Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ja nie som vyvolená! - 9. kapitola

07.09.2010 (08:30) • Sweetie • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1690×

Neviem, ako dlho som sa pozerala do tých nádherných hnedých očí. Neviem, koľko času uplynulo. Mohli by prejsť aj roky, nebola by som to zaregistrovala. Pre mňa sa čas zastavil. Neboli to iba tie tri minúty. Bola to celá večnosť.

„Ahoj.“

Iba to jediné slovo dokázal zo seba vydať. Iba ahoj.

Nevedela som ani čo robím, len som zrazu vstala a utekala do kúpeľne. Rýchlo som za sebou zabuchla dvere a s plačom sa zviezla na zem.

„Prečo mi to robíte? Prečo?!“ skríkla som do prázdna.

V priebehu jedného dňa sa dozviem, že je nažive môj brat a aj ON. To bolo na mňa už priveľa. Nechápala som, prečo mi nič nepovedali. Aspoň to o Richardovi. Nad tým, ako je možné, že je Jean nažive, som uvažovať radšej ani nechcela. Veď som videla ako umiera. Pozerala som sa na to, keď mu Gerard prebodol srdce.

Bola som si istá, že je opretý o dvere a potichučky počúva, čo tu robím. Nechcela som, aby vedel, ako sa trápim, tak som si iba vyzliekla moje chudobné oblečenie, odviazala obväzy a vstúpila do sprchy. Voda bola taká upokojujúca a aj napriek tomu, že ma na poranených miestach strašne pálila, nechala som ju, nech sa mi vstrebe do pokožky. Keď som sa celá kompletne umyla, zabalila som sa do osušky. Iba som si sadla na vaňu a pozerala sa na moje ruky. V každej ruke som mala aspoň dvojcentimetrovú dieru. Boli presne medzi zápästím a dlaňou. Také isté diery boli aj na nohách. Slzy mi opäť tiekli a tým, akoby ma chceli vyliečiť. To však nebolo možné. Prebodli ma s diamantovými predmetmi. A po tých sa vyliečiť nedokážem. Rany ma budú sprevádzať po celý môj dlhý život.

Asi po desiatich minútach som sa konečne odhodlala obviazať si nanovo rany. Niekto mi tam dal nové obväzy, a tak som sa do toho pustila. Keď som bola hotová, odhodlala som sa poriadne poprezerať kúpeľňu. Vyzerala presne tak, ako som si ju pamätala. Dominovala v nej obrovská vaňa. Vedľa nej bol stenou oddelený sprchový kút. Na stene oproti vynikalo obrovské zrkadlo, v ktorom som sa videla. Bol na mňa naozaj hrozný pohľad. Pod zrkadlom boli do drevenej dosky dosadené dve umývadlá.

Zrazu niekto zaklopal a ja som od ľaku skoro dostala infarkt. Dvere sa pomaly otvorili a v nich stála Alma. Dlhé hnedé vlasy sa jej samou radosťou až naježili, keď ma zbadala. Ihneď som sa jej vrhla okolo krku. Ona spustila na zem tašku, ktorú niesla a objala ma. Aj keď bola iba moja teta, viac mi pripomínala mamu. Vždy sa o mňa starala. Poznala moje najtajnejšie sny. Vedela som, že jej môžem povedať všetko. Naučila ma niektoré domáce práce, ale hlavne ma učila jazyky. Otec so mnou nemal veľa trpezlivosti, a tak ma Alma vzala do parády. Aj keď sa mi to predtým nepáčilo, teraz som jej bola strašne vďačná za to, že na mňa tlačila, aby som sa učila. Inak by som tu teraz ešte nemusela byť.

Pomaly ma vzala na ruky a odniesla na posteľ. Tam si ku mne prisadla a ja som si s radosťou dala hlavu na jej kolená. Prehŕňala mi vlasy a pritom si pospevovala nejakú neznámu melódiu.

„Jeana Gerard neprebodol strieborným nožom, ale oceľovým. Bol iba postriebrený, a tak, keď si mysleli, že je mŕtvy a Gerard ho išiel „pochovať“, mohol ujsť. Nechcel bez teba odísť, ale Gerard ho, neviem ako presvedčil. Nemaj mu to za zlé, zlatíčko. Nemohol nič urobiť. Nepriateľov bolo na neho priveľa.“

Na chvíľu sa odmlčala. Takže preto je nažive. Oni ho nezabili.

Srdiečko mi až samou radosťou poskočilo, keď som si to uvedomila.

„Vieš, Jean ťa miluje. A to veľmi. Ver mi, ja som to videla,“ dodala, akonáhle zbadala môj neveriaci pohľad.

„A moje vízie neklamú,“ predniesla s plnou vážnosťou, akoby mi vyčítala, že som sa opovážila zapochybovať nad dôveryhodnosťou jej vízií. To by som si, samozrejme, nikdy nedovolila. Jej vízie boli niečo unikátne. Ak svoju pozornosť upriamila na jedného človeka, dokázala vidieť jeho minulosť, prítomnosť aj budúcnosť. Bol v tom iba jeden háčik. Ten človek sa už musel nejako rozhodnúť. Ale to, ako sa rozhodne, nevidela.

„Ja viem,“ zašepkala som tak, aby to počula iba Alma.

„Ach, zlatíčko moje, neplač,“ zabedákala, keď zbadala moje nové slzy.

Naozaj som to vedela? V tejto chvíli som si nebola istá ničím. Musela som sa o tom jedine nejako presvedčiť. Ak by ma skutočne miloval, prečo ma nešiel hneď zachrániť aj napriek tomu, že by nás mohli zabiť? Prečo dovolil, aby ma tam stále držali? Odohrával sa vo mne ozajstný vnútorný boj.

„Mám rada Jeana alebo Henryho?“ pýtala som sa sama seba.

„No tak, hor sa prezliecť alebo skôr obliecť. Presvedčila som Daniela, aby ti dovolil ísť so mnou a Sonjou nakupovať,“ húdla si svoje Alma.

Sonja? Ďalšia milovaná osôbka. Pri spomienke na ňu, ma napadla jedna vec, na ktorú som aj trošku zabudla.

„Musíme toho toľko postíhať. Nakúpiť všetko oblečenie, nejaké šperky budú isto potrebné...“

„Almi? Prečo ste mi nepovedali, že je Richard nažive?“ Alma zamrzla v polovičke svojho monológu.

„No vieš, zlatko, nemohli sme. Stefan s Rufusom sa vyhrážali, že ak prežije, zabijú ho. Oni by toho boli schopní, Erin. Preto sme sa rozhodli, že bude lepšie, ak pre svet zomrie.“

„Ale prečo ste to nepovedali mne? Prečo ste ma klamali?“ Stále mi nedalo to slovíčko: prečo.

„Pretože tvoj otec uznal, že to tak bude lepšie. Bolo by to nebezpečné, ak by nás náhodou sledovali a ty by si ho chodila navštevovať,“ dokončila s pohľadom, ktorý hovoril, že tým je všetko vyjasnené a keby niečo, nech sa obrátim na otca, bude lepšie, ak mi to povie on.

Ale ani ten pohľad ma neodradil a ďalej som vyzvedala: „Vedeli ste o Jeanovi? Alebo iba o Gerardovi?“

Chvíľu váhala, či mi má odpovedať, ale nakoniec ju môj smutný pohľad presvedčil.

„O Jeanovi sme sa dozvedeli, až keď prišiel pred pár dňami. Stefan s Rufusom si jeho „misiu“ nechávali iba pre seba, takže o nej Gerard nevedel. Dozvedel sa to až v tej cele, keď ho vypočúval. Jean predtým počul, ako sa Stefan s Rufusom bavia o Gerardovi, preto vedel, že patrí k nám a mohol ho v čas varovať. Gerard mu bol však schopný vybaviť iba malé lietadlo, ktoré si musel sám pilotovať. Tak teda prišiel a všetko nám vysvetlil. Nemohli sme však nič urobiť, pretože by ťa mohli zabiť. Museli sme iba čakať a pokúsiť sa s nimi vyjednávať,“ dopovedala a teraz nahodila taký istý pohľad, ako pred chvíľou.

Tento bol ale oveľa vážnejší. Pripadalo mi to, akoby sa bála, že sa jej ešte na niečo opýtam. Tak som teda skončila so spovedaním a upriamila pozornosť na tie nákupy.

„Prečo ideme nakupovať?“ spýtala som sa po chvíľke mlčania.

„Prečo, prečo, prečo. Čo si sa zasekla?“ odpovedala so smiechom.

„Ideme nakupovať... Och, tebe to nepovedali?“ spýtala sa so zdvihnutým obočím.

Iba som pokrútila hlavou.

„Ach jaj, no niekto ti to bude musieť povedať.“

„Henry ponúkol Danielovi a Sare, že keď si v bezpečí a pokročili v pátraní po Stefanovi a Rufusovi,  kľudne sa tu môže konať ich...“

„Svadba,“ doplnila som ju s odporom v hlase.

„Ty tuším naozaj nemáš Saru v láske.“

„Hmm, ako keby ty hej,“ odvrkla som so smiechom.

Konečne som sa prvýkrát po dlhom čase mohla pokojne zasmiať. Pichalo ma v boľavom boku, ale to ma vôbec netrápilo. Bola som s "človekom“, ktorému som mohla veriť. A to bolo hlavné.

Po asi minúte ustavičného smiechu sa prvá ozvala Alma: „No tak, ide sa. Priniesla som ti aj nové šaty.“

„Ach jaj,“ zabedákala som.

„Pozri, zlatko, ja viem, že sa ti to nepáči, ale nič s tým nenarobíš. Tvoj otec ju miluje a musíš to rešpektovať. Ak chceš, pokúsim sa ho presvedčiť, aby si mohla nejakú dobu bývať u nás. Čo ty na to?“

Alma je skrátka poklad. Zvýskla som preto od radosti a vrhla sa jej okolo krku.

„To beriem ako áno,“ dodala a už upaľovala pre tašku so šatami, čo nechala na zemi v kúpeľni.

Priniesla mi hlavne spodné prádlo, obyčajné biele tričko, rifle, čižmy, bundu od Gerarda a aj rukavice a čapičku. Nejako mi tieto tri veci prirástli k srdcu. Bez námietok som sa obliekla a mohli sme vyraziť. Alma mala tiež oblečené iba rifle, svetrík a bundu. Aj keď vonku bolo určite chladno, my sme sa zimy báť nemuseli. Nakoniec ma poriadne učesala, maľovanie nebolo potrebné.

Cestou do garáží sme našťastie nikoho nestretli. Pri našom "skromnom“ autíčku nás už čakala Sonja. Aj ona ma celú vystískala a mohli sme ísť. Alma šoférovala, tak som sa usadila na zadné sedadlá. Počas cesty Alma rozpovedala Sonje, koľko toho už viem. Konečne som po dlhej dobe mohla použiť svoj talent. Myšlienky si predo mnou otvorili, a tak som presne vedela, na čo myslia.

Obe mali ustráchané myšlienky. Báli sa o mňa. O to, či toto všetko nejako prekonám. Po chvíľke som to už nemohla počúvať. Skúsila som preto aspoň trošku odľahčiť situáciu.

„Viete vy čo? Myslím, že budem v pohode. Vážne. Len budem možno ešte pár dní ubolená, atď. Ale ja to zvládnem, oki?“ Pokúsila som sa o slabý úsmev.

„Tak dobre. Budeme sa tváriť, že ti veríme,“ povedala za obe Sonja.

„Á, Alma, tuto zaboč. Perfektné. Tak a sme tu,“ dodala rýchlo.

Pozrela som sa von oknom a ocitla som sa pred obrovským nákupným centrom. Tu by sa teda Alice Cullenovej páčilo. Bol tam obchod vedľa obchodu. Obrovské výklady iba priťahovali nedočkavé tváre shopaholičiek. My sme našťastie k nim nepatrili. Ale keď "človek“ musí ísť nakupovať.

Hneď v prvom obchode som však dostala obrovskú chuť vziať nohy na ramená a utekať kadeľahšie. Moje tety chytila nejaká nákupná horúčka a najradšej by na mne videli všetky šaty obchodu. Vraj je to preto, lebo mi musia vybrať tie najkrajšie.

Preboha, veď idem na svadbu! Tam budú všetci aj tak pozerať iba na nevestu!

Ale ani moje tiché lamentovanie mi nepomohlo. Bola som až priveľmi rada, že som opäť s nimi. Tak som si teda poslušne obliekala každé šaty, ktoré mi podali.

Našťastie som ich prinútila, že si musia vybrať aj ony. S radosťou som sa teda pustila do hľadania.

Vždy máme takú dohodu: mne vyberajú ony a ja vždy vyberám šaty pre Almu so Sonjou, a zase naopak. Hneď v prvom obchode mi ale strašne zaškvŕkalo v bruchu, a tak ma ihneď ťahali do najlepšej reštaurácie. Objednala som si kurča na prírodno a k tomu ryžu so zeleninou. Alma si dala zase zmrzlinový pohár, s ktorého som jej dosť pojedla a Sonja si vystačila s kávičkou. Nakoniec ju Alma dopila, pretože sme sa nemohli pozerať na to, ako to do seba s nechuťou nalieva.

Keď sme dojedli, opäť ma zatiahli do najdrahších obchodov. Z tých cien sa mi až točila hlava.

Pri predposlednom obchode som sa už vzdala akejkoľvek nádeje, že si niečo vyberiem. Bola som unavená a všetko ma bolelo ešte viac ako inokedy. Pravdaže, bez šiat by ma z obchodov nepustili. Ja by som si aj vybrať vedela, ale moje tetušky nie. Stále som nechápala, čo to vlastne na mňa chcú obliecť. Asi v treťom obchode som dospela k záveru, že majú urobenú presnú prestavu.

Ony mali samozrejme už dávno vybraté. Alma bola jednoducho prekrásna, tak isto ako Sonja. Strýčkovia pri pohľade na ne, padnú na zadok.

Iba ja som si stále obliekala a vyzliekala šaty. Už som ani nevnímala, ako v ktorých vyzerám.

Ako som si išla vyzliecť už určite sté šaty, využila som chvíľu, že tetušky sú zase zahĺbené do výkladov a po dlhej chvíle som sa pozrela do zrkadla. Skoro mi padla sánka.

Wau! V živote som nevidela krajšie šaty. Musela som uznať, že som v nich vyzerala vážne skvele.

Sonja na mňa nakukla ako prvá a keď uvidela môj ohromený výraz, ihneď chytila Almu pod pazuchu a otočila ju mojím smerom. Obe sa na seba vážne pozreli a naraz prikývli hlavami. Skoro som sa pocikala od smiechu pri pohľade na ne.

Konečne sme rýchlo zaplatili za šatôčky a mohli sme ísť do nášho prechodného domova. Bola už pomaly noc a ja som nevedela, ako prežijem zajtrajší deň. Nevedela som ani to, ako sa mám zachovať k mojim "nápadníkom“. Vedela som iba, že som strašne unavená a, že čo sa má stať, stane sa.

8. kapitola 10. kapitola

zhrnutie poviedok

Autor: Sweetie (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ja nie som vyvolená! - 9. kapitola: