Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ochranca upíra - 27. Kapitola

04.03.2010 (11:15) • Elanor • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1747×

Bella:

„Prečo si nám o tom nepovedala?“ hnevala sa Alice.

„Nedovolili by ste mi to. Neveríš Volturiovým, ani vy ostatní, ale ja sa tých spomienok chcem zbaviť. Chcem byť konečne voľná a normálna – aspoň do takej miery, ako sa dá.“

„Pochopili by sme to,“ protirečil mi aj Jasper.

Aby ste vedeli. Sedeli sme v obývačke jedného z apartmánov na hrade Volturiových. Oproti mne sedela celá rodina a ja som si pripadala ako na výsluchu.

„Zlatko, ale ty sa nám vôbec nezdôveruješ. Sme rodina, podporím ťa,“ pridala sa Esme.

„Myslím, že ste jej toho už povedali dosť a že pochopila, že nabudúce sa nám zdôveriť môže,“ zastala sa ma Rose a sadla si ku mne.

Všetci sa uvoľnili a ja som vedela, že vypočúvaniu je koniec. Všetci sme sa začali veselo rozprávať, no rodinnú idylku nám prekazil jeden člen gardy.

„Aro si vás žiada do trónneho sálu,“ oznámila nám tá upírka a čakala, kým sme sa všetci nepostavili a neboli sme schopný ju nasledovať za kráľovskou rodinou.

„Priatelia,“ vítal nás Aro a podľa tónu hlasu som poznala, že dnes je v horšej nálade ako inokedy. Jeho privítanie znelo priateľsky – až príliš.

„Tak, máte nový dar v rodine, to je mi ale prekvapenie,“ pokračoval, len čo sme ho aj mi pozdravili. „Prečo ste mi o tom nepovedali, veď to je úžasná správa. Tak, kto je majiteľom toho daru?“

Rosalie postúpila dopredu.

„Ach, Rosalie, ty nie si len krásna, ale i nadaná. Skutočne sa k nám nechceš pridať.“

„Znie to lákavo, ale myslím, že ostanem so svojím manželom a rodinou,“ prehovorila Rose a snažila sa znieť čo najmenej odmerane. Myslím, že sa jej to podarilo.

„Toľká škoda. A Isabell. Tvoje spomienky sú jednoducho fantastické. To, čo si prežila ty nezažil každý. Bolo úžasné vidieť to. Veľká škoda, že som si to nemohol dopozerať, to s tým ľudským chlapcom začalo zaujímavo. Nepodala by si mi ruku, moja milá?“ zatiaľ, čo rozprával, postavil sa a prišiel ku nám bližšie.

Vo mne to vrelo a bohužial som to nevedela potlačiť. Hnevala som sa, tak strašne, a ešte viac pre to, že vedel o Edwardovi.

„Ak si myslíš, že si vtipný, tak sa veľmi mýliš,“ zavrčala som a tým som spravila hneď niekoľko chýb. Nevykala som mu, vrčala som na neho a ukázaa som mu, že pre mňa nepredstavuje žiadnu autoritu.

A to som takto nevnímala len ja, ale aj všetci upíry v tejto miestnosti.

Aro sa zamračil – tento pohyb tvárou snáď nevykonal už sto rokov – a zdvihol ruku, takže to vyzeralo, akoby chcel dať povel svojej stráži.

Na nešťastie som sa nemýlila. Len čo ruku vystrel úplne nad seba, niekoľko upírov sa naplo a skočilo po nás. Nestihla som reagovať a tak ma jeden povalil na zem. V tom sa rozrazili dvere, celá sála stíchla a sledovala prichádzajúceho. Problém bol však ten, že nikto neprichádzal, no hlas som počula zreteľne.

„Čo takto obchod, Aro?“

Edward:

Bell... ach Bella, kedy sa mi konečne vrátiš? Už je to tak dlho. Týždeň? Skutočne len toľko?

Zdá sa mi, akoby to bol rok, čo som nespal. Vidím ťa pred očami cez deň i v noci a stále mi ťa všetko pripomína. úplne ma to ničí a zároveň som tomu rád. Ja nezabudnem! Nikoho si nebudem hľadať, počkám si, kým sa mi vrátiš. Aj tak viem, že nikoho iného by som nemohol mať rád... Mala by si to vedieť aj ty.

Ale neviem, čo si si myslela, keď si ma o to žiadala. „Nájdi si niekoho iného.“ A to by som snáď dokázal? Zabudnúť na anjela?

„Aby si sa netrápil, kým budem preč. A možno zistíš, že budeš môcť mať niekoho iného rád.“

Môj Anjel nie je normálny. No nič. Ja si pekne počkám a potom jej takéto myšlienky vyženiem z hlavy.

„Edward, zase ležíš v posteli celý deň. Čo sa stalo, pohádali ste sa? Rozišli ste sa. Veď tým sa život nekončí,“ snažil sa mi dohovoriť otec. Zdalo sa mi, že si už o nej nemyslí to, čo voľakedy. Myslel si, že sa len pretvaruje. Možno by som mu to mal vysvetliť.

Posadil som sa na posteli a potom som začal hovoriť.

„Ona, Bell, Musela s rodinou odísť a nechcela, aby som sa cítil zviazaný. Nechcela, aby som na ňu čakal, pretože nevedela, ako dlho bude preč. Ale nehovor to nikomu. Nechcem, aby vedeli, že sa Bell so mnou rozišla, aby to bolo ako v ten prvý deň v škole.“

Len slabo som vnímal otcovu tvár, ktorou sa prehnala silná emócia. Poznanie, radosť a ešte čosi. Myslím, že tou poslednou emóciou som za Bellu vyčistil jej skóre.

Pochopil, čo sa stalo, postavil sa a nechal ma spomínať a dúfať, že sa vráti.

Ale ona isto príde, sľúbila mi to!

Tak potom dúfam, že sa vráti čo najskôr!

Napriek tomu, že sa so mnou Bell nerozišla, cítil som sa prázdny. Celou bytosťou som cítil, že je preč. Nemohol som na to zabudnúť. Len nebadane som si všímal, že sa mi zhoršujú známky a že nie som schopný vnímať nič iné okrem únavy, hladu a spomienok na Bellu. Občas, keď mi niekto potriasol ramenom, tak som dokázal zaostriť aj na neho, ale stále ostával bledý. Pred očami mi svietil úsmev mojej lásky.

Ubehol nejaký čas. Občas mi aj začalo vadiť, že nevnímam okolie a na čas som sa dokázal sústrediť na bežné veci, ako robenie domácich úloh alebo jedenie či sprchovanie. Potom som však zatúžiť osviežiť si spomienky na svojho anjela a tak som sa ponoril do svojho vnútra. Vnímal som len spomienky a moje telo fungovalo za mňa.

„Ahoj Edward,“ začul som známi hlas. Otočil som sa, ale keď som zbadal, kto to je, posmutnel som. Ona má predsa iný hlas, nadpozemský, jemný, tichý a pri tom prenikavý.

„Mami,“ kývol som jej na pozdrav a otočil som sa späť k oknu. Stále som čakal, kedy uvidím priam nechutne moderné auto a z neho vstúpi najdokonalejšia bytosť na svete.

„Edward, snaž sa prosím ťa vzchopiť, kvôli jednému dievčaťu sa predsa takto nezložíš,“ hovorila mi mama, ale mňa to nahnevalo. Tón, ktorý použila ma donútil sa otočiť a začať sa hádať.

„Neurobila nič zlé! Nepoznáš ju! Tak prečo o nej takto hovoríš. Ona príde a potom ju budeš mať rada aj ty!“

Po čase rodičia vzdali hádky so mnou. Vedeli, že téma Bella je predo mnou tabu, ale nejako si poza môj chrbát stále museli čosi šeptať. Občas som ich počul sa hádať, ale niekedy, hlavne keď môj otec hovoril o mne a Bell, sedeli v objatí a mama len ticho počúvala. Vždy počúvala jeho názor, pretože on, čo mal toľké skúsenosti so správaním ľudí, si vedel o človeku utvoriť správny názor.

A tak dni ubiehali ja a som si vôbec nedokázal vychutnať prítomnosť mojej mami. Dokonca sa blížili Vianoce, no ani to mi nezdvihlo náladu. Moja láska je stále preč a ani mi nezavolala. Rád by som vedel, či si na mňa spomenul, aspoň rad. Chcel by som vedieť, či na mňa myslí, či sa chce vrátiť. Ach, koľko vecí by som rád vedel.

S rodičmi, hlavne s mamou, som teraz nevychádzal veľmi dobre. Mama Bellu neznášala. Vadila jej každá veta, ktorá s ňou súvisela a hlavne jej vadilo moje správanie. Vyčítala mi, že sa správam ako hlupák a že kvôli nejakej hlúpej peknej tváričke zanedbávam školu.

Jediná pozitívna vec bola, že rodičia uznali, že sa majú radi. Mama si sem pred niekoľkými týždňami dokonca presťahovala všetky svoje veci – neviem však naisto, kedy to bolo. Čas pre mňa teraz nebol veľmi dôležitý.

„Edward, poď mi pomôcť s pečením,“ volala na mňa moja mama v nedeľu večer. Pochopil som jej taktiku. Snažila sa ma čo najviac rozptyľovať, aby som nemyslel na Bellu. Musím povedať, že sa jej to vôbec nedarilo. Ja som jednoducho nechcel myslieť na niečo iné. A momentálne som sa nechcel pohnúť ani z miesta pri okne. Už som nesmútil nad tým, že Bella odišla, už som necítil dieru v hrudi.

Nie. Dnes som mal od rána silné tušenie, že Bella je ku mne bližšie, než za celý ten čas, čo je preč... Vracia sa, som si istý. Ešte chvíľu som ostal sedieť a nevzdával sa nádeje, že uvidím jej auto.

„Edward!“ počul som netrpezlivé volanie.

Nie, ešte nikam nejdem. Príde, je blízko. Viem to!

Si si istý? – ozvalo sa mi v hlave pochybovačne.

V diaľke som zazrel svetlá nejakého auta.

Áno som.

Auto zastalo pred našim domom a ja som neváhal a rozbehol sa dole. Prudko som otvoril vchodové dvere a hľadel som na anjela, ktorý sa neisto približoval k nášmu domu. Keď si všimol, že sú otvorené dvere, tak sa na mňa pozrel.

Ach, bola až bolestivo krásna, stále taká istá, ako som si ju pamätal.

Jemne sa usmiala a ja som to už nevydržal. Zbehol som schody, ktoré ma od nej oddeľovali, objal som ju a potom som sa s ňou zatočil. Moje šťastie bolo neopísateľné.

***

Kapitola 26 - Zhrnutie - Kapitola 28.

Autor: Elanor (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca upíra - 27. Kapitola: