Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nezvratné stretnutie - 12. kapitola

02.08.2012 (19:30) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 2161×

12. kapitola

„Odchádzam! Nebudem tu už ani minútu! Chceli ste ma podlo využiť. Toto vám neodpustím!“ Rozbehla som sa k dverám. Čakala som, že mi niekto z nich bude brániť, ale nikto mi nezastal cestu. Na chodbe som si vzala svoje veci a vybehla som z domu. Nasadla som do auta, naštartovala a rýchlo sa vydala domov. Už nikdy s nimi nechcem mať nič spoločné. Chcem byť od nich preč čo najrýchlejšie, ako sa len dá. 

Zastala som až pred otcovým domom. Až vtedy som si uvedomila, že mal otec doma návštevu. Dúfala som, že už odišla a ja budem môcť pokojne zapadnúť do svojej izby. S malým srdiečkom som otvárala potichu dvere. V celom dome bolo ticho, a tak som si spokojne oddýchla. Vyzula som sa a namierila som si to do kuchyne. No vo dverách som zostala prekvapene stáť.

„Kde si doteraz bola?“ oboril sa na mňa otec, len čo ma zbadal. Nesmelo som prestúpila z nohy na nohu a pozorovala som podlahu.

„Ja... Prespala som u Cullenovcov.“

„A to si spala až doteraz? Je deväť hodín večer. Uvedomila si si to?!“ Otec ma prepaľoval pohľadom, ktorý neveštil nič dobré.

„Veď si mi písal,“ ohradila som sa. Otec sa prudko postavil.

„Varoval som ťa, Bella.“ Ukázal na mňa prstom. „Povedal som, že nestrpím žiadne tvoje maniere. A ty si koleduješ o to, aby som ťa vyhodil!“ zvýšil na mňa hlas. Po jeho slovách mnou otriaslo. Nechápala som, kam tým smeruje. Veď si neželal, aby som im zavadzala a keď som to splnila, tak mi za to vynadá?

„Ale otec, veď si nechcel...“

„Mňa to nezaujíma! Nemysli si, že si budeš robiť, čo sa ti zachce. Si pod mojou strechou. Dohodli sme sa na určitých pravidlách a ty ich porušuješ, Bella. Mám sto chutí vyhodiť ťa!“ Pomaly sa ku mne približoval.  V jeho očiach a aj v jeho hlase bolo cítiť hnev. Nevedela som, čo robiť. Mala som z neho strach.

„Prepáč, otec. Už sa to nebude opakovať,“ šepla som. Nemala som ani poňatia, čo som urobila zle. Veď predsa nechcel, aby som večer prišla domov. Sám mi to napísal a teraz mu vadí, že som nakoniec domov neprišla? Vážne som netušila, čo vlastne chce.

„To si píš, že sa to opakovať nebude. Ale máš šťastie, že mám dobrú náladu. Preto ťa dnes nevyhodím. Ale upozorňujem ťa. Máš poslednú šancu.“ Prešiel tesne okolo mňa a ja som tŕpla. Stačil môj sebe menší pohyb, ktorý by sa mu nepáčil a obávala som sa, že by bol schopný čohokoľvek. A tak som ani nedýchala, až kým nezmizol za dverami. Hneď na to som sa oprela o stenu a po nej sa zviezla až na zem. Až teraz som si dovolila nasať do seba vzduch. Ale vôbec to nepomáhalo. Bolo to, akoby som do seba vdychovala otrávený kyslík. Celé telo sa mi neprirodzene triaslo.

„Bella,“ ozvalo sa po nejakej chvíli z obývačky. Doslova som nadskočila, ako som sa zľakla. „Nachystaj mi niečo jesť!“

„Áno, otec. Už aj to bude,“ odpovedala som mu a dúfala som, že ten môj tichý hlas doľahol až k nemu.

Po hodine som sa konečne dostala do svojej izby, kde som sa unavene zvalila na posteľ. Stále som bola otrasená. No nevedela som, čo mnou zamávalo viac. Či otcov hnev, alebo to, čo sa stalo u Cullenovcov. Premýšľala som, čo spôsobilo to, že sa otec naštval. Nevyznala som sa v ňom. Včera jasne chcel, aby som domov nechodila a dnes mi to vyčíta. Alebo ho naštvalo to, že som domov neprišla hneď ráno? To asi bude pravý dôvod.

Zvliekla som si zo seba šaty a odkráčala som do kúpeľne. Po rýchlej sprche, ktorá mi vôbec nepomohla, som sa opäť vrátila do izby a zababušila som sa do perín. Opäť mi na myseľ vybehli udalosti, ktoré sa odohrali u Cullenovcov.

Prehrávala som si ich príbehy, až kým som sa nedostala k tomu Alicinmu. Mala som pocit, akoby ma zradila. Ju jedinú som brala naozaj ako sestru. Prirástla mi z nich k srdcu najviac. Vždy stála pri mne, pomáhala mi a ochraňovala ma. Ale robila to všetko nezištne? Nebola len jednou z tých, ktorí ma chceli využiť?

Nech som nad tým premýšľala akokoľvek, vždy som v tom videla len to, že ich úmysly neboli čisté. Určite to všetko robili len preto, aby som sa obetovala a pomohla Edwardovi. Lenže, ako mohli vedieť o mojich snoch? Oni mi ich nemohli vyvolať? Veď to všetko začalo, keď som ich ešte nepoznala. Bola som z toho všetkého zmätená. Netušila som, čo robiť. V hlave som mala stále výčitky. Vyčítala som sama sebe, že moje konanie bolo unáhlené. Že oni na tom nenesú žiadnu vinu a nie sú ani príčinou mojich snov.

Keď už som nad svojimi úvahami strávila viac ako dve hodiny a nevedela som sa pohnúť z miesta, zistila som, že existuje len jeden spôsob, ako si overiť, ako to bolo. Vzala som zo stolíka telefón a vytočila som Alicino číslo. Hneď po prvom zazvonení to zdvihla.

„Prídem o päť minút. Otvor okno,“ povedala bez pozdravu a bez toho, aby som jej ozrejmila, prečo jej vlastne volám. Jej vízie. Povzdychla som si. Odložila som mobil a otvorila som okno. Potom som sa posadila na posteľ a zababušená do periny som čakala na Alicin príchod. Presne o päť minút sa v okne pohla záclona a Alice stála uprostred izby.

„Ahoj,“ pozdravila som ju, vstala a privrela som okno. Za tých pár minút sa v miestnosti dosť ochladilo. Opäť som sa posadila na posteľ a potľapkala som miesto vedľa seba, a naznačila tým Alice, aby sa posadila. Tá ešte stále mlčky zaujala miesto na mojej posteli. Obe sme sa obozretne pozorovali. Už som to nevedela vydržať, a tak som po pár minútach narušila to ticho.

„Určite vieš, prečo som ti volala.“ Na súhlas prikývla. „Tak mi to vysvetli, pretože to naozaj nechápem. Vieš, mám pocit, že ste to naplánovali, ale potom mi napadlo, že ste nemohli ovplyvniť moje sny. Tie asi vyvolalo niečo iné. Alebo ste mi klamali a niekto z vás má aj inú schopnosť.“ Alice na mňa prekvapene pozrela.

„Inú schopnosť?“ spýtala sa.

„Vie niekto z vás vyvolať a ovplyvňovať sny?“ vysvetlila som jej. Alice si viditeľne oddýchla a pokrútila hlavou.

„Nie, takúto schopnosť nikto z nás nemá.“ Teraz sa už uľavilo aj mne.

„Tak mi povedz, čo si o tom myslíš. Pretože vážne netuším, čo všetko ste o tom vy vedeli. Viem, že ste určite niečo vedeli, a to bol pravý dôvod, prečo ste sa so mnou začali baviť, prečo ste ma vzali medzi seba.“ Alice sa neposedne pomrvila.

„Áno, to bol pôvodný úmysel. Ale začnem od začiatku, aby si vedela o všetkom.“ Urobili sme si obe na posteli pohodlie. Aj keď to asi Alice nepotrebovala, aj tak si ľahla vedľa mňa a spustila.

„O našom živote sme ti toho dnes už veľa povedali. Dozvedela si sa, ako sa každý z nás stal upírom a čo tomu predchádzalo. Ale existujú aj iné veci, ktoré sú v našom svete.“ Odmlčala sa a pozrela na mňa.

„Aké iné veci?“ nedalo mi nespýtať sa.

„Vieš, v Taliansku existuje jedna rodina upírov. No, rodina, skôr je to akési spoločenstvo. Nežijú spolu tak ako my, z presvedčenia. Je to... Akoby som ti to... Jedná sa o našu kráľovskú rodinu.“

„Kráľovskú?“ skočila som jej do reči a neubránila sa úškrnu. Predstava nejakého kráľa v dnešnej dobe mi prišla komická.

„Hej, kráľovskú. Sú to naši vládcovia, ktorí sa starajú o poriadok v upírskom svete a o dodržiavanie zákonov.“

„A čo to má spoločné s mojimi snami?“ Nechápala som.

„Dostanem sa k tomu Bella, len ma nesmieš stále prerušovať.“ A tak som jej prikývla a nechala si vysvetliť, čo má na srdci.

„Takže, táto rodina dozerá na plnenie zákonov. Vlastne len jedného, a to, že náš svet musí zostať utajený. Asi chápeš prečo. Ale takisto sa starajú o poriadok a rovnováhu. Jedného dňa, pred necelými dvadsiatimi rokmi, sme od nich dostali správu, že náš brat Edward sa má dostaviť pred vládcov. Vedeli sme, že chcú, aby vstúpil do gardy a slúžil im.“ Pri slove garda som na ňu znova vypúlila oči. Asi ma pochopila, a tak mi to vysvetlila.

„Je to akási stráž, ktorá slúži trom vládcom a ich manželkám. Starajú sa o ich bezpečnosť a plnia ich príkazy. Sú vysielaní na misie. Keď sa niekde niečo zvrhne alebo sa objaví nejaký nečakaný problém, nastupuje garda, zložená z veľmi nadaných upírov, ktorá tento problém má vyriešiť.“ Alice si založila ruky na prsiach a znechutene si odfrkla.

„Vládcovia sa netajili tým, že túžili mať Edwarda vo svojej garde. Pre jeho schopnosť bol pre nich dôležitý. Lenže Edward tam nechcel a vzdoroval. No, a tak si ho jedného dňa zavolali k sebe. Vedela som, že ho tam nechcú kvôli vstupu do gardy, ale netušila som pravý dôvod. Edward sa tam teda vybral. Sám. No a už sme ho nikdy nevideli.“ Chvíľu sme ležali mlčky. Pozorovala som strop a premýšľala.

„Čo sa mu stalo?“ spýtala som sa. Alice si potichu povzdychla.

„To vieš ty najlepšie. To ty si ho videla. Ty vieš, kde je. My to vôbec nevieme.“

„Aha! Myslíš, že tie sny... Je to vodítko k tomu, kde sa nachádza.“ Nebola to otázka. Vedela som, že to tak je. „Ale prečo sa mu to stalo? Ako sa tam dostal?“

„Tak, toto nevieme. Snažila som sa napojiť na Ara, to je jeden z vládcov, ktorý má najväčšie slovo, a zistiť, prečo to Edwardovi spravili, ale nezistila som absolútne nič.“ Alice sa posadila. Napodobnila som ju a posadila som sa oproti nej.

„Myslíš, že tie moje sny sú naozajstné. Že je naozaj tam a deje sa s ním presne to, čo sa mi snívalo?“

„Nemám predstavu. Nepovedala si nám všetko. Ale myslím si, že áno. Tie sny sú presným vodítkom. Majú ťa navigovať, kde presne ho nájsť a ako ho zachrániť. Vieš, mala som víziu. Preto som sa na teba upriamila. Videla som, že len ty môžeš nášho brata zachrániť, no musíš na to prísť sama. Sama sa musíš vybrať na cestu a tiež to musí byť dobrovoľne. Inak by si ho nenašla a ani nezachránila.“ Opäť ma premkol pocit zodpovednosti. Lenže nevedela som, či som toho schopná. A tiež tu boli iné veci, ktoré mi v tom mohli zabrániť.

„Alice, nie je to jednoduché. Ja neviem, či by som to zvládla.“ Alice sa zahľadela von oknom. Bola zamyslená.

„Bella, ja ťa nebudem do ničoho nútiť. Nikto z nás ťa nebude do ničoho nútiť. Nemalo by to žiadny zmysel.“ Opäť sa mi zahľadela do očí. „Ale chcem ti povedať jedno. Edward je môj najmilovanejší brat. Mám ho veľmi rada a keby nebolo Jaspera, bola by to osoba môjmu srdcu najbližšia. Keby som vedela, že ho nájdem, išla by som hľadať sama. Lenže ja na to nestačím. Hoci mám schopnosť, hoci po jeho nájdení túži každý člen našej rodiny, hoci sme to už nespočetne veľakrát skúšali, nikdy sme ho nenašli. V tomto sme bezmocní. Preto nám nemôžeš vyčítať, že keď sme v tebe našli nádej, že ty nám Edwarda privedieš späť domov, že sme po nej skočili. Bella, nie sme vypočítaví, ani sme to nenarafičili. Vidíme v tebe nádej, ale tiež sme si ťa všetci obľúbili. Počula si Esme, si jej ako vlastná dcéra. Cíti k tebe to, čo k nám, k jej nevlastným deťom a ver mi, že Esme takéto niečo nevraví len tak do vetra. Ona ťa naozaj má rada.“ Alicine slová sa mi vrývali do pamäte. Zabodávali sa do mňa, ako tá najostrejšia dýka. No nespôsobovali rany. Skôr akoby ma zoceľovali.

„Alice, prepáč mi to. Asi som naozaj konala unáhlene. Mala som si to dať už u vás vysvetliť, ale musíte pochopiť aj vy mňa. Čo som si o tom mala myslieť? Vyzeralo to tak, že sa ma chystáte využiť. Som zvyknutá na to, že to ľudia robia. Prečo by to u vás malo byť inak?“ Alice sa natiahla po mojich rukách zložených v mojom lone. Vzala ich do svojich a jemne ich stisla.

„Pretože nie sme ľudia? Pretože nie sme obyčajní?“ spýtala sa, no znelo to ako tvrdenie. Dosť presvedčivé tvrdenie. Prikývla som.

„Áno, nie ste obyčajní.“ Pozorovala som naše spojené ruky a rozhodla sa. „Alice, môžem vám veriť?“

„Prisahám ti, že budeme stáť pri tebe vždy a za všetkých okolností. Sme tu pre teba a chceme ti pomôcť. Či už to bude s cestou za záchranou nášho brata, alebo s hoci čím iným, s čím budeš potrebovať pomôcť.“ Náhle som sa ocitla v Alicinom náručí. Stískala ma a túlila si ma k sebe. Počula som ako vzlyká. Odtiahla som sa aspoň natoľko, aby som jej videla do tváre, ktorú síce nezdobili slzy, ale bola v nej oddanosť a vďaka.

„Ďakujem, Bella. Ja a moja rodina sme ti zaviazaní už naveky.“ Hneď po tom, čo to vyslovila, sa ozvalo tiché zaťukanie na okno. Pozrela som na Alice.

„To sú naši. Stáli obďaleč a počúvali nás. Prepáč im to, Bella, ale osud nášho brata je v tvojich rukách. My sme bez teba bezradní. Preto chceli vedieť, ako to dopadne. Nemaj im to za zlé,“ prosila. Postavila som sa a otvorila som okno. Zrazu bola moja izba príliš tesná. Zhŕkla sa tu celá rodina Cullenovcov a všetci ma objímali. Putovala som z náručia do náručia a tiché „Ďakujem" od každého z nich mi zaznelo v ušiach.

„Chcem to urobiť. Pre vás. Ale sama to nezvládnem. Budem potrebovať vašu pomoc.“

„Sme ti nesmierne vďační, Bella a sme tu pre teba,“ prehovoril Carlisle. „A tiež si myslím, že by sme to mali prebrať. Mala by si nám povedať všetko, čo vieš. Všetky informácie, ktoré ti poskytli sny. Pokúsime sa to nejako dať dokopy a vymyslieť plán.“ Povzbudivo sa na mňa usmial. Prešla som pohľadom po celej rodine. Áno, už som sa cítila, ako súčasť ich rodiny a zároveň som cítila povinnosť, pomôcť ďalšiemu členovi.

„Dobre,“ odpovedala som. Prešla som k posteli a posadila som sa. „Urobte si pohodlie. Asi to bude na dlho.“ Cullenovci sa obozretne poobzerali okolo seba. Moja izba nebola natoľko veľká, aby si všetci našli pohodlné miesto, ale oni to vyriešili.

„Nám je pohodlne, aj keď stojíme celé hodiny, ale nechať si ujsť príležitosť, ležať s tebou v posteli, to by som si neodpustil. Takže rodinka postojí, že?“ Emmett sa otočil na nich. Rose ho spražila pohľadom.

„Mne to je jedno.“ Pozrela som na Emmetta. „Takže,“ začala som, „viem, že sa nachádza v nejakej jaskyni. Tá jaskyňa je vo Fínsku, v prírodnej rezervácii Malla.“ Carlisle si odkašľal, a tým ma prerušil.

„Ako vieš, že to je to pravé miesto? Nejako si už pátrala?“

„No.“ Pozrela som na Esme. Tá ma skúmavo pozorovala. „Popravde som myslela, že i to ste na mňa narafičili.“ Esme sa podivne zatvárila. Mala nechápavý výraz, a tým ma utvrdila, že i v tomto som sa mýlila.

„Do obchodu s poslednou zásielkou prišiel jeden obraz. Bola na ňom krajina a ja som spoznala to miesto z mojich snov. Dolu v rohu bola malá šmuha a keď som si ju pozrela cez lupu, zistila som, že je to presne tá jaskyňa, kde je Edward uväznený. Keď som si prečítala popis toho obrazu, stálo tam, že to je táto rezervácia, a preto si myslím, že je tam.“ Carlisle si prešiel rukou po brade. Bolo na ňom vidieť, ako premýšľa.

„Ten obraz,“ ozvala sa Esme. „Naozaj s tým nemáme nič spoločné. Bola to úplná náhoda. Vyžiadal si ho jeden klient,“ vysvetlila mi to. Prikývla som na jej slová.

„Už vám verím. Nemusíš sa ospravedlňovať, Esme. Zdá sa, že všetko je to opradené tajomstvom. Akoby to niekto robil naschvál. Možno by nebolo od veci, zistiť niečo o tom klientovi. Mohol by s tým mať niečo spoločné.“ Esme na to pokrútila hlavou.

„Pochybujem, je to obyčajný, nevyznamný človek. Nemôže s tým mať nič, ale pre istotu si to ešte preverím,“ dodala napokon.

„Dobre, takže, vyzerá to tak, že máme miesto, kde je Edward a teraz, čo ešte ti sny napovedali?“ Obrátil znova na seba pozornosť Carlisle. Bolo vidieť, ako dychtí po ďalších informáciách.

„Keď sa dostanem do tej jaskyne, bude vysilený a smädný. Viem, že mu budem musieť nanosiť zver, ktorú sama budem musieť v okolitých lesoch uloviť. Posledný sen mi dal informácie, že si so sebou do lietadla nebudem môcť vziať žiadnu zbraň, takže sa budem musieť naučiť loviť zver lukom a taktiež si ten luk budem musieť vedieť vyrobiť.“ Pozrela som teraz na Jaspera. Hoci sa na tom mali podieľať spoločne s Emmettom, Jasper sa mi zdal dôveryhodnejší. Bude to brať zodpovednejšie ako Emmett, ktorý si zo všetkého robí len vtipy.

„To si mala na mysli tým, že ti s tým budem musieť pomôcť ja a Emmett?“ spýtal sa Jasper. Prikývla som na súhlas. „Dobre, to by nemal byť problém. Nie je to až taká veda. To zvládneme.“ Povzbudivo sa na mňa usmial.

„Ešte niečo ma zaujíma,“ ozval sa opäť Carlisle. „Ako to nakoniec dopadlo? Dostal sa z toho? Alebo pokiaľ si prišla vo svojich snoch?“ Svoj pohľad som z Carlislea presunula na svoje ruky. Sama som videla, ako sa mi začali triasť. Určite si to museli všimnúť aj oni. Alice ku mne pristúpila a vzala moje trasúce sa ruky do svojich. Pozrela som na ňu a slzy sa mi začali drať do očí. Čo som im mala povedať? Že vôbec neviem, či to prežijem? Že netuším, ako to dopadlo?

„Bella!“ Alice ma uprene pozorovala. „Ty vieš niečo viac, že?“ Prikývla som, pretože hlas sa mi zadrhol v stiahnutom hrdle. „Povieš nám to?“ Sprudka som sa nadýchla, aby som do seba dostala potrebný kyslík, a tým uvoľnila stiahnuté hrdlo.

„Neviem, ako to nakoniec celé dopadne. Jediné, čo viem, je, že mu nakoniec zvieracia krv stačiť nebude.“ Izbou sa ozval zdesený povzdych. Keď som zdvihla pohľad, cez uslzené oči som videla, ako si Esme drží ruku na ústach a oči má plné strachu.

„Čo si v tom sne urobila?“ naliehala Alice a povzbudivo mi stisla stále držiace dlane.

„Dala som mu svoju krv,“ vyhŕkla som. V miestnosti zavládlo hrobové ticho. Nikto si nedovolil povedať čo len hláska. Mala som strach, že ma tým mojím chovaním odsudzujú, no keď sa napokon ozval Carlisle, moje podozrenie opadlo.

„A to pomohlo,“ skonštatoval. Opäť som len prikývla.

„Myslím, že hej, ale nič viac sa mi nesnívalo a obávam sa, že mi tým tie sny chceli naznačiť, že to boli moje posledné chvíle.“

„To určite nie!“ skočila mi do reči Esme. „Poznám svojho syna. Toto by neurobil. Nikdy by nikomu neublížil,“ bránila si ho Esme.

„Ani keď je už skoro dvadsať rokov bez krvi?“ ozvala sa prekvapivo Rosalie. Esme na ňu vyčítavo pozrela.

„Rosalie má pravdu,“ zapojil sa znova Jasper. „Nemôžeme tušiť, ako to Edward zvládne a ako sa zachová. Je možnosť, že Bella to neprežije,“ šepol a naše pohľady sa stretli. V mojom bol strach a v tom jeho ospravedlnenie. Chcel sa mi ospravedlniť za správanie jeho brata, ktoré nemohol predvídať.

„Je to tak,“ vyriekol Carlisle. „Bella si možno pôjde po istú smrť, ale...“ stíchol a pozrel sa po svojej rodine. „Ja Edwardovi verím,“ vyhlásil napokon. Všetci ako jeden prikývli. V ich tvárach zrazu bola istota. Mne to však nepomohlo.

„Ako si môžete byť takí istí? Nemôžete tušiť, čo si za ten čas prežil! Nemôžete vedieť, ako zareaguje na moju krv! Čo keď to budú naozaj moje posledné chvíle?“ Mala som strach, ktorý teraz o sebe dával naplno vedieť. Áno, chcela som im pomôcť, ale nechcela som si ísť po istú smrť, o ktorej premýšľať bola tá pravá chvíľa.

„Vieš, Bella... Áno, riziko tu je, to ti nebudem popierať. Ale my sme s Edwardom žili roky. Poznáme ho. Jeho ovládanie je na vysokej úrovni. Sám bol vystavený pokušeniu už nespočetne veľakrát a vždy odolal,“ presviedčal ma Carlisle.

„Nevidel si jeho pohľad,“ oponovala som mu. „Nepočul si jeho slová. On mi nadával. Vyčítal mi, že som neschopná, že ho nedokážem zachrániť. Neviem, akého si vy pamätáte Edwarda, ale tento je tvrdý ako skala. Neprístupný a v jeho očiach bolo toľko odporu. Je pravda, že najprv bol plný očakávania a zdal sa byť povoľný. Akoby tušil, že mu pomôžem, ale potom sa zmenil. Bol krutý a jeho pohľad nenávistný. A keď zazrel pramienok mojej krvi, stekajúci po mojej ruke...“ Ďalej som už nevedela pokračovať, pretože som mala pocit, že im rozprávam o svojej vlastnej smrti, ktorú som v jeho pohľade videla. Áno, ten jeden jeho pohľad na moju skrvavenú ruku mi prezradil, že už mám svoje chvíľky spočítané. Preto som sa možno stále bránila a zmenila som svoje pôvodné rozhodnutie. Síce som im to už sľúbila, ale stále som mala strach. Prežila som si v živote toho veľa. Nie každý sa ku mne správal milo, ale netúžila som si dobrovoľne vziať život. Na to som toho ešte prežila málo. Možno ma ešte niečo pekné čaká. Možno tam vo svete je aj pre mňa niekto, kto ma urobí šťastnou. Prečo sa mám vrhať smrti do náručia, keď aj pre mňa existuje nádej?

„Chápem, ale...“

„Carlisle, nechaj to tak!“ skočila mu do reči Esme. „Tu už nič nezmôžeme. Nemôžeme na Bellu naliehať. Musí si to nechať prejsť v hlave sama. To riziko bude niesť len ona sama a ak sa rozhodne, že jej to za to nestojí, že sa nebude obetovať, aby zachránila jednu zblúdilú dušu, aby zachránila jednu smútiacu rodinu, nemôžeme ju do ničoho nútiť. Je to len a len jej rozhodnutie. Poďme!“ Esme sa na mňa poslednýkrát pozrela. V jej pohľade bola prosba. „Porozmýšľaj ešte nad tým. Je jedno, ako sa nakoniec rozhodneš. Vždy budeš moja dcéra, ktorú nadovšetko budem milovať. Aj keď som už možno navždy stratila syna, našla som teba a budem ťa milovať rovnako.“ Esme podišla ku mne, sklonila sa a pobozkala ma na čelo. Privrela som oči, do ktorých sa neodmysliteľne tlačili slzy. Cítila som to sklamanie. Sklamala som ich všetkých.

Pocítila som jemný vánok a keď som opäť oči otvorila v izbe som bola sama. Už mi nič nebránilo poddať sa tomu naplno, a tak som sa nechala uniesť. Plakala som. Plakala som a opäť som sa cítila taká sama. Stratila som ich? Odvrátia sa teraz odo mňa? Pre moju slabosť ma budú teraz nenávidieť. Vždy keď sa na mňa pozrú, budú vidieť Edwarda trpiaceho osamote. A za to všetko môžem len ja. Esmine slová o láske ku mne, ich neprimäjú k tomu, aby v sebe potlačili tú nenávisť. Všetci Edwarda milujú a ja som im ho navždy vzala.  

Pri poslednej kapitole ste boli svedkami opisu života Cullenovcov. Ako som pobadala, nič zaujímavé. Chápem to, ale tiež ma musíte pochopiť, že svoj príbeh beriem ako originál, a preto sa tam tie opisy objaviť museli. (To je ako vysvetlenie pre teba, Jessy. :D) 

Tá dnešná skončila opäť otvorene. Nikto a verte, že nie len Bella, ale ani ja, nie som presvedčená, že Bella konečne dospeje k rozhodnutiu, ktoré všetci očakávajú. :D Má to ťažké, ale zoberte to tak: Obetovali by ste sa pre niekoho, koho nepoznáte a ste si istý, že stretnutím s ním idete na istú smrť? Bella Edwarda nemiluje. Je to len prelud, o ktorom sa jej zdá. A taktiež vo svojom sne vidí aj možnosť svojho konca. Skúsili by ste to? Bez rozmyslu by ste riskovali? Určite nie. Každý by nad tým premýšľal dosť dlho. A to isté robí aj Bella. Rozhoduje sa, či sa jej oplatí riskovať.

Dúfam, že sa už v ďalšej časti definitívne rozhodne. Sama netuším, čo urobí. Ako som už povedala, moje postavy si robia, čo chcú a nie vždy viem ich konanie ovplyvniť. Ale pokúsim sa Belle prehovoriť do duše. :D Tak mi držte palce, aby sa mi to podarilo. :D Vaša GCullen.  

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezvratné stretnutie - 12. kapitola: