Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nezvratné stretnutie - 30. kapitola

23.01.2013 (14:30) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 17× • zobrazeno 2156×

30. kapitola

„My sme...?“ vyhŕkli sme obaja naraz a pozerali na seba. Rýchlo som do seba nasal okolitý vzduch, ktorý mi jasne dával najavo, čo sa tu dialo. Vzduchom sa niesla vôňa milovania. Ruky som vrazil do svojich vlasov a zovrel ich v päste. Ako sa to mohlo stať?

„Dobre!“ vyhŕkol som, postavil sa a ruky vystrel pred seba, akoby som sa chcel brániť. Pred kým? Pred ňou? Musel som sa párkrát nadýchnuť, aby som vôbec mohol pokračovať. 

„Vyzerá to tak, že sme...“ Zase som to nedokázal dokončiť. Keby som v tom momente mohol, asi sa červenám ešte i na zadku, tak trápne som sa cítil. Nesmelo som zdvihol hlavu a pozrel na Bellu. Tá vyzerala, že je na tom rovnako ako ja. Celá červená v tvári sedela na posteli, prikrývku si pridŕžala na stále nahom tele a pohľad mala zapichnutý niekam do neznáma. Doslova bolo vidieť, ako sa jej v hlave premiešavajú kolieska, ako sa urputne snažila prísť na to, čo sa vlastne stalo. Tak, bol by som nesmierne rád, keby na to aspoň ona našla vysvetlenie, pretože ja som to ani náhodou netušil. 

Som predsa upír! Mal by som presne vedieť, čo robím. Ale nech som sa akokoľvek snažil prísť na to, čo sa udialo včera, nešlo to. Presne som si pamätal ten okamih, kedy moja rodina odišla a nechali nás osamote s tým, aby sme sa porozprávali. Dokonca si vybavujem, že sme spolu sedeli v obývačke a obaja sa urputne snažili tváriť neviditeľní, pričom ja som určite chcel, aby ma plne vnímala. Ako to ale mala ona, to som nevedel. 

Takže ďalej. 

Začal som sa prechádzať po izbe sem a tam. Vždy mi to pomáhalo pri myslení. Ale tentokrát to akosi nefungovalo. Viem, že sme s Bellou po sebe pozerali. K rozhovoru však určite neprišlo. Miesto toho... 

V mojej mysli sa objavili nepatrné útržky toho večera. Pohľady. Neuveriteľná túžba citiť ju. Potom Bella v mojom náručí. Jej pery tak blízko tých mojich. Bozky a dotyky a potom...
Tma.

Ani za svet nič viac, nech som sa o to pokúšal neustále. 

Zmučene som si povzdychol a otočil sa k Belle stále prekvapene pozerajúcej pred seba. 

„Pa-pamätáš si niečo zo včerajšieho večera?“ vykoktal som zo seba. Bella strelila pohľadom ku mne, prikývla a opäť sa začervenala. 

„A čo presne?“ hlesol som s obavou a zároveň s nádejou. Je možné, že by vedela niečo viac ako ja? Odvrátila pohľad, začervenala sa a potom si zahryzla do spodnej pery, ale nič nehovorila. To čakanie ma ubíjalo. Nakoniec to trvalo dlhé minúty, kým si to v hlave všetko prebrala a odhodlala sa k tomu, že ma s tým oboznámi. 

„Už od rána som sa cítila nejako podivne,“ začala si spomínať. „Vlastne... Trvá to už pár dní. Včera som sa ale chcela o tom s tebou porozprávať, pretože už ma nebaví chodiť okolo teba v tej neistote.“

Pozrela na mňa a zatvárila sa ublížene. Mal som pocit, že mi z toho pohľadu pukne srdce. Tak veľmi som túžil vziať ju do náručia a vyviesť ju z omylu. Lenže potreboval som vedieť, čo všetko sa jej v tej jej hlavičke preháňa. Zasa som zaľutoval, že je predo mnou jej myseľ zastretá. O čo jednoduchšie by to bolo, keby som si to všetko mohol prečítať sám. 

Podišiel som pár krokov k nej, až som zastavil pri posteli a kľakol si k nej. 

„Tiež mám v tvojej blízkosti divné pocity. Je to také mätúce a zároveň zväzujúce. Neviem, čo si o tom mám myslieť a včera... Máš pravdu, mali by sme sa o tom pozhovárať,“ vysvetlil som jej a pri tom súhlasne pokýval hlavou.

„Začalo to, keď sme prišli domov. Keď si sa snažil prehovoriť rodinu, že váš odchod je to najlepšie, čo by ste mali urobiť,“ začala mi tlmočiť jej myšlienky. 

„V skutočnosti to ale nebola pravda. Jediné, čo som chcel, bolo byť v tvojej blízkosti,“ pokračoval som zase ja. 

„A potom sa niečo stalo v škole. Pozornosť všetkých naokolo ma desila, teda až na tú tvoju. Cítila som sa pri tebe v bezpečí. Potrebovala som ťa pri sebe,“ doplnila ďalšie svoje úvahy, na čo som musel reagovať zasa po svojom. 

„Aj ja som túžil byť ti nablízku. Cítil som, že ťa musím chrániť, ale prečo to tak bolo, neviem vysvetliť ani dnes.“ Bella sa otočila na posteli ku mne, stále zahalená v prikrývke zvesila nohy z posteli a tým odhalila svoje nahé stehná. Mal som čo robiť, aby som svoj pohľad udržal na jej tvári. 

„Lenže potom som nadobudla pocit, akoby si bojoval sám so sebou. Akoby si chcel niečomu zabrániť. Zastaviť niečo. A to ma neskutočne bolelo. Vidieť, že ťa niečo trápi a nemôcť ti pomôcť.“ Premohol ma pocit vysvetliť jej, čo sa so mnou dialo. 

„Neuveriteľne som po tebe túžil, ale zároveň som sa toho bál. Cítil som pocity, ktoré mi boli doposiaľ neznáme a preto ma to tak desilo. Akoby ma k tebe ťahali silné oceľové laná a nútili ma byť ti stále bližšie a bližšie,“ šepkal som poslednú vetu a znova omámený jej prítomnosťou som sa začal k Bellinej tvári približovať. Stále visela zakliesnená v mojich očiach. Mal som pocit, že jej o slabučký odtieň stmavli. Videl som v nich tú neochvejnú túžbu, ktorú som sám cítil. Zasa to tu bolo. To okúzlenie a tá potreba držať ju v náručí. 

Bella sa prudko nadýchla a jej teplý dych ovanul moju tvár. Hneď na to sa zašuchla z postele a pristála až v mojom náručí. Nohy ovinuté okolo môjho pásu a ruky zakliesnené za krkom.
„Ach, Bella,“ vzdychol som omámený jej blízkosťou. 

„Edward,“ niesol sa k mojim ušiam jej tichý vzdych. Už som to nedokázal ovládať. Naklonil som sa k nej a spojil nás v náruživom bozku. Moje ruky začali blúdiť po jej tele a sťahovali z nej prikrývku, až natrafili na nahú kožu, ktorá pod ich dotykmi doslova horela. Jej pery chutili ako najsladší nektár a lákali ma stále viac a viac. Cítil som sa ako rybári z dávnych povestí, ktorý rozprávali príbehy o sirénach, lákajúcich ich do svojich osídiel. Mňa už nič nedokázalo viac lákať ako Bella, jej hlas, jej vôňa a jej telo. 

Neustále som sa vpíjal do jej pier, jazykom som po nich prechádzal a vychutnával si tú chuť, keď Bella jemne pootvorila pery a dýchla mi do úst. V minulosti by sa mi v tejto chvíli ústa zaplnili jedom, no teraz sa žiadny neobjavil. Nechápal som nič z toho, čo sa dialo. A ani som na to teraz nechcel myslieť, pretože by som tak prišiel o každý okamih s ňou. 

Bella sa v mojom náručí nepatrne pomrvila, čím sa dosť dráždivo otrela o môj dosť už vzdúvajúci sa rozkrok. Zavzdychal som jej do úsť, neschopný ovládnuť to. Jedna jej ruky sa túlala v mojich vlasoch a tá druhá hladila môj hrudník. Spôsobovala mi tým neuveriteľnú rozkoš, pocit, ktorý som nikdy necítil. 

Je možné, že toto všetko sme už v noci zažili? Že sme sa oddali jeden druhému a prežívali takúto slasť? Ale ako že som si z toho nič nepamätal? Veď toto je okamih, na ktorý sa nedá zabudnúť. Mrzelo ma, že sa mi minulá noc vyparila z pamäte, a tak som si užíval aspoň toto. Spoznával som Bellino telo nanovo. Každý jej kúsok som túžil ochutnať, a tak keď som dlaňou prešiel po jej prsiach, prehla sa v páse a vydala vzrušený povzdych, čo spôsobilo, že som proti jej lonu prudko vyrazil tým mojim. 

Vtedy sa domom rozľahol krik: „Edward!“ Bol to Carlisleov hlas, ktorý ma vrátil do prítomnosti a ja som opäť začal vnímať všetko okolo seba. Zastavil som svoje pohyby a zistil, že Bella sa tiež zasekla a obaja sme pri tom vydýchavali to vzrušenie. Zostala na mňa hľadieť a v očiach mala sklamanie. Asi ju trápilo rovnako ako mňa, že sme boli vyrušení. Ale Carlisle znel vážne nahnevane a jeho krik bol dostatočne hlasný aj pre Bellu, takže to počuť musela. 

Schúlila sa v mojom náručí a tíško zavzlykala: „Nechoď!“ prosila ma a svoje ruky okolo mňa pevnejšie utiahla. Čítal som v Carlisleovej mysly, že ak sa hneď nezdvihnem a neprídem za ním do pracovne, sám sem nakráča a odtiahne ma.

„Musím, Bella,“ šepol som jej do vlasov, zaboril som do nej tvár a nadýchol sa. Nemohol som sa od nej odtrhnúť. Aj keď mi môj rozum vravel, že by som to mal urobiť, telo sa tomu bránilo. Nakoniec to vyriešila Bella. Pritiahla si k sebe prikrývku a chystala sa vstať. 

Zastavil som ju v pohybe, zmierene jej pozrel do tváre a potom som sa sklonil k jej krku, aby som ho poláskal. Ale zasa to prišlo. Akoby bola magnet, ktorý ma od seba nedokázal pustiť. Sklonil som sa nižšie, rukou odhrnul prikrývku a perami prešiel po jej prsiach. Tie na mňa hneď zareagovali a pri mojom dotyku stuhli. Jeden prsník som láskal perami a o ten druhý sa postarala moja dlaň. Jemne ho hnietla a ja som jasne cítil, ako sa Bella v mojom náručí zachvela. 

Toto je ono? Ten pocit túžby, tak silný a neznesiteľný? To je to, čomu nedokážem odolať? Chuti jej pokožky, stonom vychádzajúcim z jej pier, ktoré sa pootvoria pri každom mojom dotyku?

„Toto je posledné varovanie!“ ozval sa otcov neochvejný hlas v mojej hlave a ja som jasne videl, ako opúšťa svoju pracovňu a mieri do mojej izby. So zaúpením som sa odtiahol od Belly a poslednýkrát jej jemne prešiel po perách. 

„Carlisle ide sem,“ šepol som jej do tváre, na ktorej sa hneď na to objavilo zdesenie, ktoré vystriedal smútok.

„Tak bež,“ povedala smutne a sklonila zrak. Pohladil som ju po tvári. 

„Je to len na chvíľu. Vrátim sa čo najskôr. Nevydržím bez teba ani minútu,“ uisťoval som ju. Smutne mi pozrela do očí a prikývla.

„Budem ťa čakať.“ Jej slová zneli ako sľub. Vyskočil som rýchlo na nohy, vbehol do šatníka a o dve sekundy už stál pri dverách mojej izby, odkiaľ som na Bellu pozrel. Stále sedela na tom istom mieste na zemi, zdvihla ku mne zrak a pousmiala sa. Vrátil som jej úsmev a rýchlo vypadol z izby, pretože ak by som to hneď neurobil, musel by som sa k nej vrátiť a znovu ju poláskať. Lenže Carlisle už bol na mojej chodbe a ja som netúžil, aby nás opäť pri niečom nachytal. 

Narazil som naňho hneď, ako som za sebou zatvoril dvere. 

„Otec?“ oslovil som ho práve týmto výrazom, pretože som tušil, že náš rozhovor bude veľmi dôležitý. Už jeho myšlienky to naznačovali a okrem toho i jeho vážny výraz na tvári. 

„Môžeme ísť do mojej pracovne?“ spýtal sa ma, ale pri tom nečakal na odpoveď. Miesto toho sa otočil na päte a kráčal po schodoch dolu. Hodil som posledný zúfalý pohľad k dverám mojej izby a moje vnútro sa stiahlo, ako veľmi teraz túžilo byť niekde úplne inde. 

Carlisle vstúpil do svojej pracovne, kam som ho nasledoval a zatvoril za nami dvere. Potom prešiel k stolu, kam sa pohodlne usadil.

„Posaď sa,“ povedal a rukou naznačil na stoličku oproti stolu.

„To nebude potrebné,“ odpovedal som a zahľadel sa do jeho mysle. Chcel som vedieť, čo presne chce preberať a čo si o tom myslí, ale on ma dovnútra nepustil. Miesto toho sa zamračene na mňa pozrel.

„Budeme sa rozprávať klasickým spôsobom,“ zahriakol môj ďalší výpad. Stiahol som nad ním obočie a zosunul som sa na stoličku. Carlisle si ma hodnú chvíľu len prezeral. Občas sa v jeho mysli ukázali chabé náznaky myšlienok, ale väčšinou to bol obraz Belly a mňa v posteli. Napokon nesúhlasne pokrútil hlavou a spustil.

„Vysvetlíš mi, čo to malo znamenať?“ spýtal sa priamo to, čo ho najviac zaujímalo, no do mysle ma stále nepustil. Chce sa zahrávať? Pokojne. Času máme dosť. Vlastne ja ho veľa nemám, na mňa niekto čaká. Spomienka na Bellu v mojom náručí mi na tvári vyčarila okúzlený výraz. Jasne som ho videl cez otcovu myseľ.

„A prestaň sa tak hlúpo škeriť. Edward! Ja ti vážne nerozumiem. Čo sa to s tebou deje? Ešte včera si po dome chodil skľúčený, odhodlaný si to s ňou všetko vysvetliť a dnes prídeme domov, z tvojej izby sa nesú podivné zvuky a nájdeme vás v polohe... No, veď vieš akej.“ Carlisle bol očividne v rozpakoch, čo som absolútne nechápal. Veď milovanie bola pre nás prirodzenosť. Nie raz sme to preberali a ja som to jasne videl v mysliach mojej rodiny. Prečo s tým teraz robí také okolky? Čo snáď pre mňa platia iné pravidlá? 

„Čo je podivné na tom, že sme sa milovali?“ Dobre, k tomu sme sa nedostali, ale podľa toho, čo sa stalo po prebudení... Vlastne... Ja som sa tiež prebudil. Náhle som z hlavy vypustil ten akt, o ktorý sa Carlisle zaujímal, pretože som si až teraz uvedomil, že som bol totálne mimo. Vlastne som ani netušil, či naozaj k niečomu došlo. Lenže to už chod mojich myšlienok zasa prerušil otec.

„Ako si niečo také mohol dopustiť? Vieš, čo sa mohlo stať? Máš oproti nej neuveriteľnú silu, mohol si ju zabiť. Vzal by si si to na zodpovednosť? A ako ste sa k tomu vlastne vy dvaja dopracovali?“ chŕlil na mňa rozhorčene otázku za otázkou a ja som bol čím ďalej tým viac absolútne rozhodený. 

„Ja to neviem, Carlisle,“ preniesol som dosť zmätene, za čo som si od otca vyslúžil nechápavý pohľad a ďalšie otázky, ktoré mu však rezonovali len v hlave. Napokon z nich vybral len jednu.

„Ako to, že to nevieš?“ Pozrel som sa naňho a videl som sa jeho očami. V živote by som nepovedal, že ma niečo takto rozhodí, ale práve sa to stalo. Sedel som tu pred ním a po prvýkrát vo svojom živote, či existencii, som nemal odpovede na jeho otázky. Dokonca som otvorene nemohol odpovedať ani na jedinú z nich, pretože to všetko išlo mimo mňa. 

Ale rozhodol som sa, že jediný, kto mi s tým môže pomôcť, je práve Carlisel, a tak som mu celú tú situáciu opísal. Podrobne som mu vysvetlil všetko, na čo som si od ich odchodu pamätal a skončil som tým, ako ma v mysli volal k nemu do pracovne. 

Carlisle ma pozorne počúval, ani raz neprerušil moje slová. Videl som, ako ho to prekvapilo. Postupne sa jeho čelo sťahovalo vystupujúcimi vráskami a potom zasa narovnalo, aby tie vrásky mohli o malú chvíľu naskočiť znovu. Keď som skončil, ponoril sa sám do seba. V hlave si opäť preberal každé moje slovo a snažil sa to vysvetliť po svojom. Hľadal vhodné analýzy a vysvetlenia mojej situácie. Napokon si povzdychol.

„Prekvapujúce,“ vyšlo z neho toto jediné slovo. Zaujímavé, ako rýchlo sa mu zmenila nálada. Po hneve nebolo ani stopy. Teraz to bol opäť senzáciou ovplyvnený vedec.

„To mi hovor,“ odfrkol som mu, pretože s níčím novým neprišiel. Prekvapení sme obaja boli asi až nad mieru. 

„Takže vravíš, že ťa k nej niečo tiahne,“ prehodil, oprel sa do kresla a hlavu si oprel o operadlo. Pozoroval strop, ale ja som dobre vedel, že ho nevidí. 

„Áno a trvá to už odvtedy, čo som ochutnal jej krv,“ odsúhlasil som mu a čakal s čím ďalším vyrukuje. Mal v hlave až príliš veľký výbuch, aby sa to všetko dalo nejako rozumne vysvetliť, alebo spojiť do niečoho súvislého, ale veril som, že na niečo príde. Musí, iná možnosť tu nebola. Sám na to neprídem a pochybujem, že by mi s tým pomohla Bella. Tá bola ráno rovnako prekvapená ako ja, či moja rodina. 

Carlisle sa zasa zahĺbil do seba. Keď to takto pôjde ďalej, strávim tu s ním pár rokov, než ho niečo pravde podobné napadne. Preberal to všetko do takých podrobností, otáčal všetky možné varianty, ale mne sa zdalo, že to je stále ďaleko od reálneho vysvetlenia. Až napokon ma napadla jedna vec, o ktorej Carlisle netušil. Možno je to naozaj to pojítko, ktoré by to vysvetľovalo. 

„Carlisle?“ vytrhol som otca so zamyslenia. „Keď ma Aro povolal k sebe, prišiel s niečím... No, vtedy som to považoval za úplnú hlúposť, ale možno...“ Zasekol som sa a premýšľal, či to stojí za to, aby som mu to povedal, ale keď ma Carlisle rukou pobádal, aby som pokračoval, nakoniec som to vysypal.

„Aro má vo Volterre upíra so zaujímavým darom. Pôsobí podobne ako ten Alicin, ale s tým, že nepotrebuje rozhodnutia. Skrátka vidí, je niečo ako prorok a on mal videnie. Jedná sa o nejaké proroctvo, o ktorom síce Aro veľa nepovedal a dokonca mám pocit, ako by mi niečo, čo bolo dôležité zatajil, ale ide o to... Znelo nejako takto: 

Upír sa spojí s ľudskou ženou. Spojí sa s ňou tak, ako je to len medzi mužom a ženou možné. Budú sa milovať takou silnou láskou, že z nej vzíde potomok – dieťa, ktoré bude záhubou pre náš svet,“ interpretoval som mu Arove slová.

„A Aro je presvedčený, že tým upírom som ja. No a ja mám zase malé tušenie, že tou ženou je Bella,“ zhrnul som to. 

„Proroctvo,“ zamrmlal si Carlisle, no vzápätí na to ku mne zdvihol hlavu a nesúhlasne ňou pokýval. „Upíri nemôžu mať deti,“ oznámil mi niečo, čo som už dávno vedel. 

„Fakt?“ preniesom som so značnou dávkou sarkazmu. „Carlisle, myslíš, že niečo takéto si Aro neuvedomil? A on tomu veril,“ uistil som ho o stave Arovej mysle, na čo sa Carlisle opäť ponoril do úvah. Po pár minútach sa pomrvil na kresle, nahol sa dopredu a lakte oprel o stôl. 

„Nedáva to zmysel, Edward,“ začal a nesúhlasne kýval hlavou. „Poznáš Ara. Je posadnutý anomáliami a to, že by upír mohol splodiť dieťa, je rarita. Niečo, s čím sa nikto z nás doposiaľ nestretol. Niečo, čo sme si mysleli, že nie je možné. A potom príde niekto, kto mu povie, že sa to stane. Dá mu indicíe, komu sa to podarí a že to budeš vlastne ty. Povolá ťa k sebe, aby tomu zabránil? On, čo sa v senzáciách vyžíva? A potom tá druhá vec... Ak by tomu naozaj chcel zabrániť, uvrhne ťa do volterrského podzemia a drží ťa tam storočia a nie ti dá možnosť úniku. Nezdá sa mi logické, že ťa schová na mieste, kde sa k tebe môže hocikto dostať a zachrániť ťa.“ Carlisle stíchol. Premýšľal som nad jeho slovami a musel som uznať, že má pravdu.

Tým, čo Aro urobil, si vlastne protirečil. Volterrské podzemie je dosť strážené na to, aby som sa z neho nikdy nedostal, ale on ma tam nenechal. Celá tá situácia bola čím ďalej, tým viac zamotaná. 

„Prišiel ťa tam vôbec niekto skontrolovať?“ spýtal sa zasa po chvíli. Len som mu na to pokrútil hlavou. Necítil som za tú dobu nikoho, žiadneho upíra, ktorý by sa držal poblíž. 

„Takže ťa tam nechal bez toho, aby ťa strážil,“ preniesol a veľavravne sa na mňa pozrel. O čom to vypovedá? spýtal sa napokon v myšlienkach a mňa tým totálne zarazil. Aro to plánoval. Inak sa to vysvetliť nedalo. Ja som tušil, že za tými jeho slovami bude niečo viac. On niečo určite zamlčal. Ale čo to bolo? 

„Myslíš, že to mal všetko naplánované? Že chcel, aby sa to presne takto stalo?“ 

„Neviem, Edward,“ pokrútil hlavou. „Neviem, ale nech o tom akokoľvek premýšľam, príde mi na um len jediné. Skrátka chcel, aby sa to takto stalo. Skúsme sa nad tým znova zamyslieť,“ povedal a oprel sa do kresla. „Vezmi do úvahy Arovu povahu. Dozvie sa niečo, čo ho fascinuje. Možnosť, ktorá je pre neho jedinečná. Ako bude reagovať? Nechá si ju prekĺznuť medzi prsty?“ pokladal Carlisle otázky, ktoré ho napadli a zároveň na to, si na ne i odpovedal.

„To Arovi nie je podobné. Takže je len jediná možnosť a to, že si to takto naplánoval. Uväznil ťa na mieste, kde ťa mohla Bella zachrániť. Ja neviem, ale možno dávno vie i o nej. Možno to proroctvo bolo jasnejšie, ako ti ho on predostrel. Ale to dieťa...“ Carlisle si v zamyslení pošúchal prstami bradu. Nešlo mu do hlavy, že za tým môže byť dieťa. Stále hľadal inú možnosť. Napokon si vzdychol.

„Podľa mňa tam o dieťa nejde. Skôr by som povedal, že mu v žalúdku leží naša rodina. Už len spojenie s človekom, naše priateľstvo k Belle a to, že ona o nás vie, je preňho dostatočný dôvod k tomu, aby po nás šiel. Možno si mal napokon pravdu s tým, že teba a Alice chce do gardy. Toto by bol jasný dôvod. Mohol by nás povolať, súdiť a napokon by naším vykúpením bol práve váš vstup do jeho služieb.“ Prekvapoval ma chod jeho myšlienok. Naozaj to mohol byť dôvod Arovho správania. Týmto spôsobom by nás všetkých držal v šachu. Ale stále mi nešla na rozum tá náklonnosť k Belle. 

„Vyzerá to tak, ale čo majú znamenať tie moje pocity k Belle. To, že ma k nej niečo ťahá?“ Carlisle sa pobavene pousmial. 

„Tak to bude asi láska, Edward. Našiel si svoju spriaznenú dušu, svoju pravú polovičku. Prečo si to nechceš pripustiť?“ spýtal sa a naozaj to znelo ako pravda. Lenže ja som sa nevedel zbaviť toho podivného pocitu, že je na tom určite niečo viac. 

„Nechce sa mi veriť,“ nesúhlasne som pokýval hlavou, „že by to prišlo takto z čista-jasna?“ 

„Edward,“ povzdychol si opäť Carlisle. „Si sám už skoro storočie. Raz to prísť muselo,“ presviedčal ma, ale ja som stále mal pochybnosti. Neviem, čím to bolo. Na jednej strane som sa presviedčal o pravdivosti otcových slov. Áno, raz to muselo prísť. Ale na druhej som tomu skrátka nemohol uveriť. Stále vo mne hlodali Arove slová. 

„Poddaj sa tomu. Nechaj prepuknúť svoju lásku, otvor jej srdce a sám sa presvedčíš,“ uzavrel to napokon. 

„Ale určíté výhrady mám. Ide o to dnešné ráno,“ vrátil sa k našej pôvodnej téme a ja som mal na malý okamih pocit, že keby môže, červená sa. „Myslíš, že ti môžem natoľko dôverovať, že Belle neublížiš? Si dosť silný na to, aby si to zvládol?“ pýtal sa s obavami. 

„Otec, túto noc som sa s Bellou miloval. Je pravda, že som bol totálne mimo a nepamätám si z toho nič, ale aj v tom stave som sa dokázal ovládať a ona z toho vyšla bez ujmy. Neublížil som jej a ani to nehodlám urobiť. Myslím... Teda nie! Ja som si tým istý. Milujem ju a ublížiť jej, je to posledné, čoho by som bol schopný,“ presviedčal som ho a sám neveril slovám, ktoré som práve vypustil. Milujem ju. Áno, ja milujem Bellu. Určite to tak je. Carlisle mi prikývol.

„Verím ti, Edward. Ale obavy budem mať vždy. Chápeš prečo,“ povedal zmierený. Vedel som, že mám vyhraté. Pochopil ma a ja som mu za to bol vďačný. 

„Neboj sa, budem na to myslieť,“ dodal som napokon, čím sa náš rozhovor ukončil. Carlisle ma v myšlienkach znovu ubezpečil o svojej dôvere a obavách, ale nakoniec ma prepustil, a tak som sa konečne mohol vybrať za svojou láskou. 

Láskou. Ako krásne to znelo. Nebol som úplne presvedčený o tom, že ten cit, ktorý k Belle prechovávam, je naozaj láska, ale hodlal som počúvnuť otcove slová a poddať sa tomu. To je jediný spôsob, ako na to prísť. 

Vybehol som teda z Carlisleovej pracovni a zamieril si to po schodoch do mojej izby, kde sa ozýval ten najkrajší zvuk, aký som kedy počul. Bellino srdce.

Veľmi ma teší váš záujem, a preto ako prvé sa vám chcem poďakovať za skvelé komentáre, ktoré som od vás dostala. Táto kapitola je už pár dní hotová, ale stále sa mi to nezdalo to pravé a popravde išlo to svojim smerom. Nakoniec to dopadlo úplne inak, ako som plánovala. 

Som teda zvedavá, čo na to hovoríte. Sľúbila som vám, že už čoskoro sa dozviete, ako to naozaj je. Či sú Edward a Bella naozaj zaláskovaný. Alebo je v tom naozaj niečo iné? Je to Arova taktika, ako získať ich dary a oddanosť? Alebo to naozaj môže byť proroctvo? Môže upír naozaj splodiť dieťa? Toľko otázok a žiadne odpovede. 

Tak, už aby to bolo a záhadu sme vyriešili. :D

Vaša GCullen :D

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezvratné stretnutie - 30. kapitola: