Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » (Ne)opätovaná láska - 1. kapitola

26.01.2013 (16:15) • Alexa215 • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1958×

Sedela som na posteli v tureckom sede a pred sebou som mala položený môj notebook, ktorý som dostala minulý rok na narodeniny. Otvorila som ho a zapla. Po chvíli sa zapol. Otvorila som internet a išla na Facebook. Mishell ma donútila sa tam zaregistrovať. Prihlásila som sa. Žiadne novinky a žiadne správy. Pozrela som sa na svoj profil. Na profilovej fotke som bola ja a Mishell. Počet priateľov: jeden. A to je Mishell. Mishell je moja jediná kamarátka. Rozprávame si všetko. Len nevedela o tom, že milujem Edwarda. Edward... Tie jeho smaragdovo zelené oči, bronzové vlasy rozhádzané na všetky strany,... On bol proste nádherný. Pleť mal bledú ako ja.

O minútu mi prišla žiadosť o priateľstvo. Kto to môže byť? Otvorila som to. Kto iný, ako moja mama. Povzdychla som si a žiadosť prijala. Pozrela som sa na jej profil. Na profilovke bola ona a Phil. Šťastní a zamilovaní. Ja som len zamilovaná.

Niekto zaklopal na dvere a otvoril ich. Dnu nakukla mama.

„Bella, s Philom ideme na pláž. Pridáš sa? Môžeš zavolať aj Mishell?“ spýtala sa nadšene a usmiala sa. Iba som prikývla. „Budem dole,“ dodala a zavrela dvere. Zaklapla som notebook a načiahla sa po telefóne. Vyťukala som Mishelline číslo a zavolala. Dlhšie to zvonilo a už som chcela zložiť, keď sa ozvala.

„Ahoj, Bella,“ ozvala sa.

„Ahoj, Mishell! Nechcela by si ísť na pláž?“ spýtala som sa.

„Prepáč, teraz nemôžem,“ povedala po chvíli. Akoby nevedela, čo povedať. Žeby ju už otravujem. To nie.

„Dobre, tak inokedy,“ povedala som sklamane.

„Môžem prísť zajtra. Ešte sa ozvem. Ahoj,“ povedala a zložila.

„Ahoj,“ šepla som, aj keď ma už nepočula. Nemotorne som sa vypotácala z izby a zišla na prízemie.

„Ideš?“ zavolala na mňa mama z kuchyne.

„Nie. Mishell teraz nemôže. Ostanem doma,“ povedala som a vošla do kuchyne. Práve umývala riad. Utrela si ruky do utierky a prešla ku mne.

„Vážne nejdeš?“ spýtala sa. Pokrútila som hlavou. „Dobre,“ šepla a pohladila ma po vlasoch, akoby som bola malé dieťa. Odišla k dverám, zamávala mi a s Philom vyšli von. Vrátila som sa do svojej izby. Otvorila som posuvné dvere na balkóne a oprela sa o nich. Slnečné lúče dopadli na moju pokožku. Vonku bolo teplo. Teplo, ktoré som zbožňovala. Preto žijem tu s mamou, a nie s otcom v meste, v ktorom neustále leje. Hlavou mi behali rôzne myšlienky, ale vždy som napokon skončila pri Edwardovi. Raz mi povedal čau, keď si musel sadnúť ku mne na biológii. Vtedy si ma prvýkrát všimol. S rodičmi sa tu presťahoval pred mesiacom z Chicaga.

Začínalo mi byť veľmi teplo, tak som sa skryla dnu. Aj napriek tomu, že som niekedy chodila vonku na slnko, bola som bledá ako albín. Urobila som si domáce úlohy a naučila sa. Pohľad mi padol na hodiny na stene. Pol piatej. Začula som štrnganie kľúčov. Už sa vrátili. Mama sa spoza dverí pozdravila a oznámila, že sú doma. Akoby som to nevedela. Rozhodla som sa, že pôjdem uvariť večeru. Mama veľmi nevarí. A keď sa o to pokúsi, dopadne to hrozne. Vyšla som z izby a vybrala sa do kuchyne. Pripravila som špagety s kečupom a syrom. Zavolala som Phila a mamu na večeru. Chutila im. Po jedle som sa vrátila do izby a opäť šla na Facebook. Do kolónky hľadať som zadala Edward Masen. Našlo mi ho. Edward Anthony Masen. Pozerala som si jeho profil a zadívala sa na jeho profilovku. Omylom som klikla na Poslať žiadosť o priateľstvo.

„Do čerta!“ zanadávala som hlasno. Sakra! Sakra! Sakra! Ako sa to dá zrušiť? To sa môže stať iba mne. Určite to bude ignorovať. No o pol minúty mi prišla novinka, v ktorej písalo Edward Anthony Masen prijal vašu žiadosť o priateľstvo. Šokovane som otvorila ústa, ale hneď som ich aj zavrela. Určite je to len kvôli tomu, aby mal viac priateľov.

„Stalo sa niečo?“ ozvalo sa od dverí. Rýchlo som zatvorila notebook a pozrela sa smerom k dverám. Mama. Často sa chodí na mňa pozerať a robí si o mňa starosti. Vraj by som si mala nájsť viac kamarátov, a že by som mala chodiť často von. Podľa nej som opustená. Lenže mne samota nevadí. Ja ju niekedy aj vyhľadávam.

„Nie, nič,“ povedala som stroho. Mama iba stiahla obočie a odišla. Vydýchla som si a odložila notebook na písací stôl. Bude iba šesť hodín. Nemala som čo robiť. Ako iné dni. Zobrala som svoju obľúbenú knihu Búrlivé výšiny. Ľahla som si na posteľ a začala čítať.

„Nechceš inú knihu? Túto čítaš snáď stýkrát. Určite ju celú vieš naspamäť,“ povedala mama, ktorá sa tu práve zjavila, a sadla si ku mne na posteľ.

„Ja mám túto rada. A celú naspamäť ju neviem. Iba tri štvrtiny,“ oponovala som a položila knihu nabok. Mama sa zasmiala a potom si povzdychla.

„Bella, si osamelá...“ začala, no prerušila som ju a sadla si.

„Mami, s týmto už nezačínaj. Mne samota nevadí.“

„Dobre. A čo chlapci? Na škole sa ti žiaden nepáči?“ spýtala sa.

„Mami,“ povedala som znudene. Na to sa ma pýta skoro každý deň.

„Dobre,“ povedala, postavila sa a odkráčala k dverám.

„Mami?“

„Áno?“ povedala zaujato.

„Nemusíš ma kontrolovať každých desať minút,“ povedala som. Iba na mňa mrkla a vyšla z mojej izby. Vtom zazvonil môj mobil. Postavila som sa a prešla k písaciemu stolíku, na ktorom bol položený. Pozrela som sa na displej.

„Mishell,“ šepla som a usmiala sa. Zodvihla som to. „Ahoj, Mishell,“ pozdravila som sa.

„Ahoj, Bella! Prepáč, že som dnes nemohla prísť. Čo tak zajtra?“ opýtala sa.

„Nevadí. Super. O ktorej?“

„Môžem prísť okolo desiatej?“

„Samozrejme. Budem ťa čakať. Tak... Ahoj,“ povedala som.

„Ahoj,“ povedala a zložila. Mishell je blondínka a chodí so mnou do toho istého ročníka. Ako aj Edward. Je zábavná. Sme kamarátky už tri roky. Neviem, čo by som si bez nej počala. Bola to moja jediná kamarátka.

Mobil mi zapípal a oznámil, že je vybitý. Zapojila som ho do nabíjačky. Podišla som k skrini a vybrala z nej tielko a kraťasy. S tým v ruke som vyšla z izby a zatvorila sa do vlastnej kúpeľne, ktorá bola oproti mojej izbe. Osprchovala som sa, prezliekla sa a umyla si zuby. Keď som bola hotová, vrátila som sa späť do mojej izby. Ľahla som si na posteľ a ďalej čítala knihu, až som zaspala.

Zobudil ma budík. Vypla som ho. Nenávidela som ten zvuk. Ale aspoň ma zobudí. Sedem hodín ráno. Nedeľa. Dnes príde Mishell. Jediná pozitívna vec. Vypotácala som sa z postele. A aj z mojej izby. Zišla som natešene do kuchyne. Vybrala som cereálie, mlieko, misku a lyžicu. Do misky som naliala mlieko a nasypala cereálie. Mlieko a cereálie som odložila a misku s lyžicou som položila na stôl. Sadla som si zaň a začala jesť. Keď som dojedla, umyla som to a išla sa prezliecť. Obliekla som si riflové kraťasy a tričko s krátkym rukávom. Umyla som si zuby a učesala sa. Vybrala som sa na terasu pred domom. Našla som tam mamu, ako cvičí jogu.

„Dobré ráno,“ pozdravila som sa a usmiala sa. Mama sa na mňa pozrela.

„Dobré! Čo si taká natešená?“ spýtala sa zaujato.

„Dnes príde Mishell,“ odpovedala som.

„Aha! Už mi to je jasné,“ povedala a zasmiala sa, a ďalej sa venovala svojej joge. Sadla som si do prúteného kresla a dívala sa na more. Bývame v dome neďaleko pláže, kde často chodíme. Aj s Mishell. Narodila som sa vo Forks, ale s mamou sme sa od otca odsťahovali do Phoenixu, keď som mala štyri roky. Do dvanástich som k nemu chodila cez letné prázdniny na dva týždne. Keď som mala štrnásť, mama si našla Phila a vydala sa zaňho. Potom sme sa presťahovali sem – do Jacksonvillu. S otcom nie som často v kontakte. Možno mu zavolám. Raz za rok, a to na Vianoce, k nemu chodím na tri dni. Nerada tam chodím, lebo je tam zima. A často prší. No tam prší každý deň. Proste neustále. Ale zato sa mi tam páčia tie zelené lesy. Mama pracuje v materskej škole a Phil je psychológ.

„Bella, volala ti Mishell,“ ozval sa Phil. Obzrela som sa k dverám a uvidela Phila. Podal mi môj mobil. Dúfam, že Mishell nechce zrušiť. Tak veľmi sa teším, že príde.

„Vďaka,“ povedala som a rýchlo vošla do obývačky. Jeden zmeškaný hovor, hlásil môj mobil. Vytočila som Mishelline číslo. Pri tom som si všimla, že už bolo deväť hodín. Zodvihla to.

„Ahoj, Bella,“ ozvala sa ako prvá.

„Ahoj, Mishell.“

„Nevadí, ak prídem skôr?“ opýtala sa a mne spadol kameň zo srdca.

„Nevadí,“ odvetila som.

„Dobre. Tak prídem o pol desiatej. Ahoj,“ oznámila a zložila. Jupí! Bude tu skôr! To je skvelé! Takže mám ešte pol hodiny. Čo budem robiť? Mrknem sa na Facebook. Chodím tam iba ak nemám, čo robiť. Prišla som do svojej izby a sadla si za písací stôl. Otvorila som notebook. Včera som ho zabudla vypnúť. Stále tam bol otvorený Facebook. Mám troch priateľov. To je rekord.

Začala som písať nový príbeh. Dúfam, že sa Vám bude páčiť. Táto kapitola bola iba taká úvodná. :)

P.S.: Edward je človek. A upíri sa tam objavia až neskôr. :)

Autor: Alexa215 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek (Ne)opätovaná láska - 1. kapitola: