Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ja nie som vyvolená! - 3. kapitola

Stephenie Meyer


Ja nie som vyvolená! - 3. kapitolaAjojky. Na svete je ďalšia kapitolka. Stane sa v nej nečakaný zvrat a myslím, že nebudete mať ani šajnu, čo sa to v nej stane. Ale všetko má svoj čas, tak si treba na objasnenie počkať. Za komentíky veľká vďaka. Enjoy. Vaša sweetie.:-)

„Prebudila si sa v tmavej cele bez jediného okienka. Jediný otvor, ktorý spájal toto miesto so svetom nad ňou, bol v pravom rohu steny oproti dverám. Prenikali cez neho slabučké slnečné lúče. Prinášali so sebou trošku nádeje a hlavne vzduch. Upíri ho nepotrebovali, avšak ich zajatci áno...“

„Počkaj!“ Náhle som ho prerušila z rozprávania tohto zvláštneho príbehu.

„Prebudila si sa? Ako to myslíš: prebudila si sa?“ Hlas mi skočil o oktávu vyššie.

„Nie, povedal som, prebudila sa...“

„V tmavej cele bez...“ pomaly som dokončovala.

Náhle ma však zaplavila vlna poznania. Mala som pred očami udalosti uplynulého týždňa.

Nepamätala som si, čo sa mi to stalo. Ani som nevedela, kto som. Až doteraz!

Tento chlapec mi všetko odhalil. Príbeh nebol jeho výmysel z dlhej chvíle. Bola to skutočnosť. Avšak, na niektoré pasáže z môjho života som sa nevedela rozpamätať. Predtým ako začal rozprávať príbeh, mi povedal, že mám sedemnásť rokov. Ale pamätám si iba oslavu šestnástich narodenín. Žeby som sedemnástku oslávila až tu, v tejto diere?

Teraz, keď som spoznala svojho ochrancu, druhého anjela strážcu, ktorý to so mnou sedemnásť rokov vydržal a nezdrhol, všetko sa mi zdalo ľahšie. Cely sú od seba oddelené iba mrežami, takže som mala pri sebe človeka, niekoho, komu som mohla veriť, povedať mu o svojich radostiach, ale aj pochybnostiach. Teraz aj tie slabučké slnečné lúče akoby zaliali celú malú miestnosť.

Predchvíľou bol pre mňa úplne neznámy človek, bol niekto, o kom som si myslela, že sa sem asi dostal nedopatrením ako ja. Avšak teraz som vedela, že ho sem doviedli so mnou. Zajali ho ako mňa.

„Jean?“ oslovila som ho placho, „kto nás to zajal? Kde to vlastne sme?“

Mávnutím ruky ma umlčal. Pozrela som sa na neho a naše pohľady sa stretli. Jeho oči boli plné smútku a bolesti.

„Erin, mňa to tak veľmi mrzí. Som ten najhorší ochranca zo všetkých.“

„Čo?!“ Nechápala som, o čom to tu melie.

Veď on je ten najlepší. Vždy ma zachraňoval pred zlými upírmi alebo lykanmi, ktorým sa nejako podarilo chytiť ma pri mojich občasných nočných výletoch mimo mojej jaskynky. Je môj najlepší kamarát, teda, jeden z najlepších, pretože to by som ostatných urazila.

„Erin, urobil som niečo strašné... prosím... odpusť mi to.“

Krvavá slza mu stiekla po tvári. Chcela som ho utešiť, aj keď som nechápala, čo takého spáchal. No v tej chvíli mi pohľad padol na moje ruky. Úplne som onemela pri pohľade na ne.

„No, Erin, ty si tomu zase dala,“ usmiala som sa v duchu.

Nanešťastie, úsmev mi hneď sklesol, keď môj pohľad začal smerovať nižšie. K pravému boku, nohám. Až teraz som si uvedomila ako strašne ma bolia, a aby toho nebolo málo, tú istú ostrú bolesť som pocítila aj na hlave a chrbte.

Chytila som do ruky kus látky, ktorou som mala obviazanú pravú ruku. Vyzerala ako keby roztrhli nejakú starú plachtu na viac menších. Každú zranenú časť tela som mala takýmto kusom obviazanú. Látky boli mokré a nasiaknuté krvou. Keďže som ľaváčka, ľahko som rozviazala mašličku na nej a pomaly som dala látku dolu. Keď zostávala už iba jedna vrstva tejto odpornej handry, nemohla som s ňou pohnúť a tak som trhla.

Výkrik, ktorý som vydala vtedy, ako som uvidela to, čo je pod šatkou, museli počuť aj ryby na hlbokom dne Atlantiku.

V tej chvíli sa zo spánku strhla jedna žena. Rýchlo utekala nájsť ostatných. Nevšimla si, že sa nejako dostala na posteľ, hoci zaspala na pohovke v hlavnej sále. Nezaujímalo ju ani to, že ju niekto prezliekol do pyžamových nohavíc a tielka. Išla ráznym a odhodlaným krokom. Všetci, ktorých stretala, jej uhýbali z cesty. Taký pohľad v jej očiach ešte nevideli. Nikdy ju nevideli takúto nešťastnú. Ani pred týždňom keď im oznámili tú hroznú novinu.

Otvorila ťažké dvojkrídlové železné dvere vedúce do hlavej sály celého komplexu. Ako to urobila, zastala. Sála bola neobyčajne plná „ľudí“. Za obrovským okrúhlym stolom sedeli dvanásti muži. Na najvyšších stoliciach, presne oproti dverám, sedeli traja bratia. Keď ju uvideli, ten čo sedel v strede k nej pristúpil.

V tej chvíli, keď sa mu žena zrútila do náručia, všetci prestali dýchať. Čakali na to, čo povie.

Ale ona nebola schopná slova. Chytila sa mužovej tváre a ukázala mu to, čo videla.


2. kapitola 4. kapitola

zhrnutie poviedok



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ja nie som vyvolená! - 3. kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!