si sa pomýliť.“

„Nepomýlil som sa. Čakáš dieťa. Krvné testy nikdy neklamú.“ Nevedela som sa nadýchnuť. Vo mne rastie človek, dieťa. Ako som to mohla dopustiť, prečo som nerozmýšľala.

„Povedal si piaty týždeň, však?“ uisťovala som sa. Prikývol.

Takže, je to jasné. Je toho, kto ma nemiluje. Je Emmettovo.

Spoza dverí sa ozval veľký rachot a to ma prebralo. Musela som odtiaľ vypadnúť.

„Kam ideš?“ pýtal sa Carlisle.

„Ja-ja, musím si zavolať.“ S týmito slovami som sa rozbehla preč, nasadla do auta a išla čo najďalej ako sa dalo, až k moru.

Chvíľu som pozorovala rozbúrené more cez predné sklo auta, ale potom som vystúpila a šla stále bližšie. Bola zima, fúkalo, ale ja som si aj tak sadla na peň, ktorý tam len tak ležal, a ticho sedela. Nevedela som, čo budem robiť. Taká bezmocnosť a zúfalstvo. Povedať mu to, nepovedať, veď ma nemiluje a čo Edward? Nechcem to dieťa, nechcem ho. Otca mať nebude, nikto ho nebude chcieť a ja nemôžem sama vychovávať dieťa, keď musím chrániť svoju rodinu. Bezmocne som sklonila hlavu do dlaní a plakala.

„Je ti niečo?“ ozvalo sa vedľa mňa. Otočila som hlavu. Vedľa mňa stál vysoký indián s obraňujúcim pohľadom a na to, že bola jeseň, mal na sebe len kraťasy a tričko.

„Všetko je v pohode, len som si potrebovala trochu poplakať.“

„Vidím. Ale boli to skôr vodopády, ako len plač.“ Usmial sa a ja som sa musela schuti zasmiať.

„Takto je to lepšie,“ povedal. „Som Jacob.“ No úžasné, spoznám celú rodinku.

„Black, viem.“ S údivom sa na mňa pozrel.

„Stretla som dnes Bellu a Charlieho.“ Pochopil. „Ja som Noémi.“

„Nezvyčajné meno.“

„Tak tých tu máte dosť.“ Utierala som si slzy.

„Poznáš Cullenovcov?“ odrazu sa jeho záujem zvýšil.

„Poznám.“

„Odkiaľ?“

„To je na dlho a ja už budem musieť ísť.“

„Jasné. A kedy odchádzaš?“

„Teraz?“ pozrela som sa na neho nechápavo. Zasmial sa.

„Myslím z mesta.“

„Aha. Ešte neviem. Som tu kvôli doktorovi Cullenovi, kvôli vyšetreniu. Čiže podľa výsledkov.“ Nemala som chuť hovoriť mu všetko, tak som to skrátila, pozmenila a bolo. „Už vážne musím, tak sa maj.“

„Čau.“

***

Otvorila som dvere do Carlisleovej ambulancie. Nemal tam nikoho.

„Kde bývaš?“ naštvane a sebavedomo som sa ho opýtala.

„Prečo?“

„Musím ísť za Emmettom.“

„Prečo práve za ním?“ nechápal.

„Carlisle, prosím ťa, povedz mi, kde bývaš.“

„Počkaj, o chvíľu končím, pôjdeme spolu.“

„Počkám ťa v aute.“ Zabuchla som dvere a vytočila číslo na Johna, chcela som mu volať už skôr, no úplne som zabudla. Po jednom zazvonení to zodvihol.

„Slečna, už som sa o vás bál, prečo ste nezavolali?“ vyčítal mi.

„John, prepáč, ale mám na teba prosbu. Ostávam v meste ešte nejaký čas, musíš ma zastúpiť.“

„Je vám niečo, niečo vážne?“

„Nie, len to bude trvať dlhšie, ako som si myslela.“

„A ako dlho budete preč?“

„Neviem, John, pár dní určite.“

„Čo mám povedať ostatným, keď sa na vás budú vypytovať?“

„Tak povedz, že som musela odcestovať kvôli obchodným záležitostiam.“

„Ak by vám bolo niečo, tak mi to poviete, však?“

„Ahoj, John.“ Zavesila som. Verím mu, ale dúfam, že to zvládne.

Carlisle mi zaklopal na okno, stiahla som ho.

„Poď za mnou,“ povedal. Nastúpil do auta a mohli sme vyraziť.

***

Keď sme zaparkovali pred jeho domom, zmocnil sa ma strach. Bol krásny, síce uprostred lesa, ale bol tu kľud, no ani to nestačilo na to, aby som sa uvoľnila. Vystúpila som z auta a Carlisle ma už čakal pri dverách. Zhlboka som sa nadýchla a šla.

Vo vnútri to bolo ešte krajšie ako zvonku. Na prvý pohľad sa zdalo, akoby tu nikto nebol, no keď Carlisle zakričal, že je doma, všetci zbehli dolu po schodoch, ale veľmi rýchlo sa zastavili, priam až strnuli.

Spomienky sa mi vracali, nemyslela som si, že ich uvidím po mesiaci. Dúfala som v to, že nikdy. Ublížili mi a teraz som prišla dobrovoľne za nimi.

„Noni,“ vydýchol Edward. Pozrela som na neho, bol ešte krajší ako minule, tmavé rifle a tmavomodrá košeľa mu pristali. Strapaté vlasy a oči, ktoré žiarili. Bol nádherný.

Odrazu z poza neho a Jaspera ku mne pribehol Emmett. Pozrela som na neho, usmial sa a objal ma tak silno, že som si myslela, že ma rozpučí.

„Chýbala si mi,“ povedal. Zatlačila som do neho, aby sa odo mňa vzdialil. Zamračil sa.

„Je zvláštne, že až teraz prejavuješ emócie.“ Chcela som pokračovať, ale prestala som. Som tu kvôli niečomu inému, aj keď ho milujem, nemôžem zabudnúť na to, čo mi povedal, v podstate nepovedal.

„Jasper?“ ozvalo sa zhora.

„Poď, je to v pohode. Aspoň sa s ňou zoznámiš.“ Po schodoch schádzalo malé, tmavovlasé dievča. Bola nádherná, tak ženská a jemná, hlas ako zvončeky a chôdza baletky. Brala mi dych.

„To je ona?“ spýtalo sa dievča Jaspera. On ju chytil za ruku a pobozkal na líce. Usmiala sa.

„Je,“ povedal a tiež sa usmial.

„Nevidela som ju.“

„Možno sa rozhodla narýchlo.“

„Kto to je?“ pýtala som sa Jaspera.

„Alice. Zoznámili sme sa nedávno.“ Bol to pre mňa šok, že si Jasper našiel priateľku, trochu som žiarlila, no priala mu to.

„Ahoj,“ povedala som jej.

„Ahoj.“ Prišla ku mne a objala ma. „Určite z nás budú dobré priateľky.“ Dodala mi energiu, mala som pocit, že ona sa nemračí nikdy a niet dňa, kedy by sa neusmiala.

„Chcela si hovoriť s Emmettom,“ pripomenul mi Carlisle. Pozrela som na Edwarda a zahliadla u neho bolesť. Srdce mi zovrelo, myslím, že ho to bude bolieť. Neviem, či ma miluje, ale ja jeho áno. Keby to nebolo také ťažké, ako sa dá milovať dvoch mužov naraz? Som zvrátená.

„Vlastne, môžem vám to povedať všetkým, nech to máme z krku.“

„Do mesta som prišla kvôli tomu, aby ma Carlisle vyšetril, jemu jedinému som verila. Bolo mi zle, myslela som, že je to len nejaká chrípka, ale ukázalo sa, že nie. Nebojte sa, neumieram. Ale stalo sa to, čo som nečakala. Som v piatom týždni.“ Pozrela som na Edwarda. Vedel, kam tým mierim. Otočil sa a vybehol hore. Vedela som, že som mu spôsobila veľkú bolesť, možno, že on bol ten pravý, že on ma miloval, ale osud to tak nechcel.

Pozrela som na Emmetta, stál bez pohnutia, ani len nežmurkol.

„Si-si tehotná?“ vysúkal zo seba.

„Áno, s tebou.“

„Ale veď... ako je to možné?“ Vedela som to, čo som si namýšľala? Že bude šťastný? Veď bude mať dieťa s osobou, ktorú nemiluje a navyše je ešte mladý. Kto by chcel mať v dvadsiatke dieťa? V duchu som sa zasmiala. A kto by ho chcel mať v šestnástich? Možno vyzerám staršie, ale môj vek to nemení.

„Nemusíš s ním mať nič spoločné. Po pravde ho nechcem ani ja, len som chcela, aby si to vedel. Čo najskôr sa objednám na interrupciu. Majte sa.“ Chcela som odísť, ale chytil ma za ruku.

„Ja ho chcem! Mrzí ma, ako som sa k tebe zachoval. Mám ťa rád a nechcem aby si si dala naše dieťa vziať.“

„Emmett, lenže mať rád nestačí.“

„Neviem ti povedať v tejto chvíli, či ťa milujem, ostaň tu a poviem ti to.“

„Potrebuješ čas, aby si sa do mňa zamiloval?“

„Nie. Potrebujem čas, aby som ti to vedel povedať naisto.“

„To je to isté. Nemusíš ma milovať, ja si zvyknem. Budeš iba otcom môjho dieťaťa, to stačí. Bude musieť.“

Autor: NoemiVolturiCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stroskotaní 13. kapitola: