Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ochranca upíra - 23. Kapitola

31.01.2010 (17:00) • Elanor • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1792×

Tie prašivé psiská! Ako sa opovažujú? Vedia predsa, že sme tu o takomto čase. O čo sa snažia? Chcú vojnu?

Bola som rozčúlená a zároveň som mala strach. Čo ak sa prestanem kontrolovať pred Edwardom? Alice, pomôž mi!

„Bella? Bella!“ S trhnutím som sa otočila a všimla som si Edwarda, ktorý ma starostlivo pozoroval.

„Deje sa niečo?“

„Nie, čo by sa malo? Nepôjdeme si sadnúť do jedálne?“ Snažila som sa nedať na sebe znať strach, ale asi mi to veľmi nešlo. Medzi ľudmi predsa nič nezmôžu. Ach, prečo tu práve teraz nik nie je?

„Ehm, vonku je konečne teplejšie a neprší. Bella, celá sa klepeš. Tak ale keď mi to nechceš povedať, nevadí, idem pozdraviť Jaka a Leah,“ povedal skleslo a len čo to dopovedal, vydal sa k nim.

„Nie!“ Urobila som k nemu jeden rýchli krok, chytila som ho za ruku a donútila som ho zastaviť. Jeho oči nechápavo behali po mojej tvári a hľadali vysvetlenie. Nemohli ho nájsť.

„Vlastne, choď,“ hlesla som, pustila jeho ruku a o krok som ustúpila.

Edward si nesúhlasne vzdychol a objal ma. V tú chvíľu som zacítila žeravú závisť, ktorá nemohla patriť nikomu inému ako tej Leah. Aj Jacob ma doslova nenávidel, zrejme by ma najradšej videl roztrhanú na kusy. Určite si predstavuje, aká dobrá vatra by zo mňa bola.

V tom im asi došli nervy a pohli sa smerom k nám. Silnejšie som objala Edwarda, potom som ho pustila a posunula sa pred neho.

„Pekné divadlo, pijavica,“ privítala ma Leah.

„Ahojte, Jake, Leah,“ pozdravil Edward akosi rezervovane.

Ja a Jake sme neodpovedali, len sme si merali jeden druhého. Potom sa zaškľabil a niečo pošepkal vlčici vedľa neho.

„Návšteva, aké milé od vás. Potrebujete niečo? Dohoda porušená nebola, pokiaľ viem,“ povedala som ľadovo a cítila som, ako Edward vedľa mňa zneistel a prezeral si ma. Áno, takúto ma nepozná a ja som ani nikdy nechcela, aby spoznal. Nuž, svet je proti mne, zdá sa.

„Uisťujeme sa, že to tak skutočne je,“ takmer zavrčal Jakob. Inštinkt ma nútil výhražne zavrčať tiež, ale premohla som ho kvôli Edwardovi.

„Potom si už zistil, čo si chcel, tak môžeš ísť.“

„Len nie tak rýchlo, maličká,“ odbil ma ten vlk a moje sebaovládaniu utŕžilo silnú ranu. Moja výška a ľudský vek... skrátka to nie je téma, na ktorú sa rada rozprávam.

„Chceme vedieť aj to, či zmluvu neplánujete porušiť,“ ozvala sa Leah. Zhlboka som sa nadýchla a pomaly vydýchla. Mala som čo robiť, aby som ju nezabila. Cítila som, že oni sú na tom rovnako a to bolo presne to, čo mi v ovládaní nepomáhalo.

„Nie,“ zavrčala som. Edward vedľa mňa sa mykol. Dýchaj Bella! Nemôžeš ho takto desiť!

„Tým som si nie taká istá.“

„Čo tým chceš povedať!“ zúrila som, ale na mojom hlase to nebolo poznať, bol stále rovnako ostrí a Edwardovi isto znel nebezpečne.

„Pokiaľ to, maličká, nevieš, máme zmluvu, ktorá,“ začal Jacob a slovo maličká tak nechutne zatiahol, že som neodolala a skočila mu do reči. Ja ti dám maličkú!

„Viem, som jej spoluautorkou,“ usmiala som sa a sledovala jeho výraz. Prekvapene zatvoril ústa a uvažoval, či neklamem.

No, aspoň má konečne prehľad o mojom veku. Spomedzi nás nie som veľmi stará. Zmluva, ktorú sme uzatvárali s prvými vlkmi v La Push pochádza z roku 1918. Bola som vtedy celkom mladá a bolo nás veľa. Už vtedy nás vlci nemali radi, no pokiaľ nechceli prehrať, museli s nami podpísať mierovú dohodu.

„Spoluautorka?“ vydýchli obaja smradľavý psy súčasne.

„No áno. Vy asi nie ste, však? Všetci prítomní to podpísali a tým sme viazaní tú zmluvu dodržať viac ako vy, mladšie generácie,“ poznamenala som a posledné slová som povedala tak ticho, aby ich Edward počuť nemohol.

Chvíľu bolo nepríjemné ťaživé ticho. Psy rozdýchavali moje slová, čo bolo pochopiteľné. Kto by čakal, že niekto so zjavom takmer-sedemnástky bude mať skoro stodesať rokov?

Ako prvý sa spamätal Jakob.

„To je jedno, nejako rýchlo sa množíte, kto vám má veriť? Toto v zmluve nebolo,“ hovoril šeptom. Žiadny človek ho počuť nemohol.

„Naši priatelia sú len na návšteve...“

„Máme snáď čakať, kým zmasakrujete mesto. Rušíte dohodu, príliš veľa z nás sa mení. Narúšate rovnováhu. Žiadame vás, aby ste odišli.“

Chvíľu som na neho hľadela a snažila sa pochopiť jeho slová.

„Buď po dobrom, alebo vojna. Nám je to jedno, už nás je veľa. Spustili ste to.“

O krok som ustúpila. Zrazu som sa cítila neisto, nechránene. Kde trčí ta Alice? Nech sa vypýta na toaletu a pomôže mi!

V tom som na svojom páse zacítila Edwardove ruky. Bola som taká rada, že sa do toho nemotal. A ešte radšej, že nepočul tú správu.

„Bell, čo sa deje?“ pýtal sa ma šeptom, ale nie takým tichým, aby nevyvolal žiarlivostné vlny a nevraživé pohľady od Leah.

Prečo nám nemôžu trochu veriť? Len Jasper vie, ako to všetko skončí.

„Nič sa nestane, nemusíte sa báť. Vaše kožuchy ostanú na mieste,“ odpovedala som opäť bezcitne, len čo som našla svoj hlas a prekonala šok.

To nemôžu spraviť!

„Posledný krát ti to poviem, ale potom už skutočne všetko prímerie končí. Mala by si ho konečne nechať na pokoj,“ vrčalo na mňa to nestabilné šteňa, ktoré mi závidelo moju lásku. A aj keď svoju poznámku vyslovila z čistej zlomyseľnosti, mala pravdu, obrovskú pravdu. Mala by som ho nechať žiť. Prečo som to doteraz neurobila? Vôbec som na to nepomyslela. Som vážne sebecká.

„Niekto tu chcel pomoc?“ ozvala sa Alice pár metrov od nás.

Ideš neskoro, už nás odtiaľto vykázali – oznámila som jej v myšlienkach. Jej výraz zosmutnel – dávala si to za vinu.

Asi by to urobili aj tak. Denalijci prišli, vlastne, všetko sa nejako zvrtlo proti nám všetkým. Nie je to tvoja vina Alice. Stala si sa súčasťou rodiny ešte skôr, ako si sem prišla.

„Ďakujem, asi vieš, aká som z tvojich slov šťastná, ale nič to nerieši.“

To teda nie. Mal Jasper nejakú víziu?

„Nebude sa ti to páčiť, ale máme sa zastaviť v Taliansku...“ povedala Alice a mne sa pred očami zahmlilo. Nie, tam nie. Neznášam ich hrad plný nenávisti, túžby po moci alebo škodoradosti. Najhoršie je to však vtedy, keď im práve idú hostia alias večera. Už keď ľudia vchádzajú do miestnosti s názvom Jedáleň, tak ich začne mraziť, nehovoriac o tom, keď zbadajú nenávistné a hladom sčernané oči upírov.

Potriasla som hlavou a snažila som sa spamätať. Moje myšlienky mi v hlave behali len pól sekundy, takže nikto nemohol zaregistrovať môj výpadok, len Alice, ktorá videla všetko čo ja.

„Nikdy som nechápala, prečo sa ich môj brat tak bojí. Nielen to, neznáša ich presne ako ty,“ povedala mi a potom sme obe začali venovať pozornosť psom.

„Dohovorili sme. Edward, poď so mnou. Prosím,“ dodal Jakob, keď videl môj pohľad. Hneď na to sa otočil a zamieril k svojmu autu.

„Bella. Môžem ísť alebo...“ začal Edward, ale bol prerušený zlostnou Leah.

„Nechápem, prečo sa jej pýtaš. Nemá ti čo rozkazovať!“ kričala.

„Teba sa nikto nič nepýtal, tak by si mohla byť chvíľu ticho,“ odfrkol jej Edward, čo ma skutočne veľmi prekvapilo. Otočila som sa mu v náručí a prehovorila som.

„Má pravdu, nemusím ti schvaľovať každý krok, ktorý urobíš. Len buď opatrný.“

„Počkáš tu na mňa?“ spýtal sa neisto.

„Nepohnem sa ani o piaď,“ usmiala som sa. Na rozlúčku ma jemne pobozkal na čelo a potom sa vydal k svojim druhým priateľom. Veľmi ma tešilo, že ak si mal vybrať medzi mnou a nimi, vybral si mňa. Ale to zrejme len preto, že nevedel, čo som. Len by ma zaujímalo, či si zatiaľ nič nevšimol. Bolo také zrejmé, že som iná a on sa aj napriek tomu nič nepýta. Začína to byť podozrivé. Vie o nás?

Koľko vlastne máme času na odchod?

„Chcú, aby sme odišli ešte dnes, ale v tom im, samozrejme, nevyhovieme. Jasper nás videl odchádzať zajtra večer.“

Fajn, Alice zodpovedala moju druhú otázku, ale čo tá prvá?

„Alice?“ vyzvala som ju no ona len záporne pokrútila hlavou. Oddýchla som si. Nebuď hlúpa, keby vedel, čo si, tak by s tebou už nebol – okríkla som sa.

„Tak dobre, môžeme ísť,“ prišiel ku mne Edward, vzal ma za ruku a ťahal k autu.

„Jasné, len choďte, my sa aspoň prebehneme,“ kričal na mňa z diaľky Emmett. Keď som bola s Edwardom, bolo ľahké zabudnúť na svet okolo. Na krutú realitu, v ktorej som, spolu s mojou rodinou, krvilačná beštia a počujem na kilometer.

Nasadli sme do auta a vyrazili sme zo zaplňujúceho sa parkoviska. Najprv sme doma vysadili Edwarda. Bohužiaľ, nemala som príležitosť sa s ním poriadne rozlúčiť. A kto za to môže? No predsa moja nová trhlá sestrička, ktorá si aj práve teraz môže čítať moje myšlienky a bez hanbi to robí.

„Ja za to nemôžem!“ obhajovala sa a tým ma začala hnevať. Keby aspoň nereagovala na moje myšlienky.

„Dobre, už nebudem,“ prehlásila znova. Ešte jej to nedošlo?

„Už áno, prepáč. Teda, sakra, zase som to pokašľala. Už som ticho.“

No konečne! Teraz budem mať o trochu lepší pocit. – pomyslela som si a chvíľu som čakala, či bude reagovať. Nič však nepovedala. Takže to pochopila. Ja už som si myslela, že jej bude treba trochu pomôcť. Asi by si mala nájsť krv inteligentnejšieho zvieraťa. Čím sa doteraz živila? Sliepkami?

„No dovoľ. Najradšej mám srnky!“ prehlásila a potom si uvedomila, čo spravila.

„Asi ťa poslúchnem,“ pokrútila nakoniec hlavou a jemne sa pousmiala.

Doma sme sa všetci začali na rýchlo baliť. Vedeli sme, že nemá zmysel si toho baliť veľa. Veď si tam isto väčšinu vecí kúpime. Alice však mala iný názor. Keďže s nami išla poobede autom, teraz si musela pre neho skočiť. S ním išla domov, zbalila sa a potom sa vrátila k nám. Verili by ste, že si vzala tri kufre a ešte aj cestovnú tašku?

Asi nepostrehla, koľko máme peňazí.

„Postrehla... som ticho, ja si zvyknem...“ reagovala. Musela som sa zasmiať. Ona a naučiť sa to, no to určite.

Chvíľu som len počúvala a potom som zistila, že nereagovala.

No tak predsa len to s ňou nie je úplne stratené.

Opäť žiadna odozva.

Teda, je skutočne učenlivá, mám ju rada. – pomyslela som si provokatívne, no stále nič nepovedala.

„Si dobrá,“ pochválila som jej, za čo sa poďakovala a začala plánovať nákupy. Pokrútila som hlavou a viac som ju neriešila.

Ráno tu bolo príliš skoro. Bola pravda, že som sa už na Edwarda tešila, ale tiež sa blížil termín nášho odchodu. Takmer som počula hodiny ako odtikávajú moje posledné hodiny s ním. Ja viem, vyzerám, že odchádzam navždy, ale kto vie, čo sa dá od Volturiových čakať.

Som normálna? Aj keď som upír, vôbec som si nevšimla, kedy ubehlo prvých päť hodín v škole. Práve sedím so svojou rodinou a Edwardom na obede.

„Bella, ty vôbec nevnímaš,“ pokarhal ma Edward a pevnejšie mi stisol ruku.

„Prepáč, neviem sa sústrediť. Musím ti niečo povedať,“ priznala som sa.

„Dobre, ale až doma, áno?“ spýtal sa ma neisto. Prikývla som.

„Ale najprv odveziem domov teba, potom súrodencov a až potom prídem,“ povedala som mu svoj plán, ktorý som o niekoľko hodín aj zrealizovala. Bolo zvláštne, že pojem čas letí je doslovný a vôbec nie okrídlený – teda trochu, ale inak je to celkom presné vyjadrenie. Čas je neúprosný. Nezastaví sa, nepoponáhľa sa. Ide si podľa seba a na nikoho ohľad neberie.

Zastavila som pred Edwardovím domom a zhlboka som sa nadýchla. Vyšla som po schodoch pred vchod a zaklopala som. Bol čas to ukončiť.

***

Kapitola 22. - Zhrnutie - Kapitola 24.

Autor: Elanor (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca upíra - 23. Kapitola: