Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stroskotaní 12. kapitola

14.07.2012 (18:30) • NoemiVolturiCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1276×

Sedela som v kancelárii mojich rodičov. Veľký dubový stôl a na ňom položené rôzne papiere a veci ma inokedy uchvátil, ale teraz? Teraz mi bolo jedno, či je tu dubový stôl alebo papierový. Otvorila som krištáľovú fľašu a naliala si bourbon. Mama ho milovala. Milovala... už nemiluje. Už nikdy neuvidím jej pery, na ktorých mala krvavočervený rúž, prísny výzor, ale milujúce srdce. Sadla som si opäť do koženého kresla a pozerala cez presklenú stenu smerom von, na mesto. Celý dom mi ich pripomínal. Ani som sa s nimi nemohla rozlúčiť. Boli tu a zrazu nie sú, nechápem tomu, vážne tomu nechápem. Ako môže len tak z človeka vyprchať život?

Išli ma hľadať naším lietadlom. Hľadali ma podľa navigácie na lodi, lenže tú prúdy odniesli ďaleko od miesta, kde loď stroskotala. John mi povedal, že ma hľadali dva mesiace vkuse, dokonca prikázali ďalším gangom, aby ma hľadali, ale nenašli. Rodičia našli iba smrť. Lietadlo zasiahol blesk, a tak nemali najmenšiu možnosť zachrániť sa. Zomreli kvôli mne.

Vytiahla som cigaru z drevenej krabice. Kde si ich schovával otec. S mamou tu často sedeli a len tak sa rozprávali. Pritom pili bourbon a fajčili cigary. Otec ma vždy frnkol po nose. Je jedno, či som mala šesť alebo šestnásť, vždy to robil. Kto ho nepoznal, povedal by, že to bol zlý človek. No tento dojem si musel zachovať kvôli svojmu postaveniu. Teda, my všetci.

Potiahla som si z cigary, zapila to a vyfúkla. Mala som chuť so všetkým skončiť, keď si pomyslím, že teraz mám firmu riadiť ja. A čo horšie, o pár týždňov mám narodeniny. Nemyslela som si, že práve tie sedemnáste budú bez rodičov.

Plakala som. Potichu. Slzy mi pomaly stekali po tvári a ja som stále nemohla uveriť tomu, čo sa stalo, jednoducho mi to nešlo do hlavy. Stále som mala pocit, akoby sa mala za každú chvíľu objaviť a jasať z toho, že som doma. Ale nestalo sa a ani sa nestane.

S posledným dúškom bourbonu a potiahnutím cigary som dala zbohom mame aj otcovi. Bolesť je veľká, no otec ma vždy učil, že musím byť silná aj keď okolnosti by ma najradšej prikovali k zemi. Oni by chceli, aby som žila ďalej a viedla firmu a tak všetkým poskokom dala najavo, že ešte stále je tu jedna z rodu LaRue. Síce, aj keď nie právoplatná, ale to nič nemenilo.

List, v ktorom bolo napísané, že som adoptovaná, som spálila. Nebolo to dôležité, mojimi rodičmi boli tí, ktorí ma vychovali. Keď mi John doniesol ten list, nevedela som, o čo ide. Veľmi rýchlo mi to však vysvetlil. Rodičia ho napísali už dávno, ak by sa im náhodou niečo stalo. Predsa len v tejto brandži sa môže stať čokoľvek. Boli tam popísané rôzne majetky, bankové kontá, firmy a všetko možné. Písali, ako ma milujú, že by pre mňa urobili aj nemožné a chceli to urobiť inak, nechceli, aby som sa to dozvedela z papiera. Prosili o odpustenie. Nemohla som im odpustiť, pretože som nemala čo. Starali sa o mňa, zachránili ma z detského domova, ja som im bola vďačná. Ale pre istotu o tom vedel iba John, aby nevznikli zbytočné spory, ktoré by len využili menšie mafiánske rodiny.

„Madam, môžem?“ opýtal sa José. Ďalší z členov našej veľkej rodiny. Bol vysoký tmavovlasý, mal tridsaťdeväť. Typický Portoričan.

Slzy som si neutierala, nebolo treba, pred rodinou sa nemám začo hanbiť.

„Samozrejme,“ odpovedal som.

„Viem, že je to čerstvé, ale musíte zariaďovať pohreb.“

„Ja viem,“ usmiala som sa. „Pošli pozvánky všetkým, úplne všetkým rodinám a priateľom, ostatné zariadim ja.“

„Ste si istá, pretože to zariadime pokojne my. Viete, že pre vás urobím všetko a hlavne na počesť vašich rodičov. Aj nám chýbajú.“ Navonok silný chlap, pevný ako skala, prejavil ľútosť a emócie. Aj keď sme rodina, určité pravidlá tu platia. Muži nemôžu byť slabí, ak chcú patriť k nám, takisto nesmiem byť slabá ani ja. Ale teraz som bola rada, že prejavil úctu... za všetkých.

„José, vážim si tvojich slov, ale musím to urobiť ja.“

„Ako si želáte. S dovolením.“ Keď odišiel znova som sa otočila k oknu a pozerala sa na mesto. Seattle bol krásny, hlavne teraz v noci. Svetlá svietili na každej budove, ale nie vnucujúco. Z tohto mesta som vždy cítila lásku a romantiku, túžila som sa prechádzať po parku a hľadieť na hviezdy ruku v ruke s mojim priateľom, bohužiaľ, nikdy žiadny neprišiel.

***

„Úprimnú sústrasť,“ želal mi každý jeden z pozvaných. Síce som mala chuť najradšej streliť niektorým, ktorí to nemysleli úprimne a v duši sa len chichotali a určite si hovorili, ako to tá malá potvora bude zvládať a riadiť celé impérium.

Trvalo týždeň, kým som všetko vybavila. Objednala kvety, dala kúpiť potrebné veci na kar, vybavila samotný pohreb... bolo toho veľa. Snažila som sa veľmi neplakať, keď telá mojich rodičov vkladali do zeme, ale nešlo to. Bolo to o to horšie, že pri mne v skutočnosti nikto nestál. Moja rodina by síce aj chcela, ale boli to predsa len podriadení a na verejnosti to bolo neprístupné, tak to v týchto kruhoch chodilo. Keď sme nastúpili do auta, rozplakala som sa naplno, vtedy ma John objal, nikto z cudzích nás nevidel, takže mohol.

„Slečna, ani neviete, ako mi je to ľúto,“ povedal so zármutkom v hlase. „Vašich rodičov som mal veľmi rád, to viete.“ Prikývla som. „A vás mám tiež. Všetci pri vás stojíme a budeme vám slúžiť tak, ako sme slúžili aj vašim rodičom, boli to dobrí ľudia.“

Nehovorila som nič, len rozdýchavala plač a vzlyky. Pri dome som už bola v poriadku. Samuel, môj vodič, mi otvoril dvere. Sebavedomo som vystúpila z auta. V dome už boli všetci, čakalo sa iba na mňa. Keď som prešla dvermi, všetci stíchli. Po ceste som si zobrala víno od čašníka. Niektorí na mňa pozerali šokovane, niektorí chápavo, iní zasa normálne. A čo, že mám šestnásť? Nech sa všetci idú bodnúť! Vystúpila som tri schody a začala svoj monológ.

„Najprv sa vám chcem všetkým poďakovať za to, že ste prišli.“ Ozvalo sa šušťanie, ako hovorili svoje odpovede. „Zišli sme sa tu kvôli veľmi smutnej udalosti. Kvôli mojim rodičom. Boli to veľmi dobrí ľudia, milí, prívetiví a milujúci. Svoju prácu odvádzali dokonale a rodine vždy pomáhali. A tak týmto pripíjam na nich.“ Všetci pozdvihli svoje poháre a pripili sme si.

„No chcem dodať, že túto prácu budem dokonale robiť aj ja. Nič sa nezmení, vôbec nič. Po svojich rodičoch budem obchody naďalej riadiť ja. Síce mám šestnásť, ale to neznamená, že nedokážem viesť našu rodinu LaRueovcov, práve naopak. Nikto nepozná toto prostredie lepšie ako ja, vyrastala som v ňom, a tak nepoľavím. Dúfam v úspešné budúce obchody.“ Pozdvihla som pohár a odpila si z neho. Ostatní tak urobili tiež, ale v duchu som sa smiala, ako smiešne vyzerali, keď sa dozvedeli túto, pre nich, novinu. Keby mohli, rovno by ma zastrelili.

Zišla som schody a mierila si to do kuchyne, povedať, že môžu začať roznášať občerstvenie. Doslova som cítila na chrbte ostré pohľady. V kuchyni ma čakal John.

„Chlapi vám odkazujú potlesk,“ povedal.

„Dúfam, že som to povedala zrozumiteľne a jasne a že nikto sa nebude snažiť proti mne bojovať.“

„Verte mi, po tom, čo ste povedali a ako ste to povedali, si na vás nikto netrúfne. A keby aj, veľmi rýchlo ho usmerníme,“ žmurkol na mňa. Stisla som mu rameno.

„Povedz mužom, že zajtra majú voľno a rovnako aj ty, zaplatím vám pekný večer v spoločnosti krásnych dám.“ Tentoraz som na neho žmurkla ja.

„Ale ja vás tu nemôžem nechať samú.“

„To je príkaz, John.“ Namosúrene odišiel v sprievode hlasného nadávania a frflania.

***

Ráno som vstala pomerne skoro, prišla mi totižto správa od Lucasa. Písal, že mi praje úprimnú sústrasť a že ho všetko mrzí, čo mi robil, že mu strašne chýbam. A tak som mu napísala, nech sa dá vypchať. Táto kapitola už bola uzavretá dávno.

V celom dome som bola sama, keďže dnes mali chlapi voľno, okrem služobníctva. Na večer som im prenajala rovno celý podnik. Obliekla som si plavky a šla si trochu zaplávať. Voda bola osviežujúco studená, trochu som sa uvoľnila od toho všetkého stresu. Medzi tým mi priniesli raňajky, tak som rýchlo vybehla, pretože som umierala od hladu. Po jedle som si dala ešte pár dĺžok, aby sa nepovedalo. 

Potom sa šla upraviť, pretože dnes mal prísť právnik. Urovnať veci a dať všetky majetky do poriadku. Obliekla som sa slušnejšie. Aj keď podobné modely už budem musieť nosiť vždy. Možno vyzerám na dvadsať, no musím tak aj pôsobiť. Dala som si záležať na tom, aby som meškala aspoň pätnásť minút. Určite sa bál, a tak bolo potrebné strach ešte trochu prehĺbiť.

„Dobrý deň,“ povedala som, keď som vstúpila do kancelárie. Svojráznym krokom som sa presunula k stolu a sadla si. „Mrzí ma, že ste museli čakať.“

„To je v poriadku.“ Cítila som strach v jeho hlase.

„Tak, aké správy pre mňa máte, pán Smith? Verím v to, že len samé dobré.“

„Väčšinu,“ priznal. Zatvárila som sa prísne. Vytiahla cigaru z krabice a zapálila si. Dodalo to môjmu výrazu efekt.

„Tak hovorte, pán Smith.“

„Všetky vaše majetky, podniky a účty sú v poriadku, sú z každej strany kryté a zabezpečené.“

„Tak potom v čom je problém?“

„Nemáte ešte osemnásť a tak ich nemôžete riadiť.“ Zasmiala som sa.

„Prosím vás, to je maličkosť. Zariaďte, aby som toľko mala a je po probléme.“

„Lenže, ako to mám urobiť?“

„Vy si s tým určite poradíte a urobíte to bezchybne. Veď sú to len papiere.“

„Samozrejme.“

„Ak je to všetko, dovidenia. Rada by som vás odprevadila, ale mám veľa práce.“

„Dovidenia.“

Ach, už teraz som bola unavená z toho tónu, ktorý som musela používať. Potiahla som si z cigary, no odrazu mi prišlo nevoľno. Rýchlo som utekala na záchod, celé raňajky zo mňa vyšli. Čo sa čudujem, veď sa len vkuse stresujem. Netuším ako rodičia vedeli všetko toto vydržať. No už nemusia, určite sa majú dobre a stoja pri mne, aj keď ich nevidím. Jednoducho cítim, že je o nich postarané. Chýbajú mi tak veľmi, že ani neviem ako je možné, že stojím na nohách. Lenže za svoj život som sa naučila a pochopila zmysel života a smrti. Život je príliš krátky a smrť veľmi rýchla. Nesnažila som s a už pochopiť, ako je možné, že z človeka odrazu vyprchá život. Zrovnala som sa stým, že jeden deň tu je a druhý zase nemusí.

Keď mi už bolo lepšie, rozhodla som sa, že zvyšok dňa strávim príjemne. Šla som medzi ľudí, pár hodín bola v salóne, pochodila po obchodoch, vcelku normálny tínedžerský život. Domov som prišla niečo pred polnocou a rovno zaľahla do postele.

Zdalo sa mi o Emmettovi, Edwardovi a Jasperovi. Stále dookola sa mi premietali ich tváre. Hovorili moje meno stále s väčšou a väčšou naliehavosťou. Ich výrazy tvárí sa menili. Od šťastného, smutného, až po vyčítavý. Trhlo mnou a ja som sa zobudila, bola som celá spotená a zadychčaná. Znova mi prišlo zle, takže som pol hodinu strávila na záchode. Ale po tak strašnom sne by prišlo zle asi každému. Samotný sen nebol až taký hrozný, ale tie pocity a búšenie srdca... ach.

Pozrela som na hodinky, bolo osem. Ideálny čas. Rýchlo som na seba nahodila svoj nový štýl a išla sa naraňajkovať. Mercedes určite znova pripravila niečo chutné.

„Dobré ráno, slečna,“ zaprial mi John.

„Ďakujem, ale čo tu robíš, veď je ešte len osem.“

„Dali ste mi voľno na včera, nie na dnes.“

„Ale to neznamenalo, že si nemáš pospať,“ mračila som sa na neho.

„No tak, vy predsa viete, že som nebol nadšený, keď ste mi v podstate dala dňovú výpoveď.“

„John, nehraj sa teraz na urazeného, však bolo dobre, hmm?“ prižmúrila som oči a potmehúdsky sa usmiala. John sa jemne začervenal.

„Bolo,“ prehlásil tvrdo, „a teraz poďte jesť.“

„Takže chceš ďalšie voľno?“ zasmiala som sa.

„Len si ďalej srandujte,“ pokrútil hlavou.

Celý čas na mňa pozeral, akoby sa chcel presvedčiť, že vážne zjem všetko a ak by to tak náhodou nebolo, tak by to do mňa nadžgal ako do husi.

„A ako chlapi?“ musela som sa už niečo spýtať, to ticho bolo trápne.

„Spokojní, dva týždne nebudem počúvať o ničom inom.“ Znova som sa zasmiala.

„Potom je to v poria-“ Nestihla som dohovoriť, znova mi prišlo zle. Okamžite som utekala znova nad tú bielu misu.

„Noemi, ste v poriadku?“ zaklopal na dvere John, ako náhle počul, že zvraciam, vtrhol dnu a držal mi vlasy. Nevedela som prestať, všetko zo mňa išlo von. Lenže to už v poriadku nebolo, teraz už som nemala žiadny dôvod zvracať.

Posadila som sa na chladnú zem a utierala si ústa. John sa posadil oproti mne. Sedeli sme chvíľu mlčky. V hlave mi šrotovalo. Z čoho to, dopekla, môže byť? Nemôžem si teraz dovoliť byť chorá.

„Čo vám je?“

„Neviem, už od včera to takto je, myslela som si, že je to zo stresu, ale očividne nie je.“

„Musíte zájsť k doktorovi.,“ povedal naliehavo.

„Nemôžem, pretože sa to dozvedia ostatné rodiny a budú mať šancu zničiť ma a našu rodinu.“

„Predovšetkým je dôležité vaše zdravie.“

„John, všetci lekári v meste a aj mimo sú ovládaní, jednoducho taký risk nepodstúpim.“

„Nejakého nájdeme a...“

„Počkaj,“ skočila som mu do reči. „Viem o jednom. Volá sa Carlisle Cullen, nájdi mi jeho číslo a kde pracuje. Čo najskôr, John.“ Okamžite odišiel.

Myslela som si, že sa už ani s jedným z nich nestretnem, so žiadnym Cullenom. Ale okolnosti si to vyžadujú a Carlisle je moja jediná možnosť.

Autor: NoemiVolturiCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stroskotaní 12. kapitola: