Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratený živel - 5. kapitola

12.03.2014 (07:00) • Alexa215 • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1804×

Keď som sa po tom telefonáte ako-tak upokojila, vybrala som sa domov. Len čo som zapadla do bytu, rýchlo som si sadla v obývačke na gauč a zapla Jessicin notebook, učila som sa iné a trocha obťažnejšie drinky a nápoje. Stačilo si zapamätať len ingrediencie a postup prípravy. Zvláštne bolo, že som si všetko dokázala jednoducho zapamätať. Popravde, tak to bolo aj na škole, na učenie som nepotrebovala veľa času.

O štvrtej sa vrátila Jess. Práve vtedy som si pripravovala večeru – sendvič, nechcela som byť v práci o hlade.

„Ahoj!“ pozdravila sa, než zatvorila vchodové dvere.

„Ahoj,“ opätovala som jej pozdrav, keď vošla do obývačky a usadila sa na gauči.

„Nepripravila by si aj mne jeden? Prosím. Alebo rovno dva.“ Iba som prikývla a zasmiala sa. Pripravila som teda ďalšie dva sendviče so šunkou, paradajkou a uhorkou, chvíľu som prehľadávala skrinky, kde by sa mohli nachádzať normálne plytké taniere. Napokon som ich našla, dva vybrala a na ne som položila sendviče.

Vzala som taniere do rúk a prisadla si k Jess na gauč. Podala som jej tanier s jej dvoma sendvičmi a obe sme sa pustili do jedenia, počas toho sme sledovali nejakú nudnú show v televízii.

„Ako bolo v práci?“ opýtala som sa, aby tu nevládlo hrobové ticho prerušované len televíziou.

„Pýtaš sa ma akoby si bola mojím manželom, ktorý kontroluje svoju manželku, aj keď chlapi také otázky zvyčajne nekladú.“ Pery stiahla do úzkej linky a pozrela sa na mňa tým pohľadom, akým sa na mňa zvyčajne díva – ako keby hľadela na blázna. Neubránila som sa smiechu, pretože vážne vyzerala vtipne. Ani ona to nevydržala a začala sa smiať so mnou. „Ale inak to bolo v pohode. Nebolo tam veľa zákazníkov... A mám novinu!“ vyhŕkla náhle. Na perách sa jej pohrával úsmev.

„Akú?“ zaujímala som sa. Jessica sa ešte širšie usmiala.

„Paul, no vlastne môj šéf, chce, aby som v reštaurácii hrala aj každú nedeľu!“ vypískla nadšene a následne ma objala.

„Gratulujem,“ šepla som, keď sa odtiahla.

„Vďaka. Vieš... Pre mňa to je, akoby som sa dostala ďalej, akoby som ku svojmu snu bola o krok bližšie.“ Videla som, aká bola z toho nadšená, doslova jej happy nálada preskočila aj na mňa.

„To mi pripomína. Nedohodli sme sa, že zavesíme tvoje videá na internet?“ Škodoradostne som sa usmiala. Pretočila nad tým očami.

„Hej, hej.“ Všimla som si, že jej nálada poklesla.

„Ver mi. Určite to nevzíde nazmar,“ usmiala som sa. Pozrela sa mi do očí, no potom mi úsmev opätovala, keď som náhle zbadala iskričky v jej modrých očiach.

„A teraz,“ postavila sa a vytiahla ma na nohy, „ti idem vybrať niečo, čo si dnes oblečieš.“ Za pár sekúnd už jej nebolo a ja som sa vybrala za ňou.

„Jess, hlavne nie nič podobné ako včera,“ upozornila som ju, no ako náhle som vošla do jej izby, už do mňa hodila nejaké oblečenie. Presnejšie, bola to obyčajná biela blúzka s trojštvrťovými rukávmi.

„To si obleč a k tomu si daj tie modré kraťasy zo včera.“

Lepšie, ako to včera, pomyslela som si. Zavrela som sa do izby a obliekla si to. No keď som sa pozrela do zrkadla, všimla som si, že mi presvitá čierna podprsenka. Musím si ju vymeniť za bielu.

Nato sa otvorili dvere a dnu vstúpila Jess.

„Vyzeráš úžasne!“ pochválila ma. „Je to jednoduché, ale sexy. Hlavne s tou čiernou podprsenkou.“

„Ale v tom je problém!“ povedala som, zatiaľ čo som prehľadávala šuplíky na komode. Zabudla som, kde som čo dala.

Keď mi náhle niekto zavrel šuplík, v ktorom som objavila to, čo som aj hľadala. Kto iný to mohol byť, ako Jessica?

„Na to ani len nemysli.“ Prižmúrila oči. Rozmýšľala som. Mám sa vzdať alebo sa s ňou pobiť? „Vieš, že ti nechcem zle, ale takto tam môžeš zbaliť kohokoľvek. Máš na to. Len keď budeš nosiť dlhé nohavice a mikinu, je malá šanca, že niekto o teba zavadí, pretože tak len zahaľuješ svoju krásu. S takým telom by som každý deň nosila hoci aj plavky! Aj by som nosila, len je priveľká zima,“ zasmiala sa. „A po ďalšie, do takého baru musíš inak obliekať, ako keby si šla len tak von. Takže zajtra, moja milá, pôjdeme pekne nakupovať!“

Vystrašene som sa na ňu pozrela. Už som si to vedela predstaviť. Jess bude vyberať oblečenie, aké sa jej len zapáči a ja budem jej figurína, ktorú do toho oblečie a následne to aj kúpi. Neskôr ma to donúti aj nosiť.

„Neboj, bude to zábava!“ zašvitorila. Jasné, „zábava“. „A mimochodom, nechcela by si už ísť?“ opýtala sa akoby nič. Rýchlo som si vzala mobil a kľúče od auta do vrecka a vbehla do kuchyne. Za šesť minút bude päť hodín. Sakra! Nesmiem hneď v prvý deň meškať.

„Inak, Jess. Budeš doma?“ položila som jej otázku, keď som otvárala dvere od bytu a obúvala si tenisky. Prikývla. Vydýchla som si a už som utekala po schodisku dole na prízemie. O dve minúty som už štartovala svoj Chevrolet a snažila sa tam dostať čo najskôr. Lenže to auto nie je bohvieaké rýchle.

Hneď ako som zaparkovala, rýchlo som vystúpila a bežala cez ulicu do baru. Ešte som stihla skontrolovať čas na mobile. Práve bolo päť hodín. Uľavilo sa mi. Stihla som.

Vstúpila som dnu a všimla si Samanthu a Annu, no nik okrem nich tam nebol. Veď len práve otvárame. Pozdravila som sa im, na čo sa mi odzdravili, aj keď Anna po mne nenávistný pohľad. Nechápala som. Pretože ten chlap zo včerajška od nej nechcel nič a u mňa si objednal vodu a následne sa aj so mnou rozprával?

Pokrútila som hlavou. To nemalo predsa zmysel.

Dnešok prebiehal podobne ako včera. Ľudí bolo aj dnes celkom dosť, niektorí sem prišli zapiť svoj smútok alkoholom, iní niečo oslavovali, či len prišli tak z nudy. Niektorí sa mi dokonca sami od seba zdôverili s ich problémom. Ja som ich vypočula a snažila ich nejako povzbudiť.

Keď ku mne prišla Anna s objednávkou, mala stále mrzutú náladu. Nedalo mi to, a preto som sa jej počas prípravy drinkov spýtala:

„Prečo sa ku mne tak správaš? Urobila som ti niečo? Je to kvôli tomu mladíkovi zo včerajška?“ Neodpovedala, ignorovala ma. „Anna, nemysli si, že som niečo s ním mala. Len proste... Potreboval sa vyrozprávať so svojím problémom.“ Konečne sa mi pozrela do očí, prepaľovala ma pohľadom.

„Tak sa asi aj dnes potrebuje vyrozprávať s nejakým problémom,“ odpovedala naduto.

„Čože?“ vypadlo to mňa, pretože som už absolútne nechápala. Ale vedela som, že o neho mala záujem.

„Počuješ dobre. Už od otvorenia tam sedí a zatiaľ si nič neobjednal.“ Bola som rada, že sa pozrela iným smerom, jej pohľad mi bol nepríjemný.

Zahľadela som sa tým istým smerom a uvidela jeho. Bol to naozaj on, ten zo včerajška. Aj dnes vyzeral neskutočne krásne. Až nadpozemsky krásne. Opäť mi vyrazil svojím vzhľadom dych. Vtom zodvihol pohľad od stola a zadíval sa na mňa. Uhla som pohľadom. Možno sa mi to zdalo, že hľadí na mňa, možno sa pozrel na Annu, veď stála predo mnou, aj keď trocha napravo.

Položila som Anne drinky na tácku a ona razom zmizla. Znovu som sa zahľadela na toho mladíka. Tiež sa díval mojím smerom. Nemohla som od neho odtrhnúť zrak. No čakali ma zákazníci...

Ako sa bar napĺňal, tak ho ľudia postupne opúšťali. Bolo pár minút po pol dvanástej. Ešte necelé dve hodiny.

Zvláštne bolo, že tam ten mladík sedel. Už od otvorenia. Hádam tu bude až do záverečnej? Poumývala som poháre, ktoré mi doniesla Anna. Zdala sa mi ešte viacej nepríjemná.

Už po stý krát som sa pozrela na neho, avšak už tam nesedel. Takže som sa mýlila v tom, že tu bude až do jednej. Keď som sa pozerala len tak dookola, zahliadla som ho sediac na konci baru. Celý čas sedel pri stole a náhle si zaumienil, že si presadne?

Prišla som k nemu a opýtala sa:

„Dáte si niečo?“ Som predsa barmanka, musím sa spýtať zákazníka. Jemne sa usmial a mne srdce vynechalo jeden úder.

No tak, Bella, čo sa to s tebou deje? Veď je to obyčajný mladík s nádhernými vlasmi, očami a dokonalo vykrojenými perami, ktorý nemá nič iné na práci, len civieť na teba.

„Vodu,“ odpovedal tým krásnym a príjemným hlasom.

„Opäť?“ nadvihla som jedno obočie, načo sa on uchechtol. Ale dala som mu pohár čistej vody. „Povedzte, na čo chodíte do baru, keď tu presedíte celé hodiny, nič si neobjednáte a napokon chcete len vodu, ktorú môžete zohnať kdekoľvek?“

„Rád sa s vami rozprávam.“ Jeho odpoveď ma vyviedla z miery.

„To len kvôli tomu sem prídete a čakáte do záverečnej?“ Prikývol.

Pokrútila som nad tým hlavou. Nemalo to predsa zmysel. Veď sa môže porozprávať s kýmkoľvek iným. Ale ak to myslel vážne, že sa so mnou rád rozpráva... Lichotí mi to.

„Ešte ste mi neodpovedali na moju otázku,“ pripomenul mi. „Prečo ste sem prišli?“

Pichlo ma pri srdci. V hlave som si vybavila dnešný telefonát s mamou. Chýbal mi jej hlas. Tak veľmi by som sa k nim chcela vrátiť...

„Deje sa vám niečo?“ opýtal sa náhle. Oči som mala plné sĺz, ani som si to nevšimla. Sklopila som hlavu a nenápadne si pretrela oči.

Pripomínalo mi to včerajší večer. Keby sa tu teraz objavila Samantha, bolo by to dokonalá kópia včerajška. Avšak keď som sa poobzerala, nebola tu.

„Nie,“ pokrútila som hlavou a chabo sa na neho usmiala.

„Prečo je potom vaša reakcia rovnaká?“ vyzvedal. Pokrčila som ramenami.

„Život je zmena,“ citovala som ho. Stiahol obočie.

„Zatĺkate...“ Nestihol dopovedať, pretože som mu skočila do reči.

„Proste rodinné problémy,“ povedala som nevrlo.

„Prepáčte, ak som sa vás dotkol. To som vážne nechcel. Len mi nedávalo zmysel, prečo ste prišli práve sem.“ Neklamal. Videla som to na ňom.

„To je v poriadku. Nikto nepochopí môj dôvod odchodu,“ povzdychla som si. Jedine Jess ma pochopila. Vlastne ona bola jediná osoba, ktorej som sa s tým zverila. Jej som proste mohla dôverovať.

„Pokúsim sa vás pochopiť. Ale nemusíte o tom hovoriť, ak sa na to necítite.“ Zadívala som sa do jeho očí pripomínajúc dve jazerá tekutého zlata. Držal ma v moci jeho pohľadu, bola som v pasci. Bol taký nádherný, taký očarujúci. Čokoľvek by som spravila, stačilo by povedať...

„Bella!“ ozval sa naštvaný hlas Samanthy. Až som ľakom nadskočila. Stála pri dverách od svojej kancelárie. Sakra, len nech nebudem mať malér. Dívala sa nepríjemným pohľadom a zdalo sa mi, že nie na mňa, ale na neho.

Už znova. Vadilo jej, že sa rozprávam s ním! Ale prečo? Vari aj ona má o neho záujem? Veď som svojprávna! Čo je dôvodom, aby som sa s ním nerozprávala? Celý čas, čo som tu obsluhovala a rozprávala so zákazníkmi ma ani raz neupozornila, ale akonáhle sa rozprávam s ním, tak to už nie.

„Prepáčte,“ šepla som smerom k mladíkovi a trocha sa od neho vzdialila, no stále môj pohľad zablúdil k nemu.

Ten mladík odišiel ako posledný a to pár minút pred záverečnou. Už som chcela odísť, ale ktosi ma chytil za zápästie. Prudko som sa otočila. Bola to Samantha, ktorá ma v momente pustila.

„Bella,“ začala, „drž sa od neho ďalej.“ Jej fialové oči boli plné strachu. Vari si myslela, že je to úchyl a ja budem jeho obeťou?

„Prečo?“ nechápala som.

„Je nebezpečný,“ zašepkala, až sa mi zdalo, že to nevyslovila. „Chcem ti len dobre.“ Iba som prikývla, aj keď som jej neverila. On nie je nebezpečný. Ja to viem. Keby chcel, mohol ma zabiť pokojne už včera a ani by sa neunúval odviezť ma.

Rýchlym krokom som sa od nej vzdiaľovala a až keď som vyšla z baru, vydýchla som si.

„Aj dnes potrebujete odvoz?“ ozval sa známy zamatový hlas, no aj tak som sebou od šoku trhla, moje srdce bilo na plné obrátky. Otočila som sa tým smerom. Bol to znova on. Opieral sa o stenu budovy dva metre odo mňa.

„Prenasledujete ma?“ Prižmúrila som oči. Zasmial sa a pokrútil hlavou.

„Nie, len som si nebol istý, či po vás dnes niekto naozaj príde.“ Zadržoval úsmev, nepatrne spomína včerajšok.

„To vás nemusí trápiť, dnes mám odvoz zaistený.“ Kývla som hlavou ku svojmu červenému nákladiačiku.

„Týmto chcete ísť domov?“ uchechtol sa.

„Hej, neurážajte moje auto! Je síce pravda, že má svoj vek, ale jazdí ešte dobre.“ Zatvárila som sa ublížene. Moje milované autíčko nebude nik ohovárať. Bola som naň zvyknutá, mala som k nemu akýsi cit.

„Prepáčte.“ Snažil sa tváriť vážne, ale bolo na ňom vidno ako zadržiaval smiech. Pretočila som nad tým očami. „Môžem vám to vynahradiť?“ opýtal sa.

„Ako?“ Ruky som si založila na hrudi a čakala som, čo povie.

„Čo tak večera?“ navrhol. Wow. To ma teda šokovalo.

„Ako na rande?“ Nadvihla som jedno obočie a na perách sa mi pohrával úsmev. Všimla som si, že je nervózny.

To by bolo moje úplne prvé rande. Predstava, že by som išla s ním na rande...

No spomenula som si. Než stihol čokoľvek povedať, predbehla som ho.

„Prepáčte, ale ja vlastne nemám čas, na každý večer už mám plány. Ďakujem za pozvanie, ale musím ho odmietnuť.“ Úsmev mu pohasol a zároveň aj radosť v jeho očiach. Vážne chcel ísť tak veľmi so mnou na rande? S obyčajným dievčaťom, ktoré si len tak zdrhne od rodiny? On to vlastne ani nevie.

„V poriadku,“ prikývol. Začala som sa pomaly vzďaľovať, ale ešte som si spomenula na jednu drobnosť.

„Smiem vedieť vaše meno?“ položila som mu otázku, ktorá ma doslova pálila na jazyku. Vôbec ma nenapadalo, aké meno by mohol mať. Nedokázala som prísť na žiadne správe. No tešila som sa, že sa to už konečne dozviem. Konečne budem môcť Jess povedať, kto ma odviezol. Aj keď by sa na neho asi veľa vypytovala, takže radšej budem mlčať.

„Hlavné je, že viem vaše meno, Bella,“ povedal zamatovým hlasom, usmial sa a zmizol v tme.

To je drzosť! On môže vedieť moje meno, ale ja jeho nie? A odkiaľ ho vie? Žeby si ma niekde vypátral a zistil o mne nejaké informácie?

Cítila som, ako sa mi chladný vzduch dostáva pod blúzku, preto som rýchlo pribehla k autu, nastúpila doň a vybrala sa ním domov. Celú cestu som nemohla dostať jeho hlas a ten jeho nádherný úsmev z hlavy. Nedokázala som sa ubrániť úsmevu pri spomienke, že ma pozýval na rande! Bohužiaľ, každý večer od piatej do jednej ráno musím byť v bare.

Keď som došla ku bráne bytu zazvonila som na Jessicin zvonček, následne sa dvere odomkli a ja som vstúpila. Vybehla som po schodoch na tretie poschodie, dvere od bytu už boli odomknuté, tak som len vošla a zabuchla za sebou dvere.

Dobrá nálada ma stále neopustila. Vyzula som si tenisky a vybrala sa za Jessicou, ktorá práve sledovala opakovanie televíznych novín z večera. Zadívala som sa, lebo práve hovorili niečo o vražde.

„V noci z piatka na sobotu spáchal samovraždu muž vo veku tridsaťsedem rokov. Jeho manželka našla jeho telo visieť v obývačke. Dôvodom samovraždy mohli byť rozpory s manželkou, ktorá nedávno podala žiadosť o rozvod.“

Keď ukázali fotku toho muža, od šoku mi ruka vystrelila k ústam. Cítila som, že ma nohy už neudržia, nato som sa zosunula k zemi ku gauču.

Pamätala som si ho. Ten chlap, čo sa obesil, bol ten z baru. Ten, čo sa mi zdôveril s jeho trápením. Ešte teraz som počula vo svojej hlave jeho hlas:

„Manželka... Ona ma dlhší čas podvádzala a chce sa... Chce sa rozviesť.“

„Panebože,“ vydýchla som. Čiesi ruky ma chytili okolo ramien.

„Bella! Čo sa deje?“ ozýval sa pri mne Jessicin hlas, no vnímala som ju len sčasti.

Mohla som tomu zabrániť. Keby som mu nejako pomohla, nezabil by sa...

Autor: Alexa215 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratený živel - 5. kapitola: