Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Minulosť verzus prítomnosť - 4. kapitola

30.01.2012 (19:15) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 2000×

Minulosť verzus prítomnosť

Minulosť – Zmeny

4. kapitola

Už týždeň obývame náš nový domov. Pomaly si na to všetko tu začínam zvykať. Sme síce na samote, ale musíme myslieť dopredu. Neviem, čo sa stane, preto sa ani nejako extra s nikým zatiaľ nezbližujeme. Čas si krátime zveľaďovaním nášho domu. Charlie sa stará o okolie, skontroloval strechu, ponahadzoval osvetlenie, no skrátka také tie mužské veci. Ja náš dom zveľaďujem zvnútra. Stále je niečo robiť.

Večery trávime pri televízore a študovaním knihy ohľadom pôrodu. Charlie je na tom už tak dobre, že by sa mohol v miestnej nemocnici zamestnať ako pôrodník. Prešiel si všetko do detailov.

Dnes je vonku krásne. Je jeden z tých teplejších dní a dokonca aj slniečko vykuklo z hustých mrakov. Charlie pracuje vonku za domom. Rozhodli sme sa, že si tam spravíme takú menšiu terasu, na posedávanie počas dlhých večerov. Už je skoro hotová, otec pracuje na posledných úpravách zábradlia. Rozhodla som sa, že si k nemu prisadnem a vyhrejem svoje ubolené, zaguľatené telo.

„Ahoj, ocko. Ako sa darí?“ pozdravila som ho a usadila sa na lavicu pokrytú zvieracími kožami.

„Tak, celkom to ujde. Bude to tu veľmi príjemné sedenie.“ Rozhliadal sa po svojej vykonanej práci.

„Aj ja si myslím. Je tu pekný výhľad a v takéto dni to bude niečo senzačné,“ usmiala som sa. Charlie sa otočil späť a venoval sa lakovaniu zábradlia. Ja som sa oddávala výhľadu. Po chvíľke som bola príjemne zohriata, vyhrnula som si rukávy a nechala slnko, nech sa mi vpije do pórov na ruke.

Sledovala som slnečné lúče ako sa dotkli mojej pokožky. Prešli po nej a moje ruky sa zatrblietali. Nie jasne, len tak jemnučko. Zažiarili ako diamanty. Žiarila som ako Edward, teda skôr ako jeho slabý odvar, ale žiarila. Spomenula som si na deň, kedy ma Edward prvýkrát vzal na našu lúku. Keď sa slnko dotklo jeho jemnej pokožky a on sa celý rozžiaril. Bolo to niečo úchvatné. Na tvári sa mi objavil blažený výraz.

„Nad čím uvažuješ?“ spýtal sa Charlie. Ani som si nevšimla, kedy sa na mňa otočil.

„Ja... Vidíš to?“ spýtala som sa prekvapene a otrčila pred neho svoje ruky.

„Čo by som mal vidieť?“ nechápal Charlie.

„Moje ruky... vidíš ako žiaria?“ pozrela som naňho.

„Žiaria? Bella, je ti dobre? Ja nič nevidím. Cítiš sa dobre?“ Pristúpil ku mne a celú si ma obzeral.

„Ty nič nevidíš?“ Len pokrútil hlavou, že nie. „Asi sa mi len niečo zazdalo,“ šepla som ospravedlňujúco, ale stále skenovala moje žiariace ruky.

„Poď dovnútra, slnko už zapadá. O chvíľu sa ochladí, nechcem, aby si ochorela. Dnes si nejaká príliš bledá,“ ťahal ma Charlie na nohy a viedol dovnútra. „Ako sa dnes cítiš?“ pýtal sa po ceste do kuchyne.

„Je mi fajn," hlesla som

„Bella, neklam mi. Vieš, že to poznám. A dohodli sme sa predsa, že mi budeš vravieť všetko. Nemala by si zamlčovať žiadne skutočnosti. Máme spolupracovať. Pamätáš?“ káral ma.

„Máš pravdu, prepáč. Dnes sa od rána necítim dobre. Som akoby unavená, ale nie fyzicky, skôr je to len nejaký pocit. Neviem ti to presne popísať,“ zverila som sa otcovi s pravdou.

„A jedla si dnes vôbec niečo?“

„Popravde? Ani nie. Nemala som chuť.“

„Tak poď. Najeme sa a uľaví sa ti.“ Len som prikývla a začala obidvom naberať na tanier pečené mäso, zemiaky a zeleninový šalát.

Charlie sa do toho pustil, akoby celý týždeň nič nejedol. Prekvapene som naňho pozerala.

„No čo? Je to vynikajúce a ten lesný vzduch mi dodáva apetít,“ povedal na ospravedlnenie svojho nevychovaného správania pri stole. Len som sa usmiala a dala sa aj ja do jedenia.

Vložila som si do úst kúsok mäsa a zemiaky. Začala som prežúvať, ale mala som taký divný pocit. Po dlhej chvíli prežúvania som to ledva prehltla a striasla sa.

„Ocko, nejedz to! Asi je to pokazené. Má to nejakú divnú chuť.“ Charlie na mňa vyvalil oči.

„O čom to hovoríš? Je to vynikajúce. Mäso sa úplne rozplýva na jazyku a zemiaky sú lahodné. Ja tam nič pokazené necítim.“

„O čom to rozprávaš? Je to mdlé a bez chuti. Je to cítiť zemou, či niečím podobným,“ povedala som a vtedy sa mi pred očami objavila spomienka.

Ja a Edward v školskej jedálni.

„A čo by si urobil, keby ťa niekto donútil jesť?" spýtala som sa ho. On vzal do ruky kúsok pizze, odhryzol si veľký kus a po chvíľke prežúvania ho prehltol. Ja som naňho vyvaľovala prekvapením oči.

„Ak by ťa niekto donútil jesť blato, urobila by si to?“ spýtal sa.

„No vlastne som to už skúsila,“ odpovedala som.

„Vieš, že sa tomu ani nečudujem?“ povedal s úsmevom.

„Bella, čo je s tebou? Tá večera je úžasná. Nič tomu nie je. Neviem, o čom to tu rozprávaš!“ vyrušil ma otec z mojich myšlienok.

„Prepáč, asi mám len pokazený žalúdok. Nemám na nič chuť. Pokojne to dojedz, ja už nemôžem. Idem si ľahnúť. Dobrú noc, ocko.“ Zdvihla som sa od stola a odchádzala do svojej izby. Charlie na mňa hľadel s prekvapeným výrazom na tvári.

V izbe som sa zvalila na posteľ a premýšľala o dnešných udalostiach. Čo sa to so mnou deje? Najprv to žiarenie mojich rúk, ktoré ale Charlie nevidí, potom nechuť do jedla. Čo to spôsobuje? S týmito myšlienkami som zaspala.

Ráno som stala prekvapivo svieža. Zbehla som dolu nachystať Charliemu raňajky.

„Dobré ránko, dcérka. Už sa cítiš lepšie?“ spýtal sa s obavou v hlase.

„Hej. Dnes to vyzerá na pohodový deň,“ usmiala som sa. Posadili sme sa k stolu a pustili sa do raňajok. Čakala som ako moje telo zareaguje na jedlo, ale nič sa nezmenilo, stále tá odporná chuť blata. Znechutene som odsunula tanier.

„Bella, niečo sa deje! Vidím to, neoklameš ma,“ spustil Charlie.

„Neviem, čo to so mnou je. Som hladná, ale jedlo mi nechutí. Má nejakú čudnú príchuť, akoby som jedla blato. Mám chuť na niečo, ale neviem prísť na to čo,“ povedala som zamyslene.

„Možno sú to len tehotenské chute, ženy to počas tehotenstva zvyknú mávať,“ vysvetlil svoju teóriu.

„Možno máš pravdu. A aký máš dnes plán? Čo budeš robiť?“ zmenila som rýchlo tému.

„Chcel by som dokončiť ešte to zábradlie. Všimol som si, že som ho na jednom mieste zle uchytil, no a potom neskôr sa chystám do mesta pre zásoby jedla. A ty?“

„Nič dôležité. Dnes si budem vychutnávať pohodu. Mám chuť len tak oddychovať,“ odpovedala som s blaženým úsmevom.

„Tak oddychuj," zasmial sa Charlie, „ja sa idem pustiť do práce.“ S tým sa zdvihol od stola a odišiel dokončovať našu verandu. Spratala som zo stola, umyla riad a vyšla za ním von.

Stála som pri dverách a pozorovala okolie. Nad lesom za domov sa dvíhal ranný opar a odhaľoval zákutia lesa. Medzi stromami som zahliadla stádo srniek, ktoré sa tadiaľ prehnalo. Je zaujímavé, že sa zver bez strachu priblíži k obývanej oblasti.

„Au!“ zakričal Charlie a tým ma vyrušil z rozjímania.

„Čo sa stalo?“ preľakla som sa.

„Nič, Bell, vrazil som si kladivom do prsta. Nič to nie je, ale nechoď ku mne, krváca to a nechcem, aby sa ti urobilo nevoľno,“ vravel a šiel do kuchyne umyť si ranu. Ako okolo mňa prechádzal, doniesla sa ku mne neuveriteľne sladká a príjemná vôňa. Nasala som do seba tú lahodu a v ústach sa mi nahromadili sliny. Žalúdok mi skrútil pocit hladu. Zatrepala som hlavou, aby som zo seba dostala ten pocit a vybrala sa dovnútra pomôcť Charliemu.

„Ukáž, pomôžem ti.“

„Bell, nemusíš. Bude ti zle,“ ohradil sa Charlie.

„Ukáž to. Nič mi nebude.“ Vzala som do rúk tú jeho a omývala mu ranu. Zamyslene som hypnotizovala krv na jeho ruke. Bezmyšlienkovite som sa zohla a oblízla ju. Slastne som zavrela oči a vychutnávala si tú sladká chuť.

„Čo to stváraš?“ zakričal otec.

„Krásne to vonia a neuveriteľne sladko chutí,“ povedala som previnilo, ale znova zlízla kvapky tečúce po jeho ruke. Charlie na mňa vystrašene hľadel.

„Ty potrebuješ krv?“ šepol prekvapene.

„Nie. Nepotrebujem,“ ohradila som sa. „Vlastne asi potrebujem. Možno preto sa cítim tak malátne. Možno preto mi všetko chutí ako blato. Čo budeme robiť?“ zľakla som sa. Predstava, že budem túžiť po krvi, bola desivá.

„Asi by som ti mal nejakú zaobstarať. Mňa vysávať nemôžeš,“ zasmial sa. Neviem, čo je na tejto situácii smiešne. Jeho dcéra má chuť na krv a on sa tomu smeje. Pokrútila som nad tým hlavou.

„Idem na lov!“ vyhlásil. Zdesene som naňho pozrela.

„Aký lov?“

„No niečo ti prinesiem, čo môžeš vysať,“ oznámil.

„Vtipné. A povieš mi ako? Strčím si do srnky slamku?“ povedala som sarkasticky.

„No, to neviem, ale očividne si tvoje telo žiada krv. Dieťa si ho žiada, takže to nejako musíme vymyslieť. Vezmem nejaké fľaše a krv dám do nich. Odložíme ich do chladničky, aby si to mala po ruke,“ vysvetlil.

A tak sa Charlie vydal na svoj prvý lov kvôli krvi, ktorú si dieťa vyžadovalo. Od tej doby, čo som do svojho jedálnička pridala krv, sa zlepšil celkový môj apetít. Znova mi začalo chutiť normálne jedlo. Cítila som sa silnejšia a ani únava sa nedostavila. Nebol to len zrak a čuch, čo sa zlepšil. Celkovo sa zmenilo celé moje telo. Moja pokožka bola bledšia ako obvykle, na dotyk studenšia a tvrdšia, ale stále jemná a hebká. Vlasy som začala mať hustejšie a pevnejšie, ale na dotyk jemné. Črty mojej tváre sa zvýraznili, rysy stvrdli, ale stále pôsobili jemne. Dokonca by som povedala, že som bola krásna – to som si o sebe nikdy nemyslela, ale teraz to bolo viditeľné. Jediné, čo mi zostalo, bola moja nemotornosť, ktorá sa sem-tam prejavila. Ešteže som už bola odolnejšia.

Charlie si pomaly na zmeny okolo mňa zvykal. Párkrát som ho pristihla ako ma pozoruje. Potom rýchlo odvráti zrak a venuje sa ďalej svojej práci. Preto sme si radšej sadli a zverili sa jeden druhému s rôznymi teóriami, ktoré nám napadli.

Najvierohodnejšie znela tá Charlieho. Vravel, že dieťa je prepojené s matkou a možno sa práve týmto spôsobom dostáva do mňa časť upírskej podstaty. Bolo to divné, ale jediné, čo znelo rozumne. Som sčasti upír - bájna, mystická bytosť.

Deň sa tiahol za dňom a týždeň za týždňom. Pomaly sme sa chystali na príchod dieťaťa. Nevedeli sme presne kedy to príde, ale tušili sme, že už to dlho nebude trvať. Charlie postupne z nákupov nosil aj nejaké veci pre dieťa. Raz to bola postieľka, inokedy plienky a rôzne kozmetické prípravky, fľašky a cumlíky. Poctivo zásobil lekárničku zdravotníckym materiálom, krvou a liekmi. Neviem, kde tieto veci zohnal, ale bola som rada, že myslel na všetko. Myslím, že ak všetko dobre dopadne, môžeme si otvoriť pojazdnú nemocnicu.

Dnešné ráno som sa zobudila veľmi unavená, nestávalo sa to často, ale pripisovala som to zlému spaniu, ktoré som mala v poslednej dobe. Brucho som mala veľmi veľké a mala som problém uložiť sa v posteli. Celé noci som sa len prehadzovala. Takto to bolo aj dnešnú noc.

Celé doobedie som bola malátna. Charlie sa v poslednej dobe zdržoval v okolí domu, ak by to na mňa prišlo, aby bol po ruke. Práve sa vonku motal okolo auta, keď mnou strelila neuveriteľná bolesť. Brucho sa mi stiahlo kŕčom, podlomili sa mi kolená a ja som skončila na zemi. Kŕč sa zopakoval a podliala ma voda.

„Charlie...! Ocko!“ zakričala som medzi kŕčmi. V tom momente sa rozrazili dvere a Charlie sa skláňal nado mnou.

„Ocko, bolí to," zašepkala som v bolesti.

„Ukáž, pozriem sa na teba!“ povedal prekvapivo pokojne. Ako môže byť taký pokojný?

„Bella, už sa to začalo,“ povedal po tom, čo ma prezrel.

„Začalo? Čo?“ spýtala som sa prekvapene. Vôbec som si neuvedomila, že práve začínam rodiť.

„Dieťa sa pýta na svet.“

„Už...? Dnes...? Bože, čo budeme robiť?“ plietla som nezmysli.

„Čo by si asi tak chcela robiť? Zájsť si na nákupy? Alebo do kina? Ideme rodiť predsa!“ zakričal na mňa.

„Aaa...!“ Znova mnou prešla vlna bolesti.

„Dobre. Hlavne pokoj. Pekne sa uvoľni a sústreď sa na dýchanie. Zatiaľ netlač, tvoje telo ešte nie je pripravené. Ešte to nejakú tú chvíľku potrvá. Ak príde najbližšia bolesť. Len dýchaj tak, ako sme si to precvičovali. Počúvaš ma?“

„Tebe sa to povie, teba to nebolí. Tebe sa z tela nederie von malý upírik,“ zakričala som nahnevane.

„Nuž, na to mala myslieť skôr. Teraz je na to už neskoro. Jediné, čo teraz môžeš urobiť, je pokúsiť sa ho porodiť a zostať pri tom nažive. Preto sa sústreď a snaž sa držať pri sile, aby sa to podarilo,“ povedal autoritatívnym tónom, ktorý nepripúšťal námietky.

„Idem po veci. Ty dýchaj!“ prikázal a odbehol.

Cítila som ako sa znovu blíži tá nepríjemná bolesť, ktorá mi sťahovala celé telo. Prudké nádychy a výdychy, opakovala som si. K môjmu prekvapeniu to pomáhalo a bolesť sa týmto spôsobom dala lepšie ustáť. Behom chvíľky bol Charlie späť. V rukách držal množstvo vecí. Ani som neregistrovala, čo všetko to je. Položil to na pohovku, vedľa ktorej som ležala, a znova odbehol. Tentokrát smer kuchyňa. Začula som napúšťanie vody a ešte nejaké šuchotanie. Nemala som predstavu, čo tam stvára, ale ani som to netúžila zistiť. Znova mnou prechádzala vlna bolesti, tak som sa sústredila na dýchanie.

Charlie sa nado mňa sklonil a prezeral ma.

„No, vyzerá to tak, že už to za chvíľu bude. Ako sa cítiš? Nie si unavená?“ spýtal sa po obhliadke môjho lona.

„Bolí to, ale dá sa to zatiaľ vydržať. A unavená? No zatiaľ to zvládam.“ Aspoň som si to myslela. Necítila som sa nejako zvlášť unavená. Je pravda, že ma bolesti vyčerpávali, ale stále sa to dalo vydržať.

„Skvelé. Si silná. Zvládneš to!“ Neviem, či tým dodával odvahu sebe alebo mne, ale pomáhalo to nám obom.

„Najbližšiu kontrakciu potlačíš! Počúvaš?“ spýtal sa ma.

„Posnažím sa,“ zafunela som. Na to mnou prešla znova bolesť.

„Tlač! Silno potlač, Bella! Teraz!“ Podvihla som sa na rukách, zavrela oči a silno potlačila. Vlna bolesti ustúpila a ja som sa zvalila znova na zem.

„Výborne. Takto to budeš opakovať aj pri ďalšej kontrakcii.“ Zodvihol sa, vzal vankúš a podložil mi ním hlavu. „Pohodlnejšie?“ spýtal sa. Len som prikývla a rukou mu naznačila, že už je to späť. Znovu som sa podvihla a zatlačila.

„Tlač! Pokojne si pri tom zakrič, pomôže ti to,“ radil mi. Bolesť znova odchádzala. Unavene som dýchala.

„Je to ťažké,“ šepla som.

„Ja viem, srdiečko. Ale musíme to zvládnuť.“ Vzal do rúk kúsok látky, namočil ho do vody a prechádzal mi ním po spotenom čele.

„Lepšie,“ prikývla som. Šetrila som si sily na tlačenie, a preto som radšej málo rozprávala. Znova sa blížila ďalšia vlna.

„Aaaa!“ zakričala som s pevne stisnutými viečkami a potlačila. Ten krik trochu pomohol, ale stále to bolo vyčerpávajúce. Charlie ma hladil na stehne a neustále mi z tváre zotieral kvapky potu, ktoré sa mi tam objavovali. Šepkal mi, že všetko bude dobré a že to zvládneme. Neviem, kde bral toľké presvedčenie, ale pomáhalo mi nemyslieť na tú bolesť.

A bola tu zasa.

„Teraz potlač najviac ako dokážeš! Poďme, Bell,“ prikázal a stisol mi ruku.

„Aaaa!“ znovu som zakričala a dala do toho všetku silu, ktorú som v sebe našla. Pocítila som zvláštny pocit, ako nejaké puknutie. Charlie sa usmial a presunul svoje ruky do môjho lona.

„Už je vonku hlavička. Teraz počkaj a keď príde ďalšia kontrakcia poslednýkrát potlačíš!“ povedal radostne.

Prišla posledná bolesť, už nebola taká intenzívna ako tie predošlé, a tak som potlačila. Charlie sa stále sústreďoval na moje lono. Pocítila som ako zo mňa dieťa vyšlo a vydýchla som si úľavou. Otec sa postavil a odbehol do kuchyne. Počula som špliechanie vody a vzápätí na to sa domom rozoznel detský plač. Usmiala som sa. Moje dieťa.

„Máš dcérku a ja vnučku, krásnu ako slniečko,“ povedal Charlie, vstupujúc do obývačky. Prekvapene som naňho pozrela.

„Dcérku?“ spýtala som sa.

„Áno. Je krásna ako obrázok. Pozri!“ To už mi ju ukladal do náruče. Hľadela som na ten uzlíček a po tvári mi stekali slzy radosti.

„Dobre, Bella, ešte sme neskončili. Skús sa ešte chvíľku sústrediť a poslednýkrát potlačiť. Musíme porodiť placentu,“ povedal s vážnym výrazom. Poslednýkrát som teda zatlačila. Cítila som, ako Charlie niečo zo mňa ťahá a pri tom sa opiera celou váhou o moje brucho.

Po chvíli vstal, priniesol s kuchyne vaničku s vodou a dal sa do umývania. Ja som zatiaľ držala toho anjelička v náručí a obzerala si ju. Mala okrúhlu tváričku olemovanú bronzovými vláskami. Bola bledá, ale to jej krásu len podtrhovalo. Bola celý ocko, ako jeho presná kópia. Len jej očká boli čokoládovej farby ako tie moje. Nevedela som sa jej vynadívať. Spokojne spinkala v mojom náručí a tíško oddychovala.

Po chvíľke mi ju Charlie zobral z rúk a odniesol ju do mojej izby do postieľky. Odniesol ma do kúpeľne a pomohol mi dostať zo seba posledné známky pôrodu.

„Mala by si si ísť ľahnúť a odpočinúť si. Bolo to veľmi náročné. Určite si unavená.“ Len som prikývla a nechala sa odniesť do postele. Môj posledný pohľad, pred tým ako som upadla do spánku, patril mojej dcérke. Spokojne ležkala a spinkala vo svojej postieľke, ktorá bola hneď vedľa tej mojej.

Pohľad Charlie:

Dnes som bol od rána ako na ihlách. Prechádzal mnou zvláštny pocit nervozity. A nepomáhal mi v tom ani pohľad na Bellu, ktorá sa celý deň cítila akási nesvoja. Motal som sa okolo auta. Chcel som, aby bolo v sto percentnom stave, ak by sa niečo nepredvídateľné prihodilo. Dúfam, že všetko dopadne dobre, ale treba byť pripravený.

Posledné dni som sa zdržiaval na blízku Belly. Nechcel som riskovať, že to na ňu príde a ona bude sama, bez pomoci.

„Charlie...! Ocko!“ ozval sa Bellin krik z domu. Bežal som dovnútra, rozrazil dvere a naskytol sa mi príšerný pohľad – moja dcéra skrútená v bolesti na podlahe, pod ňou mláka. „Odtiekla jej voda,“ pomyslel som si.

Podišiel som k nej. Zachvátila ma panika, ale musel som sa ovládnuť. Tým, že dám najavo svoj strach, tým Belle nepomôžem. Prudko som sa nadýchol a zohol sa k nej.

„Ocko, bolí to!“ šepla s výrazom skrúteným bolesťou. Pozbieral som všetky svoje sily a prehovoril k nej pokojným tónom.

„Ukáž, pozriem sa na teba!“ skontroloval som ju a usúdil, že dieťa je už na ceste. „Bella, už to začalo.“ Vyzerala akože nechápe, čo sa s ňou deje. „Dieťa sa pýta na svet,“ vysvetlil som jej. Stále bola prekvapená. Neviem, čo si predstavovala, že sa s ňou deje, keď má tieto bolesti.

Spomenul som si na všetky tie veci, ktoré sme si naštudovali v tej knihe. Upokojil som ju a kázal jej bolesti predýchavať. Nebola ešte celkom pripravená na pôrod, musela sa dostatočne otvoriť, čo nejakú chvíľku ešte potrvá.

Využil som teda situáciu a zbehol nachystať potrebné veci. Vzal som deku pre dieťa a nejaké kusy látky na očistenie Belly. Všetko som zložil v obývačke na pohovku a pobral sa do kuchyne. Napustil som vodu a dal ju prevariť. Z lekárničky som si nachystal potrebné veci na očistenie dieťatka. Rozložil na stôl ďalšiu deku a pobral sa znova za Bellou.

Znova som ju skontroloval. Zistil som, že telo sa už medzitým nachystalo a my môžeme začať. Spýtal som sa jej, či nie je unavená a snažil sa jej dodať odvahu.

„Najbližšiu kontrakciu potlačíš! Počúvaš?“ prikázal som jej.

Niečo zafunela a tvárou jej prešla vlna bolesti.

„Tlač! Silno potlač, Bella! Teraz!“ zakričal som.

Pochválil som ju, podložil jej hlavu vankúšom a stále ju pohľadom kontroloval. Zatiaľ všetko vyzeralo dobre. Bella každú kontrakciu poctivo tlačila a medzi nimi oddychovala. Pri poslednej kontrakcii som zahliadol chumáč vláskov, preto som jej nakázal: „Teraz potlač najviac ako dokážeš! Poďme, Bell.“

Bella nahlas zakričala a mne sa v rukách objavila hlavička. Bol to zvláštny pocit, ale ešte tomu nebol koniec, preto som jej prikázal posledný krát potlačiť.

„Už je vonku hlavička. Teraz počkaj a keď príde ďalšia kontrakcia posledný krát potlačíš!“ povedal som radostne. Nemohol som sa ubrániť úsmevu, celým mojim telom prechádzal pocit úľavy a šťastia, keď som celý ten maličký uzlíček držal vo svojich rukách.

Odbehol som do kuchyne a rýchlo začal dieťatku prečisťovať dýchacie cesty. O chvíľu sa už domom rozliehal detský plač. Poumýval som ho a zavinul do čistej deky. Vrátil som sa do obývačky a položil Belle dieťatko do náručia.

„Máš dcérku a ja vnučku krásnu ako slniečko,“ povedal som. Bol som trošku sklamaný, že to nie je vnuk, ale ona bola taká nádherná, že som na to hneď zabudol.

Bella sa tiež tvárila trošku prekvapene, ale keď sa na ňu zahľadela, oči sa jej naplnili slzami šťastia. Bolo ešte treba porodiť placentu, ale aj to sme zvládli. Kým si Bella obzerala ten malý uzlíček, ja som ju trochu poutieral od krvi a poupratoval tie veci okolo.

Všimol som si, že maličká zaspala. Bol najvyšší čas, aby si aj Bella oddýchla. Vzal som malú do rúk a odniesol do jej postieľky. Pomohol som Belle do kúpeľne a uložil ju do postele. Jej posledný pohľad pred tým ako zaspala, patril jej dcérke. Pozerala na ňu s takou veľkou láskou, že sa to ani nedá opísať.

Zahľadel som sa do postieľky na ten malý zázrak. Veľmi sa podobala na svojho otca. Tak veľmi som ho nenávidel za to, čo Belle urobil, za to, ako kvôli nemu trpela, ale keď som uvidel tú maličkú, začal som mu v duchu ďakovať. Ďakovať za to, že mojej dcére a aj mne dal zmysel života.

Odobral som sa dolu, spratal posledné známky po pôrode a vyčerpaný klesol na pohovku. Zavrel som oči a spokojne sa usmial. To najhoršie už máme za sebou. Nakoniec som aj ja prepadol spánku.

Bella prespala celý nasledujúci deň. Ten malý zázrak sa dožadoval pozornosti. Ráno som jej nachystal do fľašky mliečko a chystal sa ju nakŕmiť.

„Tak tvoje prvé raňajky na tomto svete, princeznička.“ Sadol som si s ňou na pohovku a vopchal jej fľašu do úst. Párkrát si potiahla a cumlík s fľaše vypľula.

„Čo, moja? Nechutí ti to? No, je pravda, mamičkine mliečko to nie je, ale mamička teraz musí oddychovať, preto ti musí stačiť toto,“ prehováral som ju a znova sa snažil strčiť jej fľašku do úst. Ale všetko márne. Nepodarilo sa mi ju nakŕmiť ani po pol hodine snaženia sa.

Už som strácal trpezlivosť. Malá stále plakala. Očividne bola hladná, ale mlieko odmietala.

„Ty malé neposlušné upírča!“ skríkol som a vtom ma to napadlo. Upírča. Že ma to skôr nenapadlo!

Prešiel som do kuchyne. Vybral z chladničky zásoby krvi a pár kvapiek nakvapkal do fľaše. Vrátil som sa za malou do obývačky a znova jej fľašu strčil do úst. Tento krát ju ale neodsunula a ťahala ako o život.

„Ty malá mrška! Asi budeš trochu po tatinkovi, že?“ zasmial som sa. Chytil som malej rúčku a natisol si ju k perám s úmyslom vtisnúť na tú malú rúčku bozk. Náhle sa mi pred očami zjavil obraz Belly. Spokojne sa usmievala, držala malú v náručí. Trhol som sebou a tým malej vytrhol fľašu s úst.

„Čo to...?“ nechápal som, čo som videl. Malá sa na mňa zahľadela s výrazom „Daj mi to späť!“ a naťahovala svoje rúčky znova za fľaškou. Miesto toho, aby som jej dal napiť, chytil som jej rúčku a pritlačil si ju k tvári. Pred očami som videl fľašku s mliekom. Znova som sa odtiahol a prekvapene si ju obzeral.

„Nie že trochu, ty si celý otec!“ zahlásil som, dal jej dopiť mlieko a premýšľal nad tým malým zázrakom. Celý deň nám prešiel v pokoji. Párkrát sme sa spolu s malou zašli pozrieť na Bellu ako spí. Musela byť veľmi unavená. Taký pôrod určite vyčerpá. Večer som malú uložil spať k Belle do izby a vyčerpaný sa zvalil tiež do postele.

„Som zvedavý, čo na ten zázrak povie Bella? Určite sa poteší, že má také nadané dieťa. Chcem vidieť ten výraz, keď na to príde,“ zasmial som sa a poddal sa spánku.

3. kapitola - 5. kapitola

Trošku na mňa zabúdate! Myslím, čo sa týka komentárov. Ak vás táto poviedka nudí, bola by som rada, ak by ste mi to napísali a ja s ňou skoncujem. Takže určite zanechajte názor, aj keď je negatívny. Tiež by som bola rada za nejaké nápady. Tak napríklad: zaujímalo by vás, čo sa medzi tým deje s Edwardom a Cullenovcami? Ďakujem, GCullen.

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Minulosť verzus prítomnosť - 4. kapitola: