Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kam čert nesmie, pošle Rosalie - Aj diabol je anjelom - 38. kapitola

28.05.2014 (15:15) • SissaVampire • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1570×

38. kapitola: Osud

Rosalie:

Budú to štyri dni, čo som odišla z nášho víkendového domu. Celý čas som sa túlala po lese a snažila sa prísť na pozitívne myšlienky. Vôbec sa mi to nedarilo. Emmett je sviniar a Edward je idiot! Aj napriek tomu som ich nedokázala dostať zo svojej mysle.

Chlapi proste nerozmýšľajú tým, čo majú v hlave ale medzi nohami.

Uznávam, Edward ma takmer dostal... Takmer. Ak by som sa s ním bola vyspala, začal by si od toho niečo sľubovať a ublížila by som mu rovnako, ako mne Emmett. Vlastne ani neviem, prečo mi na tom záleží. Možno mi je ho ľúto. Chcela by som byť zase tá bezcitná bytosť, ale v poslednom čase odomňa všetky moje charakteristické vlastnosti utekajú. Kde je moja pýcha, hrdosť, sebavedomie, ľakhomyseľnosť...? Ostali v New Yorku? Alebo ešte v Miláne? 

Nevedela som, či bude Edward stále na chate, keď sa vrátim. Možno to vzdal a odišiel do New Yorku. Alebo si tam zavolal Tanyu, keďže mu zjavne niečo chýba...  Ak by to aj urobil, vôbec by ma to netrápilo. Aspoň by som to predstierala.

Emmett si ma už tiež isto nahradil a ja som ostala sama. Úplne sama. Nikdy som sa takto necítila...

Bolo to pre mňa niečo nové, nepoznané. Vždy som mala okolo seba plno ľudí a teraz o mňa nikto ani nezakopol. Vedela som, že som vždy mohla zavolať Alice, ale nechcela som jej kaziť začiatky upírskeho života. Určite sú s Jasperom stále na Aljaške a užívajú si spoločné chvíle.

Carlisle, Esme a Isabella predstavovali dokonalú rodinku a tiež som im to nechcela narúšať. Edward a ja sme boli tí menej šťastní... A Emmett,... Emmett bol minulosť.

Nebol.

Priala som si, aby to bola pravda, ale nedokázala som na neho prestať myslieť. Dokelu, Rosalie, urob s tým niečo!

Zoskočila som na zem z vysokého stromu a kráčala som popri potoku proti smeru prúdu vody. Rozmýšľala som, že sa vrátim na chatu. Za posledné dni som lovila viac než dosť a tak dlhú dobu v jednom outfite som si už dlho nevytrpela.

Počkala som do zotmenia a potom som sa pomaly vydala domov. Keď som dorazila, cítila som prítomnosť Edwarda, ale žiadnej inej upírky. Mohol tu byť celý čas sám... Iste ho zožieralo, že ma zas nedostal. Alebo sa s tým už zmieril. Myslím, že som mu dala dostatočne najavo, že medzi nami to už nikdy nebude ako predtým.

Boli sme pár, to áno a nemôžem poprieť, že to obdobie bolo skutočne pekné, ale to skončilo. Obaja sme sa zmenili a už by to nebolo také, ako vtedy. Bude lepšie, ak si budeme navzájom držať odstup a časom sa možno naučíme znovu spolu vychádzať.

„Myslím, že máš pravdu.“ Začula som zrazu a v tom sa Edward zjavil vedľa mňa v obývačke.

„Nemali by sme to siliť. Nemôžem ťa nútiť, aby si bola so mnou.“

Prikývla som mu.

„Správal som sa hlúpo,“ dodal.

„Ja tiež,“ uznala som.

„Pochopím, ak sa budeš chcieť vrátiť do New Yorku...“

„Nie, chcem tu ostať, ale ty sa pokojne vráť,“ povedala som mu.

„Nechcem ťa nechávať samú. Stále sme rodina a záleží mi na tebe,“ hovoril vážne a ja som vedela, že to tak aj myslí. Tiež mi na ňom záležalo, ako na bratovi.

„Práveže by som tu chcela byť sama. Možno sa na nejaký čas vzdialim od rodiny...“ uvažovala som.

„Prečo, preboha?“

Pokrčila som ramenami, nechcela som zachádzať do detailov.

„Vieš si predstaviť, ako by tá správa ublížila Carlisleovi a Esme?! A aj nám ostatným.“

„Aj Jasper raz odišiel...“

„A Carlislea to zničilo,“ povedal vážne a prísnym pohľadom mi hľadel do očí.

„Ešte si to rozmyslím,“ šepla som a odišla do spálne na poschodí.

Nasledujúcich pár dní sme obaja predstierali, že ten druhý neexistuje. Keďže som predtým lovila, teraz som mala krvi dosť a z chaty som ani nevychádzala. Prečítala som asi polovicu kníh rôznych žánrov z Carlisleovej knižnice a pozrela som si niekoľko sérii Zúfalých manželiek a Gossip girl. Vždy keď sme s Edwardom na seba náhodou narazili, obaja sme sa tvárili nezúčastnene.

Počasie v Canade dávalo najavo príchod jari, keďže slnko svietilo každý deň viac a viac. Sneh sa roztopil a príroda začala ožívať. Malo to aj svoje nevýhody, ako príchod turistov do hôr, ale my sme boli našťastie od ľudí ďaleko.

Raz som už mala dosť byť zavretá medzi štyrmi stenami a rozhodla som sa zájsť do najbližšieho mesta, Huntsville. V ten deň bolo na oblohe veľa oblakov a celý čas bolo zamračené. Obliekla som sa do svetlých úzkych riflí a obtiahnutej koženej bundy a bez slova Edwardovi som odišla z domu.

Rozbehla som sa a dlho som bežala cez hustý les. Po chvíli som sa dostala na úzku lesnú cestu, ktorou sme sem išli. Vtedy bola zamrznutá, ale teraz bolo oveľa teplejšie. Jar prišla oveľa skôr, ako sme si mysleli.

Spomalila som a kráčala som ľudským tempom smerom do mesta. Všade bolo ticho, iba občas som počula vietor a šuchot listov, alebo v diaľke nejaké lesné zvieratá. Rozmýšľala som o všetkom, čo sa v posledných dňoch udialo.

Bola som taká zamyslená, že som nevnímala zvuky okolo seba a vtedy pri mne začalo spomaľovať veľké čierne auto. Za volantom som zbadala slizkého chlapa a dúfala som, že sa ma len opýta na cestu a pôjde ďalej.

„Hej, cica, nechceš odviesť?“ zavolal na mňa, keď stiahol okno na strane spolujazdca.

Ani som sa na neho nepozrela a kráčala som ďalej. Nevzdával sa, no časom sa nahneval, keďže som ho ignorovala a začal mať na mňa sprosté narážky. Dával mi neslušné návrhy a mala som čo robiť, aby som mu neodtrhla hlavu.

Našťastie ho to rýchlo prestalo baviť, tak pridal plyn a zmizol.

Dúfam, že s tým autom skončíš v priekope, pomyslela som si otrávene.

Dorazila som do mesta poobede a prechádzala som sa po historickom centre. Zdalo sa mi, ako by som sa vrátila v čase. Huntsville bolo malé, staré mestečko, v ktorom sa všetci poznali. Asi preto na mňa každý na ulici tak zvláštne hladeľ, bola som tu cudzia.

Viac ako mesto by sa na Huntsville hodilo pomenovanie dedina. Všimla som si okolo aj pár turistov a rozmýšľala som, čo ich sem mohlo prilákať. Netušila som, ako by som tu mohla stráviť aspoň pár hodín, aby som sa nemusela hneď vracať domov k Edwardovi.

V tomto zapadákove by som asi ťažko našla obchoďák. Chýba mi New York, chýba mi môj minulý život. Nie ten ľudský, ale obdobie pred tým ako som stretla Emmetta. Možno dokonca ešte skôr, ako Alice stretla Jaspera. Dovtedy sme boli nerozlučné kamarátky. Dve dokonalé ženy, od ktorých chlapi nedokázali odtrhnúť zrak. My dve sme si to uvedomovali a využívali. Celý čas sme sa zabávali a nemali sme žiadne starosti.

Ako mi to chýba...

Nedá sa to ani porovnať s tým, čo sa deje teraz!

Prešla som na druhú stranu ulice a vo výklade som uvidela čipkované vintage šaty. Usmiala som sa, lebo sa mi páčili, ale do obchodu som nevošla. Namiesto toho som preplávala veľkou ulicou a dostala som sa k farme neďaleko lesa. Za ohradou sa pásli kone a v druhej oplotenej časti boli ovce.

Pomalým krokom som kráčala v ústrety hustému lesu. Mohlo byť šesť hodín a slnko na oblohe zapadalo.

Huntsville som nechala za sebou, keď som vstúpila do lesa a vybrala som sa smerom na sever. Vôbec som sa neponáhľala, práve naopak. Kráčala som ľudským tempom a hľadala niečo, čo by zaujalo moju pozornosť.

V tom som začula z diaľky hlasy dvoch ľudí. Muža a ženy. To bolo rýchle, pomyslela som si.

Započúvala som sa do zvučného mužského hlasu a v momente som zmeravela. Zostala som stáť na mieste ako socha. To nemôže byť pravda! 
Zafúkal slabý vietor a vohnal mi do tváre známu korenistú vôňu. Nadýchla som sa a nemohla som tomu uveriť. Rozbehla som sa smerom k nim, ale dávala som si pozor, aby ma náhodou nezbadali. V niekoľkých sekundách som sa dostala na okraj lúky a to čo som uvidela, ma definitívne dorazilo.

Vždy som si myslela, že môj život je úžasný. K šťastiu mi nič nechýbalo a každý mi závidel. Mala som všetko, po čom som túžila a so svojím životom som bola dokonale šťastná a spokojná. Ach, ako veľmi som sa mýlila. Teraz vidím, koľko mi toho v skutočnosti chýba. Zistila som, čo sú to dôležité hodnoty v živote...

Videla som ich spolu, šťastných, a odvrátila som pohľad. Verte mi, že najhorší pocit je, keď viete, že ten koho milujete z celého srdca, je šťastný s niekým iným. To je hotová rana pre vaše city. City. Aj keď som chladná, nesmrteľná bytosť bez duše, nejaké city mi predsa len zostali. Jedna z najťažších vecí, ktoré si musíte uvedomiť je, že niektorí ľudia, na ktorých vám veľmi záleží, sú šťastní aj bez vás. Prvýkrát v živote som to cítila. Cítila som strach z prehry, strach z odmietnutia, strach z poníženia. Ja. Tá, ktorá ešte nikdy nebola odmietnutá, vždy len obdivovaná a žiadaná. Veľmi sa bojím, ešte nikdy v živote som sa takto necítila. Celé dni sa kvôli nemu trápim. Neviem, čo si počnem...

Ľudia to majú jednoduché. Môžu sa vyplakať, vyrozprávať a o nejaký čas na to zabudnú. Ale čo ja? Ľudská pamäť je ako sito, no tá naša je iná. My nezabúdame. Ak niekoho milujeme, pamätáme si to do konca našej existencie.

Koniec existencie. Aj nad tým som premýšľala. Moje myšlienky sú v poslednom čase ako príliv a odliv. V jednu chvíľu si vravím, že to nemá zmysel, no neskôr si poviem, že by som sa ešte mohla pokúsiť zabojovať. Ale bojím sa. Bojím sa jeho reakcie. Tento pocit je najhorší - keď neviete, na čom ste. Nechcete mu nič povedať, lebo sa bojíte, že zničíte aj to, čo ste budovali doteraz.

Znovu som sa na nich pozrela.

Sedeli vedľa seba a držali sa za ruky. Je to pre mňa hrozný pohľad. Nechcela som počuť, o čom sa rozprávali, lebo viem, že by mi to len ublížilo. Vlastne, aj toto mi ubližuje. Určite si šepkali slová lásky. Mala by som sa od neho držať čo najďalej, no nedokážem to. Chcem naňho zabudnúť, aj keď viem, že sa mi to nikdy nepodarí. Musím sa s tým naučiť žiť. Musím sa pozerať aj na to, čo chce on. Akceptovať fakt že má priateľku a vyrovnať sa s tým. Tak, ako som si zvykla na krv a na ľudí, že nie sú nič výnimočné.

Pohladil ju po líci a letmo ju pobozkal. Keby to bolo možné, oči by som mala plné sĺz. Prečo takto trýznim samú seba? Viem, že si to zaslúžim, ale... zmenila som sa. On ma zmenil. Pred pár mesiacmi by ma to vôbec netrápilo, ale teraz? Už nie som tá mrcha, čo som bývala. Už nikomu neubližujem... Len sebe.

Naklonila sa k nemu a nežne ho pobozkala na pery. Toto je na mňa priveľa. Dušu síce nemám, ale srdce áno. Som zlá bytosť. Ale... aj zlé bytosti vedia milovať. Ďalšia vec, čo ma desí je, ako zareaguje keď zistí, čo som. Možno sa zľakne a utečie. Možno sa mi vysmeje a bude ma pokladať za blázna. Možno vezme drevený kôl a pokúsi sa zabodnúť mi ho do srdca. Do môjho kamenného srdca...

Emmett so svojou snúbenicou vôbec netušili, že na tej lúke nie sú sami. Mohla som medzi nich vtrhnúť, ale neurobila som to. Ak si chcem Emmetta získať späť, musím to urobiť inak. Rafinovane a nenápadne, aby to vyzeralo tak, ako by on túžil po mne.

Čo také má ona, čo ja nie?! Bola to priemerná bruneta, veľmi štíhlej postavy s kratšími vlasmi. Nemá žiadne krivky, pomyslela som si nahnevane. Chlap ako Emmett potrebuje skutočnú ženu a nie tamtú príšeru!

Čím ho tak priťahuje?! Vôbec nie je pekná, skôr naopak. Prečo s ňou taký príťažlivý muž ako Emmett stráca čas... Ja by som sa k nemu hodila oveľa viac.

Viem, že je to sviniar, ale pekný sviniar, pousmiala som sa. Na jednej strane som pohľad na nich nemohla vystáť, no na druhej strane, nedokázala som z nich spustiť oči. Hlavne mi nešlo do hlavy, čo robia v Canade.

Tak veľmi som si teraz priala byť na mieste jeho snúbenice...

Myslím, že moje prianie by sa mohlo stať skutočnosťou. Mohla by som mu zavolať a dohodnúť si s ním stretnutie. Aby sme si všetko vysvetlili, prebehlo mi hlavou otrepané klišé.

Namotala by som si ho a potom by bol len môj! Mohla by som mu navrhnúť, aby sme zostali milenci a jeho snúbenica by sa o ničom nedozvedela. Emmett by časom pochopil, že som oveľa lepšia ako ona a skončil by s ňou už nadobro. Výborne!

Usmiala som sa a siahla som si do vrecka krátkej koženej bundy pre mobil. Na moje prekvapenie tam nebol. Ach, nechala som ho na chate, budem to musieť urobiť neskôr.

Onedlho bude Emmett zase raz môj.

Esme:

O niekoľko týždňov neskôr

„Piateho mája by bol pekný dátum,“ povedala som s úsmevom a prešla som prstami po Carlisleovej odhalenej hrudi.

„Pokiaľ si ten dátum nevzali Alice a Jasper,“ odpovedal mi pobavene a ja som sa potichu zasmiala.

Raz sa nám stalo, že sme sa s našimi polovičkami zhodli na termíne svadby, ale bol to ten istý deň. Po menšej výmene názorov s Alice, sme sa rozhodli, že si obe vyberieme iný dátum. Pre nás obe to mal byť najkrajší deň živote a nechceli sme si ho navzájom kaziť.

Carlisle a ja sme si nakoniec zvolili Golden Castle, vychýrený zámok vzdialený len pár míľ od mesta, ktorý bol nedávno prerobený aj na luxusný hotel. Obrad ale bude v nádhernej záhrade, plnej rozkvitnutých kvetov. Vo svojich predstavách som už kráčala uličkou v tých najúchvatnejších šatách, v ústrety môjmu budúcemu manželovi. Dojímalo ma to k slzám a nevedela som sa dočkať toho dňa.

„Včera sme sa rozprávali s Alice. Povedala, že sa budú brať šiesteho júna, už majú aj rezerváciu v hoteli Plaza,“ povedala som.

„V hoteli Plaza? Tam sa predsa čaká na termín mesiace...“ čudoval sa Carlisle.

„Alice,“ pokrčila som plecami a usmiala som sa.

„Tak ja dnes zavolám do Golden Castle, aby sme to mali vybavené,“ povedal.

„Ďakujem,“ šepla som a pobozkala som ho. „Máme miesto, dátum, šaty, výzdobu... Ešte potrebujeme dokončiť zoznam hostí, catering na recepciu, tvoj svadobný oblek, šaty pre malú, živú hudbu na banket,...“

„Pokoj, láska, máme ešte dva mesiace. Všetko stíhame.“

„Máš pravdu,“ povedala som už pokojnejšie.

Carlisle mi venoval ďalší zamilovaný pohľad a prevalil si ma pod seba. Odhrnul prikrývku, ktorá ma zahaľovala a nežne ma pobozkal na pery. Bozk som mu oplatila a ruky som si ovinula okolo jeho krku. Perami skĺzol na môj krk a jemne ho láskal. Zaklonila som hlavu a on pokračoval nižšie, keď v tom sme začuli detský plač z izby našej dcérky. Neochotne sme sa od seba odtiahli a ja som mu venovala nevinný pohľad. Vtisla som mu letmý bozk, navliekla som si jeho košeľu a v momente som bola pri malej. Práve sa zobudila a nikto pri nej nebol.

„Dobré ráno, princezná,“ povedala som milo a vybrala som ju z kolísky. Vzala som si ju do náručia a pohladila ju po líci. Prestala plakať a krásne sa na mňa usmiala.

Zo skrinky som vzala fľašku s cumlíkom a priložila som jej ju k perám. Určite bola hladná. Začala pomaly piť a ja som sa s malým anjelikom v náručí vrátila ku Carlisleovi do spálne. Sadla som si vedľa neho na posteľ a on si položil ruku okolo mojich ramien. Usmial sa na Bellu, ktorá na nás zvedavo hľadela a popri tom spokojne pila z plastovej fľašky.

„Nad čím rozmýšľaš?“ opýtala som sa Carlislea, keď som si všimla, ako sa zamračene pozeral cez okno na hustý les.

„Len som si spomenul na niečo do práce...“ zaklamal.

„Láska,...“ povedala som vyčítavo a on vedel, že som ho odhalila.

„Nechcem ti pridávať starosti,“ povedal a pohladil ma po vlasoch.

„A ja ťa nenechám trápiť sa samého,“ pousmiala som sa.

Carlisle chvíľu mlčal, no potom sa zhlboka nadýchol a začal:

„Na našu svadbu by sme mali pozvať aj Volturiovcov, ale bojím sa ich reakcie na Bellu. Budú si myslieť, že je to nesmrteľné dieťa a mohlo by to dopadnúť zle. Pamätáš si, čo som ti hovoril o nesmrteľných deťoch, nie?“

Pozrela som sa na neho so strachom v očiach a malú som si privinula tuhšie k sebe.

„Zlatko, nechcel som ťa vydesiť, iba mi to prebehlo mysľou. Bude najlepšie, ak ich z toho vynecháme. Je pravda, že som s nimi prežil niekoľko rokov, ale neboli to zrovna príjemné roky môjho života.

Zabudnime na to, už na to nemysli a netráp sa, prosím,“ dokončil a objal ma.

„Vieš, že by som nikdy nedovolil, aby vám niekto ublížil.“ Ochranársky nás držal vo svojom náručí a ja som položila malú fľašku na nočný stolík.

„Neprežila by som, ak by sa niečo stalo malej,“ povedala som úzkostlivo.

„Neboj sa, nikomu sa nič nestane. Volturiovcom môžeme poslať oznámenie, ale nie pozvánku. Bude to tak lepšie,“ rozhodol.

„Máš pravdu. Okrem toho nepoznajú ani mňa ani Alice, nevedia, že sme upírky a mohlo by to spôsobiť ďalšie problémy.“

Carlisle prikývol a potom sme sa obaja pozreli na Bellu, ktorá sa na nás usmievala a veselo džavotala nezrozumiteľné slová. Stisla mi dva prsty na ruke a na bábätko mala poriadnu silu.

Druhú rúčku naťahovala k mojej tvári a ja som sa k nej naklonila.

„Ma-mma,“ povedala veselo a ja som na ňu ostala nemo hladieť.

„Drahý počul si to?“ prekvapene som sa pozrela na Carlislea a on nadšene prikývol.

„Moje zlatíčko,“ usmievala som sa na Bellu a pobozkala som ju na líce. Keby som bola človek, určite by som plakala od šťastia. Toto bola taká krásna chvíľa. Až príliš pekná na to, aby trvala večne, pomyslela som si a v tom Carlisleovi zazvonil telefón...

Rosalie:

„Edward, toto sa ťa netýka!“ vysvetľovala som svojmu bratovi zvýšeným hlasom.

„Nemôžeš niekoho len tak zavraždiť! S ľuďmi si predsa skončila, či nie?“

„Na čas,“ usmiala som sa ironicky.

„Ty si sa zbláznila!“

Áno, do Emmetta. A urobím všetko pre to, aby som ho získala späť. Veľa som o tom v posledných dňoch rozmýšľala. Bol tak blízko a pritom tak ďaleko. Vedela som, že po mne túžil, ale nie dosť na to, aby sa kvôli mne vzdal svojej snúbenice.

Čo ak mal Edward pravdu a nemalo to zmysel. Čo ak by o ňu prišiel hocijakým spôsobom, no aj tak by sa ku mne nevrátil?! Čo ak je to celé zbytočné... Nedokážem sa s tým zmieriť. Ešte nikdy sa mi nestalo, že by som nedosiahla to, po čom som túžila. Nikdy som necítila toľké poníženie a bezmocnosť.

„Rose, vykašli sa na to... Ona za nič nemôže a on za to nestojí... Ty máš na viac!“

Sledovala som ich už niekoľko dní. Podľa všetkého tu boli na pár dní na dovolenke. Prenajali si horskú chatu v blízkosti Huntsville, kam som v poslednom čase chodievala pravidelne. Edward sa o všetkom dozvedel z mojich myšlienok a začal ma odhovárať od mojich plánov. V skutočnosti som si myslela, že na Emmetta žiarlil.

„Nájdeš si niekoho, kto ťa bude úprimne milovať,“ dodal.

„Nikoho iného nechcem odsekla som.“

„Ale nemôžeš ho prinútiť, aby-“

„Do ničoho ho nenútim, on bol ten, kto urobil prvý krok. Sám mi vravel, že ma chce, ale je to komplikované...“ skočila som mu do reči. Bolo jednoduchšie povedať, že je to komplikované, ako opisovať celú situáciu. Emm bol proste nemehlo, ktoré nevedelo ukončiť jednu etapu svojho života a začať novú. A možno sa svojej snúbenice tak trochu bál, alebo bol pod papučou, pomyslela som si pobavene. Prečo inak by jej nepovedal, že s ňou už nechce byť?!

„Nechaj to na osud, sestrička. Ak vám bolo súdené byť spolu, potom ešte určite nie je koniec,“ povedal a ja som mu venovala podozrievavý pohľad. Toto nemohol práve povedať Edward.

Napriek tomu som prikývla a potom som zmizla do svojej izby na poschodí. Chvíľu som rozmýšľala, čo urobím, ale po chvíli som si v hlave všetko utriedila, prezliekla som sa a vybehla som do tmavého lesa.

Bežala som rýchlosťou svetla a nezastavovala som sa. Chcela som od všetkého ujsť, no niečo mi vravelo, aby som za ním túto noc šla. Možno to bol osud, ktorý si zo mňa v poslednom čase pekne uťahuje.

Spomalila som na čistinke medzi ihličnatými stromami a vzhliadla som na tmavú oblohu. Cítila som sa mizerne. Všetko na mňa doliehalo a už som to nezvládala. Mala som po krk všetkého. Nikdy som sa takto necítila a nebola som na to zvyknutá. Pekne ma to štvalo a netušila som, ako z toho začarovaného kruhu von.

Chcelo by to urobiť rázny krok, alebo hrubú čiaru za minulosťou. Nevedela som, ktorá možnosť je správna, ale vedela som, že chcem jeho. Emmetta. Túžim po ňom dňom aj nocou a nechcem sa ho len tak vzdať.

Nie, nemôžem sa vzdať! Ja nie. Pôjdem za ním, hneď teraz, a poviem mu pravdu. Čo k nemu cítim a že bez neho nedokážem dýchať. Ale... čo ak mi moje city neopätuje? A som naozaj ochotná znížiť sa k niečomu takémuto? Dokedy sa chcem takto trápiť? Musím predsa zistiť, na čom som!

Zhlboka som sa nadýchla a nasala do pľúc studený vzduch. Rozbehla som sa smerom na Huntsville a bežala som tmavým lesom ako vietor. Preskočila som celé jazero, dopadla som tesne na breh a utekala som ďalej. Cestou som sa snažila nemyslieť na nič, lebo inak by som si svoje plány určite ešte niekoľkokrát rozmyslela. No nemohla som, chcela som to mať za sebou čím skôr.

V diaľke som uvidela domček, ktorý mali Emmett aj s tou potvorou prenajatý a dobehla som k nemu. Spomalila som na ľudské tempo a skrývala som sa za vysokými stromami. Chrbtom som sa oprela o kmeň stromu a spomenula som si na všetky pekné chvíle prežité s Emmettom. Veľmi mi ten čas chýba a chcela by som to všetko vrátiť späť.

Teraz uvidím, či je ešte šanca... Nech už je jeho reakcia hocijaká, aspoň zistím, či to má zmysel. Samozrejme, že som rátala s tým, že sa mi hodí k nohám a poslušne ma bude nasledovať kamkoľvek pôjdem, ale boli tam malé pochybnosti.

Vyšla som spoza stromov a elegantný krokom som kráčala k chatke, ale prekvapilo ma, že som tu necítila ich vône. Svetlo v chate tiež nesvietilo a nepočula som odtiaľ žiadne zvuky. Oh, čo ak už odišli? To snáď nie... Od zúrivosti som kopla do veľkého kameňa, ktorý odletel niekoľko metrov. Iba ja môžem mať takéto šťastie. Doriti!

Najradšej by som to tu všetko zrovnala so zemou, ale to som si nemohla dovoliť. Keby aspoň bola víchrica, alebo niečo, na čo by to ľudia mohli zvaliť, ale takto nie. Dopekla...

Radšej som sa otočila a rozbehla som sa preč. V očiach som mala vražedný pohľad a v nohách nadpozemskú rýchlosť. Letela som tmou a nezastavila som sa pred ničím. Zrazu mi udrela do nosa tá najkrajšia vôňa, aká pre upíra existuje a zmenila som smer.

O pár sekúnd som dobehla loviacu pumu, ktorá mi padla ako prvá korisť. Vysala som ju do poslednej kvapky a telo som hodila do neďalekého jazera s kryštálovou vodou. Rozbehla som sa ďalej a narazila som na stádo srniek, ktoré dnes v noci nemalo šťastie.

Skočila som po krku statnému jeleňovi a ostatné zvieratá sa rozbehli preč. Aj tak ich dobehnem, pomyslela som si, keď som zaborila ostré zuby do krčnej tepny jeleňa. Lačne som pila jeho krv a postupne som si ju začala vychutnávať. Stekala mi dole hrdlom a zmierňovala bolestivé pálenie.

Položila som mŕtve telo na zem a započúvala som sa do zvukov na okolo. Stádo bežalo ďalej a nebolo ďaleko. Zrazu som ale začula autá, škrípanie bŕzd, hysterický krik, praskanie a napokon výbuch.

V momente som zmeravela a v hlave som si prehrala to čo som práve počula. Rozbehla som sa tým smerom a uvidela som niečo strašné. Na ceste boli prerazené kovové zvodidlá a pod krátkym, no ostrým svahom boli v sebe dve autá. Jedno bolo prevrátené na strechu a druhé bolo na boku. Medzi nimi bola mŕtva srnka, z ktorej prúdom tiekla krv. Do nosa mi udrel pach spálených pneumatík, vyhoreného motora, krvi, ľudí a... Oh nie! Zoskočila som z cesty a dopadla som na zem vedľa havarovaných áut. Bola som tak unesená, že mi chvíľu trvalo, kým som si uvedomila komu patrí jedno z tých áut. Bol to Emmettov jeep!

Pomaly som sa približovala k autám a bála som sa. Počula som len slabý tlkot sŕdc a šramot z motora. Silný pach krvi ma lákal, tak som radšej zadržala dych. Naklonila som sa k oknu na Jeepe a čakal ma hrozný pohľad. Uvidela som Emmetta a jeho snúbenicu, oboch zakrvavených a v bezvedomí. Siahla som na kľúčku dverí, ale v tom jeden z motorov vybuchol a začal horieť.

Vystrašene som odskočila, lebo plamene sa šírili veľmi rýchlo. Kým som sa spamätala, druhé auto bolo v plameňoch. Skočila som na Jeep a prevrátila som ho na kolesá. Vytrhla som dvere auta a chytila som Emmetta okolo ramien. Prstami som sa mu snažila nahmatať pulz. Bol veľmi slabý, ale jeho srdce ešte neprestalo biť. Naklonila som sa k jeho snúbenici a priložila som jej prsty na miesto krčnej tepny, ale necítila som nič. V očiach som mala hrôzu a keď som ju takto videla, bolo mi to ľúto.

Pozrela som sa pred seba a videla som, že plamene začali oblizovať Jeep. Zdrapila som Emmetta a spolu sme vyskočili z auta. Dopadli sme do trávy a v tom momente vybuchol druhý motor a obe autá boli pohltené šľahajúcimi plameňmi.

Emmettove telo bezvládne ležalo na tráve. Po tele mal krvácajúce rany a na tvári špinu z ohňa a dymu. Vzala som si jeho tvár do dlaní a snažila som sa prebrať ho, ale stále bol v bezvedomí. Jeho srdce som počula biť a to ma upokojovalo.

„Vydrž, Emmett, prosím,“ šepla som úzkostlivo, keď som mu prezerala rany. Musela som ho odniesť k nám domov. Nevedela som, či sa z toho vôbec dostane, ani ako mu pomôcť. Jediný, kto by mi teraz mohol pomôcť je Carlisle. Siahla som do vrecka koženej bundy a vytiahla svoj mobil. Vytočila som Carlisleovo číslo a modlila sa, aby to zdvihol.

„Áno, Rosalie?“ ozval sa do telefónu.

„Carlisle, potrebujeme tvoju pomoc!“ vypískla som zúfalo.

„Čo sa deje?“ pýtal sa pohotovo.

„Emmett mal haváriu, je v bezvedomí a možno stratil veľa krvi. Ostatní to neprežili, autá vybuchli a ja neviem čo mám robiť,“ hysterčila som.

„Rose, upokoj sa, kde si teraz?“

„Na mieste nehody,“ vydýchla som.

„Drž sa ďalej od tých áut!“ povedal rázne zvýšeným hlasom. „Vezmi Emmetta na chatu, prídem čo najskôr!“

„Ďakujem,“ povedala som vyčerpane.

„Dávaj si pozor!“ prikázal Carlisle a zložil telefón.

Opatrne som zdvihla Emmetta zo zeme a pevne som ho chytila. Rozbehla som sa domov a celú cestu som radšej nedýchala. Jeho krv bola pre mňa pokušením, ale nemohla som mu ublížiť. Pre jeho záchranu som bola schopná urobiť hocičo.

Dobehla som pred dom a vo dverách som uvidela stáť Edwarda. V očiach mal zhrozený pohľad.

„Rosalie, čo si to urobila?!“ pýtal sa ma skôr, ako si prečítal moje myšlienky.

Celú situáciu som mu ukázala vo svojej mysli a s Emmettom v náručí som vbehla do obývačky. Edward na mňa neveriacky hľadel, ale vedel, že to bola pravda. Položila som Emmetta na sedačku a chytila som ho za ruku. Na zápästí mu slabo pulzovala žila a jeho dych bol plytký a nepravidelný.

„Edward, musíme mu pomôcť,“ šepla som ustarostene.

„Ty myslíš...“ začal.

„Carlisle sem dorazí o tri hodiny, dovtedy môže zomrieť!“ vyštekla som.  

„Rosalie... to nemôžeš...“ hovoril váhavo Edward a odtiahol ma za lakeť od Emmettovho tela.

„Nemôžem ho nechať zomrieť!“ Vytrhla som sa mu a podišla som bližšie.

„Nedokážeš ho premeniť! Nie si upírkou tak dlho!“ odhováral ma.

„Musím to skúsiť,“ nariekala som.

„Zabiješ ho,“ povedal.

„Nedovolíš mi to.“ Venovala som mu vážny pohľad. „Ak sa prestanem ovládať, musíš ma od neho dostať preč.“

Edward napokon prikývol a ja som sa zadívala na Emmetta. Musela som ho zachrániť, umieral pred mojimi očami. Sklonila som sa k nemu a pomaly som sa blížila k jeho krku.

Autor: SissaVampire (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Kam čert nesmie, pošle Rosalie - Aj diabol je anjelom - 38. kapitola: