Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ja nie som vyvolená! - 8. kapitola

05.09.2010 (14:45) • Sweetie • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 3262×

...Za rohom som však do niekoho vrazila. Cez uslzené oči som sa pozrela na svoju prekážku. Stačilo mi iba uvidieť tie oči a v momente som sa mu hodila okolo krku. Z celej sily som ho objala. Cítila som, ako si tvár zaboril do mojich vlasov a ja som potichu plakala...

Držala som sa ho ako repíč. Nikdy som ho nechcela pustiť, pretože som sa bála, že ho opäť stratím. Neverila som vlastným očiam, že je nažive. Žil a to bolo dôležité. Netrápilo ma, čo sa mi stalo ani to, že som nahnevaná na otca. Bola som iba ja a on. Ako za starých čias, keď som bola ešte dieťa.

Môj brat žije! To bolo jediné, čo som vnímala.

Tuho ma stískal, akoby ma aj on nechcel nikdy pustiť. Určite očakával inú reakciu, pretože najskôr z nej bol trošku v šoku. Asi si myslel, že budem po ňom kričať ako po otcovi.

Pomaly som sa však spamätávala. Cítila som na chrbte otcov pohľad. Vedel o tom! Opäť ma niekto klamal! Niekto, koho som milovala! Toto bolo na mňa už priveľa. Vytrhla som sa Richardovi z objatia a utekala ďalej po chodbe.

Prišla som až k dverám, ku ktorým som utekala po prvé. K dverám Henryho. Áno, správne. Henry VIII. To je teda niečo, nie? Mala som za kamaráta anglického kráľa, slávneho tiež šiestimi ženami.

Spoznali sme sa asi pred rokom, keď prišiel na oslavu otcovho zasnúbenia.

Bol to jeden z najhorších dní v mojom živote. Stála som pri veľkých drevených dvojkrídlových dverách, oblečená v prvom, čo mi ráno padlo pod ruku. Oproti ostatným dámam a hlavne Sare, ktorá pre túto príležitosť zvolila vážne „originálne šaty", som bola ako nejaký vyvrheľ. No ja som sa obliekla tak ako som sa cítila. Biedne. Všetci tancovali, iba ja som tam tak postávala. Sara prinútila otca, aby ma radšej nepozýval ani do tanca, pretože by to bolo spoločenské fiasko. Ako keby niekoho trápilo to, čo mám na sebe. No a keďže ma otec do tanca nepozval, nemohli ma pozvať ani ostatní páni. Pretože to je u nás úplné tabu. Tak som teda so slzami na krajíčku išla na balkón. Mohla som ujsť jedine tam. Ak by som opustila sálu, museli by ma pred otcovým a Sariným hnevom ochraňovať všetci svätí. Na balkón sa totižto vchádzalo hneď z hlavnej sály, kde bola oslava. Nebolo tam nikoho, dokonca ani Jean, ktorý vtedy vykrúcal na parkete nejakú upírku, a tak som nechala žiaľu priechod. Sara si tiež nemohla vybrať „lepší deň“. Samozrejme, ona niečo povie a hneď okolo nej všetci skáču. Preto jej ani otec neodporoval a tento deň uznal za najlepší. Vôbec ich netrápilo, že je to deň, kedy uplynulo šestnásť rokov od maminej smrti. Deň, hneď po mojich narodeninách. Ako som tam tak potichučky plakala, zrazu sa pri mne objavila nádherná biela ruža. Ak by som bola v záhrade, tam by ma to neprekvapilo. Ale tu, neviem koľko metrov nad zemou, áno. Obzrela som sa, odkiaľ sa tá ruža vzala. Vtedy som od ľaku skoro vypustila dušu. O rám dverí sa opieral muž. Mal malú briadku a čierne vlasy nagélované dozadu. Jeho oblečenie pozostávalo z plášťa, potom z nejakej bundy, čo som nevedela pomenovať, nohavíc a čižiem a čo je dôležité, z meča. Najvýraznejšie však na ňom boli tmavé oči. Zdalo sa mi, akoby pri pohľade na mňa stmavli ešte viac. Jeho pohľad bol hypnotizujúci, a pritom som sa ho bála. Bol to pre mňa úplne neznámy „človek“, taký, akých tam vtedy prišlo neuveriteľne veľa. No tento bol iný ako ostatní. On jediný o mňa prejavil záujem ešte v sále. Videla som, ako žiada otca o dovolenie tancovať so mnou, v čom neuspel.

„Prečo si nezoberieš ružu? Nepáči sa ti?“ prehovoril nádherným hlasom, z ktorého sa mi podlomili kolená a pritom na mňa pozrel vyčítavým pohľadom.

Nechcela som ho uraziť a tak som rýchlo ružu odtrhla. Bola vážne prekrásna. V tej jej jednoduchosti bolo čosi nádherné. Nebola to obyčajná ruža. Vtedy mi pripadala ako najkrajší darček, aký som kedy dostala.

Pomaly som k nej privoňala. Voňala vážne skvele, inak sa to povedať nedalo. Toto ma prinútilo trošku sa osmeliť.

Stále  som sa pozerala na ružu, keď som sa spýtala: „Ako ste to urobili?“ Pritom som pozrela na muža predo mnou.

No on sa iba zasmial a v okamžiku sa opieral o zábradlie vedľa mňa.

„To by si chcela vedieť, čo? Môžem ti prezradiť tajomstvo?“ spýtal sa ma s iskričkami v očiach.

Iba som pokývala hlavou na súhlas a prekonávala nevoľnosť, ktorá na mňa prišla, keď sa nahol ku mne a pošepol mi to do ucha: „Vieš, každý máme nejaký dar. Ty zastavuješ čas, prenášaš myšlienky a aj ich čítaš. Mne bola však darovaná iba jedna schopnosť: ctiť si prírodu. Je tak asi preto, lebo som si za môjho pozemského života  prírodu nevážil. Bol som krutý kráľ a to sa tvojmu otcovi nepáčilo. Preto ma premenil a ja môžem konečne cítiť prírodu. Spoznávať jej čaro, pomáhať jej rásť a po tých rokoch ju dokážem aj ovládať. To je moje tajomstvo.“

„Ale nikomu to nehovor, jasné. Ostane to medzi nami,“ dokončil a podával mi pri tom ruku na súhlas.

Ja som mu podala tiež svoju a od tej chvíle sa z nás stali nerozluční priatelia.

Ani som sa neunúvala klopať, len som vtrhla do starodávnej pracovne. Ihneď som však zastala. Pozeralo sa na mňa deväť zmetených tvárí. No pravdu povediac, pohľad na mňa musel byť dosť hrozný. Prestavte si, že vám do miestnosti vtrhne dievča, oblečené iba do tielka a nohavičiek a na sebe má plášť, ktorý sa jej pri behu rozopol. Stojí tak teda pre vami s hlavou obviazanou, s očami plnými sĺz.

Prvý sa spamätal Henry. Pristúpil ku mne a vzal ma na ruky. Určite odhadol, že ledva stojím na nohách. Chytila som sa ho okolo krku a hlavu si položila na jeho plece. Vychutnávala som si jeho vôňu. Bola taká upokojujúca. Vedela som, že som pri ňom v bezpečí. Aj keď som sa tak veľmi necítila. Nad tým som sa však nemala čas zamýšľať, pretože práve vošiel do svojej izby, z ktorej som predtým utiekla a opatrne ako najväčší poklad ma položil na posteľ. Stále som sa ho držala, a tak nemal na výber, ako si ku mne ľahnúť.

Po chvíľke začal byť nejaký nervózny. Pripadalo mi to, akoby zvádzal vnútorný boj.

Zrazu sa ozval: „Er, pustíš ma? Rád by som si išiel pohovoriť s tvojím otcom a ak nechceš, aby sem prišiel on, musíš ma jednoducho pustiť.“

Na to som rázne zavrtela hlavou na nesúhlas.

„To znamenalo, že môžem ísť alebo pravý opak?“ dodal so smiechom.

Nemohla som inak, ako sa nad tým spomedzi slzy neusmiať.

„Pravý opak,“ zamrmlala som odpoveď.

„Myslel som si,“ opovedal s plnou vážnosťou a my sme sa naraz začali smiať.

Bola som veľmi rada, že som opäť s ním. Aj keď sme sa v poslednej dobe dlho nevideli, cítila som, že na našom priateľstve sa nič nezmenilo. Alebo žeby predsa len hej?

Zrazu sa Henry nahol nado mňa. Oči mal úplne tmavé a to ma desilo.

„Erin, ja neviem, čo sa to so mnou deje, ale od prvej chvíle ako som ťa tu teraz uvidel, nemôžem na teba prestať myslieť. Ja som sa do teba zaľúbil, Erin. A teraz viem, že ťa milujem po celý čas, čo sa poznáme. Od prvej chvíle, keď som ťa našiel plakať na balkóne až doteraz. Milujem ťa a chcem, aby to vedel celý svet,“ pomaly vyslovoval každú slabiku.

Ja som zostala v šoku. Nevedela som, čo si myslieť alebo dokonca cítiť.

Milovala som ho po celý ten čas? Žeby som si to iba nechcela priznať?

Nie!

To Jeanovi patrí moje srdce...

Náhle však spravil Henry niečo, čo som vôbec nečakala, a tak ma vytrhol z môjho šoku.

Pobozkal ma.

Nebol to nežný bozk ako od Jeana. Bol to bozk nenásytný, dravý. Bozk, ktorý si bral všetko, avšak nezanechával nič. No bol to bozk, ktorý som mu s vrúcnosťou opätovala. Chytila som ho okolo krku a ťahala si ho k sebe ešte bližšie. Moja reakcia ho ešte viac vyburcovala. Jeho ruky putovali po celom mojom tele a zanechávali na ňom zimomriavky. Plášť som už dávno nemala. Keď mi však začal dávať dole tielko, niečo vo mne volalo: „Nie!“ V momente som mu chytila ruku a on sa odo mňa odtiahol.

„Nechceš to?“ spýtal sa ma s očami stále čiernymi ako najčernejšie uhlie.

„Chcem to? Alebo nechcem?“ kričalo mi v hlave, „no tak, Erin, rozhodni sa už!“

Odpoveď som ale nepoznala. A on tu teraz nado mnou ležal a čakal na moju odpoveď. Celé srdce mi hovorilo to krátke slovíčko: áno. No v jeho malom kútiku som cítila aj to krátke: nie. Henry to asi vytušil, tak si ma iba pritúlil k sebe a nechal ma, nech sa mi v srdci vyjasní.

„To nevadí. Len si pospi.“

Nemohla som nad ničím rozmýšľať. V hlave mi opäť lietalo nekonečne veľa obrázkov. On ma celý ten čas hladkal po chrbte a ja som sa mohla zahĺbiť do ríše snov.

Sníval sa mi veľmi zvláštny sen:

Sedela som spolu s Henrym na trónoch v našej trónnej sále. On sedel na vedľajšom tróne pravo od otcovho a ja vedľa neho. Pred nami stál otec a kládol Henrymu na hlavu korunu. Usmievala som sa, pretože otec práve korunoval za kráľa môjho manžela. Týmto dostával právomoci, aké mali aj strýčkovia. Nepotreboval sa stať „hlavným kráľom“, pretože všetci králi mali rovnaké slovo. Keď sa koruna dotkla jeho hlavy, všetci v sále povstali. Ja som sa s hrdosťou po nej poobzerala a vtedy som uvidela Jeana, ako sa opiera o rám dverí. Bol to taký istý rám, takých istých dverí. Dverí, ktoré sa od otcových zásnub stali mojimi kamarátkami. Bol naňho taký istý pohľad ako v mnohé dni na mňa. Mal oblečené roztrhané rifle a biele tričko. Všetci začali tancovať, ale on stále pohľad upieral na dlážku pod nohami. Vtedy pomaly zdvihol hlavu a naše pohľady sa stretli.

Náhla som sa celá spotená zobudila. Z očí sa mi opäť hrnuli slzy. Mocné ruky ma chytili a pritiahli si ma k sebe. Po prvýkrát, odkedy som od nich ušla, som sa cítila v bezpečí.

„Čššš...“ utešoval ma Henry.

Keď som sa mu však chcela pozrieť do tváre, onemela som od šoku. Nebol to Henry, kto pri mne ležal.

7. kapitola 9. kapitola

zhrnutie poviedok

Autor: Sweetie (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ja nie som vyvolená! - 8. kapitola: