Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Šialená večnosť 15. kapitola

06.07.2011 (07:30) • NoemiVolturiCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 951×

„Aro, si si istý? A nechápem, načo by mali ísť aj manželky, veď proti tomu poloupírovi nepotrebujeme celý hrad,“ nechápala Eva a ja tiež nie.

„Ale ona totiž nie je sama.“

„Ona?“ Prečo hovorí v otázkach?

„Je to poloupírka. Musíme byť pripravení. Najhoršie na tom je, že z toho človeka je teraz upír.“

„Aro, odkedy môže mať upír dieťa?“

„Min, vyzerá to tak, že len ženy nemôžu mať deti, ale muži áno.“

„Takže oni spolu žijú?“ pýtala sa ďalej Eva.

„Áno, ale máte priveľa otázok!“ zvýšil hlas. „Presne o mesiac odchádzame z Volterry.“

„Veď je nemožné, aby to upír vydržal, aby odolal takému pokušenie vypiť toho človeka. Nepáči sa mi lov na našich bratov a sestry,“ mumlala som si popod nos, ale Aro na to reagoval.

„To ani mne, Jasmin, ale oni nie sú naši bratia ani sestry, sú to Cullenovci.“

Presne o mesiac odchádzame, toto povedal Aro pred troma týždňami. Že vraj prvá misia, čím je to také výnimočné, síce, ten adrenalín, tá radosť z moci.

Prehodila som si rukou svoje krvavo červené vlasy na druhé plece. Stále som mala potrebu kontrolovať si to uhryznutie, ktoré mi spôsobil Alec pri premene. Bola to síce len malá jazva, pre ľudí nepatrná a pod mojimi vlasmi nepatrná aj pre upíra, ale vždy ma uchvátil jej tvar. Žiadne dva polmesiace do pevného stisku, iba jeden, aj ten tenučký.

„Min!“ Eva vletela do môjho apartmánu ako šialená. Od rozhorčenia jej až medzi prstami prelietavali malé iskričky náboja.

„Čo sa deje?“

„Konečne som zistila niečo o tých Cullenovcoch.“

„A?!“ celá nedočkavá som k nej priskočila.

„Tichšie, čo keď nás Aro započuje.“

„Tak už nenaťahuj. Nám by aj tak nespravil nič.“

„Takže. Sú najpočetnejšia skupina upírov žijúcich na jednom mieste, po nás. Aro sa ich dosť obáva, čo som započula, tak majú zvláštne a mocné dary.“

„Aké?“

„No, veď počkaj, hneď sa k tomu dostanem.“

„Je ich asi osem, plus tá poloupírka. Jeden z nich sa zamiloval do človeka. Teatrálne, že?“

„To už vieme," popoháňala som ju.

„Vydrž!“ Prikývla som, dychtivá po ďalších informáciách.

„Zamiloval sa do toho človeka, oplodnil ju a po pôrode, keďže by umrela, tak ju premenil. Vraj tá žena má výborné sebaovládanie. Je stará len pár mesiacov a vraj sa vyrovná sto rokov starému upírovi.“

„No toto!“ žasla som.

„No,“ pritakala Eva. „Sú veľmi špecifická skupina, žijú ako rodina, nie ako klan, viažu ich k sebe citové väzby.“

„Nelogické.“ Nemohla som tomu uveriť.

„Ich vodca je nejaký Carlisle, je to dávny priateľ Ara.“

„Čože? Veď nám povedal, že to nie sú naši bratia ani sestry.“

„Zrejme sa ich až tak bojí, možno je schopný zapredať aj priateľa kvôli moci.“

„Zrejme,“ zopakovala som.

„Kolujú o ňom rôzne legendy o takzvanom „dobrom upírovi“. A teraz sa podrž, pracuje ako lekár!“

„Ale tak toto si už vymýšľaš! Ako to môže vydržať, ten stály kolobeh krvi?“ až som sa ošila.

„Nie, prisahám, že nie. Jeho družka je Esmé, je to architektka. Je mierumilovná, láskavá, ešte lepšia ako človek, akoby mala vážne srdce a aj nejaké city, celá ich rodina.“

„Takže oni sú upíri a správajú sa ako ľudia? To nemá zmysel.“

„Potom je tam silák Emmett, najsilnejší upír na planéte.“

„Oh...“

„Ehmm. Jeho partnerka je Rosalie. Ona je zas najkrajšia z pomedzi upírov. Počula som, že je božská, že vyzerá ako anjel. Ale tí, čo sa o tom bavili na chodbe, hovorili niečo aj o nás. Niečo v tom zmysle, že teraz by sa o tom dalo polemizovať, keď sme tu my.“

„Chlapi,“ vzdychla som si.

„A teraz tá zaujímavejšia časť rodiny.“

„Ešte zaujímavejšia?“ vypúlila som oči.

„Jasper, ten bojoval v mnohých bitkách. Viedol skupinu novorodených v južnej Amerike, je veľmi nebezpečný. Po toľkých bitkách ešte stále žije. Má dar vycítiť emócie, zmeniť ich alebo ich posilniť.“

„Zaujímavé.“

„Alice, to je jeho družka, zabudla na svoju minulosť. Po premene sa jej všetko vymazalo. Ale za to, budúcnosť má ako na tácke. Vidí ju, síce len subjektívne, ale vidí!“

„Vidí budúcnosť? Podľa rozhodnutí? Takže vie, že prichádzame?“

„Určite.“

„Na tú si budeme musieť dať pozor.“

„Edward, to je ten, čo oplodnil tú ženu. On vie čítať myšlienky, nie ako Aro. Edward ich číta na diaľku, ale iba to, na čo práve myslíš. Tá žena sa volá Isabella. O nej neviem skoro nič, iba to, že keď bola človekom, nepôsobil na ňu ani Arov a ani Janin dar.“

„Škoda, že som ju nevidela, keď bola ešte človek, naše dary by na ňu možno pôsobili. A to dieťa?“

„O ňom neviem absolútne nič. Dokonca som započula, že za Arom bola nejaká upírka, ktorá mu povedala, že je to nesmrteľné dieťa. Aro chce hrať tú hru aj naďalej, ale on už dávno vedel, že je to poloupírie dieťa.“

„Je to zamotané.“

„To hej.“

„Idem si dať kúpeľ,“ oznámila som Eve.

„Môžem ísť s tebou?“

„Čože?“ Jej otázka ma úplne šokovala. Raz sa stalo, čo sa stalo, mne sa to páčilo, ale mala som pocit, že ona to už opakovať nechce.

„Ehm... no, ja sa len pýtam,“ mykla plecami.

„A čo Demetri?“ Za tie tri týždne od nášho incidentu mi došlo, že po ňom viac než pokukuje, síce o dôvod viac, prečo by ju mala Jane zabiť, ale veď Demetri má vlastný rozum.

„Je to v procese začiatku, bozky a tak, veď vieš, je chutný, ale zatiaľ ešte nič nebolo.“ Znova mykla plecami.

Prirodzenou rýchlosťou som sa k nej priblížila a schmatla ju za ruku, mierila som do kúpeľne. Keď tak rozmýšľam, ani neviem, kedy naposledy som sa správala ako človek, veď načo sa obmedzovať?

Zavrela som za nami dvere, pustila Eve ruku a prehla sa nad vaňu. Zakrútila som iba tým kohútikom, kde tiekla horúca voda, milovala som to, keď som na svojom chladnom tela cítila to teplo, akoby som sa roztekala.

Odrazu som zozadu cítila Evu. Hlavne jej ruku nalepenú na mojom zadku a druhú blížiacu sa k zipsu mojich nohavíc. Vzrušovalo ma to, a keď som pocítila to jemné iskrenie z jej rúk, ešte väčšmi. Otočila som sa a vrhla sa na jej pery. Ach... tá jej jahodová chuť, tak svieža a sladká! Keď mi rozopínala košeľu, gombík po gombíku, myslela som si, že zošaliem. Jemné dotyky a malinké vypálené miesta od toho náboja v jej rukách... nebolelo to, vzrušovalo to. Po chvíli sa síce tie ranky zahojili, ale pocit chvenia vo mne ešte stále ostal.

***

„Je mi tak úžasne,“ zapriadla som. Ležala som v náruči Evy, ktorá ma jemne hladkala po pleci. Nakoniec sme tú vodu ani nevyužili.

„Hmm.“

„Deje sa niečo?“

„Nie, nič sa nedeje, len premýšľam.“

„O čom?“

„O všetkom,“ zasmiala sa. „Od doby, kedy sme sem prišli, ako sa všetko zmenilo, až po prítomnosť. Keď si spomeniem, že pred pár rokmi sme o tomto ani nesnívali..."

„Myslíš to, že spolu skončíme v posteli?“ Rozosmiali sme sa obidve.

„Aj,“ povedala vážne. Znova sme vyprskli smiechom.

„Mám strach z toho, čo sa udeje.“

„Tu v hrade?“ čudovala sa.

„Nie, myslím našu prvú misiu. Bojovať proti upírom, ktorí majú v úmysle zabiť ťa, nie je ako tréning.“

„Tak, keď už to spomínaš, poďme do telocvične, dlho sme tam neboli a navyše možno si budeš istejšia.“

„Tak dobre.“ Obidve sme sa zodvihli a obliekli. Eve som požičala veci na prezlečenie, pretože tie jej už nebolo ani vidno, keďže boli také roztrhané. Zobrali sme si kombinézy na cvičenie a vybehli, ešte stále usmievajúc sa, von.

Znova sme prechádzali, ako už toľkokrát, chodbami. Milovala som tento život. Tu som mohla byť hocičím a nie sa vždy kontrolovať a hlavne podriaďovať, jedinému Arovi, lenže ten nás mal s Evou tak rád, ak sa to tak dá nazvať, že nám všetko prehliadol. Pozerala som sa po kamenných stenách, keď odrazu ma na mieste zamrazilo. Eva si ma všimla až o niekoľko metrov ďalej, hneď ku mne pribehla a pýtala sa ma, prečo stojím. Prstom som ukázala na dva obrazy pred nami.

„Ou!“ vydýchla.

„Waw!“ prehltla som.

Po celom hrade viseli obrazy všetkých upírov, ktorí tu vo Volterre boli. Pravdaže, rozdeľovali sa na skupiny - návštevníci, páni, gardisti a tak ďalej. Ale každý vedel, že táto stena, hneď oproti trónnej sále, je výnimočná. Boli tu pribité obrazy najdôležitejších upírov sveta. Sveta, znamenalo pre Volterru, tí najmocnejší, s ohromnými mocami, tí, ktorí boli, sú členmi Volterry. Teraz som medzi nimi našla aj seba a aj Evu! Na obraze bola prenádherná. Stála pred obrovitánskym ohňom, vedľa nej dopadal mohutný blesk a okolo rúk sa jej iskrili malé iskričky. Tie Arove tematické veci. No znova sa nezmýlil, vždy vedel, čo zapôsobí. Eva vynikala medzi toľkou červenou, žltou, čiernou. Jej krátke svetlohnedé vlasy pôsobili tak nevinne, ako aj jej tvár, a pritom vládla tak mocným živlom.

No a ja? Ležala som na prevrátenom strome, ktorého listy odlietali v šír a diaľ a ruku som mala jemne položenú na hladine malej, no rozbúrenej rieky. Vlnky sa trieštili o kamene, ktoré boli v rieke, spôsobil to vietor. Moje dlhé, krvavočervené vlasy mi pokojne ležali na prsiach, zatiaľ čo sa oči dívali divoko, no priateľsky na toho, kto sa na ten obraz díval.

V nemom úžase som nevedela zatvoriť ústa. Boli sme tam také iné... alebo, žeby sme sa iba my videli inak?

„Radšej poďme, lebo tu vystojíme dieru,“ povedala Eva. Počúvla som ju. Cestou do telocvične som však rozmýšľala o tom obraze. Aj keď som vedela, že to nie je nič čudné, veď všetky v tomto hrade tu mali niekde vyvesené svoje obrazy. Samozrejme, my sme viseli, teda... naše obrazy viseli na stene výnimočných, lenže toto gesto bolo niečo iné. Stále som si neuvedomovala, aká som mocná, lenže bolo to tak a nastal čas, aby som bola na meno Volturi hrdá! Som Jasmin Volturi!

S týmto staro-novo objaveným poznatkom som pridala do behu.

„Pôjdeme von.“

„Čože, kam von?“ čudovala sa Eva.

„Keď som zveľaďovala záhradu, vymyslela som aj niečo iné, niečo užitočné,“ odpovedala som. Veď nech sa presvedčí sama.

Za pár sekúnd sme vybehli na záhradu. Bolo mi zvláštne nazývať to záhradou. Bola to skôr obrovská pláň. Možno... nie, určite takých päť futbalových ihrísk. Eva zavrela dubové dvere, dvakrát také veľké ako trónne. Až teraz sa pozrela, ako to tu vyzerá. Bola prvá, kto to tu videl po mojej „malej“ úprave.

Eva:

Keď sme s Min prežili znova krásnu noc, vybrali sem sa trénovať. Pár prekvapení nás čakalo po ceste do telocvične, a keď hovorím pár, tak doslova. Ešte doteraz sa spamätávam z tých krásnych veľkých obrazov, skoro v životnej veľkosti. No a teraz mi Jasmin spôsobí ďalší šok. To, čo vytvorila... ach, to sa nedá ani opísať.

Keď som vyšla z dverí a otočila sa, uvidela som pred sebou altánok, celý bol porastený bielymi ružami, ktoré mala Min najradšej, a uprostred neho bola položená železná lavička z vyrezávanými ornamentmi. Ruže tvorili záclony okolo celého altánku, jedine spredu im bolo zakázané rásť.

Napravo ďalej sa rozprestierali malé polia ľalií, levandúľ, tulipánov a rododendronov. Chcela to tu spestriť a taktiež sa jej to podarilo. Uprostred tých krásnych kvetov stála fontána. Nebola obyčajná. Prúdy vody stekali po gigantickom kamennom erbe Volturiovcov. Z vrchu tie kvety museli byť nádherné, ako pruhovaný koberec. Urobila to ohromne, tie polia boli vidieť aj z tohto miesta kde som stála, ani pre človeka by to nebol problém, ale zasa akoby do tohto tu nepatrili.

Pár metrov od altánku vytvorila jazero s lotosmi, lopúchmi a rybami. Bolo možno o trochu väčšie ako hokejové klzisko. Cezeň šiel železný mostík, taktiež s mnohými ornamentmi.

„Je... je... bože! Je to nádherné, Min,“ ochkala som.

„To ešte nič nie je,“ usmiala sa vďačne. Chytila ma za ruku a ťahala niekam doľava. Trvalo to možno desať sekúnd, kým sme dorazili. Cestou sme prešli malým lesíkom až sme sa zastavili na cvičisku. Vytvorené skaly, prekážky, vydupané bojisko na hladkej zemi, strategicky rozmiestnené stromy, kopce, všetko, čo sme na precvičenie potrebovali. Toto bola neopísateľné, musela si s tým dať toľko práce.

Min:

Odrazu po mne skočila a silno ma objala. Mala takú radosť a ani som netušila z čoho. No sama na seba som bola hrdá, vedela som, že z toho bude každý paf, no kto by aj nebol. Oproti tomu, čo tu bolo, by aj pokosenie trávy bol čin hodný oslavy.

„Idem po Ara, rozhodne idem po Ara,“ brblala si Eva. Bola v takom šoku, že mi ani nič nepovedala, jednoducho sa zobrala a odišla. Musela som sa zasmiať.

Prsteň na ruke sa mi zaligotal. Prvý Arov darček, ak nepočítam náhrdelník so znakom Volterry. Tento prsteň som milovala, ale zasa vďaka nemu som si aj uvedomovala svoje povinnosti a postavenie. Krásna kombinácia zlata, briliantov a veľkého, modrého, dominujúceho diamantu. Bol čarovný. Lenže možno kvôli tomuto prsteňu, alebo kvôli tomuto postaveniu, budem o pár dní mŕtva.

Autor: NoemiVolturiCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Šialená večnosť 15. kapitola: