Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Minulosť verzus prítomnosť - 5. kapitola

04.02.2012 (08:00) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1827×

Minulosť verzus prítomnosť

Minulosť – Renesmee

5. kapitola

Pohľad Bella:

Prebudila som sa nádherne oddýchnutá. Za oknami si práve razilo cestu slnko. Vykúkalo spoza hustých mrakov a dávalo všetkým na vedomie, že dnes mieni dominovať oblohe. Usmiala som sa a obzrela sa po izbe. Pohľad sa mi zastavil na detskej postieľke. Moja dcérka! prebehlo mi mysľou. V tom okamžiku som sa už skláňala nad postieľkou. Zrazu ma prepadla panika. Posteľ zívala prázdnotou, ten malý uzlíček, ktorý som včera chovala v rukách, tu chýbal. Rozbehla som sa domom a hľadala svoju dcéru. Nikde som ju však nenachádzala. Rozrazila som dvere do kuchyne a vydýchla si: „Tu ste!“

„Ježiš, Bella! Mohla by si sa prestať zjavovať ako duch? Chceš, aby ma z toho porazilo? Nezaškodilo by ti správať sa ako človek!“ okríkol ma otec.

„Ale ja už nie som človek, ocko.“

„To som si všimol,“ ohradil sa.

„Ahoj, srdiečko!“ pozdravila som svoj poklad a mierila si to k nim.

„Šípková Ruženka sa nám konečne prebudila. Už bolo na čase. Tvoja dcéra sa ťa už nevie dočkať.“ Naoko ma pokarhal.

„Aká Šípková Ruženka? Čo je na tom, že som konečne prespala celú noc, zas až tak veľa sa toho nestalo,“ odpovedala som mu urazene.

„Celú noc, celý deň a znova celú noc...“ vymenúval Charlie.

„Čože? Chceš mi povedať, že som spala celý deň a dve noci v kuse?“ Charlie len prikývol.

„Je na čase dať malej raňajky. Posaď sa s ňou na pohovku a ja jej zatiaľ prichystám mliečko.“ Usmial sa na náš pokladík a už mi ju podával do rúk.

„Ďakujem, ocko,“ poďakovala som za všetko, čo pre mňa urobil. Charlie to očividne pochopil, lebo len mávol rukou na znak toho, že to ani nestojí za reč. Posadila som sa s malou na pohovku a kým sme čakali na mliečko, začala som si ju obzerať.

Po chvíli už nado mnou stál Charlie s fľaškou v ruke. Ovanula ma už známa vôňa. Nedôverčivo som si fľašku obzrela a privoňala k nej.

„Čo to má znamenať?“ vykríkla som.

„No čo? Čo si myslíš, že to asi je? Predsa raňajky pre malú!“ odpovedal prekvapene.

„Je v tom krv!“ konštatovala som.

„Neviem, či si si všimla, ale táto mrška má za ocka upíra a čím sa živia upíri? He? Žeby krvou? Tak je to asi logické, nie? A pokiaľ viem, krv je aj v tvojom jedálničku. A koho zásluhou? Mojou asi nie, že?“ spustil na mňa otec.

„Prepáč,“ ospravedlnila som. „Len ma to akosi nenapadlo, že ju bude vyžadovať.“

„Ona nám je princeznička veľmi podobná tatinkovi,“ zašušlal otec smerom k malej.

„Ozaj, ocko, a už si ju pomenoval?“

„Nie. Toto je tvoja starosť! Ja ju volám princeznička a keď ma naštve - čo teda ona veľmi dobre vie, že? Tak vtedy je upírča.“ Hodil namrzený pohľad na moju dcéru. „Mala by si jej nejaké meno vymyslieť. A strč jej tú fľašku konečne do úst, lebo začne ziapať ako na raty. Mal som tú česť, nič príjemné, ver mi,“ upozornil ma na fakt, že fľašku stále zvieram v rukách a ten malý poklad k nej naťahuje svoje malé rúčky.

Kým malinká papala, rozmýšľala som aké meno jej dať. Bola výnimočná, nie len svojou podstatou, ale aj svojou krásou. Premýšľala som nad rôznymi klasickými menami, ale nič mi k nej nesedelo. Chcelo by to niečo neobyčajné, čo by vystihovalo práve ju. Chcela som, aby som pri pohľade na ňu spomínala nie len na jej otca, ktorému akoby z oka vypadla, ale aby som si spomenula na celú moju rodinu.

„Renesmee...“ vydýchla som.

„Čo?“ Pozrel na mňa prekvapene Charlie.

„No Renesmee, tak sa bude volať,“ vysvetlila som mu.

„To už je čo za meno? Prečo musíš byť vo všetkom taká komplikovaná? Tebe nestačia obyčajné mená? Čo takto Veronica, Joanna, Maria? Skrátka niečo normálne. Predstav si, že na ňu budem niekde na pieskovisku kričať: „Renesmee, zlatíčko, prestaň hádzať piesok do toho chlapčeka!“ To teda už len znie!“ Krútil otec hlavou.

„Oci, ona je výnimočná! Nemôže mať obyčajné meno. Možno je jediná svojho druhu. Preto chcem, aby aj jej meno bolo výnimočné.“

„A čo je práve na tomto mene také výnimočné?“ dožadoval sa vysvetlenia.

„Je to spojenie mien našich matiek, mojej a Edwardovej. Renée a Esme. A jej druhé meno bude Carlie – ako Carlisle a Charlie. Vaše mená znejú podobne. Renesmee Carlie Swanová.“ Usmiala som sa na ňu.

Teraz sa už Charlie usmieval. Bol to jasný súhlas, ale myslím, že ho viac potešilo, že som tam zahrnula aj jeho.

„Myslím, že máš pravdu. Ona je výnimočná a to meno k nej pasuje. Je pre ňu priamo ako stvorené. Tak čo Nessie, páči sa ti meno, ktoré ti maminka vymyslela?“ Naklonil sa k Renesmee.

„Aká Nessie?“ zakričala som.

„Veď skratka, aj teba volám Bella. Hádam si nemyslíš, že ju budem trápiť celým tým dlhým menom. A Nessie k nej pasuje ešte viac.“ Musím uznať, že táto skrátenina bola pekná, znela tak milo a malinkú vystihovala. Medzitým už Nessie dopapala mliečko. Odložila som fľašku a podvihla si malú, aby si mohla odgrgnúť.

„Tak asi by sme mali maminke porozprávať, čo sme tu bez nej robili. Čo ty na to, Nessie? Povieš jej to ty alebo to necháš na mňa?“ Otočil sa Charlie smerom k Ness, ktorá sa hlasno rozosmiala. Asi už začína blázniť, strávi jeden deň sám s dieťaťom a už to na ňom zanechá následky. Čo s ním bude po pár rokoch?

„Oci, ona má dva dni, čo myslíš, koľko mi toho narozpráva?“

„Len aby si nebola prekvapená!“ Hodil po mne lišiacky výraz a otočil sa opäť na Nessie. „Nechám to na teba zlatko, ja by som jej to určite tak podrobne nepovedal.“ Tak toto už ma vydesilo. Prisunula som si malú k sebe s úmyslom začať ju chrániť pred tým šialencom vlastným telom. Nessie sa mi v náručí pomrvila a naťahovala ku mne rúčky, chytila som tú jej a chcela začať Charliemu nadávať, „Tati, ty už...“ náhle som sa zasekla.

Pred očami sa mi začali mihať obrázky – ja, ležím na zemi, držím Ness v náručí a usmievam sa na ňu – Charlie chystá fľašku s mliekom - Charlie sa rozčuľuje, že Nessie odmieta jesť - Charlie prináša novú fľašu, z ktorej ide sladká vôňa - znovu ja na posteli ako spím - Charlie ukladá Ness do postele - ja vrážajúca do dverí do kuchyne.

Obrázky sa mi mihali jeden za druhým vo veľkej rýchlosti. Prekvapene som na to všetko pozerala, neschopná vyriecť zo seba nič zrozumiteľné.

„Čo to...?“ to bolo to jediné, čo zo mňa vyšlo.

„Vravel som ti, srdiečko, že ten pohľad bude stáť za to.“ Zasmial sa Charlie smerom k Nessie a mne znova pred očami prebehol obraz – ja s vypúlenými očami, prekvapene hľadiac na svoju dcéru. Keď som sa vrátila späť na zem a pozrela na tých dvoch ako sa škeria, rozosmiala som sa aj ja.

A tak som zistila, že moja dcéra je výnimočná vo veľmi veľa ohľadoch. Dni strávené s Nessie boli zaplnené množstvom aktivít. Môj život stratil stereotyp, stále sme niečo museli spolu podnikať.

Jedného dňa prišiel Charlie domov z mesta s tým, že si našiel prácu ako policajt na miestnom oddelení. Videl, že som stále zamestnaná Nessie, a tak už nemal strach nechať ma samú doma. Každé ráno odchádzal do práce, kde trávil väčšinu svojho dňa a večer sa vracal k nám. Spolu sme sa vždy najedli, on sa pohral so svojou vnučkou. Na chvíľu si sadol k televízoru, aby si pozrel svoj obľúbený športový zápas, a potom neskoro večer zaľahol do postele. Toto sa opakovalo dookola, až na dni, kedy mal Charlie v práci voľno, vtedy sme spolu chodili do lesa na prechádzky. Párkrát sme s ním dokonca s Nessie zašli na ryby, alebo sme sa spolu všetci traja vybrali do mesta na nákupy. Ale keďže Nessie rástla veľmi rýchlo – už ako ročná vyzerala na tri roky – museli sme výjazdy do civilizácie obmedziť na minimum, aby sme príliš nelákali na seba pozornosť.

Nessie bola veľmi učenlivá, všetko ju zaujímalo. Skoro každá jej veta začínala – „Mami a prečo...?“ Bolo to všetko len množstvo otázok a množstvo odpovedí. Ale stále ma to bavilo a vedela som, že ma to ani nikdy neomrzí.

Nessie, tak ako aj ja, jedla ľudské jedlo, samozrejme, potrebovala aj krv, ale bolo to čím ďalej menej často. Nakoniec sa jej tak ako aj mne, zredukoval prísun krvi na raz za dva týždne. Na slnku sa trblietala, ale len o niečo viac ako ja, a, samozrejme, to ľudské oko nezahliadlo. Keď sme sa počas slnečných dní spolu s Nessie bláznili vonku a dohadovali sa, ktorá z nás žiari viac, Charlie nad nami len nechápavo krútieval hlavou. Tomu sme sa vždy nahlas rozosmiali.

Takisto bola rýchlejšia ako ľudia, lepšie počula a aj videla. Poloupírske znaky boli viditeľné na nás oboch. Myslela som si, že po pôrode sa mi to stratí a ja bude opäť obyčajná, ale všetky schopnosti mi zostali.

Ale trápila ma jedna vec. Pri pohľade na to ako Ness rýchlo rastie, som dostala strach, že takýmto spôsobom bude o pár rokov vyzerať staršia ako Charlie. Budem sa prizerať ako jej šedivejú vlasy, ako sa jej postava pod náporom rokov ohýba do predklonu a stráca svoju pružnosť. Bola to obava, ktorá ma prenasledovala každé ráno, keď som ju zahliadla.

Stále som dúfala, že sa niečo zmení. Bolo predsa skoro robiť unáhlené závery. Často som sa o tom rozprávala s Charliem. Ten ma len utešil, že to tak určite nebude.

„Veď sa pozri na seba. Je to viac ako rok, čo sa Nessie narodila a ty si sa od toho dňa ani trochu nezmenila. Stále si úplne rovnaká. Rovnako krásna, nepribrala si ani kilo, hoci sa niekedy prepchávaš s Nessie sladkosťami, tvoje vlasy už nenarástli ani o centimeter, na tvári ti nepribudla ani jedna vráska, hoci máš stále veľa starostí. Myslím, že sa tvoj vek zastavil na osemnástich a tam už aj zostaneš,“ vyslovil svoj názor Charlie s trochu smutným výrazom na tvári.

Viem nad čím premýšľal. Tak ako som sa ja bála, že mi Nessie zostarne a umrie, tak sa on bál, že mi zostaneme nezmenené a on nás opustí. Nechcela som prísť o Charlieho, ale ani som netušila ako mu pomôcť. Preto som sa radšej zapovedala a tieto pochmúrne myšlienky uzamkla na dno svojej mysle.

***

Dnes Nessie oslavuje svoje druhé narodeniny. Výzorom a zmýšľaním už má síce šesť, ale stále je to moja malá princeznička.

„Stávaj, zlatko! Všetko najlepšie! Dnes máš narodeniny!“ budila som svoj malý poklad.

„Huráá! Narodeniny! Bude veľká torta a kopec darčekov!“ Vyskočila Ness natešene z postele.

„No neviem, či bude kopec darčekov. Poslúchala si celý rok, mladá dáma?“ naoko som ju pokarhala.

„Poslúchala! Naučila som sa čítať a počítať, viem pekne kresliť a svoju mamičku a dedka poslúcham na slovo!“ bránila sa. V tomto mala pravdu. Čítať a počítať sa naučila pred pol rokom. Odvtedy je zahrabaná v knižkách skoro celý deň. Niekedy je problém vytiahnuť ju von na vzduch. A kreslí ako malý umelec, jej obrázky – moje a Charlieho portréty, obrazy okolitej krajiny – nám zdobia celý dom.

„Tak to si potom určite zaslúžiš veľa darčekov. Ale teraz rýchlo, bež sa umyť a obliecť! Najeme sa a pôjdeme upiecť veľkú tortu, keď príde večer dedko Charlie domov, urobíme si veľkú oslavu.“ To už Nessie na nič nečakala a s výskotom bežala do kúpeľne.

„Počkám ťa dolu!“ zakričala som za ňou. Nachystala som jej šaty a vykročila do kuchyne pripraviť raňajky.

Po chvíľke už Nessie sedela oblečená za stolom a raňajkovala.

„Mami a ako bude vyzerať torta?“ spýtala sa so záujmom.

„Neviem. Akú by si chcela? Čo tak knižku? Máš ich rada. Alebo bábiku?“ vyzvedala som.

„Bábiku nie! To je pre malé deti. Chcela by som klavír.“ Nechápavo som sa na ňu pozrela. Klavír? Ako na to prišla?

„Prečo práve klavír?“ vyzvedala som.

„Videla som ho minule v telke. Jeden ujo na ňom hral, bolo to úžasné. A...“ zašepkala.

„A čo, srdiečko?“

„A sníva sa mi o tom. Som v dome, ktorý nepoznám, ale cítim sa tam ako doma. Kráčam po chodbe a zdola sa ozýva klavírna hudba. Schádzam po schodoch a tam vo veľkej bielej miestnosti sedí chlapec za klavírom a hrá. Tá pieseň sa rozlieha celým domom, je tak neuveriteľne krásna a jemná. Znie ako pohladenie. Pristúpim k tomu chlapcovi bližšie, on sa otočí a usmeje sa na mňa. Je krásny ako anjel. Má také postrapatené vlasy rovnakej farby ako ja a krásne zlatisté oči. Pritiahne si ma k sebe, posadí na stoličku a povie: „Tá pieseň bola pre teba Nessie. Je to tvoja uspávanka. Aj mamička má svoju, tak musíš mať svoju aj ty.“ A potom sa to všetko stratí. Čo to znamená, mami?“ Pozrela na mňa svojimi čokoládovými očkami, v ktorých sa zaleskli slzičky.

„Vieš mi ukázať ako ten chlapec vyzeral?“ Vedela som, čo uvidím a tušila som, že sa staré rany rozjatria. Ale tak veľmi som znova chcela uvidieť jeho tvár, chcela som vedieť, či si ju pamätám. Čo ak sa zmenil, je iný?

Nessie ku mne natiahla rúčku, priložila ju na moju tvár a mne sa pred očami zjavil jej sen. Všetko bolo také známe. Tie miestnosti - akoby som bola vo vile Cullenovcov. Jasne som počula zvuky tej nádhernej melódie, bola taká nádherná a bola ako stvorená pre našu dcéru, presne ju vystihovala. Náhle sa predo mnou objavila bledá miestnosť a v nej sedel on. Pootočil sa a usmial sa tým svojim pokriveným úsmevom. Zahliadla som ako si našu dcéru s láskou privinul k sebe a počula som ako sa jej nežne prihováral. Bolo z neho cítiť tú lásku a nehu, ktorou vždy zahŕňal mňa.

Odtrhla som sa od Nessie a utiekla von za dom, kde som sa schúlila pod veľkým dubom. Obmotala som si paže okolo hrude v snahe zastaviť tú bolesť, ktorá sa navrátila. Bolo tak príjemné a zároveň skľučujúce vidieť znovu jeho tvár, ktorá sa vôbec nezmenila. Stále bol rovnako krásny. Slzy si predrali cestu von a v malých potôčikoch brázdili moju tvár. Moja hruď sa zdvíhala pod náporom vzlykov, ktoré mnou otriasali. Celé moje telo bolo akoby spaľované ohňom. Znovu som prechádzala tým sebatrýznením. Tak veľmi som túžila po jeho dotykoch, po jeho bozkoch, po slovách lásky, ktoré mi šepkával. Ale všetko je preč. Odišiel.

Odišiel a opustil ma so slovami, že pre mňa nie je dosť dobrý. Ale ja viem, že to boli len reči. To ja som nebola dosť dobrá preňho. Nemohla som sa rovnať anjelovi. Staré spomienky sa navracajú...

Neviem ako dlho som tam ležala a utápala sa v bolesti. Nechcela som sa už z toho sveta zahaleného tmou nikdy dostať. Nikdy z neho vyjsť, pretože len tam som videla jeho božskú tvár, ktorá sa na mňa usmieva, len tam som cítila, ako sa ma nežne dotýka, hľadí ma po tvári a do ucha mi šepká ako ma miluje. Len tam som bola šťastná.

Náhle som na tvári pocítila dotyk. Niekto mi utieral slzy stekajúce po mojich lícach. Zachytila som slabý vzlykot, prosby, aby som precitla. To prišiel on? Vrátil sa? Chce byť so mnou? Zaradovala som sa, ale po chvíľke premýšľania zistila, že ten dotyk nie je ľadový. Je teplý, príjemne teplý. Otvorila som oči. Slnko mi oslepilo zrak a ja som ich zasa zavrela. Zdvihla som ruku a pokúsila sa zatieniť si zrak, aby som videla na osobu, ktorá ma volá naspäť, ktorá ma vyťahuje z môjho šťastia.

Po chvíli sa mi podarilo zaostriť zrak pred seba. Predo mnou sedela moja dcérka, moja Nessie. Tváričku mala celú zmáčanú od sĺz, ktoré jej ešte stále tiekli z načervenalých očí.

„Nessie, srdiečko. Prepáč mi to. Prosím, prepáč mi to. Nechcela som.“ Dostávala som zo seba medzi vzlykmi. A pri tom ju hladila po tvári.

„Mami, tak veľmi som sa zľakla. Myslela som, že zomieraš. Tak veľmi som sa bála. Stále si len plakala, neodpovedala si mi, keď som sa niečo pýtala. Sedíš tu už päť hodín a neozývaš sa. Mamička, čo sa stalo? Bolí ťa niečo? Prečo si ušla von, keď som ti ukázala toho chlapca? Mami, povedz už niečo!“ prosila ma moja dcéra.

Hlavu som si zaborila do jej vláskov a túlila si ju k sebe, najviac ako sa len dalo. Ona bolo to jediné, čo mi po ňom zostalo a ja ju takto trápim.

„Nič sa nedeje srdiečko. Už mi je dobre. Prepáč, ten tvoj sen mi navrátil spomienky, ktoré stále veľmi bolia,“ vysvetlila som svojej dcére moje počínanie.

Vedela som, že je veľmi vnímavá a zvedavá a že toto jej ako vysvetlenie stačiť nebude. Pripravovala som sa na salvu otázok, ktoré na mňa vyhŕkne. Mám jej povedať pravdu? Mám jej povedať, že ten chlapec, ktorý pre ňu v tom sne hral, je jej otec? Jej otec, ktorého som nadovšetko milovala a on nás opustil? Čo je správne?

V hlave sa mi rojili milióny otázok, na ktoré som nepoznala odpovede, ale tak nutne ich potrebovala v tomto okamihu vedieť. Moje premýšľanie ma znova odpútalo od okolitého sveta. Malo to výhodu. Tie otázky natoľko zamestnali moju myseľ, že sa vytratil plač a vzlyky, moje telo sa úplne upokojilo. Nessie sa na mňa s úľavou pousmiala.

„Tak pôjdeme robiť tú tortu? A už som si rozmyslela - chcem knihu. Mám ich predsa len radšej ako nejaké sny!“ povedala vážnym tónom.

„Tak poďme, aby sme to stihli, kým príde dedko Charlie domov. Ten by nám dal, keby sme ju nestihli upiecť!“ Spolu sme sa zasmiali a vydali sa do kuchyne pripravovať tortu.

Práca nám šla od ruky. Zásluhu na tom mala, samozrejme, Ness. Opisovala mi, čo sa odohralo v jednom seriále, ktorý si veľmi obľúbila. Je to nejaký seriál pre tínedžerov a Nessie nevynechá žiadnu jeho časť. Smiali sme sa na tom. Po chvíľke ticha mi ale Nessie položila obávanú otázku.

„Mami, prepáč, že sa na to pýtam, ale ty poznáš toho chlapca z môjho sna?“ A je to tu. Prudko som do seba nasala čistý vzduch a v tej sekunde sa snažila prísť na to, čo jej povedať. Rozhodla som sa pre pravdu.

„Áno, Nessie. Poznám ho.“

„A môžeš mi prezradiť odkiaľ ho poznáš?“

„Zoznámili sme sa na škole, ešte keď sme s dedkom Charliem bývali vo Forks.“ Zatiaľ som sa úspešne vyhýbala konkrétnym odpovediam, hoci som ani v tomto prípade svojej dcére neklamala.

„Boli ste priatelia?“ Bože, dievča, prečo ma tak trápiš?

„Áno, boli sme priatelia.“

„A akí dobrí priatelia ste boli?“ Ona ma tými otázkami chce zabiť? Nemôže sa spýtať konkrétne? Mami, je to môj otec? O čo ľahšie by jej bolo odpovedať.

„Boli sme veľmi dobrí priatelia.“ Vzdychla som si. Boli.

„A mali ste sa radi?“

„Ako to myslíš radi?“

„Nooo... Ľúbili ste sa?“ A to je jedna z otázok, na ktorú môžem odpovedať len zo svojho pohľadu. Ľúbil ma vôbec Edward?

„Milovala som ho,“ zašepkala som.

„A on teba?“ Zasa záľudná otázka.

„Keď odchádzal, zanechal mi list. Z jeho znenia som pochopila, že ma už nemiluje. Neviem, či ma vôbec niekedy miloval. Tvrdil mi to celý čas ako sme boli spolu, šepkal mi slová lásky do ucha a nakoniec to tým listom vlastne všetko poprel. Neviem čomu mám veriť. Či klamal po celý čas, alebo len keď ma opúšťal.“ Znovu sa mi do očí nahrnuli tie prekliate slzy a hruď zovrela spaľujúca bolesť.

Nessie ku mne priskočila a objala ma v páse. Hlavu si oprela o mňa. Stáli sme takto nejaký ten čas. Potom hlavu odtiahla, pozrela mi do očí a položila poslednú otázku. A to tú najťažšiu. Hoci som odpoveď na ňu poznala, a hoci tá odpoveď bola jediná najľahšia a jediná tak zrejmá, aj tak som sa jej bála.

„Mami. On je môj ocko?“ Čo odpovedať, aj keď viete jasnú odpoveď? Pozrela som jej do tých čokoládových očiek, zhlboka sa nadýchla a prikývla. To bolo jediné, na čo som sa zmohla.

Znova sa o mňa oprela a na viac sa už nepýtala.

„Mali by sme sa poponáhľať, dedko je tu čo nevidieť a my ešte nie sme hotové.“ Nessie sa odo mňa odtiahla. Vyskočila na stoličku, naklonila sa ku mne, pobozkala ma na líce a povedala:

„Mám ťa rada, mamička.“

„Aj ja teba, srdiečko. On síce odišiel, ale nechal mi tu teba. A ja som šťastná.“ Pousmiala som sa a tým jej z tváre vyhnala aj posledné pochybnosti. Úsmev mi oplatila a my sme pokračovali v pečení.

Po hodine sme mali všetko hotové. S úsmevom sme si obzerali naše dielo.

„Je krásna. Ďakujem, mami.“

„No väčšinu práce si odviedla sama, takže mne neďakuj.“ To bola pravda. Nessiene umelecké cítenie sa prejavilo aj tu a tá torta bola neuveriteľne krásna, vyzerala ako skutočná kniha. Len sa do nej začítať, aj keď v našom prípade to bude zahryznúť.

„Tak bež sa umyť a prezliecť si šaty. Dedko Charlie tu bude už za hodinu. Musíme ho pekne privítať. Určite ti prinesie plnú náruč darčekov.“ Nessie s úsmevom vybehla po schodoch prichystať sa. Za pol hodinku sme už sedeli pred zapnutým televízor a sledovali nejaký novo začínajúci seriál. Všetko potrebné sme mali už nachystané, už stačilo počkať kým príde Charlie, zapáliť sviečky a oslavovať.

Čas sa neuveriteľne vliekol. Nessie už bola nervózna. Charlie tu už mal pred hodinou byť. Nikdy nemešká. A hlavne v takom prípade ako je tento. Vedel, že naňho čakáme.  Mala som taký nepríjemný pocit, že niečo nie je v poriadku.

Prešli ďalšie dve hodiny a Charlieho nikde. Nessie už dávno zaspala vedľa mňa na pohovke. Odniesla som ju do izby a uložila do postele. Vrátila som sa dolu a schmatla telefón. Vytočila som Charlieho priamu linku na stanicu, ale nikto mi to nezdvíhal. Skúsila som to ešte dvakrát, ale stále nič. Potom som skúsila číslo na stanicu, na spojovateľku. Po dvoch zvoneniach telefón zdvihla nejaká pani.

„Policajná stanica Severný Vancouver,“ ozvala sa.

„Dobrý večer. Pri telefóne Isabella Swanová, som dcérou poručíka Swana, snažila som sa mu dovolať, ale nezdvíha mi telefón. Neviete mi, prosím, povedať, či tam niekde nie je?“ spýtala som sa s obavou v hlase.

„Slečna Swanová. Nie, nie je tu. Nikto tu vlastne nie je. Bolo ohlásené prepadnutie banky vo Vancouvri a všetky zložky tam boli presunuté. Určite ho dnes nečakajte. Ale akonáhle prídu späť, poviem mu, že ste volali.“

„Ďakujem vám a nehnevajte sa, že som obťažovala. Len sa mi neozval a mala som strach, či sa niečo nestalo,“ vysvetlila som jej svoje počínanie.

„Nič sa nestalo. Dopočutia, slečna Swanová,“ rozlúčila sa.

„Dopočutia.“ Zložila som telefón a posadila sa na stoličku v kuchyni. Ten nepríjemný pocit ma stále neopúšťal, držal sa ma ako kliešť.

„Už si zasa zbytočne paranoidná, Bella,“ zahriakla som sa a radšej sa odobrala pospať si. Hoci som poloupír, potrebujem si denne pospať aspoň štyri hodiny. Preto som sa odobrala do svojej izby a uložila sa spať. Ráno som stávala s tým istým nepríjemným pocitom. Práve sme s Renesmee raňajkovali, keď zazvonil telefón.

„Dom Swanových.“ Zodvihla som vyzváňajúci telefón.

„Bella? Tu Nick,“ predstavil sa volajúci. Nick je otcov kolega z práce. Je to veľmi milý človek, je ženatý a so svojou ženou Rachel, majú dve krásne dcérky, s ktorými sa naša Renesmee zvykne občas hrávať.

„Ahoj, Nick. Deje sa niečo?“ Znova sa dostavil ten nepríjemne zvierajúci pocit.

„Bella, tvoj otec mal nehodu...“

4. kapitola - 6. kapitola

Tak čo na to poviete? Stojí táto kapitola za nejaký ten komentárik? Aj smajlík poteši. Máte nejaké nápady, ktoré by sa v tejto poviedke mali objaviť? Skúste niečo navrhnúť. Ak sa mi to bude pozdávať, rada zmením pôvodný úmysel a pridám tam aj niečo od vás. Ďakujem. GCullen.

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Minulosť verzus prítomnosť - 5. kapitola: