Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nezvratné stretnutie - 31. kapitola

31.01.2013 (11:00) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 2089×

31. kapitola

Pri dverách som na chvíľu zaváhal a započúval sa do zvukov vo vnútri. Bolo počuť padajúcu vodu a tiché pohmkávanie. Bella si spieva v sprche? Potichu som otvoril dvere a vkročil dnu. Dvere do kúpeľne boli zatvorené, ale mne nebránilo nič, aby som si dokonale predstavil, čo sa tam deje.

Pomalými krokmi som pristúpil a až ku kúpeľni. Stačilo by málo, len sa dotknúť kľučky, potisnúť a mohol by som to vidieť na vlastné oči. Ale neurobil som to. Miesto toho som len stál a ďalej počúval. Bella si spievala neidentifikovateľnú pieseň. Bolo to dosť falošné, ale i tak sa mi to zdalo dokonalé.

Voda stekala po jej tele. Presne som si dokázal predstaviť každú kvapôčku, ktorá na tú dokonalú pokožku dopadla. Vydala taký podivný zvuk podobný dažďu dopadajúcemu na trávu a potom sa po jej tele kĺzala ako po jednotlivých steblách. Sama voda pri tom vytvárala dokonalú melódiu.

Ten obraz nahej Belly stojacej v mojej kúpeľni ma privádzal do šialenstva. Zasa to na mňa prichádzalo. Zatrepal som hlavou, aby som sa tomu vyhol, aby som sa trochu prebral z toho omámenia. Nemôžem sa predsa na ňu stále vrhať ako nejaký neandertálec a dožadovať sa uspokojenia. Lenže ona je moja, oddala sa mi. Znovu som natiahol ruku k dverám, keď sa na chodbe ozvali tiché kroky. Otočil som hlavu tým smerom a započúval sa do myšlienok prichádzajúceho.

„Dúfam, že ich opäť pri niečom nachytám,“ uškŕňal sa Emmett a pri tom si mädlil ruky. Rýchlo som sa presunul k posteli, ľahol si na ňu a do rúk vzal knižku, ktorú som mal položenú na stolíku vedľa. Emmett na nič nečakal, prudko rozrazil dvere a na ich prahu zostal zarazene stáť. Pomalým pohybom som k nemu vzhliadol a mal som čo robiť, aby som sa z jeho sklamaného výrazu nezačal rovno váľať na zemi.

„Potrebuješ niečo, Emmett?“ spýtal som sa úplne bez zaujatia. Ten sa zarazene poškriabal po zátylku a bleskovo prezrel izbu. Neviem, čo hľadal. Možno Bellu schovanú pod prikrývkou, či možno pod posteľou. To som netušil. Naozaj som čakal, že sa každú chvíľu zohne a skontroluje to. Ako mu mohla ujsť tečúca voda v kúpeľni?

„Ehm... Vy nerobíte... toto?“ zaškeril sa a rukou naznačil nejaký neidentifikovateľný pohyb, ale videl som, že ho to mierne štve, že nás nenachytal.

„Neviem, čo myslíš, ale ako sám vidíš, toto sa nekoná,“ preniesol som a znova sa zahľadel do knižky – svojej kulisy.

„Aha,“ odpovedal sklamane a presunul sa ku mne na posteľ. „Ale chystáte sa. Nie?“ zašvitoril zaujato. Zdvihol som k nemu prekvapený pohľad. „No, keď sa Bella sprchuje, tak som predpokladal, že na to idete opäť skočiť. Či?“ spýtal sa, keď som mu stále neodpovedal. Predsa len si tú vodu všimol.

„Emmett,“ spražil som ho pohľadom. „Myslím, že do toho ťa nič nie je!“ On len pokrčil ramenami.

„Keď myslíš. Ale uvedom si, že je plný dom, všetci počuli ten váš raňajší výstup. A ja sa ti ani nečudujem. Braček, ty musíš byť riadny kanec, keď je z teba taká na mäkko.“ Toto ma už vážne nasralo, pretože Emmettovi chodili po rozume len obrázky z dnešného rána, ktoré Bellu a mňa zachytávali v dosť nelichotivej pozícii.

„Vypadni!“ štekol som po ňom, ale on sa len stále uškieral a nehol sa z miesta. „Vravím ti, vypadni, lebo ťa sám odtiaľto vykopem!“ zhúkol som už na pokraji hnevu. Stačilo trochu a vyštartujem po ňom. To som si bol istý.

„Dobre, dobre,“ Emmett natiahol ruky pred seba. „Veď už idem.“ Vstal z postele a vychádzal von. Lenže si nemohol odpustiť poslednú poznámku, a tak znovu strčil hlavu do dverí a začal: „Ale keby si predsa len niečo plánoval, pokojne...“ To už ale nedokončil, pretože som vystrelil z postele a hnal sa za ním.

Na to sa však otvorili dvere mojej kúpeľne. V tom momente ako som počul otvárať dvere, som sa zvrtol a pohliadol tým smerom. Stála tam moja bohyňa obklopená rúškom hmly. Toto bol naozaj pohľad pre bohov. Na sucho som prehltol a nebol schopný pohybu. Mala okolo seba omotanú osušku a z pliec jej nepatrne, pre ľudské oko nepostrenuteľne, stúpala para, ako vyšla z horúceho kúpeľa. Ešte, že Emmett zdrhol, pretože keby ju takto videl, musel by som ho na mieste zabiť. Nikto si nesmie dovoliť vidieť ju takto!

„Čo sa deje? Počula som nejaký hluk,“ spýtala sa Bella a pozorne si prezerala izbu.

„To len Emmett,“ odpovedal som jej po chvíli, keď som sa na to zmohol.

„Aha.“ Bella si zahryzla do spodnej pery a vykročila k posteli, kde mala svoju tašku s vecami. Nahla sa k nej, čím sa jej osuška mierne nadvihla a odhalila nahé stehno a kúsok zadočka. Vystreštil som na ňu oči a hypnotizoval ten kúsok jemnej pokožky. Našťastie si Bella sadla na posteľ, a tak sa prehŕňala vo svojich veciach. Trochu smutne, že už sa nemôžem dívať na ten dokonalý obraz a trochu potešene, že som mohol konečne triezvo uvažovať, som si povzdychol, čím som upútal Bellin pohľad. Sklopil som zrak, aby nevidela môj výraz, ktorý v tomto momente musel byť jasný každému.

„Nie si hladná?“ spýtal som sa jej s pohľadom opretým do koberca. Začul som, ako sa Bella zasmiala.

„Dala by som si niečo,“ ozvala sa napokon a ja som to bral ako vykúpenie.

„Idem ti niečo nachystať,“ vyhŕkol som a skôr, ako by mi stihla hocičo povedať, som zmizol za dverami, kde som zastal a utrel si z čela imaginárny pot. Vážne som mal pocit, že sa mi tam objavil, pretože ma zalievalo neuveriteľné teplo. Začul som za dverami pohyb, a tak som rýchlo zbehol dolu.

Bože, ja pred ňou snáď utekám, napadlo ma cestou po schodoch. Ale radšej som tie myšlienky zahnal. Veď to je absolútna hlúposť. Chcem byť v jej blízkosti, musím, túžim po tom. Prečo by som pred ňou mal zdrhať?

Vošiel som do kuchyne, kde sa už zvŕtala Esme a chystala Belle jedlo. Poznal som to podľa toho nepríjemného zápachu, ktorý sa ňou niesol.

„Ahoj,“ pozdravil som matku a pristúpil som k linke, aby som sa pozrel na to, čo pre Bellu chystá.

„Ahoj, Edward,“ oplatila mi matka pozdrav a pri tom sa veselo zasmiala. „Ako sa cítiš?“ spýtala sa. Prekvapene som na ňu pozrel a v tom sa mi pred očami objavil obraz mňa a Belly v intímnom objatí. To si s tým nikto nedá pokoj?

„Fajn,“ preniesol som odmerane a zasa sa začal objavovať ten hnev. Čo s tým všetci majú? Nemôžem mať s niekým vzťah bez toho, aby to každému ležalo žalúdku? Čo snáď ja pchám nos do ich postelí?

„Edward, mne to nevadí,“ začala Esme a pohľad smerovala na svoje ruky, kde krájala kúsky nejakého ovocia. „Naopak, som rada, že to dopadlo tak, ako dopadlo.“ Nechápavo som sa na ňu zahľadel. Že by predsa len niekto?

„To myslíš vážne? Nevadí ti, ako ste nás spolu našli?“

„Nie,“ pokrútila Esme hlavou. „Tak nejak som to tušila,“ prezradila mi matka. No, tak toto ma prekvapilo. Nakoniec predsa len budem mať aspoň jedného spojenca. Potešene som sa usmial.

„Bella je hladná,“ preniesol som len tak mimochodom, keď sa Esme na okamih zastavila a prestala s prípravou.

„No, jasné! Tu máš! Vezmi jej to.“ Podala mi podnos, na ktorom bolo kopec jedla. Kam si myslí, že to Bella všetko sprace? Zakrútil som nad tým hlavou. Čo ja viem o tom, koľko toho ľudia zjedia? Už to je dávno, čo som toto požíval. Vtisol som matke bozk na líce a s tichým „Ďakujem“ som zamieril za Bellou.

Našiel som ju sedieť na posteli. Už bola oblečená. Mala na sebe tesné rifle a tričko s krátkym rukávom. Pohodlne si hovela na posteli a v ruke mala moju knižku, ktorú som odhodil na posteľ, keď som sa chystal vybaviť si to s Emmettom. Zdala sa byť do nej zabraná, pretože si ani nevšimla, že som späť. Až keď som sa priblížil k posteli, zdvihla ku mne zrak.

„Túto som ešte nečítala,“ povedala a ruku s knihou zdvihla smerom ku mne.

„Ani ja,“ odpovedal som jej a podnos som položil vedľa nej.

„Páni!“ zvískla a očká sa jej rozžiarili, keď zbadala tú hromadu jedla. „Esme sa zasa vyznamenala,“ povedala s úsmevom a už aj sa natiahla po prvom kúsku.

„Asi to trochu prehnala,“ zaškeril som sa a zasa si nedôverčivo prezrel ten podnos. Nevedel som sa zbaviť pocitu, že toho je až príliš. „Možno nevedela, na čo budeš mať chuť.“

„Nie,“ zamrmlala Bella s plnými ústami a keď prehltla pokračovala. „Esme presne vie, koľko toho dokážem spratať.“ Trochu sa začervenala, čo ma rozosmialo. Asi ju moja matka poznala dokonale. Posadil som sa vedľa nej a vzal som do rúk knihu. Bella ju nechala ležať otvorenú na stránke, ktorú práve čítala.

„Môžem ti zatiaľ čítať?“ spýtal som sa a uprel na ňu pohľad. Aspoň by som nemusel myslieť na to, ako zmyselne vyzerá pri tom, keď si do úst vkladá kúsky jahôd. A tie jej vzdychy. Zatočila sa mi z toho hlava.

„To by bolo fajn,“ odpovedala mi a obdarila ma úsmevom. Bože, tak rád by som sa na ňu vrhol, lenže ju musím nechať najesť. Tiež by sa mi nepáčilo, keby mi pumu trhala z rúk a snažila sa mi zlízať jej krv z pier. Vlastne... Toto by sa mi páčilo a veľmi. Zasa som cítil, ako sa mi plní obsah nohavíc. Ja pri nej asi prídem o rozum. Radšej som sa začal sústrediť na knihu a predčítal jej.

V izbe sme čítaním strávili skoro do obeda. Potom sme sa presunuli do obývačky, kde sme spolu so súrodencami pozerali televíziu. Okolo jednej Esme Bellu zavolala jesť. Hneď potom sa opäť pridala k nám. Sedela vedľa mňa. Občas rukou zavadila o tú moju a mnou prebehol elektrický prúd. Akoby ma šľahol priamo do mŕtveho srdca a vysielal tým smerom signály. Absolútne som netušil, čo v tej bedni ide za obrázky a nechytal som ani zvuk. Celú moju myseľ zamestnávala len ona a túžba po nej.

„Toto sa nedá vydržať,“ zdvihol sa napokon Jasper a už aj ťahal Alice von. Tá sa len stihla na nás vo dverách otočiť a potešene sa pousmiať. Fakt, super. Tak oni si idú užiť a ja tu mám na sucho sedieť. Mrkol som pohľadom k Belle, práve v ten istý okamih pozrela ona mojim smerom. Videl som tie iskričky v jej očiach, ktoré ma vždy dokázali tak rozhodiť. Kontroluj sa, Edward! Nie si zviera! Vieš sa ovládať! dohováral som si a poslal som jej chabý náznak úsmevu. Srdiečko jej poskočilo a dych sa jej zrýchlil. Nie, Bella, toto mi nerob! v duchu som zaúpel a odvrátil od nej zrak, pretože vážne hrozilo, že sa nezdržím a skočím na ňu tu, pred zvyškom súrodencov, ktorí sa síce venovali sami sebe a nás si nevšímali, ale riskovať som nechcel. Takže som sa zameral na televízor a doslova počítal minúty, kedy nastane ten správny čas a Bella bude musieť ísť domov.

Dostal som pocit, že si potrebujem vydýchnuť a keď tu je ona, nejde to. Som stále v napätí a nedokážem ani triezvo uvažovať, nie sa tak ešte chovať. Takže som sa pekelne sústredil na každý svoj pohyb a radšej sa pre istotu ani nehýbal, aby som neurobil niečo, čo nikto nečaká a hlavne ja.

Po chvíli sa Bella natlačila na môj bok, prsty jednej ruky omotala okolo mojich a druhú položila na moje stehno. Celý som sa napol, pretože ten nával vzrušenia sa nedal ovládnuť. Cítil som, že o chvíľu mi švy na nohaviciach určite popraskajú. Nemôžu odolať tomu náporu vzdúvajúcej sa erekcie. Hruď sa mi začala dvíhať. Uprene som pozoroval Bellinu ruky pomaly sa tiahnucu po mojom stehne. Prstami po ňom pomaly krúžila, ale ak si myslela, že ma tým nejako upokojí, bola na veľkom omyle. To necítila, ako som stuhol? Potom ho tuho stisla a mne sa z toho zatmelo pred očami. Prudko som do seba nasal vzduch, čím som upútal jej zrak, ktorý ku mne zdvihla. Šibalsky sa na mňa usmiala. To je môj koniec! Vystrelil som z pohovky a zamieril si to do izby, kde som sa zohol v páse a prudko vydýchaval vzrušenie, ktoré ma obklopovalo. Ak ju čo najskôr nedostanem domov tak... Radšej som zastavil chod mojich myšlienok.

Na chodbe som začul tiché kroky. Oh, nie! zasa som v duchu zaúpel, pretože tie kroky sprevádzalo bijúce srdce. Rozbehol som sa k dverám, zavrel ich a oprel sa o ne. Pokúšal som sa aspoň takto Bellu zadržať a tým dopriať čas môjmu vzdúvajúcemu sa rozkroku, aby poklesol. Zacítil som slabý tlak na dvere a hneď na to Bellin povzdych.

„Edward, si tam?“ spýtala sa po tichu. No, jasné, že som. Kde by som asi tak bol?

„Pusť ma, prosím, dnu,“ zašepkala a ja som sa pod jej hlasom podivne zachvel. Na jednej strane som nechcel, aby ma takto videla – rozhodeného a zúfalého -, ale na druhej som nechcel, aby bola nešťastná. Neodolal som a odtiahol sa od dverí. No neotvoril som ich. Zostal som stáť naprostred izby chrbtom k dverám. Po chvíli opäť skúšala otvoriť a dvere jej tentokrát povolili. No, jasné, veď som ich už nezaťažoval svojou váhou.

Počul som, ako Bella vošla dnu, zastala a povzdychla si. Len to nie! Žiadne hlasné prejavy! Pocítil som, ako sa ma rukou dotkla na ramene. Mykol som sa. Žiadne dotyky! Bella ma obišla a zastala oproti mne. Zatvoril som oči, ale nepomáhalo to. Jej nešťastný výraz som si vedel dobre predstaviť.

„Čo je s tebou? Hneváš sa na mňa?“ Povzdychol som si a pokrútil nesúhlasne hlavou.

„Nie,“ odpovedal som jej, ale sám som netušil, či to myslím vážne. Vlastne som sa na ňu aj hneval. Alebo to bolo skôr na mňa? Netušil som. Pootvoril som oči a stretol som sa s jej čokoládovým pohľadom. Bol taký neistý, akoby netušila, čo si môže dovoliť. Nepatrne zodvihla ruku a jemne, akoby to bol len dotyk motýľa, prešla po mojom líci. Neubránil som sa a povzdychol som si.

„Bella,“ unikol mi z úst nepatrný ston a hneď na to som ju zvieral v náručí. Tisol som ju k sebe, akoby som bol topiaci a ona moja jediná možnosť na záchranu. Cítil som ako v mojom náručí zvláčnela, ako sa mi úplne oddala. To bol jasný signál, pre to neukojiteľné zviera, čo sa vo mne schovávalo.

Moje ruky začali hladiť jej chrbát, spoznávali neprebádané cestičky a ja som sa v tom zasa začal utápať. Perami som blúdil po jej tvári, až napokon zakotvili na tých jej a vpili sa do seba. Nepredstaviteľný pocit. Blaženosť a bolesť v jednom. Túžba a vášeň. Už som sa opäť dobíjal pod jej tričko, keď sa z chodby ozval Esmin starostlivý hlas: „Bella?“

Odskočil som od Belly a opäť vydýchaval vzrušenie. Mal som pocit, že dnes nič iné ani nerobím, len sa pokúšam zisťovať kapacitu svojich pľúc. Bella na tom bola podobne. Akurát, že ona sa i pýrila, čo som ja nemohol.

Esmine zaklopanie na dvere ma donútilo odtrhnúť od Belly pohľad. Pravdu povediac bol som rád za to vyrušenie. Otvoril som dvere a pohliadol na Esme.

„Mami?“ Esme prešla pohľadom po mne a potom sa pozrela za mňa, kde stála Bella. Stále som rukou držal dvere, takže matka sa trochu zohla a prešmykla sa popod ňou.

„Bella, zlatko, volala mi Alice. Oni sa trochu s Jasperom zdržia a tak ma požiadala, aby som ti povedala, že by si mala ísť domov.“ Presne som vedel, čo je dôvodom Alicinho držania. Práve si to niekde dobre rozdáva s mojim bratom. Bez zábran. Bez dôvodov na úvahy. Odfrkol som si pri tej myšlienke a presunul sa k posteli, kde som sa zvalil.

„Ďakujem, Esme,“ odpovedala jej Bella a pohľad presunula na mňa. „Za chvíľu pôjdem,“ povedala, ale zrak zo mňa nespúšťala. Mal som pocit, že sa skôr chce spýtať mňa, či už má odísť, alebo mienim pokračovať v tom, čo sme si tu práve rozrobili.

„No,“ začala Esme. „Alice vravela, že keď nepôjdeš hneď, Charlie bude naštvaný.“ Bella na ňu zdesene pozrela. Bála sa otca. To som vedel. Na okamih som zapochyboval, či ju k tomu človeku, čo si prisúdil titul otca, vôbec pustím. Mal by som ju chrániť a nie ju poslať k nemu napospas. Lenže je to jeho zákonitá dcéra a on má na ňu právo. Naproti tomu ja... Nie som nič. Nemôžem si ju nárokovať pred otcom.

„Mala by si ísť čo najskôr,“ povedal som napokon a pri tom sa cítil ako ten najodpornejší chlap. Mal som pocit, akoby som ju využil a teraz ju posielal kade ľahšie. „Pôjdem s tebou,“ dodal som, aby som tak zachránil svoje chovanie. Nechápal som, kde sa to odrazu vo mne berie. Po tom, čo Bella prikývla som vstal, natiahol sa po jej tašku a vykročil za nimi na chodbu.

Dole nás čakali nastúpení Emmett, Rose a Carlisle. Hneď ako sme zišli, ju Rose tuho stisla v náručí a usmiala sa na ňu.

„Ahoj,“ pozdravila.

„Ahoj,“ šepla jej Bella späť. Potom k nej pristúpil Emmett, zovrel ju vo svojom medveďom objatí a zatočil sa s ňou.

„Dúfam, že sem teraz budeš chodiť častejšie,“ zazubil sa. „Keď už si si osedlala toho panica,“ neodpustil si poznámku na môj účet. Už som sa naťahoval, že mu urazím hlavu, keď sa ozvalo hlasné plesknutie a Emmett to schytal od svojej ženy. Položil Bellu na zem a pošúchal si temeno.

„Za čo?“ šľahol pohľadom k Rose.

„Veď ty vieš,“ odpovedala mu s úsmevom a na Bellu sa pozrela ospravedlňujúco. Ešte k nej pristúpil Carlisle a otcovsky ju pohladil po pleci.

„Maj sa, Bella.“ Len maj sa? Čakal som, že aj on niečo dodá, ale miesto toho použil len suchý pozdrav.

„Tak poď, nech Charlie nerobí zbytočný cirkus,“ dodala Esme a hnala nás von z domu.

„Ahojte,“ zamávala Bella na moju rodinku a nasledovala Esme k autu, kde postála a nechala sa objať mojou mamou. Dohadovali si ešte nejaké veci ohľadom obchodu, kde Bella stále pracovala a Esme dúfala, že si tento týždeň nájde čas a bude pracovať.

Ja som ich len mlčky pozoroval a premýšľal som, že by som sa naozaj už mohol naučiť šoférovať. Mohol som Bellu domov viesť sám. Možno by sme si niekde dali kratšiu prestávku a skúsili, aké to je robiť to v miestnej prírode. Zdesene som vypúlil oči nad svojimi myšlienkami. Už mi to vážne lezie na mozog. Prestúpil som z nohy na nohu a zakašľal, čím som na seba upútal ich pozornosť. Bella sa znovu s Esme objala, rozlúčila a nasadla do auta. 

Nasledoval som ju a zapadol na miesto spolujazdca. Celú cestu som mlčal a pozoroval okolie. Mal som plnú hlavu svojich problémov a bol som teraz nesmierne rád, že Belle nevidím do hlavy. Nie, že by som nechcel vedieť, o čom premýšľa, ale vážne som si to potreboval vyriešiť sám si sebou. 

Pred Belliným domom sme vystúpili. Zostal som stáť s rukami vo vreckách opretý o auto a hľadel do zeme. Pristúpila ku mne a nesmelo sa dotkla mojej hrude, po ktorej zľahka prešla teplou rukou. Zachvel som sa pod tým dotykom a uprel pohľad do jej očí. I v tej tme som videl, ako jej potemneli a objavila sa v nich túžba. No tiež som zaregistroval Charlieho Swana, ako sa ťažkým krokom približuje k dverám.

„Tvoj otec,“ šepol som, rýchlo sa sklonil a obtrel sa o jej pery. „Ahoj!“ Nepotreboval som tu kázanie od nejakého ľudského červa, ktorý sa hrá na rodiča. Obrátil som sa a zamieril si to rovno do lesa. Na jeho okraji som postál a pozrel sa na Bellu. Stála tam, kde som ju zanechal a neprítomne hľadela do zeme. Smutne som si povzdychol. Bol som vážne unavený z dnešného dňa. Stalo sa toho toľko a ja som nevedel, ako si to vysvetliť.

Napokon sa otvorili dvere na ich dome. Lúč svetla vychádzajúci zvnútra ožiaril kúsok príjazdovej cesty. Jasne v ňom bolo vidieť siluetu Charlieho Swana.

„No, to je dosť, mladá dáma. Už som myslel, že netrafíš domov,“ oslovil svoju dcéru miesto pozdravu. Počul som tlmený vzlyk, ktorý sa Belle vydral z hrdla po jeho slovách, ale nenamietala a rozišla sa k nemu. Ešte som tam stál bez pohybu, keď sa za nimi zatvorili dvere a pán Swan sa začal rozkrikovať. 

„Padaj mi niečo spraviť na večeru. Od hladu už ani nevidím, ty nevďačnica jedna. Flákať sa kade tade to áno, ale že by si myslela na svojho otca, to ťa ani nenapadne.“ Mal som chuť vrátiť sa k jej dverám a vyviesť ju z toho pekla, ale napokon som sa obrátil a s vypätím všetkých síl sa rozbehol preč.

Nasledujúci deň som do školy nešiel. Strávil som ho celý uvažovaním v lese.

Veľmi by ma zaujímalo, čo si myslíte o Edwardovi a jeho správaní. Jeho myšlienky sú plné... Belly. :D Len ako je na tom ona? Neviem, či ste spokojní s dnešnou kapitolou a vývojom situácie. Rada by som vedela váš názor a dúfam, že mi ho i zanecháte. Je ťažké písať o Edwardových pocitoch, ale snažím sa. Ešte ho však trochu potrápim. Nabudúce sa pozrieme na to, ako zvládne Bellinu prítomnosť v škole, kde sa na nich upierajú oči spolužiakov. 

Ďakujem vám za vaše povzbudivé komentáre. 

Vaša GCullen :D

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezvratné stretnutie - 31. kapitola: