Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Je diabol alebo anjel? Kapitola 10. Verona

27.05.2010 (09:30) • Tralala • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1343×

Kapitola 10. Verona

„Tak si sa vrátil,“ povedal hlboký ženský hlas, ktorý sa odrážal v mokrých stenách.
„Vrátil.“ Krátko súhlasil a napriek hustej tme, videla, ako sa mu v rukách leskla zbraň.
„Opäť?“
„Opäť...“

„Prečo?“ pýtala sa žena, keď už stál tesne pred ňou.
„Prečo nie?“ odpovedal krátko a v hlase mu bolo počuť, niečo viac ako pohŕdanie.
„No tak! Nebuď srab.“ vrčala už tá žena.
Pohŕdavo sa zasmial. „Ja nie som srab a hm..“ Usmial sa, keď jej nabral prameň vlasou medzi prsty, „ale to ty vieš.“

„Chceš odo mňa pomoc.“
„Hmm...“ Privoňal si k jej vlasom, „ani nie. Poznáš ma.“ Šibalsky sa usmial. „Nejako si zatrpkla. To som ti vôbec nechýbal?“
„Ty áno, ale tvoja zbraň nie,“ vravela chladne.
„Ou...“ Zdvihol svoju zbraň, pohladil ju prstom po čepeli. Z končeku mu vyskočila kvapka krvi a roztiekla sa po chladnom kove. V strede zbrane zažiarili na chvíľku zvláštne znaky, no takmer okamžite zmizli. „Nádherné... umelecké dielo... nástroj ku kráse.“

„To tvoje, nádherné umelecké dielo si ešte pamätám... ako jedna z mála, čo to prežila,“ vrčala pomedzi zuby.
„Niekto musel, svet by bol predsa, inak osamelé miesto,“ povedal tak trpko, že i ju to zabolelo.
„Prečo? Prečo nás, tak strašne nenávidíš? Nás, ľudí a...“  Zmĺkla, keď si všimla, ako pevne zovrel okraj zbrane. Prerezal si dlaň, všade bola jeho krv, no on ju, aj tak, ďalej pevno stískal. V očiach, tak strašná bolesť. Zlatá farba začala miznúť a v jednom sa rysovala krvavá a v druhom sýto modrá. Privrel ich. Hlasno prehltol.

Žena ho sledovala, ako si postupne prerezáva dlaň. Chytila ho za ruku, v dlani mal hlboký šrám. Krvácala a zároveň sa hojila.
„Prepáč, prosím prepáč. Ja...“ Z pod silno zavretých viečok, mu tiekla krv aj voda.
„Ja...“
„Je to moja vendeta...“ vravel tíško, bolestivo.
„Ja viem, ja viem... Strašne si mi chýbal, nechcem o teba znovu prísť. Neznesiem, aby si znovu zomrel, teraz by som ťa, už vôbec nemusela nájsť, a ak by ťa zase, ako prvého našli oni...“

„Zabili by ma,“ povedal chladne, „vedia, že ďalší pokus ma ovládať by skončil ich smrťou.“ A v ruke pretočil svoju zbraň.
„Nie...“ Ticho zastonala. „Chýbal si mi, ja... ja nedopustím, aby si opäť zomrel, znovu už nie, budú musieť prejsť cezo mňa.“ Držala ho za ruku, ktorá bola pokrytá krvou, ale už zdravá. „Som staršia, ako celá ich garda...“
„Nie, necháš to tak, nebudeš sa do toho miešať, nie je to tvoja vec.“
„Je to moja vec, milujem ťa!“ V tvári mal zaraz, výraz upaľovaného muža.
„Ja viem... je mi to tak ľúto,“ vravel a hladil ju po tvári. „Vieš, že ja ti nemôžem dať, to čo potrebuješ. Ja už nedokážem milovať.“

„Klameš... stále miluješ,“ povedala smutne.
„Ach, Verona. Chceš odísť?“ pýtal sa smutne.
„Nie.“
„Mala by si.“
„Nie.“
Ublížim ti.“
„Viem.“
„Nechcem.“
„Aj to viem.“
„Tak prečo to robíš?“
„Mám vieru.“

Pozeral jej do očí, do očí tak neskutočne červených, tie jeho sa v nich topili. Hladil ju po tvári, palcom prechádzal po jej perách. Pobozkal ju, jemne, nežne...

„Nemôžeme na to všetko zabudnúť? pýtala sa a vzdychala. Oprel si čelo o to jej.
„Ja som tam bol, vzali mi spomienky, ale aj tak som nezabudol. Som prekliaty...“ Ticho šeptal v hlbokej tme.
„Nemôžem umrieť, ale aj tak umieram. Nemôžem milovať, ale aj tak milujem. Nemám spomienky, ale aj tak si pamätám. Som prekliaty. Všetko mi vzali, všetkého som sa vzdal, jediné čo mi zostalo, je prísaha, tej ktorú som miloval,“ vravel, tak strašne trpko. „Som stará škola, Verona. Nemôžem porušiť sľub.“

„Povieš mi niekedy, čo sa tam stalo?“ pýtala sa a objala ho.
„Vieš, že nemôžem.“
„Zakázané ovocie je krásne.“ A pobozkala ho na ústa.
Usmial sa. „Viem, mesto, ktoré som ti daroval, je toho dôkazom.“ Uchechtla sa.
„Ešte stojí?“
„Stojí, ale už dlho som tam nebola,“ povedala smutne.
„Tak poďme domov.“
„Do Verony?“ spýtala sa prekvapene.
„Áno.“
„Budú vedieť, že si sa vrátil,“ vravela starostlivo. „Nejaké iné miesto, nie taliansko.“

„Starostlivá, ako vždy.“ Pobozkal ju. „Bojíš sa o seba?“
„Nie, o teba. Si slabý.“
„Nechceš ísť?“
„Chcem.“
„Tak potom?“
„Chcem, ale nepôjdem.“
„Prečo?“
„Si slabý, cítim, počujem tvoje srdce, ak by prišli... teraz... všetci... zomrel by si. To ja nedopustím.“

„Ach, Verona. Si pre mňa príliš dobrá.“
„Nie som, som len sebecká. Pôjdem, ale len, ak mi dovolíš sa o teba postarať.“
„To je tvoja podmienka?“
„Áno.“
„Nechceš niečo iné?“
„Nie.“
„Môžem sa živiť inak, bezbolestne, dobrovoľne.“
„Ja to robím dobrovoľne.“
„Ale teba to môže bolieť!“

„Chcem to byť ja, nebolí to, nedovolil by si aby to bolelo.“
„Dlho som spal.“
„Viem,“ povedala a tuhšie ho objala. „Chýbal si mi každý deň.“
„Ach, Verona z Verony, zamilovaná do vraha.“
„Nie si vrah.“ Zasmial sa a ona s ním. „Noo... možno trošku.“

Začali sa vášnivo bozkávať. Pomaly jej prešiel z pier nižšie, na krk. Prechádzal nosom po celej jej krivke.
„Tak Verona?“
„Verona.“ tíško súhlasila. Pozrela sa mu do očí, očí plných nehy, smútku a strachu. „Prosím...“ Prosila šeptom. Takmer nebadane pokýval hlavou na súhlas. Usmiala sa. Zaklonila hlavu.
„Ach... Verona.“ Zastonal ticho. Pevnejšie ju objal a potom zaboril zuby do jej mramorovej kože.
„Ach...“ Ticho zavzdychala.

„Ach.“ Zavzdychala aj Alice a klesla na kolena. Edward, už bol u nej.
„Čo to bolo?“
„Prítomnosť.“
„Prítomnosť??“ Nechápal Edward. Čiernovláska krátko pokývala hlavou na súhlas.
„Ale prvý krát, čo ma nenechal zabudnúť.“
„Nerozumiem.“
„Ani ja, vidím a hneď zabudnem. Asi si ma, teraz nevšimol, bol priveľmi zaujatý.“
„Alice, ja ti nerozumiem. Kto to bol?“
„Ach Edward, on je...“ Rozostrili sa jej na chvíľku oči.
„Čo?“
„Zabudla som,“ povedala zmučeným výrazom.

„Takže, Vy ste lekár.“
„Áno.“
„Máte zlaté oči.“
„Áno, ste veľmi všímavá.“
„Je to normálne?“