Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Luce della Terra - 4. kapitola

25.04.2010 (16:15) • Mellanie • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1461×

Vízia

Bella:

„Takže Bella, viem, že sa necítiš najpríjemnejšie a celkom to chápem, keď ťa sem donútili ísť. A iste je pre teba ťažké rozprávať sa s úplne cudzou osobou ako som ja, a preto by som sa ti rád predstavil,“ odmlčal sa a spýtavo sa na mňa pozrel, akoby mi malo vadiť, keď mi povie niečo o svojom živote. Len som prikývla a on pokračoval: „Takže som Carlisle a môžeš mi tykať. Žijem v rodinnom dome na okraji mesta spolu so svojou manželkou Esmé a deťmi  Alice, Rosalie, Emmetom, Jasperom a Edwardom.“ Usmial sa pri spomienke na svoju rodinu a ja som pocítila neopísateľnú bolesť.

On mal niekoho, na koho sa mohol obrátiť, kto by mu pomohol, keby niečo potreboval, mal rodinu. Nechcela som sa tým zaoberať a našťastie som ovládla svoj výraz. Potom mi to došlo. Nevyzeral ani na tridsať a toľko detí. No aj tak som nič nepovedala. Povedal mi, že sa sem presťahovali pred pár rokmi z Aljašky a aké to mali ťažké, keď tu boli noví. Nakoniec skončil svoj monológ a chcel odo mňa dialóg. Ale po tom, čo mi povedal som sa rozhodla, že mu tiež opíšem svoj život.

Zhlboka som sa nadýchla a spustila: „Volám sa Isabella Marie Swan, ale všetci mi hovoria Bella. Narodila som sa v Londýne. Keď som mala štyri roky, presťahovala som sa spolu s rodinou na Floridu. Tam začal môj otec podvádzať a klamať moju mamu. Týral ju a ničil, keď už bola na dne, tak nás opustil. Vďaka Bohu sa z toho mama dostala a začala znovu žiť. Pred dvomi týždňami na tom bola zle a ja som si to nechcela pripustiť. Ona vedela, čo chce spraviť a aj napriek tomu ma poslala do školy, a ja som pri nej chcela ostať. Keby som...“ nedopovedala som vetu, lebo mi z očí vytryskli slzy. Zotrela som si ich a pozrela sa na Carlisla.

Nemal v očiach takú tú ľútosť ako tí odporní ľudia z cintorína. Bola tam síce ľútosť, ale spolu s ňou aj súcit a porozumenie. Nevedela som si to vysvetliť, ale cítila som, že mu verím. Nič nepovedal, len sa na mňa pozeral tým upokojujúcim pohľadom. Po niekoľkých minútach som bola schopná pokračovať.

„Keby som zostala pri nej, nenašla by som ju s nožom v srdci a bez života. Spolu s políciou som sa zbalila a odišla do hotela. Na druhý deň bol pohreb. No a keď sa na ňom objavil môj otec, vybuchla som a vykričala som mu, čo si o ňom myslím, a preto tu teraz sedím. Presťahovala som sa sem, do Forks, pretože tu žije moja stará mama, no a v pondelok nastupujem na strednú,“ dopovedala som.

„Moje deti chodia tiež na strednú, aj keď nie sú veľmi obľúbené.“ Nezaujímalo ma, že nie sú obľúbené, ale to, že je tak mladý, má toľko detí a navyše sú už na strednej. Nedalo mi to a spýtala som sa ho na to. Vysvetlil mi, že so svojou ženou nemôžu mať deti, a preto si ich adoptovali.

Zostala som tam ešte pol hodinu a rozprávali sme sa ako nejakí kamaráti. Nevadilo mi to a vlastne som ho tak už aj začala brať, ale spolu s tým som k nemu cítila aj rešpekt, ktorý nemám ani k vlastnému otcovi. Dohodli sme sa, že ďalšie sedenie budem mať v piatok, keď si zvyknem na školu, a tak sme sa mohli rozlúčiť.

Náš rozhovor sa mi stále prehrával v mysli a ja som sa potrebovala odreagovať. Nastúpila som do auta a uháňala po diaľnici. Tá rýchlosť mi pomohla a spamätala som sa až v Seattli. Cesta mi netrvala viac ako hodinu, zatiaľ čo normálnou rýchlosťou by som sa tam dostala trikrát neskôr. Pousmiala som sa nad tým a vystúpila pred reštauráciou. Bola som poriadne hladná.

Čašníčka bola milá a dala mi najlepší stôl. Nevedela som prečo, ale nechala som to tak. Objednala som si kolu a vyprážaný syr. Ja som si nikdy nemusela dávať pozor na postavu a vlastne mi to aj vyhovovalo. Všetko som vybehala alebo pretancovala. Doteraz som sa zaujímala o mnoho vecí a to mala asi moja mama na mysli v tom liste.

Musela som na ňu znova myslieť, na to, ako veľmi mi chýba. Začínam tu a ona tu nie je. Prešla som k parku, sadla si na lavičku a sledovala oblohu. Slnko už začalo zapadať a tak som ho pozorovala a premýšľala. Svoju mamu som milovala a aj milujem. To ona mi dala život a ja som jej za to vďačná, lenže ako jej to dokázať?

V hlave mi zneli slová z toho listu a vtom mi to došlo. Ona chcela, aby som sa naďalej venovala mojim aktivitám, a aby som na ňu nemyslela. Pokúsim sa splniť jej vôľu a budem sa snažiť žiť, aj keď to nebude ľahké.

Rozbehla som sa do najbližších obchodov nakúpiť všetko potrebné.  Už som sa nevedela dočkať, kedy budem robiť to, čo mám najradšej. Možno mi to pomôže...

Alice:

Dneska sa ide znova do školy. Mám taký zvláštny pocit, že sa stane niečo zlé, ale určite si to len nahováram.  Akurát som stála vo svojom šatníku a premýšľala, čo nám vyberiem do školy, aby sme k sebe ladili, keď vtom som mala videnie.

Môj Jasper s tvárou skrivenou bolesťou uháňal na Edwardovom volve, čo najrýchlejšie domov. Zabuchol dvere a kľakol si na zem. Rukami sa chytil za hlavu a začal sa kolísať zo strany na stranu, akoby chcel niečo odohnať.

Vtedy vízia skončila. Hrôzou som vytreštila oči a to už stál vo dverách Edward, ktorý to videl tiež. Zjavne bol nervózny, čo mohlo niečo také spôsobiť práve u Jaspera.

„Nájdi, čo to spôsobilo,“ povedal mi to tak nástojčivo a zároveň potichu, aby sa o tom nikto nedozvedel. Prikývla som a začala pozorovať. Cesta do školy prebehla pokojne, ale potom nič. Jednoducho som nevidela nič. Ani nás, ani školu, ani spolužiakov. Začala som sa triasť strachom, no Edward ma objal a povedal, že do školy pôjdeme a zistíme, čo sa deje.

prológ

predchádzajúca kapitola

nasledujúca kapitola

Autor: Mellanie (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Luce della Terra - 4. kapitola: