Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nezvratné stretnutie - 11. kapitola

30.07.2012 (15:15) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 2032×

11. kapitola

„A aby som sa vrátila k tomu, čo som pôvodne chcela,“ odmlčala som sa a čakala, kým znova získam ich plnú pozornosť, „ten neznámy je váš brat. A ja presne viem, kde ho hľadať.“

„Bella, si si istá, že to je Edward, môj syn?" spýtala sa ma Esme s nádejou.

„Chlapec z môjho sna je ten, ktorý je na fotkách na stene. Vyzerá presne rovnako. Vlastne... Nie presne, jeho oči sú temne čierne. Prečo?“ Svoju otázku som opäť smerovala na Carlislea. Ten vstal z pohovky a prešiel sa ku mne k oknu.

„Sú tu isté veci, ktoré by si o nás mala vedieť, Bella. Veci o upíroch.“ Svoju ruku položil na moje rameno a uprene mi pozrel do očí. Prikývla som na súhlas. Naozaj som toho o nich veľa nevedela. Možno len nejaké základné veci. Niečo z kníh a filmov, ale netuším, či je na tom niečo pravdy.

„Dobre.“ Usmial sa Carlisle. „Poď, posadíme sa a my ti porozprávame všetko. Naše príbehy a všetko, čo ťa bude zaujímať. Súhlasíš?“ Úsmev som mu oplatila, aj keď v ňom boli trochu obavy. Nevedela som, čo vlastne očakávať. Pobrala som sa opäť ku kreslu a sadla som si. Carlisle ma nasledoval, ale zostal stáť vedľa pohovky.

„Začal by som ja, keby ti to nevadilo,“ povedal ostýchavo. Opäť som prikývla. „Pokojne ma preruš, ak ti niečo nebude jasné a ak budeš mať nejaké otázky.“ Už na môj súhlas nečakal a pokračoval ďalej.

„V prvom rade by sme ti mali povedať, že nie všetky mýty, ktoré sa o upíroch rozprávajú, sú pravdivé. Jedno ale sedí, a to je pitie krvi. Delíme sa na dve skupiny. Tá väčšia sa živí nám prirodzeným spôsobom, a to ľudskou krvou. Ľudská krv je samozrejme lahodnejšia a upírovi dodá viac sily, ako tá zvieracia. Dôvody, prečo sme si zvolili tú ťažšiu cestu a rozhodli sa piť zvieraciu krv, sme ti už vysvetlili. Prečo tak spravila moja rodina, je hlavne kvôli mne. Tento spôsob obživy som objavil, keď sa zo mňa stalo toto.“ Ukázal rukou na svoje telo a potom sa prehrabol vo vlasoch. Prešiel na druhú stranu pohovky. Bolo z neho cítiť toľko ľudskosti, až to bolo neuveriteľné. 

„Bolo to veľmi dávno,“ pokračoval. „Upírom som už bez mála štyristo rokov. Ako človek som žil v čase inkvizície a prenasledovania. Môj otec bol pastor, inkvizítor a zarytý odporca všetkého zla. Sám prenasledoval upírov a sám ich aj súdil. Čo však netušil, bolo, že upíra len tak ľahko nechytí a nezabije. Preto často zomierali nevinní ľudia. Keď už bol starý, prevzal som jeho prácu. No ja som sa na to pozeral inak. Nebudem ťa zaťažovať svojimi spomienkami a názormi, ktoré som mal, ale prezradím ti, že sa mi podarilo nájsť miesto, kde sa naozajstný upír schovával. V noci, keď sa vydal na lov, napadli sme ho s veľkou skupinkou ľudí. Mnohých zabil a mňa zranil. Zahryzol sa do mňa, ale skôr, ako ma mohol úplne vysať, vyrušili ho. A tak u mňa začala premena. Uvedomil som si, čo to pre mňa znamená. Ak by sa to otec dozvedel, na mieste a bez zľutovania by ma zabil. A tak som sa stiahol do jednej neobývanej pivnice a prečkal tam v mukách tri dni. Po tých troch dňoch som sa prebudil do tohto života. Bol som zmätený, ale hneď som pochopil, čo sa stalo. Utiekol som do lesa a snažil sa nájsť rôzne spôsoby, ako sa pripraviť o život. Skákal som zo skaly, skúšal sa poraniť, roztĺcť si hlavu, ale nič mi to nespôsobilo. Skúsil som sa vyhladovať, ale ani to mi nešlo. Hoci som sa cítil slabší, smrť neprichádzala. Až po nejakej dobe, keď som bol ukrytý hlboko v lese, sa okolo mňa prehnalo stádo jeleňov. Ich krv ma lákala a ja som si uvedomil, že nemusím preto, aby som prežil, zabíjať ľudí.“ Pozrel sa priamo do mojich očí a niečo v nich hľadal. Uprene som ho pozorovala a dychtila po jeho slovách. Všetko to znelo až príliš neuveriteľne, ale presvedčivo. V jeho hlase bolo cítiť to utrpenie, ktoré si prežil a ja som ho plne chápala.

„Máš nejaké otázky?“ spýtal sa ma po chvíli, keď som len sedela a pozerala naňho.

„No, vravel si, že si sa pokúšal zabiť a dokonca aj vyhladovať, ale nepodarilo sa ti to. Prečo?“ Carlisle sa usmial.

„Áno, hľadal som rôzne spôsoby, ako sa zabiť, ale nešlo to. A nešlo to z toho dôvodu, že sme nesmrteľní. Nič, čo bežne zabije človeka, nám neublíži. Dokonca ani to, keď trpíme hladom. Vtedy sme možno slabší, ale stále máme viac sily, ako ľudia. Zabije nás len iný upír a aj to len jediným spôsobom. Musí nás roztrhať na kusy a tie potom spáliť. Ak by to neurobil, naše telo sa dokáže zregenerovať.“

„Takže drevený kôl do srdca...?“ skúsila som.

„Nie!“ Usmial sa Carlisle. „Mýtus, ktorý si vytvorili ľudia,“ vysvetlil.

„A čo cesnak a svätená voda?“

„Aj to sú len bludy, ktorými si ľudia dodávali sily. Nič z toho na nás nefunguje.“ 

„Aha! A ďalej? Čo bolo potom?“

„No, viac ako dve storočia som sa po svete túlal sám. Snažil som sa žiť s ľuďmi a dokonca som študoval. Veľmi ma zaujímalo lekárstvo. Uvedomil som si, že by som ľuďom mohol pomáhať aspoň takýmto spôsobom. Keď sa mi podarilo úplne odolávať ľudskej krvi, naplno som sa vrhol do študovania a neskôr aj do lekárskej praxe. A tak som spoznal Edwarda. Žil som viac ako dve storočia sám, spoznal som veľa upírov, ale všetci sa živili ľudskou krvou a môj názor nezdieľali. A tak som sa rozhodol, že keď si druha neviem nájsť, tak si ho stvorím. V tom čase som žil v Chicagu, kde vypukla španielska chrípka. Ľudia umierali a ja som im nevedel pomôcť. Bol som na tom veľmi zle. Ani moje skúsenosti a pracovné nasadenie nepomáhali. Už som to chcel vzdať a odísť odtiaľ, pretože som sa na to utrpenie nemohol dívať, keď jedného dňa priniesli do nemocnice mladého chlapca s jeho matkou. Obaja boli na tom veľmi zle. Dokonca Edwardova matka bola na tom horšie ako samotný Edward, ale aj tak sa do poslednej chvíle o Edwarda, ležiaceho vo vysokých horúčkach, starala. Až prišiel jej koniec. Predtým, ako zomrela, ma požiadala, aby som pre jej syna urobil všetko, čo dokážem. Aby som ho zachránil za každú cenu. Mal som pocit, akoby o mne vedela pravdu. Edwarda som si veľmi obľúbil. Vždy som si svojho syna predstavoval presne takého, aký bol Edward. No a tak, keď sa pár dní na to, priblížil aj jeho koniec, ukradol som jeho telo z márnice a premenil som ho.“ Všimla som si, že keď vravel o svojom stratenom synovi, bolo z neho cítiť lásku. Určite ho mal veľmi rád.

„Smiem sa niečo spýtať?“ ozvala som sa. Carlisle zo mňa nespúšťal zrak. Počas celého príbehu mi pozeral do tváre, akoby čakal, kedy začnem jačať, aby už prestal. Ale ja som to nemala v pláne. Chcela som si o ich živote vypočuť všetko. Aj keď z toho išiel strach, aj tak ma to zaujímalo.

„Samozrejme, Bella, veď som ti povedal, že sa môžeš pokojne pýtať,“ ubezpečil ma.

„Len ma zaujíma... Človek musí umierať, aby sa stal upírom?“ Carlisle si povzdychol.

„Nie, Bella, nemusí. To iba ja. Vieš, nie je rozumné vziať človeku jeho ľudský život. Ja si ľudský život veľmi vážim, preto by som ho nevzal nikomu, kto nemá inú možnosť. Aj s Edwardom to bolo ťažké.“

„Prečo?“ skočila som mu do reči. „Veď on zomieral. Prečo to bolo ťažké?“

„Vieš, aj keď som sa za tú dobu naučil odolávať ľudskej krvi, nie je to až také ľahké. Keď okúsime ľudskú krv, dostane sa do akéhosi tranzu. Nevnímame nič, len tú lákavú vôňu a chuť. Odtrhnúť sa od tela a nezabiť je náročné. Pri Edwardovi to bolo... No, jeho telo bolo oslabené chorobou, takže to bolo ľahšie zvládnuteľné, odtrhnúť sa a nevysať ho do poslednej kvapky.“ Bolo zvláštne počúvať len tak o smrti a vražde. Aj keď dal Carlisle svojmu synovi druhú šancu na život, aj tak to z časti bola vražda.

„Je to divné,“ povedala som. „Sedím tu s vami a pokojne sa rozprávame o niečom, o čom som si ešte do nedávna myslela, že to je možné len vo filmoch.“

„Chceš, aby som prestal?“ spýtal sa ma Carlisle. Pozrela som po ostatných. Ich tváre už boli uvoľnené, ale stále tam trochu napätia bolo. Akoby naozaj očakávali, kedy od nich s krikom utečiem.

„Nie, chcela by som počuť všetky vaše príbehy a všetky veci, ktoré sa týkajú vášho sveta a života,“ ubezpečila som ich. Naozaj ma to zaujímalo. Carlisle uvoľnil postoj. Teraz už stál vedľa sediacej Esme a pohladil ju po ramene. Akoby jej dal priestor, aby začala rozprávať ona.

„Máš pravdu, Bella,“ prehovorila Esme. „Náš život je divný, ale my všetci, čo tu sedíme, sa snažíme, aby bol aspoň z časti podobný tomu ľudskému. Deti chodia do školy a my s Carlisleom pracujeme. Do ľudského spoločenstva sa snažíme začleniť, no nie vždy sa nám to darí. To, že nestarneme, je jeden z hlavných dôvodov, prečo sa s ľuďmi príliš nezbližujeme. Často sa musíme sťahovať. Na jednom mieste môžeme zostať tak päť rokov, kým ľuďom príde, že sa nemeníme. A ďalšia vec, ktorá nám vadí, je prostredie. Nemôžeme bývať na slnečných miestach, a tak si vyberáme tie, kde slnko svieti menej. Tak sme sa dostali aj sem do Forks.“

„Slnko vám vadí? Ublíži vám?“ Myslela som, že aspoň jedno tvrdenie o upíroch bude pravdivé a ako sa zdá, tak to bude asi slnko. Ale Esme ma hneď vyviedla z omylu.

„Nie, drahá, neublíži nám. Slnečné lúče nás nespália. Opäť to je mýtus.“ Sklamane som si povzdychla. „Tak prečo naň potom nesmiete?“

„Na slnku žiarime. Slnečné lúče sa od nás odrážajú a my sa trblietame,“ vysvetlila mi Esme. Prekvapene som na ňu vyvalila oči. Trblietajú sa?

„Ako? Mohla by som to vidieť?“ spýtala som sa dychtivo. Esme sa usmiala. „Samozrejme, srdiečko. Raz ti to ukážeme.“

„Ďakujem. A ty Esme, aký je tvoj príbeh?“ Esme si smutne povzdychla. Carlisleova ruka na jej ramene ju chlácholivo pohladila. Esme k nemu zdvihla zrak a usmiala sa.

„Môj príbeh nie je taký zaujímavý ako Carlisleov. Za svojho ľudského života som bola spokojná. Žila som so svojim manželom. Čakala som synčeka a na svete by si nenašla šťastnejšieho človeka. No šťastie mi nebolo súdené. O svojho syna som prišla. Potratila som. Cítila som sa taká prázdna a ani láska môjho muža mi nepomáhala. Nenávidela som sa a cítila som sa menejcenná a zbytočná. Nakoniec som sa rozhodla a siahla som si na život. Skočila som z útesu,“ šepla potichu a mnou trhlo.

„To je mi ľúto,“ povedala som. Vedela som, že to pre ňu asi musela byť veľká bolesť. Čakala som, že bude smutná, ale na Esminej tvári sa ukázal úsmev. Nebol trpký a ani smutný. Bol láskavý.

„Neospravedlňuj sa, Bella. Neľutujem to, čím som sa stala, pretože ak by zo mňa nebol upír, nepoznala by som Carlislea.“ Jej pohľad spočinul na jej mužovi a svojou rukou stisla tú Carlisleovu, stále spočívajúcu na jej ramene. Venovali si pohľad plný lásky. Potom sa Esme pozrela opäť na mňa a pokračovala. „To, že som prišla o dieťa, bolo za môjho ľudského života. Moje telo bolo slabé a nikdy by som dieťa nedonosila. Ako upír deti mať nemôžem, teda nie vlastné, keďže moje telo zamrzlo, ale ja deti mám. Mám ich päť a milujem ich, akoby vyšli z môjho tela.“ Teraz sa pozrela na svoje deti. V jej pohľade bola veľká láska. Bolo vidieť, že ich naozaj miluje. Keď si ich všetkých prezrela a ubezpečila ich o svojej láske, znova pozrela na mňa.

„Aj ty si mi ako dcéra, Bella.“ Jej vyznanie ma prekvapilo. Bolo úprimné a mne vohnalo slzy do očí. Zaklipkala som očami, aby som ich zahnala.

„A aj teba Carlisle zachránil?“ spýtala som sa, aby som odviedla pozornosť od mojich pocitov, ktoré mi spôsobili Esmine slová, ale aj aby som sa dozvedela celý jej príbeh.

„Áno. Carlisle pracoval v našej nemocnici, kam ma priniesli hneď do márnice, ako mi povedal. Boli presvedčení, že nemám šancu prežiť, a tak sa mnou ani nezaoberali. Jediný Carlisle počul tichý tlkot môjho srdca a zachránil ma premenou. Keď som sa po troch dňoch prebudila, aj ja som bola zmätená, ale mala som Carlislea a Edwarda, ktorí mi všetko vysvetlili. Zasvätili ma do tohto nového života. V Carlisleovi som našla svoju životnú lásku a v Edwardovi svojho strateného syna.“ Hoci bol jej príbeh tragický, ona ho brala ako šťastný. Aspoň tak som to pochopila z jej slov. No stále som nepoznala príbehy ostatných.

„A ako to bolo s vami ostatnými?“ Otočila som sa na nich. Znova sa slova ujal Carlisle. Teraz pristúpil k Rosalie. Postavil sa za pohovku na mieste, kde sedela vedľa Emmetta.

„Ďalšia, ktorá k nám do rodiny pribudla, bola Rose. Žili sme s Esme a Edwardom. Ja a Esme sme sa do seba hneď zamilovali a Edward bol sám. Bolo mi ho ľúto a tak, keď som narazil na zomierajúcu Rosalie, myslel som, že by mu mohla byť tým, čo mne Esme. No osud to chcel inak a oni dvaja k sebe pocítili len súrodeneckú lásku,“ vysvetlil mi Carlisle vzťah medzi Rose a Edwardom. Pozrela som na Rose. Tá sa viac pritúlila k Emmettovi a pobozkala ho na líce.

„Ďalšia umierajúca?“ spýtala som sa Carlislea, ale pohľad som venovala Rose. Tá mi na súhlas prikývla.

„Áno, aj ja som umierala. Chceš poznať aj môj príbeh?“

„Určite! Chcem vedieť príbehy vás všetkých,“ uistila som ju. Emmett sa nahlas zasmial.

„Je to lepšie, ako telenovela, že?“ spýtal sa. Na jeho dotaz sa usmiali všetci. Hoci zatiaľ ich príbehy boli tragické a obávam sa, že každý z nich niečo zlé zažil, aj tak to brali v pohode. Mala som pocit, že sa s tým už akosi zmierili.

„Takže,“ začala Rose, „aj mňa našiel Carlisle na pokraji smrti. Je pravda, že som mu nikdy neodpustila, že zo mňa toto urobil, ale už je to dávno a ja som si zvykla. Môj ľudský život bol perfektný. Mala som všetko. Bola som krásna a moja rodina bola bohatá. Patrila som do tej lepšej spoločnosti. V mojom okolí sa pohybovali len tí muži, ktorí niečo znamenali a mali nejaké postavenie. A tak som si mohla vyberať. A ja som si vybrala. Royce King mladší, môj snúbenec, bol syn miestneho bankára - výborná spoločnosť. Aspoň navonok. Že bol v skutočnosti niekto úplne iný, som zistila v posledný deň svojho života. Vracala som sa vtedy od priateľky. Mala som týždeň pred svadbou a bola som šťastná. Royca som vtedy stretla len kúsok od domu. Bol tam so svojimi priateľmi a zapíjal posledné dni slobody. Nebudem ťa zaťažovať podrobnosťami, len ti prezradím, že ma tak doriadili, že som si myslela, že som mŕtva. A ver mi, že som chcela byť. Carlisle ma našiel na ulici, krvavú a podchladenú. Len s poslednými známkami života. Vzal ma k sebe a premenil. Keď som sa prebudila, nenávidela som sa. Nenávidela som všetkých okolo, ale najmä tých, čo mi to spôsobili. A tak som sa im pomstila. Zabila som jedného po druhom a nakoniec som si nechala Royca. Trpel, ale mne sa neuľavilo. Až keď som našla v lese umierajúceho Emmetta, až vtedy som začala žiť. Vtedy som pochopila, čo je láska a že má tento život nejaký zmysel.“ Po týchto slovách ju Emmett objal a privinul si ju do náručia.

„Ale teraz si už šťastná, nie? Máš Emmetta. Milujete sa, čo viac si môžeš priať?“ Rose sa na mňa zahľadela so smútkom v očiach.

„Milujem Emmetta ako nikoho. Je môj život. Ale predsa mi niečo chýba.“ Sklopila zrak a pozrela na svoje ruky. Nechápala som, prečo je smutná. Má predsa všetko. Je krásna ako bohyňa. Má peniaze a neobmedzené možnosti. V Emmettovi má druha na celú večnosť, ktorý pre ňu spraví čokoľvek.

„Vždy som túžila po dieťati. So svojím manželom mať kopec detí. Zostarnúť s ním a pozorovať rásť svoje vnúčence. Po tom, čo sa zo mňa stala upírka, už nikdy nebudem môcť mať deti. Zamrzla som a moje telo so mnou. Načo mi je to všetko, čo mám, keď to, po čom najviac túžim, mi dopriate nie je?“ Emm ju ešte viac stisol v náručí a venoval jej bozk do vlasov. Chlácholivo ju hladil po chrbte. Na toto som nemala žiadne argumenty. Nevedela som, čo povedať, aby pochopila, že ju chápem. Ja som bola vo veku, kedy som nad deťmi nerozmýšľala. Nevedela som, ako sa zachovať, a preto som mlčala. Po chvíli sa na mňa Rose pozrela a usmiala sa. Úsmev som jej oplatila.

„No a teraz som na rade ja,“ spustil Emmett. Odtrhla som teda pohľad od Rose a pozrela som na Emmetta, aby som ho tým posúrila k rozprávaniu. Dúfala som, že jeho príbeh nebude až taký tragický, ako príbeh Rose a Esme. A samozrejme, že to Emm odľahčil.

„Bol som v lese, keď ma Rose našla. Aj ja som zomieral, ale nebolo to až také hrozné. Ja som sa s priateľom vybral na lov. Táborili sme hlboko v lese, keď sa k nám dostal medveď. Môj priateľ sa vtedy zachoval naozaj veľmi hrdinsky,“ vystrel sa Emmett a uškrnul sa. „Ako pravý kamarát zdrhol. Našťastie som ale bol ozbrojený. Svoju pušku som mal pri sebe, tak som sa neobával. Lenže nemohol som tušiť, že sa ten krám zasekne a začne štrajkovať vtedy, keď ho najviac budem potrebovať. Keďže už nebol čas na útek, musel som sa začať brániť holými rukami. Poviem ti, ísť na medveďa bez zbrane len tak nie je žiadna sranda. Radšej to neskúšaj. Neubrániš sa.“ Emmett kýval s hlavou, aby dodal svojim slovám váhu. No mne to prišlo komické, a tak som sa usmievala. A so mnou všetci ostatní.

„Ja to myslím vážne!“ nedal sa Emmett, čo spôsobilo ešte väčší smiech. Emmett sa nahnevane pozrel po svojej rodine. „No ako chcete! Ja nemusím hovoriť nič.“ Odul svoje líca a založil si ruky na prsiach, aby nám dal najavo, že sme ho naštvali.

„Zlatko,“ chlácholila ho teraz pre zmenu Rose, „rozprávaj ďalej a nevšímaj si ich. Bellu určite zaujíma tvoj príbeh. Že, Bella?“ Otočila sa na mňa. Mala som čo robiť, aby som sa už nesmiala. Zahryzla som si do úst z vnútra, aby som utlmila smiech a snažila som sa vážne pokývať hlavou.

„Určite?“ spýtal sa Emmett.

„Áno. Určite chcem poznať tvoj príbeh,“ uistila som ho.

„Tak, dobre. No, nie je to až taká kovbojka. Ide o to, že som od toho medveďa dostal takú ranu, že ma na mieste položil. Celého ma podriapal a pomaly zo mňa unikal život. Určite by som tam vypustil dušu, keby náhodou nešla okolo moja Rose. Tá ma vzala ku Carlisleovi a on ma premenil. Na rozdiel od mojej rodiny, keď som sa ja prebudil, nebol som zmätený.“ Naokolo sa ozvalo odfrknutie, ako dali najavo, že toto mu nežerú. „No, dobre, možno trochu som bol, ale popravde, keď som uvidel Rose, myslel som, že som v nebi a že ona je anjel.“ Jasper sa zachichotal. „No čo? Veď sa na ňu pozri! Je to bohyňa!“ vysvetľoval Jasperovi, ktorý na to asi mal iný názor, pretože si do objatia vtiahol Alice a pobozkal ju do vlasov, akoby chcel Emmettovi dať najavo, v kom vidí bohyňu. 

„A ja som sa tiež pomstil, tak ako moja Rose,“ prehlásil napokon Emmett. Prekvapene som naňho pozrela. „Ja si pochutnávam len na medvedíkoch. Teda, ak je tá možnosť. Teraz sa mi, pre zmenu, už neubránia oni!“ vysvetlil mi svoju pomstu a usmial sa. Nevedela som si predstaviť Emmetta stojaceho proti nejakému medveďovi. Hoci je Emmett vysoký a silák, aj tak sa to nedá predstaviť. Pokrútila som nad tým hlavou, aby som si to z nej vyhnala. Pozrela som na Alice a Jaspera, ktorí zatiaľ mlčky sedeli v objatí.

„A vy dvaja? Vás kto našiel a priviedol do rodiny?“ Alice sa pozrela na Jaspera a ten na ňu. Obaja sa usmievali.

„Tí sa k nám priniesli sami,“ ozval sa Emmett, na čo ho Alice ho spražila pohľadom. „Chceš povedať, že to tak nie je? Vieš čo, Bella?“ Otočil sa opäť na mňa. „Oni si sem nakráčali, akoby sa ani nechumelilo. Dokonca Edwarda, ktorý si vtedy užíval upírsku pubertu, vysťahovali z jeho izby. Verila by si?“ Pobavene som ich pozorovala a usmievala som sa. Konečne opadla tá ponurá atmosféra, ktorá tu panovala po Esminom a Rosinom rozprávaní. Ale aj tak mi niečo vŕtalo v hlave.

„Upírska puberta? Čo to znamená?“ Carlisle si podivne odkašľal. Pozrela som naňho a čakala, že mi to on vysvetlí.

„Vieš, Bella,“ začal ostýchavo. „Od začiatku, ako so mnou Edward žil, sa živil krvou zvierat. Ale prišlo naňho obdobie, kedy chcel žiť svojou pravou podstatou. Túžil sa živiť ľudskou krvou,“ šepol na vysvetlenie. Zhrozene som sa naňho pozrela.

„Ale to si mu nedovolil, že?“ Predstava, že ten nádherný chlapec zabíjal ľudí, mnou zatriasla.

„Ono je to ťažké. Ja som mu nemohol brániť. To, že som ho stvoril, mi nedávalo možnosť riadiť jeho život. Samozrejme, že som sa ho snažil odhovoriť, ale Edward je... tvrdohlavý. A to veľmi.“

„Ako palica,“ rypol si Emmett a zasmial sa.

„Emmett!“ okríkla ho Esme a pohoršene naňho pozrela.

„Mám pravdu, keby nebol taký tvrdohlavý, bol by tu teraz s nami a nie niekde uväznený!“ nedal sa Emm. Jeho slová mi vytvorili pred očami obraz prikovaného mladíka. Znova som ho tam videla. Bezmocného, odkázaného na moju pomoc. Smutne som si povzdychla.

„Ale na jeho obhajobu musím povedať, že zabíjal len vrahov a násilníkov. To ho síce neospravedlňuje, ale k jeho dobru sa musí pripísať, že nezabil nevinného človeka,“ obhajoval svojho syna Carlisle.

„Ako si môžeš byť taký istý, že to všetko boli len vrahovia a násilníci? To si vzal z policajnej stanice nejaký ich zoznam a zabíjal podľa neho?“ Štvalo ma zistenie, že boli takí zaslepení. Nemohli tomu predsa veriť.

„Bella, Edward má dar. Vlastne to je ďalšia zvláštnosť, ktorou sú obdarení niektorí jedinci nášho druhu. Domnievame sa, že je to vlastnosť, ktorú mali už za svojho ľudského života a premenou sa len znásobila alebo vyvinula do dokonalosti. Napríklad Edward dokáže čítať myšlienky. Číta myšlienky každého mysliaceho tvora na tejto zemi. Či už ľuďom, alebo upírom. Veľakrát nás jeho dar zachránil a varoval nás pred nebezpečenstvom. Keď si ľudia začali príliš všímať, alebo sa k nám dostal niekto z nášho druhu a chcel nám uškodiť. Týmto svojím darom sa riadil aj vtedy. V mysli tých násilníkov videl ich predchádzajúce činy a i tie, na ktoré sa práve chystali. Viem, že ho to neočisťuje a ver, že si to uvedomil. Inak by za pár rokov neprišiel späť a nevrátil sa medzi nás. Vtedy ho to veľmi mrzelo, ale chcel sa napraviť a opäť žiť s nami na zvieracej krvi. Dnes by som si trúfol povedať, že jeho sebaovládanie je na tej istej úrovni, ako to moje.“ Z Carlislea bola cítiť hrdosť.

„No, po tých skoro dvadsiatich rokoch... Neviem, neviem,“ opäť sa ozval Emmett. Tentokrát si ho zlostne premeral Carlisle.

„Áno, je pravda, že je mimo už dvadsať rokov, ale nemôžeme vedieť, čo sa s ním po celý ten čas dialo,“ ohradil sa Carlisle. Emmett len pokrčil ramenami. Ticho som ich pozorovala a premýšľala som nad slovami, ktoré Carlisle povedal na Edwardovu obranu. Je možné, že niekto dokáže čítať myšlienky všetkých naokolo? Ak je to naozaj pravda, potom by tento svoj dar mohol využiť a naozaj zabíjať len vrahov. Ale aj tak to boli ľudia. Mal však u mňa plus za to, že si to rozmyslel, vrátil sa k rodine a opäť sa živil len zvieratami.    

„A to máte všetci nejaké dary?“ zaujímala som sa.

„Nie všetci upíri sú nadaní,“ ozval sa tentokrát Jasper. „To len naša rodina je výnimočná!“ Pohľadom prešiel po všetkých členoch. Zastavil sa na Carlisleovi, akoby si pýtal povolenie, že o tom môže rozprávať. Neušlo mi nepatrné prikývnutie od Carlislea, a tak som sa pozrela na Jaspera a čakala na jeho slová.

„Ako som povedal, naša rodina je výnimočná. Nie u každého je to práve nejaká schopnosť, ale o dare by sa dalo hovoriť u každého z nás. Carlisle vie odolávať ľudskej krvi natoľko, že môže pracovať ako doktor a prísť s ňou denne do styku, bez toho, aby to na ňom niekto z ľudí zbadal. Takže je to určite dar. Esme má dar materskosti. Všetkých nás bezmedzne miluje, akoby sme boli jej vlastní. Rose je neuveriteľne krásna a rodinne založená. Pre ňu by sa rozdala a za ňu položila svoj život. Emmett, ten je neuveriteľne silný. To sú dary, ktorými naši členovia vynikajú, no a potom sú to schopnosti. Edward číta myšlienky. Alice,“ pozrel na svoju lásku, „tá vidí budúcnosť a ja cítim a ovládam pocity všetkých naokolo.“

„Cítiš pocity?“ Prikývol. „To preto sa vždy tak podivne tváriš?“ Jasper sa zasmial.

„Nie je to ľahké, cítiť to, čo cítia všetci naokolo. Ale ak narážaš na moju skrivenú tvár v škole, nie je to vždy o pocitoch. Ide o to, že ja som mal inú výchovu, ako moji súrodenci. Na zvieracej krvi som oproti nim len veľmi krátko a ľudskou krvou som sa živil skoro pol druha storočia.“ Jeho pohľad sa upriamil do mojich očí. Trochu ma pri tom striaslo. Teraz naozaj pôsobil hrozivo a neuľahčoval mi to.

„Takže teba nepremenil Carlisle?“ Znovu prikývol, ale teraz ma utvrdil v tom, že som mala pravdu.

„A ako si sa stal... upírom?“ To slovo sa stále ťažko vyslovovalo. Už sme sa tu o ich životoch bavili pár hodín a nad lesom sa pomaly začal znášať súmrak, ale stále mi to prišlo divné. Sama seba som nechápala, že tu tak pokojne sedím a počúvam ich. Možno bola moja reakcia divná, ale nevedela som sa zachovať tak, ako by to urobila väčšina ľudí. Mňa ich životy fascinovali, nie ľakali. V tomto som vždy bola divná.

„V tom čase som bol v armáde. Bol som najmladším majorom Texaskej kavalérie. Zúrila vojna juhu proti severu. Že sa odohráva aj iná vojna, a to vojna medzi upírmi o územia, to nikto netušil. Teda okrem nich. Bol som práve na ceste z malého mestečka, kde som evakuoval ženy a deti do bezpečia. Vracal som sa k jednotke, keď som ich stretol. Boli tri. Tri krásne ženy, sami na ceste. Ihneď som sa pri nich zastavil a ponúkol im svoju pomoc. Netušil som, čo sú zač. Až keď som sa po troch dňoch bolesti prebudil a Maria mi vysvetlila, čo sa so mnou stalo. Ona vytvárala armádu novorodených upírov. Vieš, náš druh nie je nikdy viac silnejší, ako prvý rok po premene. Vtedy nám v žilách koluje naša ľudská krv a mi máme neuveriteľnú silu. Preto si starí upíri vytvárali takéto armády. Používali ich na boj proti ľuďom aj proti svojim. Maria mala záujem o územia na juhu, a preto potrebovala niekoho, kto jej ich bude cvičiť. Vybrala si mňa. S mojou schopnosťou, cítiť a ovplyvňovať pocity, som jej bol veľmi nápomocný. Bola to nikdy nekončiaca práca, pretože ich nikdy nenechala prežiť viac ako prvý rok. Mojou úlohou bolo sa ich zbaviť. Cítil som všetko, čo oni, keď zomierali. Bol som jej bábka. Myslel som si, že to je láska, ale ona ma len využívala. Keď som si to uvedomil, zmizol som a túlal sa svetom, až som prišiel do jedného hostinca, kde som ju uvidel.“ Pozrel sa s láskou na Alice. „Sedela pri bare a keď som vošiel, pristúpila ku mne a oslovila ma. Nikdy som nič krajšieho nevidel. Ona je moja bohyňa.“ Teraz sa pozrel na Emmetta s úškrnkom na perách. Alice si však vyžiadala jeho pozornosť tým, že ho pohladila po tvári. Otočil sa k nej a pobozkal ju na líce.

„Nechal si ma dlho čakať. Chodila som tak viac, ako dva týždne, než si sa objavil,“ hrane mu vyčítala Alice.

„Dobre, dobre, vy dve hrdličky,“ štuchol si Emmett do Jaspera. Ten sa tomu len pousmial.

„A ako ste sa dostali sem? Ako ste vedeli o Carlisleovi? A prečo ste k nim vlastne prišli?“ sypali sa zo mňa otázky.

„To ja,“ povedal Alice. „Mala som videnie, že existuje upír, ktorý sa živí krvou zvierat. Žije so svojou rodinou a dokonca sa pohybujú medzi ľuďmi. To ma presvedčilo.“

„A ako si sa stala upírkou ty? Teba kto premenil?“ Alice sa smutne usmiala.

„Ja to neviem,“ šepla. „Pamätám si len to, že som sa jedného dňa prebudila sama a bola som upírkou. To predtým je len tma. Nič viac.“ Pokrčila plecami. „Ale netrápi ma, že si na svoj ľudský život nepamätám a nemám žiadne spomienky. Možno je to tak lepšie, aspoň nemám za čím smútiť. Moje vízie prišli hneď po mojej premene. Vedela som, že nájdem Jaspera a už nikdy nebudem sama. A vedela som, že nájdem Carlislea a jeho rodinu, ktorí nás medzi seba príjmu a budeme jedna veľká šťastná rodina. Preto som sa od začiatku živila krvou zvierat a nebola som zmätená. Keď som konečne našla Jaspera, vyhľadali sme spolu Carlislea a nasťahovali sme sa sem.“

„Ale keď máš tie vízie... Musela si vidieť aj mňa. Musela si vedieť, že prídem. A musela...“ Náhle mi hlavou prebehla myšlienka. To ich správanie sa ku mne. Alice musela vedieť. Preto sa ku mne tak správali. Preto boli milí. Vedeli, že mám sny o ich bratovi. Vedeli, čo to znamená.

„Vy ste to všetko narafičili! Našili ste to na mňa!“ Vyskočila som z kresla. Bola som naštvaná. Vrelo to vo mne. Oni ma podviedli. Od začiatku vedeli, kto som. Od začiatku vedeli, že sa mi sníva s ich bratom. Čo odo mňa chcú? Chcú, aby som riskovala a vybrala sa za ním? Chcú ma využiť?

„Bella, tak to nie je,“ ohradila sa Alice a tiež vstala z pohovky. „Áno, vedela som, že prídeš. A tiež som vedela, že len ty ho môžeš zachrániť, ale...“

„Nie! Nič nehovor! Ja nebudem bábkou vo vašej hre!“ skočila som Alice do reči. Rýchlo som prebehla po všetkých pohľadom. Zrazu som dostala strach.

„Odchádzam! Nebudem tu už ani minútu! Chceli ste ma podlo využiť. Toto vám neodpustím!“ Rozbehla som sa k dverám. Čakala som, že mi niekto z nich bude brániť, ale nikto mi nezastal cestu. Na chodbe som si vzala svoje veci a vybehla som z domu. Nasadla som do auta, naštartovala a rýchlo sa vydala domov. Už nikdy s nimi nechcem mať nič spoločné. Chcem byť od nich preč najrýchlejšie, ako sa len dá. 

Ďakujem, že ste si počkali. A ďakujem za komentáre pod kapitolkou. Potešili ma. Vlastne vy ste ma potešili - že vôbec poviedku čítate a že máte záujem o ďalšie časti. 

Tá dnešná skončila nečakane. Popravde, ani ja som netušila, čo Bella urobí. Veď to poznáte. Píšete a píšete, chcete tam dať niečo svoje, no tie postavy si aj tak všetko robia po svojom, nech sa snažíte akokoľvek. Tak presne toto sa mi teraz stalo. Bella si skrátka zdrhla a ani sa ma nepýtala, či môže. :)

Čo myslíte, ako by to malo pokračovať ďalej?

Vaša GCullen. :) 

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezvratné stretnutie - 11. kapitola: