Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Koniec? Nie, to je začiatok 13. Premena

22.08.2010 (13:45) • NikkiReed • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1178×

Emmett

„Tak už to konečne bude?‟ zavrčal som netrpezlivo na Alice. Tá sa na mňa s nezáujmom pozrela a otočila sa späť k schodisku.

„Všetko má svoj čas, Emmett,‟ povedala úplne pokojne.

„Potrebuješ famfáry, alebo čo? Tram–tata-dá!‟ predniesol som netrpezlivo.

„Emmett,‟ sykla na mňa Esme s vyčítavým pohľadom.

„Rose, ako ste na tom?‟ spýtal sa Carlisle smerom k schodisku pozorujúc hodiny. Už mešká do práce. A my zmeškáme do školy, ak konečne nezlezú. Som náramne zvedavý, čo s Bellou tie dva dni robili. Nikomu z nás ju nechceli ukázať, tak nech to stojí za to.

„Už sme hotové,‟ povedali Rose s Alice súčasne. Rose zišla priamo ku mne a štuchla ma medzi rebrá.

„Čo?‟ spýtal som sa nevinne.

„Bella, už môžeš!‟ zvolala na ňu Alice.

Všetky oči sa upreli späť na schodisko, ku ktorému sa ale neblížili žiadne kroky.

„To snáď nemyslíš vážne!‟ zavrčala Alice. Všetci sa na ňu zmätene otočili.

„Viete čo? Dnes choďte bezo mňa. Nemyslím si, že to bol dobrý nápad. Nezvládnem to. Choďte, aby ste nezmeškali,‟ ozvala sa zo svojej izby nesmelo Bella. Videl som, ako sa tváre Alice a Rose menia na naštvané masky. Takto s nimi nevydržíme celý deň v škole!

„Tak to nie!‟ zvolal som a upírou rýchlosťou vybehol rovno do Bellinej izby. Ani som sa na ňu poriadne nepozrel, schmatol som ju a prehodil si ju cez plece. Normálnou rýchlosťou som sa dostal ku schodisku, aj keď sa mi tá malá mrška snažila vyšmyknúť. Búšila mi päsťami do chrbta a popravde to dosť bolelo. Ale to by som nikdy nepriznal.

„Emmett Cullen! Okamžite ma zlož!‟ vrčala Bella a mlela sebou ako najatá.

„To nie,‟ odvetil som pokojne a pomaly kráčal dolu schodmi.

„Ak ma nepoložíš, odhryznem ti ucho!‟ povedala výhražne.

„To by si neurobila. Alebo?‟ zmocňovala sa ma panika. Pozrel som sa na Alice, ktorá krčila plecami.

„To si píš, že by som to urobila!‟ zavrčala.

Viac som nepotreboval. Chytil som ju oboma rukami za pás a hodil dolu. Ona vo vzduchu urobila premet a pristála efektne na kolene. Zdvihla hlavu a zavrčala na mňa. Tak zúrivo som nepočul vrčať asi nikoho.

„Pekné,‟ uznanlivo som pokýval hlavou.

„Deti!‟ zvolala na nás Esme.

„Len ju nechaj. Konečne vidieť, že je upír. Už som si začínal myslieť, že Carlisle niečo pokazil,‟ zasmial som sa. Bella sa narovnala a ospravedlňujúco sa usmiala na Esme, ale mne venovala ešte jeden škaredý pohľad.

„Emmett!“ napomenula ma znovu Esme.

„Čo je? Vysvetli mi, ktorý upír utečie od večere? Ešte k tomu novorodený? Veď je to smiešne. Ona sa hambila za to, že Edwardovi jednu vlepila! Veď je asi jediná, ktorej sa to kedy podarí. Mňa by hneď prekukol. Ale tu ju máme! Vrčí a búši a lieta,‟ nemohol som zadržať smiech.

„Konečne ukázala pravú tvár,‟ neprestával som sa smiať. Postupne mi dochádzalo, že som stále jediný, kto sa smeje. Neveriacky som sa pozeral do tvári svojej rodiny a všimol som si, že sa všetky upierajú jedným smerom. Hádajte na koho som narazil, keď som sa obzrel? Samozrejme všetci čumeli na Bellu. Konečne som sa jej lepšie prizrel aj ja. Zostal som stáť s otvorenými ústami. Toto som teda nečakal. Tak našu nevinnú Bellu už asi nadobro pochovali. Aspoň vzhľadom. Keby neviem, že je to naša Bella, ani ma nenapadne o tom uvažovať.

Vyzerala... No, sexy. To sa musí Alice a Rose uznať. Chalani v škole budú pekne slintať. Začal som topánkami a postupoval som hore. Už len to, že mala obuté lodičky bol neskutočný pokrok. Čierne s otvorenou špičkou, z ktorej vykukoval dokonale nalakovaný necht na palci. Ako inak, než červenou farbou. Postupoval som vyššie nekonečne dlhými – to tu predtým tiež nebolo – nohami, ktoré predlžovali spomínané lodičky a tiež úzke džíny s vysokým pásom. Blúzku fialovej farby mala zastrčenú v džínach a vrchné dva gombíčky mala samozrejme odopnuté. Potriasol som hlavou a sústredil sa na tvár. Keby vie Rose čítať myšlienky, už som asi viackrát mŕtvy. Bellina tvár bola takmer rovnaká, až na to, že doteraz som ju nevidel s makeupom. Oči mala dymovo nalíčené – nepýtajte sa ma, odkiaľ to všetko ovládam, žijem predsa s Rosalie! – pery zvýraznené čerešňovým leskom. Až sem som cítil jeho vôňu. Dlhé riasy zvýrazňovali jej pohľad a tu som sa musel zastaviť. Jej oči mali zvláštnu fialovú farbu. Človeku by to asi neprišlo zvláštne, ale ja viem, čo to spôsobilo. Modré šošovky na jej červených očiach. Len som pokrútil hlavou a pokračoval v hodnotení. Okrem očí boli najväčším prekvapením asi vlasy. Určite prešli najdlhšou premenou. Belline kučeravé hnedé vlasy nahradili rovné dlhé vlasy zvláštneho odtieňa. Nebola to blond farba, ale ani medová, ako má Esme. Bolo to niečo medzi – blond-hrdzavá. Spolu to všetko pôsobilo viac ako dobre. Korunku tomu nasadila sexi čierna baretka. Z tohto sa veľmi vystreliť nedalo, takže som bol radšej ticho.

„Tak, Anabella, vitaj v rodine!‟ preniesla Alice a ja som sa trochu uchechtol. To meno sa k takémuto vzhľadu ani trošku nehodilo.

„Čo je zas, Emmett?‟ spýtala sa Alice naštvane.

„Anabella?  To ťa nič lepšie nenapadlo? K tomuto vzhľadu sa to vôbec nehodí,‟ zasmial som sa znovu.

„A aké meno by si jej teda dal ty? Predtým, ako tresneš nejakú blbosť ťa upozorňujem, že ju chceme volať Bella,‟ ozrejmila mi Alice s výsmešným úsmevom. Vyzerala, že ma má práve dosť. Ale ja som neskončil. Ak ju však budem ďalej provokovať, asi nebude čakať, kým po mne skočí Bella. Urobí to s najväčšou radosťou sama. Ja som si však malý vtip nemohol odpustiť.

„Napríklad Mirabella?‟ navrhol som s potlačovaným úsmevom. Alice len neveriacky zdvihla obočie. Bola mojím návrhom dosť vykoľajená. Rose s Alice zatriasla a pokrútila hlavou. To znamenalo, že si ma viac nemá všímať. Ako keby sa to dalo...

Márne som čakal, kedy sa po mne Alice vrhne, keď som sledoval jej meniaci sa výraz. Izbu v okamihu zaplavila vlna pokoja.

„A je po zábave!‟ frflal som znechutene.

„Decká, nechcem vás vyháňať, ale mali by ste už vypadnúť. Teda ak vlastne idete do školy,‟ zasmial sa Carlisle, ale nervózne sledoval hodiny. Esme ho chlácholivo pohladila po ramene.

„Bella,‟ otočil sa priamo na ňu.

„Chceli by sme ťa oficiálne privítať do rodiny. Preto sme si pre teba pripravili malý darček. Patríš teraz medzi nás, takže by si to mala mať,‟ povedal Carlisle. Mne nikto o žiadnom darčeku nepovedal. Ako inak...

Premýšľal som, čo by mohlo byť v malej škatuľke, ktorú Esme podávala Belle. Čo je pre našu rodinu okrem upírskych „vecí‟ typické? Napadlo ma to práve vo chvíli keď Bella odklopila viečko na škatuľke. Erb! Každý z nás má niečo s cullenovským erbom.

„Dúfali sme, že sa ti bude páčiť. Na náramku je prívesok s rodinným erbom Cullenovcov. Teraz si oficiálne Cullenová,‟ usmial sa na Bellu Carlisle. Tá si zaujato prezerala strieborný náramok s malým príveskom.

„Ďakujem. Ja neviem, čo na to povedať...‟ začala Bella. Nemohol som sa ovládnuť a nepokaziť aspoň túto chvíľu, keď ma takto provokovali...

„Zato ja viem, čo treba povedať,‟ vyškeril som sa. Nemohol som sa premôcť, aj keď varovné pohľady celej mojej rodiny stáli za malé zamyslenie. Aspoň bude trochu zábavy, pomyslel som si.

„Bella, nehnevaj sa, ale technicky nie si Cullenová. Si Plattová,‟ preniesol som s kamennou tvárou, ale tiež s potlačovaným smiechom. Dalo mi veľa práce povedať to dostatčne vážne. Prezrel som si tváre svojej rodiny a zastavil pri tej, čo sa nachádzala najnižšie. Alice do mňa vražedne vpaľovala svoj pohľad a prikrčila sa ku skoku. Vtom jej však Jasper položil ruku na rameno a ona sa pomaly a neochotne zdvihla. Stále ma však prebodávala vražedným pohľadom.

„Vďaka Jazz, ty vieš skaziť každú srandu,‟ zamrmlal som sklamane. Konenče to tu vyzeralo na nejakú akciu.

„Skôr ti práve zachránil život,‟ ozval sa maximálne nezaujato Edward. Stál takmer pri dverách, predtým som si ho ani nevšimol. Bol bokom od nášho rodinného prekárania a tváril sa sklesnuto. Takého bez nálady som ho už dlho nevidel. Naposledy asi, keď sa s ním Bella nechcela rozprávať. Vtedy bol maximálne neznesiteľný. Čo sa s tými dvomi zase porobilo?

„Debatu uzavrieme tým, že Bella je naša a hotovo! A mali by sme konečne vypadnúť,‟ povedala Alice už úplne pokojne.

„Súhlasím. Chceš dnes ísť v aute so mnou a Rose?‟ navrhol som a nevinne som zaklipkal očami.

„To si radšj odpustím. My s Jazzom ideme s Edwardom,‟ povedala Alice a vyplazila na mňa jazyk.

„Decká poďme, kým niekto nepríde k úrazu,‟ vyhlásil Carlisle a vybral sa k dverám. Rose ma zatiahla za ruku, tak som ju nasledoval k dverám.

„A čo ty, Bella? Riskneš to a pôjdeš s nami?‟ zadrapol som si ešte raz. Myslel som si, že budereagovať podobne ako Alice, to som sa však prerátal...

„Mňa tak ľahko nevytočíš. Takže prečo nie? Dúfam, že ideme tvojím Jeepom,‟ usmiala sa a vyšla z dverí predo mnou. Za nami šla aj Esme, ktorá sa s nami rozlúčila a popriala Belle veľa šťastia. To isté urobil Carlisle, potom nasadol do meďáčiku a rýchlo vyšiel z garáže. Na znak toho, že som so žartíkmi skončil – na malú chvíľu – som dámam otvoril dvere a potom sám nasadol. Vyšiel som z garáže za Edwardovým volvom a hurá do školy!

« Zhrnutie »

Autor: NikkiReed (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Koniec? Nie, to je začiatok 13. Premena: