Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Od lásky k smrti, od smrti k láske - 5. kapitola

12.08.2016 (12:00) • Kathy • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1523×

Bellin pohľad:

Viete, aký je to pocit, keď vám vytrhnú srdce? Je to ako by ste... ani sa to nedá opísať slovami. Mne nevytrhli srdce, mne sa doň zabodáva tisíce a tisíce nožov. Ten pocit bezradnosti a beznádeje nejde prekonať. Cítite sa, ako lapená v bubline, ktorá nie a nie prasknúť.

Mala som chuť to všetko skončiť. Ale vzdať sa je ľahké... až príliš. Nemohla som. Musela som sa zhlboka nadýchnuť a nahodiť výraz, akoby sa nič nestalo. Ale vo vnútri to vrelo. Neviem povedať, či viac smútkom, alebo hnevom. Všetky emócie sa zliali dokopy a neexistovalo už nič iné, len strašný mix týchto pocitov.

Prišli až k nášmu domu. Stáli vo dverách ako prenádherné sochy. Ja som sa nedokázala ani pohnúť. Nevedela som, čo povedať. Lapená vo vlastných pocitoch. Počula som, ako sa za mnou ozval Thomas. Bola som v takom strese, že som ani nezachytila, kedy prišiel.

„Cullenovci, ake milé... prekvapenie,“ povedal.

Ja som nedokázala povedať nič. Len som odstúpila od dverí, aby mohli prejsť okolo mňa. Pri tom som ich sledovala mrazivým pohľadom.

„Čo tu dopekla robia?“ hovorila som si v myšlienkach.

Prešli okolo nás a so záujmom si prezerali dom. Po chvíli sa na nás otočili. My sme ešte stáli pri dverách.

Zavládlo trápne ticho. Ani jedna strana nevedela ako začať.

Ako prvý sa spamätal Carlisle.

„Prepáčte, že sme sem tak vtrhli. Len nemôžme uveriť vlastným očiam. Po takom dlhom čase...“ sa sekol, akoby nevedel, ako má ďalej pokračovať.

Thomas prebehol pohľadom z nich na mňa, akoby čakal, že niečo poviem. Ale ja som len zarazene stála a nezmohla sa ani na slovo.

„Verím,že to muselo byť poriadne prekvapenie,“ odpovedal Thomas namiesto mňa.

„To bolo. My to nechápeme, ako sa to stalo? Prečo sa to stalo?“ to sa spýtal Carlisle už priamo mňa.

Keď som pár sekúnd nič nehovorila, Thomas do mňa jemne drgol. Hneď som sa spamätala.

„To je dlhý príbeh, podľa mňa úplne nepodstatný. My sme sem prišli len bývať. Nechceme vám, a ani nikomu inému robiť problémy. Snáď tomu rozumiete a nebude to problém,“ povedala som.

„Ale pre nás je to podstatné. Prečo si nás nevyhľadala, keď ťa premenili?“ opýtala sa Alice.

Mala som chuť jej povedať, že som ich hľadala, tak dlho ako som mohla. Ale po toľkých neúspešných pokusoch som to musela vzdať. Musela som začať žiť. Ale vedela som, že toto jej nemožem povedať. Mali sme tu niečo, čo musíme dokončiť a nesmieme sa prezradiť.

„Nevyhľadala som vás, lebo som začala nový život. Začala som od začiatku. Je to úplne nový život. Už nie som ten obyčajný človek z Forksu. Môj nový život sa žačal, keď som sa prebudila ako upír,“ povedala som.

Chvíľu na to nikto nevedel, čo povedať. Alice sa na mňa dívala, ako by som jej práve vytrhla srdce. Mala som chuť ju objať, ale musela som si zachovať chladnú hlavu. Po chvíli prehovorila Esme, ktorá vyzerala, že sa každú chvílu rozplače.

„Je nám to veľmi ľúto, čo sa vtedy stalo. Nechceli sme, len sme si mysleli, že to bude tak lepšie. Prosím, vieš nám odpustiť?“ spýtala sa.

Usmiala som sa na ňu.

„To, koho ste opustili, bol niekto iný. Toto je nový život. Takže, nemám čo odpúšťať. Len dúfam, že tu môžeme spokojne pár rokov nažívať bez zbytočných rozporov,“ povedala som a pri tom som mala stále ten veľký, falošný úsmev.

Ona sa tiež na mňa usmiala, ale takým trošku pokriveným úsmevom.

„Takže tu chcete žiť. Ako normálny študentský... pár?“ opýtal sa Edward.

Bolo to prvýkrát, čo prehovoril. Povedal to so značnou iróniou v hlase. Pri tom nahodil aj kyslí výraz. Žeby žiarlil?

Cítila som, ako sa Thomas vedľa mňa nahrbil a slabo zavrčal. Všetky pohľady v miestnosti preskakovali z Edwarda na Thomasa. Len ja som zostala chladná. Bola som na seba hrdá, ako sa dokážem ovládať.

„Áno, niečo také,“ odpovedala som a nahodila veľký úsmev.

„Tak prečo máte v záznamoch, že ste brat a sestra?“ podpicholoval.

„Chyba v systéme,“ rýchlo som odpovedala, no tentoraz bez úsmevu.

Na to už asi nemal odpoveď, keďže rýchlo zmĺkol. Ostatní sa stále na nás rozpačito dívali. Thomas a Edward stále na seba zazerali a cítila som vibrácie, keď jemne vrčali. Myslela som, že si skočia po krku, keď sa náhle Edward vystrel, pozrel na mňa takým smutným pohľadom, aký som uňho ešte nevidela.

„Mali by sme ísť,“ povedal smutným hlasom.

Pozrela som sa na Thomasa. Tváril sa samoľúbo. Čo mu mohol také v myšlienkach povedať? Pozerala som naňho s otáznikom v očiach. Všetci po jednom len prikývli.

Carlisle Thomasovi pri dverách podal ruku. Na mňa hodil len smutný pohľad. Esme ma pohladila po ramene a Alice sa mi vrhla okolo krku a objala ma.

„Pre mňa navždy budeš Bella, moja najlepšia kamarátka. Mrzí ma to, naozaj. Kebyže, možem vrátiť čas, urobím to,“ pošepla mi do ucha.

Ja som jej na to nevedela povedať nič. Emmett ma taktiež silno objal a Rose sa na mňa letmo usmiala a pohybom pier naznačila slovo „Prepáč“.

Žeby ma už prestala po rých rokoch nenávidieť?

Edward  nepovedal nič, tak ako ani Jasper. Vedela som, že cíti to, čo ja. Ten chaos vo mne. Hnev, smútok, nenávisť, smútok, lásku, pýchu... Mix pocitov, ktoré sa vo mne zvíjali ako tornádo.

Keď odišli, tak som si nahlas vydýchla. Nevedela som čo povedať. Ani čo cítiť.

„Klamala si im,“ povedal Thomas

„Nemusia to vedieť“

„Čo presne? Že si ich hľadala niekoľko rokov? Že kvôli tomu si sa nechala premeniť?“

„Prestaň. Máme tu prácu. Nebudeme sa nimi rozptylovať,“ povedala som a tým ukončila rozhovor pre dnešný večer.

Ja som celú noc trčala vo svojej izbe a rozmýšľala. Nemohla som tomu uveriť. Tak dlho som ich hľadala, ale akoby sa pod zem prepadli, a teraz... Po takom čase na nich narazím. Táto noc bola jednou z tých, kedy som ľutovala, že nemôžem spať.

Nad ránom ku mne prišiel Thomas.

„Za chvíľu bude svitať,“ povedal.

„Hej, viem,“ odvetila som neprítomne.

„Prepáč, že som bol taký. Len ma príšerne vytočil. Čo si o sebe myslí? Príde po takom čase a bude sa chovať tak, tak...“ nevedel dokončiť.

„Žiarlivo?“ dopoveda som.

„Skôr ako by si bola jeho. Nechal ťa. Teraz si moja. Ja si ťa nedám,“ povedal so smutkom v očiach.

„Thomas,“ zašepkala som jeho meno, lebo som nevedela čo povedať.

On sa len sklonil a pobozkal ma na pery. Jeho pery boli v porovnaní s tvrdým a pevným telom mäkšie a voňali čisto a sviežo.  Ked si pritisol svoje pery k mojim, všetko ostatné upadlo do zabudnutia. Tento bozk skončil priskoro. Neovládla som sa, z hrdla sa mi vydral sklamaný povzdych. On však neskončil. Druhý bozk bol pomalší, akoby sme sa navzájom skúmali. Položil mi dlaň na krk a druhou rukou mi jemne prehrabával vlasy. Teraz som sa sústredila len na neho. Na muža, čo sa ku mne tisol, na chuť jeho pier a teplo, ktoré z neho vyžaruje, a ktoré mi rozosieval po tele. Po chvíli prestal a pozrel sa mi do očí.

„Neviem, ako je to možné, ale vždy, keď som ťa objal, cítil som, že som doma, že ty si môj domov. Nič iné nebolo treba. Aj teraz to tak cítim. Sľubujem, že ťa neopustím,“ povedal mi a pobozkal ma.

Tentoraz sa nesnažil byť sladký a nežný. Rukami ma pevne zovrel a bez varovania pritisol na hruď. Vzdychla som od prekvapenia a túžby. Perami roztvoril moje pery a pocítila som horúčavosť jeho dychu a jeho jazyka. Bozkával ma túžobne, priam zúfalo. Ponorili sme sa do bozkov, zatiaľ čo mi rukou prechádzal po tele a vyvolával vo mne žiadostivosť.

Až keď celú izbu zalialo slnko a obaja sme sa ligotali ako diamanty, až vtedy sme si  uvedomili, že by sme sa mali už chystať do školy. Šťastie, že škola je tak situovaná, že tam neprenikne toľko slnka ako k nášmu domu.

„Musíme ísť,“ povedala som jemne.

„Už?“ opýtal sa s kyslím výrazom. Ja som sa len naňho usmiala a prikývla.

Prezliekli sme sa a vyrazili. Do školy sme došli medzi poslednými. Popriali sme si veľa šťastia a šli do svojich tried.

„Snáď len nestretnem Cullenovcov,“ hovorila som si v duchu. 

Nemala som chuť ich vidieť a ani myslieť na nich. Ale, bohužiaľ, určite s niektorým z nich budem mať hodinu. Snažila som sa tú myšlienku vypustiť z hlavy.

Keď som prišla na prvú hodinu literatúry, bol tam, ako inák, jeden z nich. Práve ten, ktorého na jednej strane túžim vidieť, ale na druhej nechcem. Neviem, čo mu mám povedať. A ako by to nebolo málo, keďže sme dorazili neskôr ako obvykle, jediné voľné miesto bolo vedľa neho. Snažila som sa tváriť, že sa nič nedeje. Prešla som k lavici, vytiahla knihy a sadla si. Chvíľu bolo ticho. Potom prehovoril.

„To sa budeme tváriť, že sa vôbec nepoznáme?“ opýtal sa Edward.

„Netvárim sa tak. Len neviem, čo ti mám povedať,“ povedala som úprimne.

„Na začiatok pozdraviť, keď sa uvidíme, by stačilo,“ povedal a pri tom na mňa žmurkol.

„Tak ahoj,“ povedala som.

Na to mi nič už nepovedal, lebo do triedy vošiel učiteľ. Len sa zasmial.

Pripomenulo mi to ten prvýkrát, keď sme spolu sedeli na hodine. Vtedy sa ešte musel premáhať, aby ma nezabil. Teraz je to jednoduchšie.

Spomínala som dlhšie, ako som si myslela, lebo po chvíli ma Edward drgol do nohy a zašepkal, že mam čítať ďalej. Celá trieda na mňa chvíľu civela, že som doslovne skoro odignorovala učiteľa. Všimla som si, že Edward na mňa celú hodinu hádzal očkom. Možno si myslel, že mi preskakuje. Ja som väčšinu z hodiny len civela do prázdna a nevnímala okolie.

Celý deň prebehol pomerne hladko. Našťastie, nemala som každú hodinu s Cullenovcami. Ale aj napriek tomu som na nich myslela.

Keď sme došli domov, Thomas si všimol aká som zamyslená.

„Choď sa prebehnúť, to ti pomôže,“ povedal.

Poslúchla som ho. Po asi pol hodine behu po lese, som sa zastavila a sadla si do koruny starého stromu. Zavrela som oči a počúvala les.

Po chvíli som začula kroky. Počúvala som ako spomalili, musel vedieť, že som tu. Zrazu som zacítila, ako sa konár pod jeho váhou zakolísal. Pomaly som otvorila oči a uvidela ho.

„Musel som ťa vidieť. Sledoval som, ako si odišla z domu. Rozhodol som sa teda ísť za tebou,“ povedal Edward.

Ja som naňho len pozerala. Netušila som, čo robiť.

„Prečo ste prišli sem? A pravdu, prosím,“ povedal.

„Povedali sme, žijeme tu. Tak ako vy. Zdalo sa nám to vhodné. Väčšie mesto. Blízko sú rôzne rezervácie a lesy na lov. Viac slnka ako vo Forkse, ale nie tak, aby nás mohlo prezradiť. Dá sa tu dať na to pozor, vďaka vysokým budovám a tak. Hoc náš dom je za mestom, nestane sa, že by nás niekto chcel prísť v slnečný deň navštíviť,“ hovorila som plynule, bez zaváhania.

„Tak prečo si púšťate to dievča, tak blízko k sebe?“ opýtal sa znenazdajky.

Áno, je pravda, dávame na Siennu pozor, snažím sa s ňou rozprávať ale nič prehnané.

„Netuším o čom hovoríš,“ odvetila som.

„Ale prosím ťa. Dneska na obede, ste boli prví pri nej, keď sa jej zlomil opätok a sa len zakolísala. Ani nepadala,“ povedal.

„Len sa snažíme byť priateľskí. Občas to skúste. Zapadnúť... Je to jediné, o čo sa snažíme,“ povedala som.

Hodnú chvíľu sme na seba zazerali. Po tom sa uvoľnil.

„Aj tak, to asi nie je moja vec,“ povedal s úsmevom.

„Edward...,“ povedala som, ale nevedela som dokončiť. Nevedela som, bola som úplne stratená. On sa na mňa len usmial.

„Asi by som mala ísť,“ povedala som nakoniec.

„Odprevadím ťa,“ povedal. Ale keď som začala krútiť hlavou povedal: „Aspoň kúsok, prosím. Tak dlho som ťa nevidel. Netušil som, čo sa stalo. Myslel som si, že si mala šťastný život a zomrela ako normálny človek. Kebyže to viem vrátiť... viem, že sa to nedá, ale vrátil by som to. Bez teba môj život bol úplne prázdny. Nikdy som ťa nemal opúšťať. A keď ťa teraz vidím s tým druhým, ťažko sa ovládam. Takže dovoľ, aby som ťa aspoň kúsok odprevadil,“ povedal.

Nečakala som takéto vyznanie. Kebyže môžem plakať, tak plačem. Nakoniec som len prikývla.

Dobehli sme k okraju lesa a nastal čas rozlúčky. Obaja sme nevedeli čo povedať alebo čo robiť. Podať si ruku, objať, či len pozdraviť? Pár minút sme sa na seba dívali. Bolo to, akoby svet zastal a nič iné neexistovalo. V jeho očiach som videla, že sa v ňom odohráva vnútorný boj.

Trvalo to len pár minút, ale mne sa zdalo akoby to bola večnosť. A stačila len sekunda, aby sa to zmenilo. Prekonal tú vzdialenosť, ktorá bola medzi nami a prisal sa svojimi perami na tie moje. Jeho pery boli iné, ako som si pamätala. Trvalo to iba pár sekúnd. Po tých pár sekundách, som sa odtiahla a zarazene sa naňho pozrela.

„Prečo si to spravil? Strávila som celý ľudský život hľadaním teba. Netrpela som už kvôli tebe dosť?“ povedala som plačúcim hlasom a pri tom som povedala aj to, čo som nechcela.   

„Pretože, ťa ľúbim,“ povedal Edward.

Autor: Kathy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Od lásky k smrti, od smrti k láske - 5. kapitola: