Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Je diabol alebo anjel? Kapitola 3. Black, Jacob Black.

15.05.2010 (12:45) • Tralala • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1976×

Kapitola 3. Black, Jacob Black.

„Práve sme pristáli na letisku v Seattli. Je...“

Otvorila som oči. Fajn. Otočila som hlavu na stranu a pozerala do tmy. Na okne boli kvapky. Fajn, aspoň viem, kam idem. Pretrela som si oči. Na rukách som pocítila soľ. Rýchlo som zalovila v batohu a vytiahla príručné zrkadielko. Ach môj bože! Zalapala som po dychu. Vytiahla navlhčený obrúsok a snažila sa minimalizovať škody. Ešte kvapky do očí.

Saettle ma privítal dažďom. Vystupovali sme na dráhe. Pritiahla som si bundu bližšie k sebe a ponáhľala sa k autobusu. Pekne ma tu vítajú.

Čakala som pri páse na svoju batožinu. Konečne sa objavil môj červený kufor. Vrhla som sa k nemu. Sakra! Ten je ale ťažký. Nejakým zázrakom sa mi ho podarilo dostať von. Zamračene som hľadela na toho svojho slona. Čo teraz? Pýtala som sa seba. Zobrala som rúčku a ťahala ho smerom k východu. Potom som sa zarazila. Mal ma tu vyzdvihnúť Jacob. Ale kde tu? Tu alebo vonku? Sakra, sakra, sakra! Ako vlastne vyzerá? Snažila som sa spomenúť, ale nešlo to. Sakra!


Pohla som sa ďalej. Po krátkej úvahe som prišla... v podstate na nič. Keď ho nenájdem, tak sa odveziem do nejakého motelu a ráno pocestujem autobusom do Forks.
Už som sa blížila k dverám, za ktorými som videla, ako vonku strašne leje.

„Isabella, Isabella Swan?!“ kričal niekto neďaleko odo mňa. Otočila som sa. Stál tam chlapec, nie starší odo mňa. Dlhé ebenové vlasy stiahnuté do chvosta, plné pery, jemne červeno-hnedá pokožka. Očividne to bol indián a v rukách zvieral papier, na ktorom bolo napísané: Isabella Swan, Forks. Usmiala som sa. Tak toto bude môj prevozník cez rieku Styx. Chlapec pribehol ku mne.
„Isabella? Isabella Swan?“ pýtal sa a mal na tvári šťastný výraz. Zakrútila som hlavou.
„Bella, Bella Swan. Prosím, len Bella, áno?“ opýtala som sa a milo sa usmiala. Bolo vidieť, že mu odľahlo. Zasmial sa a podával mi ruku.
„Black, Jacob Black, ale prosím, hovor mi ako len chceš.“ Obaja sme sa zasmiali. Nastalo trápne ticho.

„Ehm... tak, no. Ukáž, zoberiem ti kufor,“ povedal a nečakal na moju odpoveď. „To je všetko?“ spýtal sa prekvapene.
„Hm... hej.“
„Tak, keď máš všetko,...“ prikývla som, „môžeme ísť,“ povedal a vykročil do dažďa.

„Si unavená?“ spýtal sa ma, keď sme sa usadili v aute.
„Spala som v lietadle.“
„Si hladná?“ pýtal sa ďalej, keď štartoval auto. Bola som hladná, ale to nemusel vedieť.
„Nie, nie som, ale ďakujem.“
„Tak domov?“ Zazubil sa. Preboha, zuby mal ako vystrihnuté z reklamy na zubnú pastu.
„Tak?“
„Jaj, jasné, domov,“ súhlasila som. Stlačil plyn a auto sa pohlo.



Viac ako pol hodinu sme boli ticho. „Ehm... Jacob?“ opýtala som sa potichu.
„Áno?“
„Vieš, nechcem aby to vyznelo hlúpo, ale koľko ti vlastne je?“ položila som mu otázku, ktorá ma žrala celý čas. Bol strašne veľký, vysoký, silné ruky, ktoré zvierali volant, ale do tváre bol mladý. Nemohol mať viac ako ja. Zasmial sa.
„Ty si ma asi veľmi nepamätáš, že?“
„Matne,“ priznala som.
„Som, tuším, o niečo viac ako pol roka mladší od teba.“ A žmurkol na mňa.
„Vážne?“ spýtala som sa prekvapene. „Takže asi budeme spolužiaci. To je fajn, aspoň nebudem úplne outsider,“ mrmlala som si skôr pre seba.
„Ou, ou... nie. Vieš, ja chodím do školy v rezervácii, v La Push,“ povedal smutne.
„Aha... škoda.“ Pri mojom šťastí som nemohla čakať nič iné. Mrzuto som hľadela von. Pomyslela som na školu a reflexívne som vzdychla.

„Ale ak chceš, môžeš sa prehlásiť za mnou. Predstav si to na prihláškach na vysoké školy. Tá exkluzivita.“ Zasmial sa. Pozrela som sa naňho, či to myslí vážne. „Bola by si hviezda. Jediná biela tvár, druhý Old Shatterhand.“ Opäť na mňa žmurkol.
„Ehm... myslím, že radšej nie.“ Zdesila ma predstava, byť ešte viac na očiach, ako budem normálne.
„Čo? Nemáš rada pozornosť?“ spýtal sa a stále sa usmieval. Asi ho niekto plesol panvicou a zostalo mu to.
„To je na mne tak vidieť?“
„Si ako otvorená kniha, Bells.“ Zasmial sa.
„Tak to dík,“ zamrmlala som. „Vieš, ako človeka potešiť.“
„Ale no tak, Bells, tváriš sa, akoby to bol smrteľný hriech.“ Doberal si ma.

„Ako dlho ešte pôjdeme?“ spýtala som sa ho radšej.

„Takú hodinku. Už ti leziem na nervy?“ opýtal sa so zdvihnutým obočím.

„Nie, nie!“ uisťovala som ho rýchlo a milo sa naňho usmiala. „Máš dievča?“

„Nie... Máš záujem?“ odpovedal a pozeral na mňa.

„Preboha! Pozeraj sa na cestu.“ Prší, je tma a on nás chce pravdepodobne zabiť.
„Bells, však nejdem ani rýchlo.“ A opäť sa na mňa pozrel. Ukázala som mu prstom dopredu.
„Jacob, cesta, pozerať.“
„Ok, ok. Aha... “ Zdvihol ruky. „Bez držania.“ Smial sa, ale ja som sa už naťahovala k volantu.
„Jacob!“ zvolala som.

„Už budem dobrý,“ sľúbil mi. „Máš priateľa?“
„Ty si môj priateľ. Teda ak prežijeme cestu.“ Rýchlo som odpovedala a jastrila na cestu pred seba.
„Som tvoj priateľ?“ spýtal sa a sledoval ma kútikom oka.
„Pokiaľ mi je známe, tak sme sa ako malí hrávali.“ Mračila som a vyplazila naňho jazyk. „Cesta, Jacob.“
„Myslel som, že si nič nepamätáš?“
„Vravela som matne,“ opravila som ho.
„Takže sme priatelia?“
Pozrela som sa naňho, na jeho úsmev, ktorý mu museli privariť na tvár. Áno, s týmto človekom sa chcem priateliť.
„Áno, ak chceš.“ Už som sa tiež usmievala od ucha k uchu. Tento človek je hádam nákazlivý.
„Chcem.“ Žmurkol na mňa.


„Tak, máš chlapca?“ spýtal sa sledoval ma kútikom oka.
„Nie, máš záujem?“ odvetila som a drzo sa naňho pozrela.
„Pozerám sa na cestu.“ Obaja sme sa zasmiali.



Neviem ako, ale zaspala som. Prebralo ma, keď auto začalo spomaľovať, až úplne zastalo pred domčekom na konci cesty. V jednom okne sa svietilo.
„Bella?“ pohladkal ma po ruke.
„Už som hore.“ Ospalo som zamrmlala.
„Si doma.“
Ostražito som hľadela na to jedno osvietené okno. Hej, som doma.

„Bella, Bella?“ ozval sa Charlie hneď, ako som vošla dnu.
„Ahoj, tati. Kde si?“ spýtala som sa a zapla svetlo.
„Tu.“ Počula som, keď som prešla do obývačky. Obzrela som sa. Niekto mával barlou z gauča.
„Tati?“
„Ahoj, zlatíčko.“ Veselo ma pozdravil Charlie. „Poď sem a daj mi pusu,“ prikázal mi. Prehla som sa cez operadlo a pobozkala ho na líce.
„Ahoj,“ zašepkala som. „Prečo nie si v posteli? Však si teraz invalid.“ Hnevala som sa.
„Nie som invalid. To si vyprosím!“ hneval sa.
„Dobre, dobre, ale prečo nie si v posteli?“

„Charlie, ako?“
„Jacob.“
„Kto vyhral?“ spýtal sa a kývol smerom k telke.
„Zase sme to skazili.“ Ponosoval sa. „Tak ako, poslúchala?“ Pozeral na mňa.

„Nooo... “ zatiahol a ja som po ňom fľochla vražedným pohľadom. „Vieš, ako sa hovorí, Charlie. Kto spí, nehnevá.“ Vyplazil na mňa jazyk. Zakrútila som nad ním hlavou. Idiot.
„Ty...“ Pozrela som sa prísne na otca, „pôjdeš do postele a ty... “ pozrela som na Jacoba, „mu v tom pomôžeš.“ Charlie sa veľavýznamne pozrel na Jacoba. „To som potreboval, dozorcu.“ Jacob sa zasmial a už mu pomáhal na nohy. Chvíľku tam šaškovali, nakoniec si Jacob zobral obe barle do jednej ruky, druhou podoprel Charlieho a v podstate ho ťahal za sebou.

„Bela, ak si hladná, tak v kuchyni na stole máš večeru.“ Počula som, ako na mňa kričí. Prešla som do kuchyne a na moje čuchové bunky zaútočil neidentifikovateľný smrad. Opatrne som podišla k stolu. Bol tam hodený, zabalený chlieb a panvica. Obozretne som nadvihla pokrievku. Čo, do prdele, má byť toto?! Zhrozene som hľadela na tú vec. Zobrala som si vidličku a opatrne do toho ďobla.
„Oci? Čo to je?“ kričala som cez celý dom.
„Steak, daj si, je skvelý.“
Vydesene som pleštila oči. Ak toto je dobré... jedlo... tak prasiatka vedia lietať a v pekle sneží. Zhnusene som to prikryla a odstúpila od stola.

„Ty nebudeš?“ spýtal sa, keď ma zbadal vo dverách.
„Už je neskoro, dám si ráno.“
„Hm, fajn, tak bežte spať!“ prikázal a zhasol si svoju lampičku.
„Čo?“ nechápala som. „Jacob tu zostáva?“
„To ho chceš vyhodiť uprostred noci po tom, čo sa trmácal pre teba?“
„Nie... ja... len,... že ma to prekvapilo,“ koktala som a vedľa seba som počula, ako sa Jacob chechce.
„Tak, už bežte spať. Čo nevidíte, že som zranený?“
„Dobre, tati, brú noc.“ Otočila som sa k odchodu a Jacob ma nasledoval.
„A Jacob?“ ozval sa ešte otec.
„Áno?“
„Mám zbraň,“ zamrmlal výhražne.

„A ja zas viem chodiť,“ povedal Jacob, ale tak aby ho nepočul. Obaja sme sa zasmiali.

Keď sme vyšli hore, Jacob sa ozval: „Tak, Bells, toto bude naša prvá noc,“ hovoril to zvláštnym hlasom, „čo strávime spolu...

Autor: Tralala (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Je diabol alebo anjel? Kapitola 3. Black, Jacob Black.: