Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratený živel - 12. kapitola


Stratený živel - 12. kapitolaNáhle akoby mu došlo, o čom je reč. „Sme len priatelia.“ Myslí si, že na toto mu skočím?

„Tak ako my dvaja?“

Mobil aj kľúče som strčila do vrecka nohavíc. Ešte som na Jess zakričala, že už idem do práce a doslova som pálila z bytu. Keď som už bola na ulici, naskočila som do svojho nákladiačika a snažila sa ho naštartovať. Po pár protestoch auta sa mi to podarilo a hneď som sa vybrala do baru.

 

„Ahojte,“ pozdravila som sa celá udýchaná, keď som vošla do baru. Anna si ma premerala nie príliš príjemným pohľadom a Samantha len kývla hlavou, no potom sa na nás otočila a prehovorila.

„Som rada, že si prišla. Aspoň vám niečo oznámim.“ Obe sme zbystrili pozornosť a s napätím čakali na ten oznam. Ja som začala mať obavy, že to bude niečo zlé. „Každý utorok aj stredu bude bar zatvorený z dôvodu veľmi nízkych tržieb. To znamená, že v utorky a v stredy máte voľno. A platí to od zajtrajška.“ Anna okamžite začala nadšene poskakovať, no ja som si to len postupne začala uvedomovať.

„A zmení sa tým aj výška nášho platu?“ opýtala som sa. Zníženie platu by mi teraz nijako nepomohlo Doposiaľ bola moja výplata vcelku priemerná.

Samantha len pokrútila hlavou a ja som si spokojne vydýchla. V podstate to bola úžasná správa. Celé dva dni v týždni budem môcť stráviť s Edwardom. Teda, ak bude mať záujem. Tá predstava vo mne vyvolala nával šťastia. Mohli by sme ísť na romantickú večeru...

Z krásnej ilúzie ma prebrala hudba, ktorú práve zapla Samantha. Postavila som sa za bar a očakávala príchod zákazníkov. A príchod Edwarda. Spočiatku dnu prichádzali mladí i starší ľudia, ale nie zas úplne starí. Ja som bola doslova na ihlách, aká som bola nedočkavá. Len a len kvôli mne chodil do baru.

Edward bol prvým chlapcom, do ktorého som sa zaľúbila. Od prvého momentu, čo vstúpil do baru ma ohúril svojím šarmom, aj keď som si to sprvu nechcela priznať. Ach, čo dokáže s človekom spraviť láska. Neustále som naňho myslela a len pri spomienke na jeho úsmev sa mi rozbúchalo srdce.

Snažila som sa sústrediť na prácu a na to, aký nápoj si odo mňa ľudia žiadali. Avšak pohľad mi neustále ubiehal k dverám, či sa v nich náhodou nezjaví. Keď bolo už šesť hodín, začínala som mať obavy. Čo ak nepríde? Čo ak sa na mňa vykašľal a dnešok bol len nejaký jeho úlet a všetko, čo mi povedal, bolo vlastne klamstvo?

Potriasla som hlavou, čím som sa pokúšala dostať tie myšlienky z hlavy. Tomu som neverila. Neverila som, že by mi dokázal klamať.

Vtom sa vzduch v bare rozvíril a ja som sa okamžite pozrela smerom k dverám. Stál tam on. Vážne prišiel. Srdce mi vynechalo jeden úder. Pripomenulo mi to večer, keď som tu bola iba na skúšku a prvý krát som ho uvidela. I dnes večer bol rovnako nádherný. Nedokážem si pomôcť. Mala som chuť zaboriť si prsty do tých jeho medených vlasov, chcela som cítiť jeho dotyk na mojom tele, cítiť ako jeho pery okupujú tie moje.

Pohľady sa nám stretli a práve v tom momente, ako sa usmial, moje srdce bežalo maratón. Premeriaval si ma pohľadom. Rýchlo som sklopila pohľad a cítila, ako sa mi do líc nahŕňa krv. Napriek tomu som na sebe cítila jeho pohľad. Hlavne dýchaj. Pokojne.

Len kútikom oka som sledovala, ako prechádza až na druhý koniec baru, kde si sadol do voľného boxu, keďže všetky stoličky pri bare boli obsadené. Čudné, prečo práve dnes si všetci chlapi museli posadať práve sem a nie k stolom.

Aj tak som bola rada, že vôbec prišiel a že sme si aspoň mohli vymieňať pohľady.

Zazrela som aj Samanthu, ako Edwarda pozoruje nepríjemným pohľadom spred svojej kancelárie. Čo jej na ňom vadí? Vie o ňom niečo, čo ja nie? Okrem toho, že je vraj nebezpečný. Pche, to je hlúposť! Veď on sa ku mne správa až príliš milo. Možno by som sa jej po práci mohla spýtať, či ho pozná, čo o ňom vie. Aj keď by mi mohla nahovárať nejaké klamstvá. Za skúšku nič nedám...

 

Všetko prebiehalo normálne. Ľudia prichádzali a odchádzali, až na to, že pri bare sa málokedy uvoľnilo miesto, avšak Edward nemal šancu si prisadnúť, stále ho niekto predbehol.

Do baru náhle vošlo mladé dievča, ktoré mohlo mať okolo osemnásť. Havranie vlasy sa jej vlnili okolo tváre až po lopatky, no kvôli nim som jej do tváre nevidela. Na sebe mala nejaký krátky top, riflovú minisukňu a topánky na vysokom opätku. Prezrela si ľudí sediacich v bare, až našla toho, koho hľadala. Mierila smerom k Edwardovi. Alebo sa mi to len zdalo?

Nezdalo. Dievča si k nemu prisadlo do boxu, akoby ho už poznalo dlhšiu dobu. V tom momente som uvidela jej krásnu alabastrovú tvár a žiarivo zelené oči. Musela som uznať, že bola vážne pekná, i keď najradšej by som pri Edwardovi sedela ja. No teraz ma trápila iba jediná vec. Kto to je?

Sledovala som, ako sa im pri rozhovore pohybujú pery, avšak nedokázala som slová z pier odčítať. Takže som z ich rozhovoru nepostrehla ani jediné slovko.

Na chvíľu obaja stíchli, keď to dievča upriamilo zrak na mňa. Rýchlo som svoj pohľad sklopila na svoje ruky, ktoré sa snažili pripraviť drink. Lenže mysľou som bola úplne inde a plnú pozornosť som venovala práve im. Stále sa mi v hlave vírila otázka ohľadom tej dievčiny. Skúšala som si rozpamätať, či mi Edward nehovoril, že by tu mal niekoho z rodiny. Jediný, o kom som z jeho života vedela, bola jeho spolubývajúca. Žeby to bola ona?

Zodvihla som hlavu a podala drink nejakému staršiemu chlapovi. Kútikom oka som sa pozrela k stolu, kde sedeli. Už sa na mňa nedívala. Práve mu niečo štebotala a popri tom sa usmievala, čím odhalila dva rady bielych zubov. Ak je to vážne tá jeho spolubývajúca, tak som sa mýlila. Nebola to blondínka, no i tak bola krajšia, ako som si ju predstavovala.

V hlave som mala totálny chaos. Napriek tomu som sa snažila viac venovať zákazníkom ako sledovaním ich dvoch. Celkom sa mi to darilo, ale môj pohľad stále zablúdil k ich stolu. Ustrnula som a moje myšlienky ustali v momente, keď vzala jeho ruky, ktoré mal Edward položené na stole, do tých svojich a trocha sa k nemu naklonila. Dívali si uprene navzájom do očí. Ona stále niečo hovorila, no ja som nemohla odtrhnúť zrak od ich rúk. Vyzeralo to, akoby... akoby medzi nimi niečo bolo.

Nie. Nie! To... To nemôže byť pravda. Potriasla som hlavou, aby som tie myšlienky vyhnala z hlavy, ale nepodarilo sa. Nato sa však ozvalo moje podvedomie.

Čo si si myslela, Bella? Že Edward bude chcieť iba teba, keď by mohol mať ktorúkoľvek krajšiu? Hľa, hneď už má za teba náhradu. Keď nie je s tebou, v jeho náručí je iná.

Nie! Nie, nie, nie! Sklapni!

V mojom vnútri sa odohrával boj medzi mnou a mojím podvedomím. Mala som chuť kričať nahlas, len aby som ho prerušila. Tie slová sa do mňa zarezávali ako žiletky. Nie a nie ich dostať z hlavy.

Tak si to už priznaj. Edward je iná liga a ty na neho proste nemáš!

Nie... Prosím, buď už ticho...

„Bella!“ Jej krik prehlušil i pesničku a ja som ľakom nadskočila. Dívala som sa na Annu, ktorá ma doslova prebodávala pohľadom. „Už konečne pripravíš tie drinky? Alebo prídeme vďaka tebe o zákazníkov?“ Rýchlo som pokrútila hlavou a po tom, čo mi tie drinky zopakovala, som ich pripravila a podala jej ich na tácku. Môj pohľad automaticky odbehol k ich stolu. Už ho nedržala za ruky, ale zasa mu niečo vravela.

Anna sa tiež pozrela tým smerom a potom sa na mňa otočila s úškrnom na perách.

„Ale čo. Nebodaj si ho už vážne omrzela?“ opýtala sa povýšenecky. Zaťala som zuby. Mala som chuť jej povedať, kde som dnes s Edwardom bola a čo sa stalo, lenže by ma mohla vysmiať, že som nestála za nič. Pretože keď som sa pozrela na tých dvoch, tak to aj vyzeralo.

Radšej som mlčala a čakala, kým odíde, čo aj po pár sekundách urobila. Nemo som tam stála a snažila sa neuveriť tomu, čo povedala ona, čo si mi hovorilo moje podvedomie. Edward taký nie je, neverím, že by mi po celý ten čas klamal do očí. Síce som ho poznala krátku dobu, ale mne sa to zdalo ako večnosť. I keď som o ňom toho nevedela veľa. Napríklad jeho najobľúbenejšie jedlo alebo kedy má narodeniny.

Tomu som verila, až pokiaľ sa Edward s tým dievčaťom nepostavili a vybrali sa preč. Edward mal nečitateľný výraz v tvári, akoby mal nasadenú kamennú masku a dievča len pred ním rýchlo cupkalo so sklonenou hlavou. Ani jeden z nich sa na mňa nepozrel, zatiaľ čo ja som ich uprene sledovala, až kým neopustili bar a nezatvorili sa dvere.

Po pár sekundách som sa akoby prebrala z tranzu. Ťažko sa mi dýchalo. Potrebujem vzduch, čerstvý vzduch. Rýchlo som zašla za Samanthou, či by ma nemohla na minútku zaskočiť. Súhlasila a ja som sa rýchlym krokom vybrala k dverám vedúcim von z baru. Predo mňa sa vopchali nejaké dve mladé dievčatá, ktoré si niečo rozprávali a smiali sa. Vyšli von z baru a ja za nimi. Avšak ony sa pobrali ďalej.

Ja som s úľavou nasala čerstvý chladný vzduch do pľúc. Keď moje oči zbadali čierne Volvo zmeravela som. Tá dievčina doň nastupovala na stranu spolujazdca a Edward za volant. Nie, to sa mi určite len zdá.

Ha! Tu máš ďalší dôkaz. Dnešnú noc strávia spolu...

Moje podvedomie si proste muselo rypnúť. A dosť bolestivo. Pevne som zaťala zuby i ruky v päsť. Len sa nesmiem rozplakať. Načo tu potom ďalej stojím, keď pohľad na nich ma ubíja? Ani čerstvý vzduch, kvôli ktorému som vyšla von, mi teraz nepomáhal. Ba mi bolo i horšie.

Rýchlo som sa vrátila dnu a za mnou nejaký pár. Samantha sa pomaly cúvala ku svojej kancelárii, pričom ma uprene sledovala. Akoby sa snažila niečo vyčítať z mojej tváre. Ja som na sebe nedala nič znať.

Až keď zmizla vo dverách, cítila som, ako na mňa všetko doľahlo. Nejako som sa poddala a uverila tomu, že medzi ním a tou dievčinou niečo je. Mala som chuť plakať, ale zároveň som chcela kričať. Najradšej by som sa prebudila na zadnom sedadle Edwardovho Volva a zistila, že to bol len sen a idem len domov za Jess, aby som sa prichystala do práce.

Práve na dnes večer som sa obliekla tak, aby odo mňa nedokázal odtrhnúť zrak, lenže len čo sa v bare zjavilo to dievča, venoval sa len jej. Rozprával sa s ňou, držali sa ruky... Nevyzerali spolu ako len obyčajní priatelia, ale niečo viac.

Doposiaľ som sa tomu snažila neveriť, lenže niečo mi hovorilo, že sa mýlim. Je možné, že celý ten čas sa Edward len pretvaroval, aby so mnou mohol mať sex? Šlo mu len vážne o to?

Jediné, čo som teraz potrebovala, bola Jess. Potrebovala som sa jej s tým zdôveriť, potrebovala som počuť jej utešujúce slová, že nič z toho nie je pravda. Potrebovala som jej objatie. Bola mi blízkou kamarátkou, jedinou kamarátkou.

Musela som sa vrátiť späť do reality z víru mojich myšlienok. Miešala som drinky a hádzala na všetkých falošné úsmevy, ktoré ma stáli dosť veľkú námahu...

 

Nejakým zázrakom som to prežila a hodiny už ukazovali jednu hodinu, čo znamenalo, že odtiaľto konečne môžem vypadnúť. Rýchlo som pozdravila Samanthu, Annu som sa rozhodla ignorovať, a vyšla som z baru na tmavú a chladnú ulicu. Aj keď je júl, v tomto mestečku je zima, len čo sa zotmí.

Chcela som sa vybrať k svojmu autu, aby som sa čo najskôr dostala domov, lenže vtom som začula hlas.

„Hej, psst!“ Následne som už len pocítila čiesi ruky, ako ma niekam ťahajú. Napriek tomu, že som chcela kričať, môj hlas uviazol niekde v hrdle. Telo sa mi triaslo strachom a zimou, nezmohla som sa na nič. I keď som sa bála.

Dotiahli ma niekam za roh, kde svietila pouličná lampa. To miesto mi bolo známe. Tu som sa prvý krát dozvedela pravdu od svojich sestier.

Hneď som sa aj prestala triasť a prudko sa otočila. Pozerala som sa im do tvárí, z ktorých som nedokázala nič odčítať.

„Musíte ma furt tak vystrašiť?“ podotkla som nevrlo. Rose nad tým len pretočila oči, avšak Esme sa nevinne usmiala.

„Prepáč, to sme nechceli,“ povedala milým hlasom. „Len ti potrebujeme niečo dôležité povedať.“ O krok som od nich odstúpila. Vážne som nemala náladu na také debaty.

„Nemôže to počkať do zajtra?“ Na moju otázku všetky tri synchrónne pokrútili hlavou. Zmohla som sa len na povzdych a čakala som, čo také „dôležité“ mi chcú povedať.

„Dnes...“ začala Alice, ale hneď aj stíchla. „Začnem radšej od začiatku. Neviem, či nám už veríš, ale ak áno, tak to bude jednoduchšie. Existuje totiž niečo ako... iný svet.“

„Iný svet?“ zopakovala som po nej neveriacky. Alice prikývla a naďalej na mňa upierala svoje bledozelené oči.

„Je to zvláštne. Akoby iná dimenzia. Je to proste náš svet, svet živlov.“ Pche, to musí byť nejaký výmysel alebo nejaká rozprávka. „Dá sa doň dostať pomocou portálov, ktorých je len niekoľko desiatok na svete. Ten portál vidíme a dokážeme otvoriť len my, ale vedia sa dnu dostať pomocou nás aj obyčajní ľudia.“

Pokúšala som sa to vstrebať, ale zbytočne. Bolo to už nad moje sily.

„A aký je rozdiel medzi týmto svetom a tamtým?“ opýtala som sa. Tentoraz mi odpovedala Rose.

„Je to jeden veľký les, ktorý nemá konca. Vlastne je jedno z ktorého portálu sa do neho dostaneš, les je stále ten istý. Ostatné ti vysvetlíme potom.“ Prikývla som a založila si ruky na hrudi. Zima mi bola stále.

„A my nie sme jediné,“ pokračovala Esme. „Je len niekoľko desiatok.“ Úžasné, sme vyhynutý druh. „Ale to teraz nie je podstatné. Podstatné je to, že máme nejaké pravidlá.“

„Pravidlá?“ Čo je to za systém? Mám nejaké schopnosti, ktoré ani neviem, ako využívať a ešte tu sú aj pravidlá? Vari nesmiem jesť mäso? Lámať konáriky stromov, pretože i ten strom ma nejaké city?

„Áno. Základným pravidlom je, že sa o nás nesmú dozvedieť obyčajní ľudia alebo up...“

„Proste nikto,“ skočila jej do toho Rose. Esme iba súhlasne prikývla. Dobre, takže zatiaľ toho jednoduché pravidlo dodržujem.

„A čo ak sa to poruší?“ opýtala som sa a nadvihla jedno obočie. V normálnom živote to chodí tak, že ak spáchate nejaký hriech, pôjdete do kostola, kde prosíte Boha o odpustenie či idete na spoveď. Ak spáchate nejaký zločin, čaká vás väzenie – samozrejme závisí od závažnosti toho zločinu. Ale vážne som nevedela, čo čaká dotyčného, keď nejaké pravidlo poruší.

„Čaká ho trest,“ odpovedala mi na otázku Alice. Takže trest. Úžasné...

„A ty si jedno pravidlo porušila.“ Nechápavo som sa pozrela na Rose. Ja? Ja som porušila pravidlo? Preboha, aké? Veď som nespravila nič zlé! Nikomu som o tom nepovedala.

„Čože? To musí byť nejaký omyl,“ namietala som.

„Nie je to omyl. Si jediná odtiaľto, kto ovláda vodu a dnes si vyvolala dážď. A to je ďalšie pravidlo – nesmieme ovládať počasie.“ Dívala som sa do Roseiných bledozelených očí a začala si to uvedomovať. Ten dnešný dážď...

„Počkať, takže tú dnešnú búrku som vyvolala skutočne ja?“ Doteraz som tomu neverila. Je pravda, že som si dnes priala, aby pršalo, ale nič sa nedialo. Až o niekoľko minút. Myslela som si, že je to len nejaká zhoda náhod. Takže môžem ovládať počasie? Hmm, to je lákavé... Teda, až na ten trest.

„Presnejšie, vyvolala si len dážď, ale,“ ozvala sa tentoraz Esme. „Ale autorom tej búrky je už matka príroda. Nemá rada, keď sa niekto snaží ovládať to, čo ovláda ona. Tá búrka bola vlastne jej hnev.“

Úžasné, mala som roztržku s matkou prírodou. Aké reálne...

Myslím to ironicky, samozrejme. Viete, čo by sa asi stalo, keby som nejakému okoloidúcemu povedala: Vieš, že dnešná búrka bola výsledkom hádky medzi mnou a matkou prírodou? Pravdepodobne by na mňa zavolal psychiatrov.

„Ale keďže si doposiaľ o tom pravidle nevedela, trest ťa minie,“ jemne sa usmiala Esme. Jediné pozitívum.

„A kto vlastne udáva tie tresty? Matka príroda?“ spýtala som sa s iróniou v hlase, ktorú nemohol nik prepočuť. Rose pretočila nad tým oči, Alice sa uškrnula, jedine Esme sa naďalej prívetivo usmievala.

„Najmocnejší a najstarší. Čiže ten, kto ovláda viac ako jeden živel, čo je dosť ojedinelé. Väčšinou buď dokážeš ovládať len jeden, alebo všetky, ale to dokáže len jeden z päťdesiatich.“

Dobre, na dnes bolo rozprávok dosť. Po dnešnom večeri som dosť unavená a tento rozhovor mi bohvieako neprospel. Len tým, že som nemyslela aspoň chvíľu na Edwarda, ale zapodievala sa vecami okolo živlov. A ja som jedným z nich. Mám byť poctená?

„Ja-ja už musím ísť,“ povedala som a začala som od nich cúvať po ceste. Už mi len chýbalo, aby ma zrazilo auto. Ale to by som ho počula prichádzať. K tomu toto nebola rušná ulica a bolo vážne neskoro.

Otočila som sa im chrbtom, keď som začula ešte Esmin hlas.

„Bella?“ Zastavila som sa a pomaly sa otočila späť k nim. Hlava sa mi začínala plniť myšlienkami okolo Edwarda a ja som mala chuť odtiaľto už vypadnúť. Chcela byť doma, zavrieť sa do svojej izby a nevyliezť z nej. Aj keď Jess by si určite pri prvom pohľade na mňa všimla, že sa niečo deje a nedovolila by mi okolo nej len tak prejsť bez toho, aby som jej to vysvetlila. Za tých pár dní ma už dobre poznala.

„Nezabudni – dve základné pravidlá už vieš, takže ak jedno z nich odteraz porušíš, bude ťa čakať trest.“ Sledovala som, ako sa postupne všetky tri strácajú v tme.

To mala byť akože výstraha? Skvelé...

Pár sekúnd som tam ešte stála, než som sa pomalým krokom vybrala k autu. Len čo som doň nasadla, nastalo ticho. Hrobové ticho. Až na moje podvedomie.

Ktovie, kde je tvoj milovaný? A s kým?

Prosím, dosť...

Nezvládla som to. Slzy mi zaplnili oči, až pretiekli cez okraj a v prúdoch stekali po mojich lícach. V hlave sa mi premietali obrazy jeho a tej dievčiny, aj keď som na to myslieť nechcela. Telo mi otriasali vlastné vzlyky. Poddala som sa a nechala som svoje emócie vyplávať na povrch.

 

Až po niekoľkých minútach som dokázala prestať plakať, no slzy sa mi stále hrnuli do očí. Snažila som si nahovoriť, že to zvládnem, že to predsa nemôže byť pravda, ale naďalej som pred sebou videla, ako ho to dievča držalo za ruky.

Pozrela som sa do spätného zrkadla. A doslova som sa zľakla. Pod očami som mala čierne kruhy a po lícach sa mi tiahli čierne stopy po slzách. Rýchlo som sa to pokúšala zotrieť a ako-tak sa to podarilo. Veď idem rovno domov, nikto ma neuvidí.

Naštartovala som auto a vybrala sa ním domov. O pár minút som už parkovala na druhej strane ulice. Všetko by bolo v poriadku, keby jeho auto neparkovalo na opačnej strane. Len čo zazrel moje auto, vystúpil a vybral sa smerom ku mne.

Nádych, výdych... Hlavne pokoj.

Otvorila som dvere a zošuchla sa zo sedla von. Bol odo mňa už len tri metre. Zatvorila som dvere na aute a mierila si to ku bloku bez nejakej emócie v tvári.

„Volal som ti,“ poznamenal. A načo? Aby mi povedal, že s ňou už skončil a má čas na mňa? Mobil som vlastne ani nepočula, pretože som mala vypnutý zvuk aj vibrovanie, kvôli práci. „Hej,“ šepol, keď som okolo neho nečujne prešla. Chytil ma za zápästie a donútil ma pozrieť sa na neho. Díval sa na mňa tými starostlivými očami, až som mala chuť zabudnúť na dnešný večer. Vlastne včerajší, už je streda. „Čo sa stalo?“ opýtal sa, akoby nič.

„Čo sa stalo?“ zopakovala som po ňom sarkasticky. On sa ešte aj pýta? Vari ma výpadky pamäte, či čo? „Ty sa ešte aj pýtaš?“ Vytrhla som si ruku z jeho zovretia. Nechápavo zvraštil obočie. Ešte sa hrá na idiota.

„O čom to hovoríš?“

„Myslíš si, že som slepá? Videla som vás!“ Naďalej sa na mňa díval ako na blázna. Hádam mi to nechce vyhovoriť, že som mala len halucinácie! „Predsa teba a to čiernovlasé dievča,“ spresnila som mu to, aby sa pán Nechápavý rozpamätal, pričom mi hlas na konci vety zlyhal. Stále som pred sebou videla, ako pri ňom sedí a radostne mu niečo vypráva.

Náhle akoby mu došlo, o čom je reč. „Sme len priatelia.“ Myslí si, že na toto mu skočím?

„Tak ako my dvaja?“ Možno pojem priateľstvo znamenalo niečo iné, ako pre ostatných ľudí. Možno mňa aj ju bral ako „priateľku s výhodami“.

Mlčal. Len nemo pokrútil nad tým hlavou. Avšak nedokázala som mu veriť.

Cítila som, ako sa mi oči naplnili slzami. Rýchlo som sa otočila a utekala k dverám. Vybehla som po pár schodíkoch ku dverám od bytovky. Roztrasenými rukami som z vrecka vytiahla kľúče a strčila ich do zámku.

„Bella, nie je to tak, ako si myslíš!“ To bolo posledné, čo som začula pred tým, než som sa ocitla dnu a zavrela za sebou dvere. Ťažko sa mi dýchalo a mala som pocit, že sa každú chvíľu sklátim k zemi. Ale tu by to nebolo najlepšie. Predsa, v byte je teplejšie.

Pomalým krokom som vyšla na tretie poschodie. Kiežby sme bývali na prvom, bolo by to určite jednoduchšie.

Vážne som nevedela, čo bude ďalej. A vôbec som teraz o tom nechcela premýšľať, pretože to nevyzeralo ružovo. Možno sa Edward na mňa vykašle a pôjde si za tým dievčaťom, zatiaľ čo ja budem liečiť svoje zlomené srdce. Prvýkrát som prežívala lásku a prvýkrát som vedela, aké je to, kvôli niekomu sa trápiť. V jeden moment ste plný eufórie, že vám vaša láska opätuje city a v druhom momente ho alebo ju vidíte s niekým iným.

Budem to proste musieť nejako zvládnuť...


Možno sa niektorým bude zdať správanie Belly trocha hlúpe, tak ma, prosím, za to neukameňujte. :D


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Stratený živel - 12. kapitola:

 1
2. miky
15.10.2014 [20:48]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. Attilla
15.10.2014 [18:30]

Super Emoticon jen doufám že pokračko bude brzy. Super povídka, jen tak dál Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!