Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Koniec? Nie, iba začiatok - 8. kapitola

28.07.2015 (07:00) • Lullu123 • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1214×

8. kapitola

Pozriem sa na ženu, ktorá leží v baldachýne v mojej posteli a šepká moje meno. Sladko spí.

Zdvihnem pohár škótskej k perám a napijem sa. Nenávidím alkohol, ale nenávidím aj svoje myšlienky. Nech sa akokoľvek snažím, nech myslím na čokoľvek, vždy sa mi tam nejako votrie a kričí nie o pomoc, ale moje meno. Je až zvláštne, ako sa ku mne dostala tak rýchlo a dokázala ma zruinovať. Ešte aj počas sexu s tou... ani neviem, aké má meno. Hlavné je však, že pod sebou som videl nie tú ľudskú zlatovlásku, ale Isabellu. Sledovala ma čokoládovými očami a hrýzla si svoje sladké pery.

Nevadilo mi to. Došlaka, bolo to viac než príjemné! Predstava, že niekde leží a čaká na mňa... Nech je kdekoľvek a s kýmkoľvek, stále ma túžba zobrať si ju späť a pretiahnuť ju do bezvedomia, neopustila.

Zavibruje mi mobil. Ani neskontrolujem displej, pretože moje číslo má iba Bella a Carlisle. A Isabella je nedostupná už niekoľko hodín.

„Edward, nech robíš čo robíš, vráť sa späť do New Yorku. Potrebujem ťa tu."

„A ja potrebujem teba, Carlisle. Isabella zmizla a ja chcem svoju asistentku späť..."

„Kašlem na ňu! Potrebujem ťa tu viac než ona! Musím odísť a ja to nespravím, takže ma budeš musieť donútiť, chápeš? Tvoje ľudské šľapky idú momentálne mimo hru."

„Ona nie je šľapka," zavrčím.

„A na čo ju chceš, hm? Sex? Priateľstvo? Láska?" povie ironicky. Má ma prečítaného. Samozrejme, veď on ma naučil spávať so ženami bez toho, aby som ich zabil. On a ja sme boli ako bratia. Obaja sme mali rovnakú vlastnosť a tou bola nikdy nekončiaca túžba. Stále do nemoty, každú voľnú chvíľu.

„Spamätaj sa, Edward! Neskôr si ju vyhľadáš a užiješ si. Odkopneš ju, a svet pokračuje ďalej. To sú tvoje pravidlá. Naše pravidlá."

„Uniesli ju. Musím ju nájsť skôr, ako stopa vychladne. Potom možno už bude mŕtva.Nechcem a nemienim riskovať." Pravda, uvedomil som si. Hovoril som mu pravdu, ktorú som si doteraz neuvedomoval. Vážne som sa obával toho, že umrie? Nie, to si odmietam pripustiť. Je to len obyčajná túžba a keď ju dostanem, zmizne ako jarná rosa. Najrpv pomaličky a potom úplne.

„Čo to, do riti, hovoríš?!"

„Zabijem toho sprostého upíra a dostanem ju. Pravdepodobne ju potom zabijem alebo nechám žiť. Takže... To snáď prežiješ," odvrknem.

„Fajn. Zabi ho, následne na to čel klanu, čo je viac než pravdepodobné, a pozabíjaj aj ich. A to všetko kvôli slečne Graceovej."

Pozriem sa na displej a následne nato hodím telefón do sklenenej steny. Zlatovláska sa razom prebudí a pozrie sa na miesto vedľa seba. „Edward?" pípne.

Upírskou rýchlosťou k nej priskočím a zdrapnem ju za hrdlo. „Kde je Isabella?!"

„Ja-ja neviem, o kom to hovoríš. Ja..."

„Ja, ja, ja. Seriem ti na všetko, čo jajkáš! Kde. Je. Bella?" Srdce jej splašene poskočí. Jej myseľ pri pohľade na mňa vydoluje slovo psychopat. Naozaj sa tak správam? Ona ani nevie, kto je Bella Graceová. Ale... Bola prvá po ruke.

„Edward, netuším, kto -" Zahryznem sa jej do tepny a prehltnem prvý dúšok jej krvi. Na pár sekúnd stratím prehľad o tom, kto je kto a aký je môj cieľ. Plán. Zlatovláske podo mnou posledný krát zabije srdce a ihneď nadobudnem vedomie.

Schmatnem bezvládne telo a vyskočím von balkónom. Rozbehnem sa plnou silou a keď som už na hraniciach, hodím jej telo do menšieho potoka. Rýchlo sa obrátim a vrátim sa späť. Prebehnem centrum Paríža a keď som pri hoteli, poobzerám sa okolo a po uistení, že ma nikto nesleduje, vyskočím späť a zavriem za sebou dvere. Ocitnem sa v spálni, kde je ešte stále teplá posteľ a periny. S hlbokým povzdychom odstránim oblečenie ženy a moje dotrhané divokým behom a skočím pod sprchu.

O pár minút čistý a prezlečený podávam peniaze za noc na recepcií. Zároveň hrám divadlo a všetkých sa pýtam, kde je moja spoločníčka.

V rýchlosti si privolám taxi a zamierim k hotelu, kde som naposledy zachytil stopu Belly. Nie je to až tak veľmi ťažké - v noci zázračne nepršalo a teraz, keď pomaly vychádza slnko, je po uliciach roztrúsených málo ľudí, po väčšine vychádzajúcich z barov.

Zaplatím taxikárovi a keď zabočí za vedľajšiu ulicu, vydám sa po sladkej stope.

Bella:

„Dá mi konečne niekto jesť? Piť? Alebo rovno pištoľ a plný zásobník?" zakričím do tmy a modlím sa, aby ma niekto počul a pomohol mi. Bola som vyschnutá ako Sahara na pravé poludnie a v žalúdku mi abnormálne škvŕkalo.

Nič. Robia to azda naschvál? Hop sem, hop tam a nechať Bellu napospas osudu. Hlavne nech ju zbijú do bezvedomia. Pri tej bolestnej spomienke ma zabolia rebrá a do nosu mi udrie železná vôňa krvi. To je irónia - sedím tu v železnej kaluži krvi, zavretá v železnej cele. Dokonca aj mne moje nesúvislé spomienky nedávajú zmysel.

Bruškami prstov si prejdem po doudieranej ruke. Je v divnom uhle a pri dotyku mi začne bolestivo pulzovať. Je zlomená, preletí mi hlavou. No, pravdepodobne áno. Ďalšie časti sú síce na tom oveľa lepšie, ale v rebrách to takisto silno bolí a tie sú asi taktiež zlomené.

Dvere sa otvoria a z tmy sa vynorí hlava Michaela. Panebože, ako som mohla byť taká hlúpa? Vyspala som sa s ním sama a dobrovoľne, dokonca som mu povedala kto som a ako som sa sem dostala... A on to využil, omráčil ma a heuréka, nič sa, dievča!

„Na," hodí po mne igelitové vrecko a fľašu minerálky.

„Michael, teda, pardon. Felix, mohol by si ma odpútať? Vieš, takto sa nenajem," poviem sladko, hoci to vo mne doslova vrie. Toto je moja nová taktika - vyprovokovať ho k tomu, aby ma zabil. Tu a teraz. Podľa jeho zlostného pohľadu usúdim, že sa mi to darí.

„No tak, Felix. Zamrzol si?"

Podíde ku mne a rozopne mi putá. To si naozaj myslí, že ak ma dobil takmer k smrti, tak budem poslušná? Že to nechám len tak? Vrhnem sa naňho a začnem doňho búchať päsťami, ale nič. Namiesto toho ho rozzúrim ešte viac a on ma zdvihne do rúk.

„Dostal som príkazy, že biť ťa a ubližovať ti nemôžem. Ale takto to naozaj nejde. Teraz ochutnáš pravé peklo, Bella. Zhor v ňom..." Vyjdeme z miestnosti, kde som takmer zomrela a mnohokrát odpadla a vyjdeme na priestrannú chodbu. Zatvorím oči. Ocitneme sa v ďalšej miestnosti, kde pre istotu skončím na dlážke. Felix sa otočí a zavrie za sebou dvere.

„Veľa šťastia!" zakričí a zamkne. Vydesene sa otočím na dvere a začnem do nich búchať.

„Felix! No tak! Pusti ma von!"

„Je to zbytočné," ozve sa zamatový hlas pri mojom uchu. Vydesene nadskočím a dotknem sa dvier, aspoň to plánujem, no dotknem sa tvrdej kamennej hrude. Idú na mňa z každej strany...

„Pozri, aká je chutná. A tá krv..." Blondínka za mnou si začne namotávať prameň vlasov na svoje prsty a usmieva sa, akoby dostala darček pod stromček. Hlúpa Bella! Čo som to len urobila? Odrazu mi v hlave dochádza, aká je desivá smrť. I keď veľmi nádherná smrť.

„Rád by som sa s ňou zahral. Čo ty na to, Jane?"

„Nie som lesbička. Čo si o mne, došlaka, myslíš?" Odrazu tej žene, alebo tomu zázračne peknému dievčaťu, začnú šľahať z očí blesky. Prebodáva nimi taktiež nízkeho chlapca s črtami dospelého muža, ktorý na ňu vrčí. Počkať. Vrčí?!

Nenápadne odstúpim, teda, aspoň sa snažím, ale tomu chlapcovi to neujde a ostražito sa na mňa pozrie. Vo svetle lampy sa mu zlovestne zablýskajú zuby. Pokoj, Bella. Hlavne...

Odskočím a padám, snáď po stýkrát za túto nočnú moru. Stihnú ma však včas zachytiť bledé a chladné ruky, ktoré mi bolestivo zachytia chrbticu. Páni... Rebrá mi explodujú a v hlave mi vybuchne ohňostroj. V priebehu pár sekúnd už o sebe neviem.

¤¤¤

„Bells, panebože. Už si späť. Charlie, pod rýchlo sem! Pridáva sa k nám," povie Renée a zdrapne ma za zápästia. Čakám na bolesť, ale nič necítim. Až podozrivo nič.

„Mami? Kde -" Zarazím sa, pretože sa jej z očí začnú liať slzy ako hrachy. Silno ju objímnem. „Mami," zafňukám jej do ramena. Sedím jej na ramene až dovtedy, kým sa nevyplačem. Neviem si spomenúť, prečo som sa tu s ňou, prečo sa všetko toto deje, a je mi to srdečne jedno. Iba sedím a vzlykám.

 „Bella," povie otec odo dvier. Poobzerám sa po izbe - našej obývačke - a skončím pohľadom pri otcovi. Vyrazí mi dych. Kožu okolo očí a úst má posiatú výraznými vráskami a na hlave má namiesto žiarivo hnedých a čiernych vlasov šediny.

Mama odo mňa odstúpi. Mám pocit, že som na všetko opäť sama. Ponáram sa späť do minulosti - na ten osudný deň, keď sa pre mňa všetko skončilo. Zrútilo sa to ako domček z karát a Bella Swanová... Umrela. Keď som sa stratila a bolo mi všetko jedno.

Spadnem na kolená. Vnímam to len okrajovo; myseľ je totiž naplno zamestnaná spomienkami. Zákazy, zákony, pravidlá... Neustále to tam bolo, nech som sa akokoľvek snažila zabudnúť. V každej minúte môjho detstva som musela poslúchať. Vlastne som umrela skôr, ako som si uvedomovala. Preto som odišla? Pretože som nebola ako oni? Bola som u nich... Vydedenec? Iná? Nespĺňala som ich požiadavky?

Poznanie na seba nenechá dlho čakať, vrazí do mňa ako tsunami. Všetky deti, ktoré odišli, nesúhlasili s ich vierou. Možno keby som to zakryla... Nie. Naozaj by som nechcela robiť všetko podľa ich Boha. Ibaže predstava, že som mohla byť s nimi, bola dotieravá ako včela a sladká ako med.

„Prepáč mi, Bell. Prepáč. Odpusť... Prosím," zavzlyká otec tesne pri mne. To ma rozplače ešte viac. Mohla som... Mohla...

„Prečo? Prečo? Pýtam sa, prečo!" zakričím. Slabosť razom vymení zlosť.

„Bella, nepoddávaj sa hnevu. Musíš sa poddať niečomu oveľa inému a väčšiemu," povie mama a pohladí ma po chrbte.

„Odpusť mi to, prosím... Nechcel som to, prisahám. Ale musel som."

Všetko sa mi dokopy mieša. Môj krik, otcove vzlyky a mamine utešujúce slová. Lúčia sa, dojde mi. Neviem, odkiaľ to viem, ale ak aj nejaké nebo existuje, takto si ho nepredstavujem. Sú naozaj mŕtvi? Je toto posledné zbohom?

„Odpúšťam ti, otec. Mami. Mami, prosím, odpusť mi. Zbohom," zašepkám a nechám sa stiahnuť tou najsilnejšou silou. Umriem? Možno.

Ale viem, že to bude správne a bezbolestné.

Umrela? Neumrela? 

A čo hovoríte na náhlu zmenu Edwardovho konania? Najprv na Bellu zvysoka kašle a teraz naštve aj Carlislea, ale ide ju zachrániť. Verte-neverte, ale ten chlap mi lezie na nervy rovnako ako Vám.

Opäť ďakujem za komentáre.

Vaša Lullu

Autor: Lullu123 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Koniec? Nie, iba začiatok - 8. kapitola: