Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratený živel - 4. kapitola

hra NM


Stratený živel - 4. kapitolaBellu prekvapí Jessicina minulosť a aj rozhodnutie Samanthy...

Kde je Jessicino auto?

Zachvátila ma panika. Nie je tu Jess – nie sú tu kľúče. Nie sú kľúče – nemám sa ako dostať dnu. Nedostanem sa dnu – budem musieť ostať čakať vonku. A zamrznem alebo prechladnem.

„Kurva!“ zahrešila som potichu a dupla si nohou. Skvelé, moja prvá silnejšia nadávka. Nebola som zvyknutá nadávať. Až doteraz.

Neostávalo mi nič iné, než si sadnúť na schody a čakať. Celá som sa triasla, aká mi bola zima.

Nemám nič. Nemám peniaze, mobil, kľúče a ani len bundu. Ja ju zabijem. Ruky som si zaborila do vlasov. Čo si len počnem? Čo ak príde o niekoľko hodín? Čo ak sem príde nejaký úchyl či bezdomovec?

Zodvihla som hlavu a uvidela stále stojace Volvo na druhej strane ulice. Čo tu ešte robí? Vari sa na mne zabáva? Nech sa len zasmeje. Teraz už musím vážne vyzerať ako bezdomovec.

Chcelo sa mi až plakať. Bála som sa. V sekunde sa mi po tvári kotúľala slza. Rýchlo som si ju chrbtom dlane zotrela.

Náhle som začula auto. Otočila som sa za tým zvukom a uvidela som Jessicino prichádzajúce auto. Všetky obavy ma razom opustili. Už som sa nevedela dočkať, kedy konečne zapadnem dnu do tepla.

Z auta vystúpila Jess a hneď mi bežala naproti.

„Ježiš, Bella! Ani nevieš, ako som sa o teba bála! Prišla som tam a teba niet!“ hovorila rýchlo a objala ma.

„Bola mi zima, tak ma hodil domov,“ prehovorila som, keď sa Jess odtiahla.

„Kto?“ spýtala sa nechápavo a stiahla obočie, keďže nevedela, o koho ide.

„No predsa on.“ Ukázala som prstom pred seba, ale to Volvo tam už nebolo. Jessica sa pozrela tým smerom a potom sa na mňa pozrela ako na blázna. „Proste jeden milý chlapík ma hodil domov, keďže ty si tam včas nebola a ja som mrzla!“ Prižmúrila som oči.

„Ja viem, trocha som meškala, len sa vystúpenie trocha predĺžilo.“

„Aké vystúpenie?“ opýtala som sa. Mávla nad tým rukou.

„To ti poviem potom, teraz musíš ísť do tepla!“ A už ma ťahala za ruku po schodoch k bráne, ktorú rýchlo odomkla a ja som sa konečne ocitla v teple. Aj keď i tu bolo pomerne chladno, bolo to oveľa lepšie, ako trčať vonku v tej zime. Normálnym tempom sme vyšli na tretie poschodie. Jessica odomkla dvere a zapadli sme do nášho teplučkého bytu. Ešte sa jej budem na pár vecí musieť povypytovať.

Hneď som sa išla do svojej izby prezliecť do pyžama, ktoré mi zahalilo väčšiu časť tela ako môj večerný odev. Keď som vychádzala zo svojej izby v pohodlnom pyžame, všimla som si, ako Jess zatvára vchodové dvere a na chrbte má niečo veľké. Vyzeralo to ako... gitara?

„Čo to máš?“ vyzvedala som.

„Gitaru,“ usmiala sa a prešla do obývačky, kde si sadla na gauč. Ja som si sadla na malé kresielko.

„Ty hráš?“ položila som jej ďalšiu otázku.

„Áno. Súvisí to s tým, prečo som meškala. Každý piatok večer hrám v reštaurácii na gitaru a spievam,“ priznala sa. To som o nej nevedela.

„Ty si speváčka?“ Zasmiala sa mojej otázke.

„Nie, ale chcela by som byť. Možno raz sa mi ten sen splní.“ Bolo by skvelé, keby sa z nej o rok stala najznámejšia speváčka a ja by som každému mohla hovoriť, že som s ňou bývala v jednom byte.

„Tak niečo zahraj!“ Chcela som počuť, ako spieva a hrá. Musí byť dobrá, keďže hrá pred niekoľkými desiatkami ľudí. Ja by som zo seba nevydala ani hlásku kvôli nervozite. Nikdy som nemala rada pozornosť.

Jess vybrala gitaru z obalu a premýšľala.

Nato sa z gitary rinuli krásne tóny. Keď k tomu zapojila aj svoj hlas, bolo to niečo dokonalé, bola to dokonalá symfónia. Skvelo sa to počúvalo, upokojovalo ma to a zároveň tam bolo niečo, čo vás prebúdza k životu. Teraz som už nepochybovala, že to ďaleko dotiahne.

Mala úžasný hlas a výborne hrala na gitaru. Bol to rodený talent.

Sledovala som jej ústa, z ktorých unikal ten perfektný hlas. Nikdy by som na ňu nepovedala, že by mohla byť speváčkou. Keďže je taká mladá a užíva si život.

Začala som si potľapkávať v rytme tej piesne, na čo sa Jess nepatrne usmiala. Ale celkom nám to šlo.

A po prvej pesničke nasledovali ešte dve, ktoré už boli také veselé. Keď dohrala a dospievala, začala som tlieskať. Ona sa postavila a poklonila, no hneď nato sme sa obe začali smiať.

„Si úžasná!“ pochválila som ju.

„Ďakujem,“ usmiala sa.

„Čudujem sa ti, že si ešte stále tu a nie niekde v New Yorku.“

„Možno by som aj bola, ale oni si ma držia. Keby ma šéf stratil, prišiel by o polovicu zákazníkov, pretože v piatok večer sa to tam celé naplní, až nám reštaurácia praská vo švíkoch. Ale je to niečo úžasné, že niektorí ľudia tam chodia len preto, aby ma počuli spievať. Až ma to dojíma,“ zasmiala sa a ja som si všimla, ako sa jej zaleskli slzy.

Zvonku vyzerala ako mladé šialené dievča bez zábran, ktoré si užíva život a všetko berie s humorom. Avšak vedela som, že v jej vnútri sa nachádza aj citlivá stránka, no snaží sa ju zakrývať.

„Inač, ešte nič neviem o tvojej minulosti. Kde si predtým žila, než si prišla sem?“ zmenila som tému. Ona vedela o mne takmer všetko. Určite som jej včera všetko vykecala.

„Bývala som aj s mamou v Eugene, v štáte Oregon,“ povedala a radosť v jej očiach pohasla.

„A čo otec?“ opýtala som sa.

„Pche, on moju mamu opustil, len čo sa dozvedel, že je tehotná! Mama ma musela vychovávať sama a nedokázala si nájsť prácu, preto pracovala ako striptérka. A to iba kvôli mne, aby som nežila v chudobe. No všetci v škole sa mi posmievali, čím je moja mama. Snažila som sa to ignorovať, pretože len vďaka nej som mala čo jesť, nosila som normálne oblečenie.“ Na chvíľu sa odmlčala. „Ale nechcela som jej byť na príťaž celý život, preto som aj s jednou kamarátkou začala nový život tu. Samozrejme, často sa jej ozývam a niekedy jej pošlem peniaze, ale odkedy som ju opustila, živí len seba, má to ľahšie. Ako sme prišli sem, spočiatku to bolo ťažké, nikde sme si nevedeli nájsť prácu. Avšak potom otvorili novú reštauráciu, kde nás prijali. A ja tam doteraz pracujem.“

Fuuu! To by som na ňu nepovedala. Jej minulosť ma vážne zaskočila.

„A čo tvoja kamarátka?“ Jessica sa náhle usmiala.

„Vždy sa chcela stáť právničkou, bol to jej sen. No každý deň sme sa smiali, že jej vôbec niečo také napadlo. Jej sen sa nedávno splnil. Prijali ju na vysokú právnickú školu niekde v Kanade. Už si tam stihla nájsť aj priateľa... Má sľubnú budúcnosť.“

„Ako aj ty,“ usmiala som sa na ňu. Ona sa na mňa neveriacky pozrela. „Stačilo by, ak by ťa počul nejaký hudobný producent a stane sa z teba speváčka!“ Jess sa uchechtla.

„Aký producent by sa mohol v takomto zapadákove objaviť?“ Nadvihla jedno obočie a čakala na moju odpoveď. V tom má pravdu, ale je tu aj iná možnosť...

„Tak to daj na internet!“ napadlo mi. Dobrý nápad, pochválila som sa v duchu.

„Čože?“ opýtala sa nechápavo.

„Ak dáš niekde na internet videá, v ktorých spievaš, mohol by to uvidieť celý svet a určite by si ťa všimlo veľa producentov, ktorí by hneď mali záujem,“ vysvetlila som jej to. Jessica nad tým pokrútila hlavou, postavila sa čelom ku mne a ruky si založila na hrudi.

„To by nemalo význam, nikto by si ma nevšimol. Ani by si to nikto nepustil, veď kto by pozeral videá od nejakej bezvýznamnej dievčiny?“ Už to nebola tá vždy usmievavá Jessica, bolo to normálne dievča, ktoré dokázali pohltiť emócie iné ako radosť. Veľmi si neverila a to sa mi nepáčilo.

Postavila som sa, chytila ju za ramená a pozrela sa jej do očí.

„Nie si bezvýznamná. Máš úžasný hlas, si proste talent. Možno by si ťa hneď niekto známy nevšimol, ale bola by si nejaký čas slávna prostredníctvom internetu a zaručujem ti, že potom by si ťa niekto na tisíc percent všimol.“ Povzbudzujúco som sa na ňu usmiala a čakala na jej reakciu. Videla som, že dumala.

„Tak teda dobre,“ povedala, ale veľmi z toho nadšená nebola, naopak ja áno. Rýchlo som ju objala, ale následne sa odtiahla, predsa, nepoznáme sa dlho.

„No ták, usmej sa.“ Pretočila oči, zhlboka sa nadýchla a usmiala sa. Vtom som v jej očiach zbadala záblesk škodoradosti.

„Teraz mi ty povedz, kto ťa odviezol domov.“ Jej nálada bola opäť radostná, za čo som bola rada, aj keď práve túto tému sa mi nechcelo rozoberať.

„No on,“ odpovedala som. Jess sa na mňa dívala ako na blázna.

„Kto, doparoma, on? To si mi predsa povedala už vonku, ale ten tvoj on tam nebol.“

Mala pravdu. Stále som jej povedala on. Veď to bol...

Sakra, veď ja neviem jeho meno!

Žasla som nad tým, aká som bola hlúpa. Kecala som s ním, odviezol ma domov a ja neviem, ako sa volá! Snažila som sa rozpomenúť, či som len na to náhodou nezabudla. Ale ani v jednom našom rozhovore nik z nás nespomenul svoje meno.

A na čo by si ho vlastne chcela? Vari by si mu chcela zavolať a pozvať ho na rande? ozývalo sa mi v hlave moje druhé ja, ktoré doposiaľ čušalo.

Nie! Ja nemám ani len záujem o vzťah! Ja... Proste neviem, či som na niečo také pripravená. Aj keď on by so mnou v živote nikam nešiel. Nikdy som sa do nikoho nezamilovala, nikdy som nepremýšľala ani len nad tým, s kým by som mohla tráviť zvyšok svojho života.

„Takže?“ vytrhla ma z premýšľania Jess. Pokrčila som ramenami. „Počkaj, ty akože nevieš, ako sa volá, a to si sa ním nechala odviezť domov? S úplne cudzím chlapom?“ Hlas jej vyskočil o oktávu hlasnejšie.

Opäť som len pokrčila ramenami, čo naznačovalo áno.

„Si fakt čudná... Vitaj v partii čudákov!“ Nastavila predo mňa otvorenú dlaň alebo ako sa to v dnešnej dobe hovorí: Give me five! Tak som si s ňou tľapla. Nato sa ona začala smiať a ja som sa na ňu nechápavo dívala.

Ešte som si dala na večer jedno jablko, aj keď som bola veľmi hladná. Naposledy som jedla napoludnie.

Potom som sa osprchovala a zároveň si umyla aj vlasy. Obliekla som si pyžamo, umyla si zuby a konečne som išla spať. Padla som na posteľ ako mŕtvola, bola som totálne unavená. Ako na dôkaz sa mi hneď zatvárali viečka a o pár sekúnd som sa ponorila do ríše snov...

 

Keď som ráno vstala, Jessica už bola v práci, nechala mi lístoček na chladničke. Po tom, čo som sa naraňajkovala a dokončila rannú hygienu, vybrala som sa do toho baru za Samanthou, keďže sme sa ešte včera na tom dohodli a povie mi, či ma berie. Povedala by mi to aj cez mobil, ale ja, bohužiaľ, žiadny nemám.

Ale oplatilo sa, pretože som ten džob dostala. Samanthu som od radosti až objala, ale veľmi jej to neprekážalo, dnes už bola akási milšia.

Neváhala som a mierila som si to so svojím červeným Chevroletom za ňou do tej reštaurácie. Len čo som zaparkovala, utekala som dňu za ňou, stála pri pulte a o niečom diskutovala s kuchárom.

„Jess! Mám prácu!“ oznamovala som jej novinu, keď som k nej pribehla. Bola som nesmierne šťastná. Jess sa na mňa prudko obrátila, nečakala ma tu, ale radosť so mnou zdieľala. Pevne ma objala.

„Gratulujem,“ poblahoželala mi s úsmevom a odtiahla sa.

„Ďakujem.“ Tiež som sa usmiala. „Budem tam chodievať vlastným autom, pretože začínam o piatej a končím o jednej.“ Iba prikývla, nato sa už musela ísť venovať zákazníkom.

Keďže nemám mobil, ale už mám prácu, tak si z tých zvyšných peňazí môžem kúpiť mobil. Aspoň nebudem outsider.

 

V Port Angeles som si kúpila mobil aj SIM kartu. K tomu je ten mobil dotykový! Aj keď vyberanie bolo dosť ťažké, pretože tých značiek bolo nespočetne a navyše Samsung má viacej galaxií než vesmír, takže mi to trvalo dosť dlhú dobu. Napokon som si vybrala jeden Samsung Galaxy. Pravdupovediac, minula som zaň polovicu svojich úspor, ale musím konečne začať žiť normálne. Keď dostanem prvú výplatu, môžem si z nej nakúpiť nové oblečenie a možno nielen rifle, možno si kúpim nejaké šaty.

Vlastne, ja veľmi nie som na módu. S tým by mi musela pomôcť Jess, inak by som si asi kúpila ďalšie tmavé rifle.

Počas toho, ako som sedela v aute a zoznamovala sa s tým mobilom, mi napadlo, že by som mohla zavolať mame. Oprava, nevlastnej mame. Tak veľmi to bolí, keď neviete, kde je vaša skutočná matka, tá, čo vás chránila deväť mesiacov vo svojom tele. Chcela by som ju spoznať, ale keď neviem ani svoje pravé meno, ako ju mám nájsť? A ako som sa vlastne dostala k Adele a jej rodine? Vari ma moja skutočná matka dala na adopciu, vari sa ma dobrovoľne vzdala? Či ma Adele našla?

Možno by som sa jej to mala spýtať, ale ozvať sa aspoň musím. Musím jej povedať, že som v poriadku, že mám bývanie aj prácu a začala som nový život.

Číslo pevnej linky som si pamätala naďalej. Rýchlo som ho vyťukala, ale zdráhala som sa zavolať. Možno sa bude hnevať a kričať, no ona taká nie je, to viem. Nikdy po mne nekričala, ani len raz ma neudrela, aj keď som niečo pobabrala.

Keď som však stlačila volať a už to zvonilo, zobrala som všetku svoju odvahu a priložila si mobil k uchu. O niekoľko sekúnd sa ozval Adelin vystrašený hlas:

„Bella?“ Čakala. Čakala, že zavolám. Pri predstave, že na začiatku každého hovoru prehovorila moje meno, pichlo ma pri srdci.

„Áno, som to ja.“ Chcela som jej povedať mami, ale to sa už nehodilo.

„Ach, Bella! Ani nevieš, ako sa o teba strachujeme,“ hlas sa jej triasol, akoby každú chvíľu mala začať plakať. Až sa mi oči naplnili slzami. Potrebovala som ju tak osloviť, potrebovala som to. Tak veľmi by som sa chcela schúliť v jej náručí a plakať.

„Mami, som v poriadku. Nebojte sa o mňa. Našla som si bývanie, už mám aj prácu... Začínam nový život,“ povedala som číru pravdu. Začula som, ako sa pri tom oslovení prudko nadýchla.

„Ach, zlatko,“ zavzlykala. „Si taká mladá a už sa dokážeš sama o seba postarať. Asi sa z teba stáva mladá dáma.“ Následne sa ozval jej smiech zmiešaný so vzlykmi.

„Už sa o mňa viac nestrachujte, nechcem, aby ste sa mnou trápili. Našla som si aj kamarátku, ktorá mi podala pomocnú ruku. Budem v poriadku.“

„Ozvi sa nám. Aspoň raz za týždeň, len aby si nám povedala, ako sa máš a či ti nič nie je.“ Prikývla som, aj keď to nevidela. Bolo to už zvykom.

„Dobre,“ súhlasila som. „Mám vás rada. Zbohom.“

„Aj my teba, Bella. Pa.“ Ukončila som hovor a v tom momente mi po tvári začali stekať slzy. Všetci mi nesmierne chýbali, veď som s nimi žila osemnásť rokov, prirástli mi k srdcu. Vlastne... Žila som s nimi už ako bábätko? Čo ak som pribudla do ich rodiny ako dvojročná, ale nič si nepamätám? Tak určite si nebudem pamätať spomienky z detstva. Aj keď tú príhodu s vodou si budem pamätať navždy, veď to sa mi nestáva každý deň.


Budem vďačná za každý komentár. :)


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Stratený živel - 4. kapitola:

 1
9. VictoriaCullen
28.04.2014 [12:17]

Okej, prečítané! No, doteraz som to nekomentovala, lebo som chcela pridať komentár až k poslednej kapitole, keďže mi toho celkom dosť ušlo, ale tu ti musím vytknúť jednu maličkosť, ktorá sa aspoň mne osobne nepáčila - ten vtip s mobilom, že má viac galaxii. Videla som to už na nete a preto viem že to nie je z tvojej hlavy, aj keď je to stále vtipné a je to pravda. Iba toto mi na tejto kapitole mierne vadilo a inak bola to super kapitola, veľa sme sa dozvedeli o Jessinom živote, pekne napísané, takže tlieskam. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

8. Annie
09.03.2014 [17:09]

Prostě tahle povídka je dokonalá. Emoticon Emoticon

09.03.2014 [10:55]

Bellinka1234Ú-Ž-A-S-N-É !!! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

6. kika76
09.03.2014 [10:54]

Užasne rychlo pokračuj :D

5. anča
09.03.2014 [10:54]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

09.03.2014 [10:29]

Kate3Ó, super povídka! Emoticon Emoticon Emoticon

3. BabčaS
09.03.2014 [9:02]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. BabčaS
08.03.2014 [22:10]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

08.03.2014 [22:07]

Emi28 Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Je to super... Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!