Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Srdce od Edwarda 6. kapitola

03.01.2012 (12:15) • MatikEsmeCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 20× • zobrazeno 1737×

„Ale pohni si,“ povedala mi Alice, keď som vystupovala z jej dráhého, žltého Porshe pred mojím domom, aby som sa mohla pobaliť a vybrať sa na šesť týždňov k Alice domov. Charlie odišiel už včera, a tak bol dom prázdny.

Vyšla som do svojej izby a spod postele som vybrala veľkú cestovnú tašku. Hodila som ju na posteľ a zo skrine som do nej začala hádzať potrebné veci. Ani neviem ako sa mi taška zaplnila, a tak som do nej hodila už len zubú kefku, sprchový gél a šampón. Horko ťažko som ju zavrela. Zobrala som kufor za rúčku a vybrala som sa za Alice k autu. Čakala ma pri otvorenom kufre a zoširoka sa na mňa usmievala.

„Ukáž. Pomôžem ti s tým,“ povedala mi a už mi brala kufor z ruky.  Dala ho do kufra a už ho zatvárala. Sadla som si na miesto spolujazdca a Alice štartovala.

„Zobrala som ti poštu. Hádam ti to nevadí. Mala si tam nejaký balíček od nejakej Renée Dwyerovej,“ povedala mi a ja som pri tom nadskočila od radosti.

„To je moja mama. Zase museli s Philom cestovať a asi mi poslala nejaký suvenír,“ povedala som Alice na vysvetlenie, od koho to bude.

„Dala som to do kufra, tak ti to potom u nás vyberiem a môžeš si to pozrieť.“ Usmiala sa na mňa a ja som jej bola vďačná.

„Ďakujem,“ odpovedala som jej a potom som sledovala ubiehajúcu krajinu za oknom.

Prešli sme až na druhú stranu mesta a až sme zašli na nejakú cestičku do lesa.

„Kde to ideme?“ opýtala som sa Alice, lebo touto cestou som v živote ešte nešla.

„Ku mne domov. Moja rodina má rada samotu, a tak máme dom trošku v lese. Neboj, za chvíľku sme tam.“ Usmiala sa na mňa a aj som už viac neprotestovala. Sledovala som z okienka ubiehajúci les a dosť ma zaskočilo, keď Alice zatočila doprava na cestičku, ktorú som ja nevidela. Ale ak tadeto chodieva domov stále, už to musí poznať naspamäť.

Za päť minút sme už parkovali pred obrovským domom a ja som len ostala zízať s otvorenými ústami.

„To je tvoj dom?“ opýtala som sa neveriaco, keď som vystúpila z auta.

„Áno. Moja mama je návrhárka, a tak to tu všetko navrhla. Všetko čo uvidíš je jej práca,“ povedala pyšne.

„Je to krásne.“ Usmiala som sa na ňu a pomaly som za ňou kráčala k domu. Kúsok od domu som sa však zastavila.

„Môj kufor,“ povedala som a už som sa chcela vrátiť, keď ma zastavila Alicina ruka.

„Emmett ho potom prinesie. Neboj sa.“ Znovu sa na mňa usmiala a za ruku ma tiahla k domu.

Ešte raz som sa pozrela na prekrásny dom, z jednej strany celý presklený a prešla som za Alice sklenenými dverami dovnútra.

„Wow,“ vydýchla som, keď som vošla dovnútra.

„No čo, Bellik, páči sa ti to tu,“ zahúkal na mňa niekto a keď som sa obzrela, zbadala som Emmetta stojaceho na schodoch. Vtedy sa ku mne rozbehol a keď ku mne priskočil, vyzdvihol ma do vzduchu a začal sa so mnou točiť.

„Nie, nie, nie,“ začala som sa smiať. Sama som bola prekvapená z toho, ako som sa za posledné dni nasmiala.

„Emmett! Polož ju!“ prikázala mu Rosalie a pristúpila ku mne. Keď som už stála na zemi, pevne ma objala.

„Vitaj u nás. Som rada, že si tu.“ Usmiala sa na mňa a ja som jej úsmev oplatila.

„No úprimne povedané, ja až taká rada nie som. Nechcem vás tu otravovať,“ zdôverila som sa im, ale prerušil ma neznámy hlas.

„Neotravuješ nás. Neboj sa. Ja som rada, že si tu,“ povedala nejaká žena, ktorú som odhadovala na ich matku.

„Ďakujem,“ poďakovala som, aj keď sama poriadne neviem za čo.

„Dáš si niečo na jedenie?“ opýtala sa ma milo.

„Nerobte si starosti.“ Usmiala som sa na ňu.

„Aké starosti. A tykaj mi. Ja som Esme.“ Natiahla ku mne ruku a ja som ju s radosťou prijala.

„Rada vás spoznávam. Ja som Bella,“ predstavila som sa jej.

„Potešenie je na mojej strane. Moje deti ťa poznali len jeden deň a už o tebe básnili. Tak som aj ja túžila spoznať niekoho, kto im všetkým toľko učaroval.“ Pozrela sa na svoje deti a ja som znovu nemohla inak, ako sa usmiať.

„Mala by si si ísť ľahnúť. Od Carlisleho mám nakázané, že ťa mám teraz držať v posteli a ak ťa tu takto nájde, tak bude zle.“ Tlačila ma Alice do schodov a ja som sa v pokoji poddala.

„Veď idem. Nemusíš ma tlačiť.“ Smiala som sa ne jej reakcii.

„Toto je izba Esme a Carlisleho. Tu je izba Rose a Emmetta.“ Ukázali mi na dvoje dvere oproti sebe.

„Toto je Carlisleho pracovňa a tu nájdeš knižnicu.“ Ukázala na ďalšie dvoje dvere a potom ma posunula ku schodom, ktoré viedli na ďalšie poschodie.

„Toto je moja izba, hneď vedľa mňa budeš mať izbu ty. Oproti tvojím dverám má izbu Edward,“ vysvetľovala mi ďalej a keď spomenula Edwardovo meno, srdce sa mi rozbehlo nesmiernou rýchlosťou. Úplne som zabudla, že keď je ich brat, bude v tomto dome asi bývať aj on.

Zhlboka som sa nadýchla a pokračovala som v ceste do svojej novej izby. Alice mi otvorila dvere a pustila ma do izby ako prvú.

„Wou,“ vyletelo mi z úst, keď som zbadala izbu. „Je to tu krásne,“ pochválila som prekrásnu izbu. V strede izby bola obrovská bledomodrá posteľ s nebesami a vedľa postele bol malý drevený stolík. Oproti bol pracovný stôl a vedľa neho polica s knihami, CD-čkami a rádiom.

„Tu máš batožinu.“ Zasmial sa od dverí Emmett a položil môj kufor na zem vedľa postele. Balíček, ktorý spomínala Alice položil na posteľ a potom s úsmevom odišiel preč.

Bez váhania som sa k nemu hodila a rozbalila ho. No to čo som v ňom našla ma dosť šokovalo. Bol tam balíček vreckoviek a dve obálky z číslami. Zobrala som do ruky obálku z číslom jedna a otvorila ju.

Dráha Bella.

Edwardovi som sľúbila, že ti to dám až za tri mesiace, ale nedokázala som už viac čakať. Zakaždým, keď som na tvojich očiach videla ako čakáš, že sa vynorí spoza roha ma nútilo dať ti to už skôr.  Keď mi Charlie povedal, čo sa ti stalo, neváhala som a poslala ti to. Viem, že pri sebe isto nemáš vreckovky a teraz ich potrebovať budeš. Tak som ti pribalila aj tie a, prosím, nehnevaj sa na nás, že sme ti to nepovedali. Edward si to tak prial a ja som to nemienila porušiť. Nehnevaj sa.

S láskou, Tvoja mama.

Nechápavo som sa pozrela na druhú obálku. Bola hrubšia, a tak som ju opatrne chytila do ruky. Na obale bolo Edwardovým písmom napísane moje meno. Bez váhania som otvorila balík vreckoviek a jednu vreckovku som si položila na nohu.

Až potom som našla odvahu otvoriť tu obálku a vybrať z nej list. Začala som čítať a to, čo tam bolo napísane, mi vyrazilo dych.

5. kapitola :) 7. kapitola

V ďalšej kapitole nás čaká rozlúštenie veľkého tajomstva, a preto by som Vás chcela poprosiť, či by ste mi v komentároch nemohli napísať to, čo si myslíte, že sa stane. Čo Bella asi nájde v liste? Zaujímalo by ma, koľko percent z Vás uhádne, čo sa v skutočnosti stalo. :) Ďakujem

Autor: MatikEsmeCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Srdce od Edwarda 6. kapitola: