Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratený živel - 13. kapitola

boj vlků a novorozených


Stratený živel - 13. kapitolaBella sa so svojím trápením zdôverí Jessice. Ako na to zareaguje? Vypočuje si Bella Edwarda?

Vošla som dnu do bytu a zabuchla za sebou dvere. Oprela som sa o ne chrbtom, potrebovala som nejakú oporu. Avšak moje nohy boli ako z gumy a ja som sa už nedokázala na nich udržať. Zviezla som sa na zem, rukami som si pritiahla kolená k hrudi a začala som vzlykať.

Všetky tie krásne predstavy, čo by mohlo byť ďalej, sa rozplynuli ako obláčik pary. Stále som nedokázala pochopiť, ako mi mohol klamať. Veď jeho oči boli vždy úprimné.

Cítila som, ako mi teplé slzy stekajú po lícach a vpíjajú sa do riflí.

„Bella! Si v poriadku?“ začula som Jessicin hlas. Jemne som zodvihla hlavu a uvidela Jess stojacu tri metre odo mňa. V tvári mala vydesený výraz.

Nemala byť tak náhodou na nejakej párty? Teda, už bolo aj na čase, aby sa vrátila. Veď už je viac ako jedna hodina ráno. Na jednu stranu som nechcela, aby ma videla takúto uplakanú a totálne zničenú, no na druhú stranu mi bola jedinou priateľkou, akú som mala. Ak teda nerátam moje sestry, ktoré sa mi dnes snažili nahovoriť rozprávky o nejakom našom svete.

O pár sekúnd už stála tesne predo mnou a podávala mi ruku, aby mi pomohla postaviť sa. Po chvíľke som ju prijala a Jess ma vytiahla na nohy. Trocha som sa zapotácala, ale našťastie som nestratila rovnováhu.

Chytila ma za ramená a uprene sa mi dívala do očí tými svojimi, modrými ako oceán. „Čo sa stalo?“

Čo sa stalo?

Moje srdce si chcelo vyliať všetky svoje trápenia, ktoré ho práve sužovali. Ale kde vlastne začať?

„Klamal.“ Na viac som sa nezmohla. Slzy mi opäť zaplnili oči a už mi aj stekali po tvári. Jessica ma okamžite objala, za čo som bola nesmierne vďačná. To bolo to, čo som momentálne potrebovala.

„Čšššš, to bude v poriadku,“ snažila sa ma upokojiť, pričom ma jednou rukou hladila po vlasoch. Nič nebude v poriadku. Už nič nebude tak ako predtým...

Onedlho sa so mnou premiestnila na gauč a ja som len ďalej plakala. Až po neurčitej dobe som prestala roniť slzy a aj vzlyky ustali. Nedokázala som však nič iné robiť, ako len sedieť a opierať sa o Jess bez toho, aby som čokoľvek povedala. Cítila som sa zničená. Akoby ma prešiel parný valec. Chcelo sa mi spať, ale zároveň som sa obávala, že on sa objaví v mojich snoch. A nie sám.

„Povieš mi, čo presne sa stalo?“ vytrhol ma jej hlas zo zadumania. Pozrela som sa na ňu, no hneď som aj pohľad odvrátila a snažila si usporiadať svoje zmetené myšlienky.

Potiahla som nosom a začala: „Ja... Dnes v bare... Nebol sám...“ Až po chvíli som si uvedomila, akú hlúposť som vyslovila. Nemalo to žiaden súvis.

„Kto nebol sám?“ spýtala sa nechápavo. Nádych, výdych.

„E...“ No tak, vyslov jeho meno! Nie je to predsa nijaké zaklínadlo, po ktorom by som sa mala psychicky zrútiť.

„Edward?“ Bola som rada, že to povedala za mňa, no i tak ma pichlo u srdca. Len som prikývla. „S kým bol?“ To by som aj ja rada vedela. Nevedela som, kto to presne je, ale určite to nebola len kamarátka. Jedine ak kamarátka s výhodami.

Jessica čakala na odpoveď, lenže ja som mlčala a dívala sa pred seba do neznáma.

„Tak to bude vážne,“ zamrmlala si pre seba, postavila sa a prešla za kuchynskú linku, kde z nejakej vrchnej skrinky vytiahla najprv pohár a potom sklenenú fľašu, v ktorej bola nejaká priehľadná hnedá tekutina. Aj napriek tomu, že som nedovidela na etiketu, bolo mi jasné, že je to alkohol.

Jess naliala ten alkohol do polovice pohára, zavrela fľašu a s pohárom v ruke sa vrátila späť do obývačky, kde si sadla na gauč po mojej ľavej strane. A hneď mi aj podávala pohár.

Nesúhlasne som pokrútila hlavou. „Nie, vďaka.“ Vážne som sa nechcela opiť.

„Daj si. Uvidíš, že po tom sa ti trochu uľaví.“ Bola som na vážkach.

Pozrela som sa jej do očí, ktorými sa ma snažila prehovoriť. Neviem, prečo som sa tak rozhodla, ale pohár som si od nej vzala a priložila si ho k perám. Zvládla som to minule, tak to zvládnem aj dnes. Vyklopila som do seba obsah pohára. Nechutilo mi to, k tomu ma pálilo v hrdle. No tentoraz mi to pálenie prišlo príjemné. Akoby pomaly spaľovalo tú bolesť, čo som mala v srdci.

„Takže, porozprávaš mi všetko, čo sa stalo po tom, keď si odišla do baru?“ vrátila sa späť k téme. V rukách som naďalej zvierala sklenený pohár a nádychmi som sa pokúšala si dodať silu povedať jej to.

„No...“ Musím už začať, potom to už pôjde ľahko. Poplakať si predsa môžem aj po tom a Jess aspoň bude chápať, čo je dôvodom môjho zármutku. Tri, dva, jeden, začni! „Neviem, či som ti vravela, že Edward chodil do baru každý večer vraj iba kvôli mne. Aj na dnešok sme sa dohodli. Čo mi sľúbil aj dodržal. Sedel vzadu v boxe a díval sa na mňa, lenže potom... Potom za ním prišlo jedno dievča a...“ Hlas sa mi začal triasť. „Vyzerali si byť veľmi blízki, smiali sa, držali sa za ruky a potom spolu odišli. Potrebovala som na vzduch, tak som vyšla von a uvidela som ich, ako nastupujú do auta...“

Cítila som, že mám slzy na krajíčku. Nesmiem ale plakať!

„Všetko, čo mi dnes na lúke povedal, bolo klamstvo. Od začiatku to bola iba hra...“ Ani som si nevšimla, že mi po tvári stekajú horúce slzy. Jessica ma hneď objala a ja som sa poddala svojím emóciám. Schúlila som sa v jej náručí a znova som sa rozplakala, tentoraz bez vzlykov.

Pripomínalo mi to, ako som sa v detstve schúlila v maminom – teda, v Adelinom – náručí. Každé dieťa potrebovalo matkino objatie.

„A si si istá tým, že s ňou niečo má? Možno je to jeho sestra...“ Sestra? Nespomínal mi nič o tom, že tu býva jeho sestra. Ani nevravel, že nejakú sestru vôbec má.

„Nemá sestru. Určite to je tá jeho spolubývajúca, ktorá je vraj len kamarátkou,“ zamrmlala som. Ako som mu vtedy mohla uveriť, že medzi ním a jeho spolubývajúcou nič nie je? Edwarda by chcela každá. K tomu to dievča z baru bolo vážne pekné. Oveľa viac než ja. Nečudo, že by ma za ňu vymenil.

Jessica sa odmlčala. Ale o niekoľko minút prehovorila.

„A vôbec sa ti neozval? Nezavolal ti na mobil či neposlal smsku?“

Ako na povel som sa od nej odtiahla a z vrecka som vytiahla mobil. Len čo som odomkla obrazovku, zobrazovalo mi počet zmeškaných hovorov a prijatých správ. To číslo ma vážne udivilo. Pokúšal sa mi dovolať až tridsaťdvakrát? Samozrejme, mala som vypnutý zvuk, niet divu, že som nič nepočula. Správ bolo podstatne menej, ale radšej som ich neotvárala. Pre istotu som si zapla zvuk, lebo potom by som na to určite zabudla.

Lenže to som robiť nemala, pretože mobil sa v tom okamihu rozzvonil a na displeji mi svietilo jeho meno. Po chvíľkovom zaváhaní som to zrušila.

„To bol on?“ spýtala sa opatrne Jess. Mobil som pevne zvierala v ruke, akoby som sa tým snažila zabrániť, aby mi znova zavolal. Lenže obťažoval by sa kontaktovať ma, keby mu na mne nezáležalo?

Nohy som si pritiahla k hrudi a objala som si ich rukami. Neodpovedala som, pretože Jessica hneď vedela. Keď sa však mobil rozzvonil po druhý raz, hneď som to vypla a mobil odhodila do kresla. Jedna moja časť to chcela zdvihnúť, chcela počuť jeho hlas a najradšej by na všetko zlé z dneška zabudla. Ale druhá časť mu už neverila a chcela na neho zabudnúť.

„Bella... Mám sa s ním porozprávať ja?“

„Nie!“ V momente som vyskočila na nohy a schmatla telefón, aby to náhodou neurobila.

„Možno ti to chce len vysvetliť. A ak si to nechceš vypočuť, mohla by som si to vypočuť ja a potom by som ti povedala pravdu.“ Ja som už pravdu vedela, aj keď možno nie všetko, ale základ áno.

Len som nad tým pokrútila hlavou a otočila sa ku oknu. Vonku svietilo zopár pouličných lámp, no vtom som si všimla na ulici veľké čierne auto. Bolo to jeho auto. Nie, to nie je možné. Vážne tam stále čakal? Kvôli mne?

Prerušil ma však hlas Jessicy: „Čo sa deje?“ Otočila som sa späť k nej, nechápavo sa na mňa dívala.

„Nič,“ šepla som. Opäť som si vypla zvuk na mobile a vybrala sa do kúpeľne. Trochu som sa zľakla, keď som zazrela svoju tvár v zrkadle. Pod očami som mala šedé kruhy od rozmazanej špirály, pleť som mala bledú, len červený rúž na mojich perách vynikal.

Pustila som prúd vlažnej vody, s ktorou som si umyla oči, pery a následne si opláchla celú tvár. Osušila som si ju uterákom a len čo som sa pozrela znovu od zrkadla, ľakom som nadskočila.

„Chceš mi privodiť infarkt?“ opýtala som sa hystericky, na čo Jess len pretočila očami a ignorovala moju otázku. Cítila som, ako moje srdce beží maratón. Nie je veľmi príjemné pozrieť sa do zrkadla a namiesto jedného človeka tam uvidieť dvoch.

Po chvíľke som sa upokojila a prezrela si svoju tvár. Vyzerala som lepšie, ale stále som bola bledá a oči som mala opuchnuté.

„Ako dlho tam čaká?“ Vedela som, o kom hovorí a márne by som sa teraz tvárila, že o ničom neviem. Ona dobre vedela, že som si ho musela všimnúť a že tu je už dlhšie.

Sklopila som pohľad k umývadlu. „Asi odkedy som prišla z baru.“

„Mala by si ísť za ním,“ navrhla. Prudko som sa k nej otočila.

„Čože?“

„Bella, ver mi, že keby ťa nemal rád, tak tu dole nečaká a nevolá ti.“ Je možné, že to nebola iba hra? Že ma skutočne miluje? „Aspoň si vypočuj, čo ti chce povedať. Možno je všetko inak alebo iba potvrdí to, čo si myslíš. Nemôžeš si byť tým na sto percent istá.“

Možno má pravdu. Mala by som za ním ísť.

Nepočúvaj ju, vraví nezmysly. Vážne si myslíš, že ťa miluje? Pche, tak si za ním choď, ale neočakávaj happy end.

Moje druhé ja si muselo rypnúť, lenže ja som ho ignorovala. Neviem ako, ale podarilo sa mi to. Jedným uchom dnu, druhým von. Asi ma naštartovala predstava toho, že by ma objal a vtisol mi bozk do vlasov. Tak ako včera...

„No choď. Verím, že si to vysvetlíte.“ Povzbudivo sa na mňa usmiala. Sekundové zaváhanie a hneď som sa pobrala za ním. Rýchlo som bežala po schodisku smerom dole, pričom sa v mojej hlave vytvárali obrazy ružovej budúcnosti.

Avšak do reality ma vrátil chladný vzduch, ktorý mi udrel do nosa, len čo som otvorila dvere bytovky a uvidela Edwarda, ako tam postáva. Dívala som sa na jeho vysokú a štíhlu postavu, na jeho krásne bronzové vlasy a dokonalú tvár vytesanú ako z mramoru. Niekedy mi prišiel nereálny. Možno to bolo preto, že som na ňom nenašla žiadnu chybičku. Jeho správanie, povaha a o vzhľade už ani nehovoriac. Bol ako princ z Disney rozprávky.

„Bella,“ vyslovil moje meno s takou nehou a láskou, až som sa zachvela. Musela som v momente zavrhnúť to nutkanie hodiť sa mu okolo krku!

Pomaly som vyšla vonku a dvere som za sebou zavrela, keďže kľúče sa váľali vo vrecku riflí. Stačila chvíľka a hneď sa mi v hlave vybavovali spomienky zo včerajšieho včera z baru. Prečo som to Jessice zhltla a uverila, že všetko je vlastne v poriadku?

Začínala mi byť trocha zima, preto som si len založila ruky na hrudi. Nechcela som ho pozvať do bytu, kým mi všetko nevysvetlí. I keď aj jemu musí byť zima, pretože bol odetý do tmavých riflí a čierneho trička s dlhým rukávom, ktoré obopínalo jeho perfektne vypracované telo.

Po minúte hrobového ticha sa odmlčal. „Všetko si zle pochopila.“ Tú vetu som mohla očakávať. No i tak som sa zahľadela do jeho zlatých očí. Jeho pohľad ma doslova zahrieval v mojom vnútri.

Posunul sa o krok bližšie a natiahol ku mne ruku, no ja som pred ním cúvla a sklopila som pohľad. Zarazil sa a po chvíli ruku stiahol.

„Bella, je to inak, ako si myslíš.“

„Tak ako to teda je?“ opýtala som sa, len čo dopovedal. Upriamila som na neho pohľad. Snažila som sa tváriť vyrovnane, no zo vnútra ma zožierala nervozita. Bála som sa odpovede, ktorú sa mi chystal povedať. Len chcem počuť pravdu...

„Sme len priatelia.“ To som už počula. Ale mohla som mu to zhltnúť? Vraj „len priatelia“. Nedokázala som z hlavy dostať ich dvoch zo včerajška.

„Ako tomu môžem veriť?“ Už som to proste nezvládla. Chcela som, aby moja pamäť zabudla na ten večer v bare, lenže všetky spomienky sa do mňa zabodli ako ostré črepy.

Edward sa už nadychoval, že niečo povie, ale ja som pokračovala: „Ako môžem veriť, že medzi vami nič nie je a ani nebolo? Včera som vás videla a ako obyčajné kamarátstvo to nevyzeralo...“ V očiach som už mala slzy. „Ako môžem veriť tomu, že si mi neklamal? Ako môžem veriť, že to nebola iba hra? Ako ti môžem veriť, že ma miluješ?“ Hlas sa mi zlomil a slzy pretiekli cez okraj a stekali po lícach smerom dole.

Než som sa nadala, už okolo mňa obopol svoje mocné ruky a pritisol k sebe. Zatlačila som mu do hrude, snažila som sa odtiahnuť, lenže bolo to, akoby som sa snažila prevrátiť svoj nákladiačik. No onedlho som sa vzdala, nemala som proti nemu šancu. Začali ma ovládať moje pocity. Ruky sa automaticky obmotali okolo jeho pásu a hlavu som si položila na jeho hruď, kde som mu tričko zmáčala slzami.

Na tú dobu som zabudla na všetko a užívala som si jeho prítomnosť a to, že ma práve objíma. Všade okolo mňa sa vznášala tá jeho omamná vôňa, z ktorej sa mi podlamovali kolená. Nevnímala som čas a ani to, že bolo celkom chladno.

Edward sa však odo mňa po neurčitom čase odtiahol. Tvár mi chytil do dlaní a donútil ma, aby som sa na neho pozrela. Dívala som sa do tých jeho očí plných lásky. Žeby bol všetko len zlý sen?

„Bella, ty si pre mňa všetkým. Jedine teba budem milovať večne a ani nevieš ako veľmi. Už si bez teba nedokážem predstaviť život.“ Uverila som mu. Jeho oči boli úprimné, že to, čo hovoril, nemohlo byť klamstvo. A všetky tie slová ma príjemne zahriali u srdca.

Skutočne ma miluje...

Neovládla som sa a pritisla som svoje pery na tie jeho. V tom okamihu mnou prešiel akoby prúd elektriny a moje srdce naplnilo číre šťastie. Konečne som pocítila, ako mi tá všetka ťažoba spadla zo srdca. Konečne som bola šťastná.

Poddala som sa svojim citom, milovala som ho a to už som nevedela nijako zmeniť. Zahodila som starosti za hlavu a užívala si to, že je tu a že sa ma dotýka.

Keď som sa len na sekundu odlepila od jeho pier, aby som sa nadýchla, on to využil a vplával do mojich úst jazykom. Jednu ruku sa zaplietol do mojich vlasov, druhú si ovinul okolo môjho pása a pritiahol si ma ešte bližšie k sebe. Nemienil ma pustiť čo i len na krok ďalej. A mne to nevadilo. Jeho prítomnosť bola niečo ako mojou drogou, neustále som ho chcela. K tomu tá jeho vôňa – sladká a vábivá. Proste neodolateľná.

 

Nemala som potuchy, koľko času uplynulo. Musela som sa od neho odtiahnuť, aby som sa mohla zhlboka nadýchnuť.

Pozrela som sa do jeho očí, ktoré naberali farbu čiernej. Alebo sa mi to iba zdalo? Ľudské oči predsa nemôžu za pár sekúnd zmeniť farbu dúhoviek. Teda, myslím. Možno existujú nejakí takí zvláštni ľudia.

„Mala by si sa ísť vyspať,“ povedal po chvíľke. Pohladil ma po líci, pričom jeho druhá ruka stále spočívala na mojom páse. Aj keď som sa cítila unavená, akoby som absolvovala túru na Mount Everest, nechcela som ho nechať odísť. Chcem, aby zostal.

Iba som pokrútila hlavou. „Nechceš ísť hore? Mohla by som ti uvariť čaj, je celkom chladno...“ Vážne bola zima. Dokonca aj cez jeho tričko som cítila, ako z neho vyžaroval chlad. Veď tu na mňa čakal, mohol predsa nachladnúť.

„Rád,“ usmial sa. Takže bude malé raňajšie čajové posedenie. Ale aspoň neodíde skôr. Možno by mohol aj prespať...

Keď som vyťahovala z vrecka kľúče, chytil ma za zápästie. Deje sa vari niečo?

„Bella.“ Zodvihla som k nemu pohľad. „Nepovedal som ti úplnú pravdu.“ Ajaj! To neznamená nič dobré.

Naďalej som sa na neho dívala a obávala sa toho, čo povie. Možno mi to zničí moje ružové predstavy o Edwardovi a jeho láske ku mne.

„To dievča je vlastne moja nevlastná d...“ D a ďalej? Jediné, čo mi tam pasuje, je...

„Dcéra?“ vyhŕkla som bez uváženia. Nedáva to zmysel. Obaja sú skoro na rovnakej vekovej úrovni.

„Nie. Ona je moja nevlastná sestra.“

Sestra? Raz mi to napadlo, ale... Vôbec sa na seba nepodobajú. Dobre, až na to, že obaja sú krásni a majú alabastrovú pokožku. Ale ak je to jeho nevlastná sestra, tak to dáva zmysel. Veď aj ja som sa s Tommym alebo Debbie držala za ruky. Aj keď medzi nami bol veľký vekový rozdiel.

Sakra! Nemala som byť taká paranoidná a hneď si všetko domýšľať. Mohla som si toto všetko uštedriť, mohla som si to s Edwardom po príchode domov vydiskutovať a nie robiť unáhlené závery.

„Prečo si mi to nepovedal skôr?“ opýtala som sa, aj keď zo mňa už všetky obavy vyprchali. Verila som mu každučké jedno slovo.

„Nechcel som, aby sa niekto dozvedel, že môj otec má nemanželské dieťa.“ To asi znamená, že to nemám nikomu vyrozprávať. Inak bude problém. „Prepáč, mal som ti to povedať skôr.“ Nemala by som sa ospravedlniť ja?

„Nie, to ty prepáč mne. Mala som ti veriť a vypočuť si ťa.“

Pousmial sa a opäť ma pohladil po líci. „A teraz mi veríš?“

„Áno.“ Tiež som sa na neho usmiala a chytila ho za ruku. Druhou rukou som vytiahla kľúče z vrecka, potom som nimi odomkla dvere a spolu sme sa vybrali na tretie poschodie, kde som zas odomkla dvere do bytu.

Len čo sme vošli do malej predsiene s botníkom a s háčikmi na kabáty, uvítalo nás teplo. Teplo môjho momentálneho domova. Odtiaľ bolo vidieť do obývačky a na chodbu, avšak malá kuchynka sa skrývala za rohom.

Vybrala som sa do kuchyne a dúfala som, že ma nasleduje. Kanvicu s vodou som dala, nech zovrie. Keď som našla rôzne čaje, prudko som sa otočila, aby som sa ho spýtala, ktorý chce. Avšak som neočakávala, že bude stáť tesne predo mnou. Takmer som narazila tvárou do tej jeho pevnej hrude. Našťastie sa tak nestalo.

Cítila som jeho chladný dych na svojej šiji. Zodvihla som hlavu a pozrela sa do jeho zlatých očí, ktorými hľadel do tých mojich. Narastalo medzi nami napätie. Preťal ho až Edward, keď sa ku mne sklonil a pobozkal ma. Náruživo a vášnivo. Neodtiahol sa.

Z úst mi unikol krátky povzdych. On tú šancu využil a vnikol do mojich úst jazykom. Kolená som razom mala ako z gumy. Jeho ruky začali blúdiť po mojom tele, ktoré sa jemne chvelo. Nebola mi zima, bolo to vyvolané niečím iným.

Než som sa nadala, už som sedela na kuchynskej linke. Ruky som si prekrížila za jeho krkom a natisla som sa na neho čo najviac. On mi rukami prechádzal po stehnách a ja som v sebe nedokázala udržať vzdych. Aj cez tenkú látku riflí som intenzívne cítila jeho dotyk.

Edward sa na chvíľu odtrhol do mojich pier. „Nedokážem si bez teba predstaviť ani chvíľu. Potrebujem ťa.“

Potreboval ma tak, ako som ja potrebovala jeho. Bol mojou drogou, bol pre mňa dôležitý ako kyslík, ktorý som neodmysliteľne potrebovala k životu.

Vzrušenie prechádzalo celým mojím telom. Edwardove pery sa za ten čas premiestnili na môj krk a dekolt. Opäť mi z úst unikol tichý vzdych.

„A... A čo čaj?“ dostala som sťažka zo seba.

„Kašľať na čaj,“ zamumlal mi do pokožky a potom sa odtiahol. Dívala som sa do jeho úplne čiernych očí pripomínajúc farbu tej najkvalitnejšej ropy. Zároveň to vo mne vyvolávalo strach, no tá vášeň, ktorú som v nich videla, ma ešte viac vzrušila.

Momentálne som nedokázala uvažovať, prečo jeho oči menia jeho farbu. Príliš som bola zabratá mojimi pocitmi.

Edward sa ešte pár sekúnd díval do mojich očí a potom sa vrátil k mojim perám. Následne vsunul ruky pod môj zadok, vyzdvihol si ma a vybral sa so mnou preč. Moje ruky boli ešte stále prekrížené za jeho krkom. Vďaka tomu som nespadla, i keď on by ma možno stihol zachrániť. Pre istotu som si skrížila nohy okolo jeho pása.

„Na konci... doľava,“ povedala som pomedzi bozky – hádam – dostatočne stručne. Našťastie moju izbu na prvý pokus našiel a aj so mnou sa posadil na posteľ. Naše pery sa stále navzájom dotýkali, naše jazyky tancovali svoj vášnivý tanec.

Bola som však nútená odtrhnúť sa od jeho pier, keď mi vyzliekal to čierne čipkované tielko.

Prechádzal mi ľadovými rukami po chrbte, no mala som pocit, akoby moja pokožka pod jeho dotykom doslova horela. Jeho pery naďalej okupovali tie moje, zatiaľ čo som svoje ruky vsunula pod jeho tričko a prechádzala po tej pevnej, dokonalo vypracovanej hrudi. Bola to pre mňa doslova slasť.

Perami putoval po mojej lícnej kosti až na pravý bok krku, kde prešiel po mojej pokožke jazykom. Jeho ruka za ten čas nahmatala rozopínanie podprsenky. Nedokázala som v sebe už viac zadržať hlasný vzdych. V ten moment sa mi akoby v hlave rozsvietila žiarovka.

„Počkať.“ Neznelo to rázne, skôr ako prosba. Musíme prestať, inak by sa mohlo stať práve to, čo som si uvedomila. „Edward.“ Jemne som mu zatlačila do hrude, avšak s ním to nič nespravilo. Naďalej ochutnával chuť mojej pokožky na krku. Práve tam, kde sa nachádzala tepna. „Stačí!“ zahlásila som rázne a silnejšie som ho od seba odtisla, načo konečne zareagoval.

V jednom momente ma zvieral vo svojom pevnom objatí, v tom druhom som sedela na posteli a pridržiavala si na prsiach podprsenku. Edward sa opieral o stenu, ruky mal zaťaté v päsť a viečka pevne zovreté. Vari sa... hnevá?

Ubehlo niekoľko sekúnd, kým sa konečne uvoľnil a pozrel sa na mňa. Jeho oči z tej diaľky nevyzerali také tmavé. Vážne je to divné, ale možno má len ďalšiu zvláštnu chorobu.

„Prepáč, ak som na teba tlačil.“ On sa ospravedlňuje?

„Nie,“ pousmiala som sa, „nejde o to.“ Nechápavo stiahol obočie. Neuvedomil si to? „Ja len... Nebývam sama a proste ona by sa mohla zobudiť a tak...“ Cítila som, ako sa mi krv nahŕňa do líc. Musela som sklopiť pohľad.

Uvidela som len pohyb a následne som pocítila jeho studené ruky na mojom chrbte, ako mi nimi zapína podprsenku. Ten krátky dotyk dokázal vo mne opäť zapáliť plamienok túžby.

Obišiel okolo postele späť, aby bol čelom ku mne. Zároveň mi podal moje čierne tielko, ktoré ležalo pohodené na zemi. Rýchlo som si ho obliekla. Edward si zatiaľ sadol ku mne. Odhodlala som sa pozrieť sa mu do tváre. Jeho oči opäť žiarili zlatou farbou. Ako je to možné?

Slabý hlások vo mne mi nahováral, že nie je v poriadku. Ale je to vôbec možné?

„V poriadku,“ šepol, čím ma prebral zo zadumania, a usmial sa. V hlave som sa musela vrátiť k tomu, o čom sme sa vlastne rozprávali. Aha...

Sklonila som hlavu. Dúfala som, že Jessica spí a že nič nepočula. Chcela som pokračovať, ale delia nás len dve steny, čo mi prišlo málo. Potrebovali sme proste súkromie. K tomu som nechala zapnutú kanvicu. Dá si ešte čaj?

„Ehm... Už je veľa hodín,“ uvedomila som pri pohľade na hodinky na nočnom stolíku. Pár minút po pol tretej. Onedlho bude predsa ráno. Možno chce už odísť a ísť sa vyspať. Ja mám vlastne voľno, takže môžem spať aj do obeda. „Ak chceš ísť domov, odprevadím ťa, ale môžeš pokojne ostať.“ Koniec vety som povedala tichšie. Už som sa postavila a chystala sa ho odprevadiť k bráne, avšak on  sa ozval.

„Keď ti to nebude prekážať, tak rád ostanem.“ Zarazila som sa. On chce ostať?

Otočila som sa smerom k nemu a párkrát zamrkala v nemom úžase, či sa mi to iba nezdalo, či to všetko nebol iba sen. Lenže on tu stále sedel na mojej posteli. Bola to skutočnosť.

Je tu však jeden háčik. Plánuje tu aj prespať alebo do východu slnka budeme rozprávať historky? Ak chce aj prespať, tak nemá pyžamo a neviem, kde by prespal. Na gauči asi nie, asi by sa naň ani nezmestil. Jedine ak u mňa v izbe...

Tá predstava ma potešila, no zároveň vytvorila obavy, že by som zo sna čosi tárala. Občas sa mi to stávalo, ako aspoň tvrdila Adele.

Edward sa postavil a začal sa približovať ku mne. Mne stačili dva kroky vzad a narazila som chrbtom do steny. On stál tesne predo mnou. Musela som jemne zakloniť hlavu, aby som mu videla do tváre. Bol minimálne o hlavu vyšší než ja.

„Takže?“ vydýchol. Rukami sa zaprel do steny popri mojej hlave. Srdce mi bilo ostošesť z neznámeho dôvodu. Možno to bolo z toho, že tu zostane spať, alebo z toho, že je taký neodolateľný a ja som po ňom túžila. Lenže tieto podmienky mi nevyhovovali.

Jeho ústa sa roztiahli do toho známeho lišiackeho úsmevu. Snažil sa ma opantať. To sa mu však dnes nepodarí. Chce sa hrať? Tak sa budeme hrať?

Vtisla som mu bozk na pery a potom som rýchlo prekĺzla popod jeho ruku a vybrala sa do kuchyne. Kútikom oka som zahliadla, že ma nasleduje. Postavila som sa za kuchynskú linku, zatiaľ čo on si sadol na barovú stoličku. Kanvica sa už dávno vypla, no pre istotu ju vyťahujem aj z elektriky.

„Dáš si ten čaj?“ opýtala som sa ho. Edward iba pokrútil hlavou, ale postrehla som, že mu kútiky úst kmitajú smerom nahor. Čo mu prišlo také vtipné?

Kábel od kanvice som vytiahla zo zástrčky a nechala ho voľne položený na linke. Zo skrinky som si vybrala sklenený pohár a z chladničky džús. On ma po celý čas sledoval skúmavým pohľadom, aj keď som už umývala pohár.

„Tak dobrú noc, ustlať si môžeš na gauči.“ Obišla som kuchynskú linku a vybrala sa smerom do kúpeľne, ale on my chytil za ruku.

„Ale, no ták,“ namietal. Pozrela som sa mu do tváre a milo sa na neho usmiala.

„Tam máš vankúš, deku ti donesiem. Ak sa ti to nepáči, môžeš pokojne odísť.“ Zostal doslova vykoľajený. I ja som sa divila, kde sa vo mne tá odvaha nabrala. Normálne by som mu všetko odkývala a ledva by som sa držala na nohách, no teraz nie. Tiež sa chcem zahrať...

Rýchlo som sa zavrela do kúpeľne a začala si umývať zuby. Nedokázala som z hlavy dostať ten jeho šokovaný výraz a musela som sa držať na uzde, aby som nevybuchla smiechom, inak by to počul aj on. A urazil by sa. Stopercentne.

Keď som mala už aj tvár umytú, otvorila som dvere od kúpeľne. Očakávala som, že bude stáť pri dverách od mojej izby alebo bude sedieť sklamaný v obývačke na gauči. Avšak som sa mýlila.

„Nedohodli sme sa na niečom?“ poznamenala som so zdvihnutým obočím. Edward sa nevinne usmieval, pričom ležal v mojej posteli, že ju zabral skoro celú. Divím sa, že sa do nej vôbec zmestil. Posteľ to nebola široká, ale zasa nebola ani úzka. Taká niečo medzi tým.

„Nespomínam si.“ No určite.

Prešla som ku skrini, z ktorej som vytiahla obyčajné tielko a kockované pyžamové nohavice. Potom som sa otočila prudko smerom k Edwardovi. Stále tam ležal a díval sa na mňa, akoby nič.

„Ehm, nepoznáš niečo ako súkromie?“ Tým som chcela vlastne povedať, že má ísť von z izby, pretože sa chcem prezliecť.

Nevinný úsmev sa razom zmenil na lišiacky. „Nahú som ťa už videl. Rád si ťa obzriem znova.“ Padla mi sánka, ale v momente som ju aj zaklapla a pevne som zaťala zuby. Hlavne zažeň tú chuť vlepiť mu facku.

Zovrela som oblečenie v rukách a znova sa zavrela do kúpeľne, kde som sa rýchlo prezliekla. Vlna slabého hnevu už aj vyprchala a začínala som sa trocha obávať, či sa nezačne z môjho pyžama vysmievať. Na spánok v spodnom prádle je mi až príliš veľká zima a niečo iné, okrem teplákov a tielok, nemám. Mne sa v tom najpohodlnejšie spí a ja si za pohodlím stáť budem. Nebudem si predsa kupovať nejaké priehľadné nočné košieľky, aby som sa tu v noci klepala od zimy a čakala, či sa náhodou nezjaví Edward s tým, že u mňa prespí. Dokonca v mojej posteli. So mnou.

S odhodlaním som sa vrátila do svojej izby. Oblečenie, ktoré som mala pred niekoľkými minútami na sebe, som dala do skrine.

„No, šup! Donesiem ti do obývačky deku.“ Stála som otočená smerom k nemu s rukami založenými vbok. Ale on iba nahodil psí pohľad. Do čerta! Dali by ste mi za pravdu, že tomu jeho pohľadu sa proste nedá odolať.

Povzdychla som si a zhasla som svetlo na chodbe a v mojej izbe, kde som nechala zažatú len nočnú lampičku, ktorú neskôr tiež vypnem.

V posteli na mňa stále čakal Edward. Ja som sa však tesne pred ňou zastavila. Akože kam si mám podľa neho ľahnúť, keď ležal presne v strede?

„Posunieš sa, prosím ťa?“ Ešte som ho aj o to poprosila. Ach jaj, čo sa to len so mnou deje? Opäť ma opantal?

Ako na povel si ľahol na bok, posunul sa na ľavý kraj postele a potľapkal na miesto pred sebou. Neochotne som si ľahla chrbtom k nemu. Aspoňže nekomentoval môj terajší odev. Veď on i v obyčajnom tričku a rifliach vyzeral ako model, ktorý si len práve odskočil z módnej prehliadky.

Keď sa jeho ľadové prsty dotkli mojej odhalenej pokožky na ramene, prudko som sa otočila na chrbát. Rukou si podopieral hlavu a díval sa mi uprene do tváre tými svojimi nádhernými zlatými očami. Cítila som, ako celé moje telo taje z jeho pohľadu.

„Prečo vlastne chceš ostať?“ opýtala som sa šepotom. Edward ma druhou rukou pohladil po tvári.

„Aby som mohol byť s tebou.“ Srdce mi vynechalo jeden úder. Hľadel na mňa pohľadom plným lásky a nehy a ja som mala pocit, že sa mi to celé iba sníva a jediným pohybom by sa všetko rozplynulo ako obláčik pary.

Lenže jeho dotyk som na svojom líci cítila. Bol taký skutočný. Niet pochybností, že je toto realita.

„Len preto?“ Čo ak tu ostal preto, aby sa ma pokúšal zviesť, keď budem v polospánku. Alebo, nebodaj počas spánku? Nie, to nie. On taký nie je, tým som si istá.

„Kiežby som ťa nemusel ani na chvíľu opustiť,“ povzdychol si a pousmial sa, jemne ma pritom pohladil po vlasoch. Ústa sa mi roztiahli do úsmevu. Nechce ma opustiť... Zahrialo ma pri srdci, ktoré zaplavila vlna šťastia a lásky, čo som práve cítila.

Edward sa sklonil a naše tváre delilo od seba len pár milimetrov. „Milujem ťa,“ šepol a mňa ovial jeho svieži chladný dych.

„Aj ja teba.“ Stihla som to vysloviť skôr než ma pobozkal. Pri tom jemnom dotyku mnou prešiel akoby elektrický prúd, až som sa zachvela. Jeho pery okupovali tie moje a ja som sa tomu nijako nebránila. Avšak vedela som, ako by to skončilo, ak by sme pokračovali a poddali sa svojim pocitom a túžbam.

Odtlačila som ho od seba, popriala som mu dobrú noc a po letmom bozku, ktorý som mu ešte venovala na pery, som si ľahla na bok a chrbtom sa na neho natisla. Stihla som si všimnúť, že farba jeho dúhoviek sa opäť zmenila na tmavšiu. Ráno sa ho budem musieť na to opýtať. Aj keď v podstate už je ráno, ale očakávam, že sa prebudím až pred obedom.

Sprvu nepohol ani brvou. Asi odo mňa nečakal, že to hneď na začiatku utnem. Až po niekoľkých dlhých sekundách cez nás prehodil prikrývku a pravou rukou ma objal okolo pása, čím si ma pritiahol k sebe bližšie, ak to bolo možné.

Z jeho tela vyžaroval chlad, ktorý som cítila aj cez vrstvy látky. Striasla som sa. Edward to zrejme pocítil, preto sa chcel odtiahnuť, lenže ja som mu to nedovolila. Vzala som jeho ruku, ktorou ma ešte pred niekoľkými sekundami držal okolo pása, do svojich dlaní a nehodlala ho pustiť. Je mi jedno, že mi možno bude zima. Bol tu so mnou a na ničom inom mi teraz nezáležalo.

Vypla som nočnú lampičku a potom sa aj s úsmevom na perách ponorila do ríše snov...


Chcem sa ospravedlniť za dlhé čakanie na kapitolu. Snáď vám to vynahradila dĺžka kapitoly. :)
Taktiež touto kapitolou prekonala poviedka už 40 000 slov, čo mňa, popravde, prekvapilo. :D


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Stratený živel - 13. kapitola:

 1
3. :D
24.12.2014 [11:43]

Emoticon

2. BabčaS.
22.12.2014 [20:01]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

22.12.2014 [17:57]

esmenell Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon skvelééééé, rýýýchlo pokrááčko Emoticon
a, kedy sa tu objavia naše dievčence Cullenové? Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!