Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ja nie som vyvolená! - 2. kapitola

Zoe Fox2


Ja nie som vyvolená! - 2. kapitolaAjojky. Prinášam vám novú kapitolu. V nej sa posunie dej trošku ďalej. Dúfam, že ma neodsúdite za povahy niektorých postáv. Určite vás prekvapí zistenie o priateľstve medzi dievčaťom a služobníkmi Volterry. Enjoy. Vaša sweetie :-)

Pomaly sa k nej blížili. Normálny človek, upír alebo lykan by hneď, obrazne, pustil do gatí. No ona nie. Nikdy sa nezľakla žiadneho upíra, veď mala v sebe niečo z nich. Hneď ako sa narodila, začala vnímať svet. Bolo jej jasné, že je krutý, nebezpečný, zlý.

Celá scenéria bola veľmi zaujímavá. Ležala v stredne veľkej miestnosti. Dalo sa z nej vojsť do chodby s celami ako aj do vnútra hradu. Vedela to, pretože keď ju zajali, ťahali ju tunelom klesajúcim dolu do podzemia. Mal aspoň pol kilometra. Keď ju hodili do cely, bola celá ubolená. Pri chôdzi mala totiž na tvári natiahnutý mech, takže sa stále potkýnala a padala. V tejto miestnosti boli rôzne nástroje, prístroje. Gilotína, reťaze na stenách, koleso smrti ako mu upíri hovorili, ale najviac v nej dominoval okrúhly stôl s priemerom asi jeden a pol metra. Na tomto stole ležala ona. Aby vedeli kam patrí aká časť tela, mal štyri remene na ruky a nohy. Keď ju sem viedli, všimla si pri tomto stolíku ešte jeden, oveľa menší stolík. Boli na ňom položené nože, dýky, reťaze, klince, kladivá, biče s rôznymi hrotmi.

„Tak, kde len začneme?” zapriadol pokojne Felix druhým dvom upírom.

„Čo ja viem, kde by bolo podľa teba najlepšie, Jane?” odpovedal druhý z nich, v ktorom spoznala ďalšieho z gardy, Demetriho.

Spoznala aj toho tretieho, Santiaga. Aj keď ich nikdy nevidela, poznala ich z rozprávania a teraz si bola, nevediac prečo, stopercentne istá, že sú to oni.

Akonáhle to dopovedal, vystúpili z tieňa ďalší dvaja a pomaly si sňali kapucne plášťa.

Nachvíľu sa jej dych zastavil. Srdce prestalo biť.

Nikdy!

Nikdy ani v tej najhoršej nočnej more by jej nenapadlo, že tu budú práve oni. Tí, čo si hovorili po celé tie roky priatelia. Navštevovali ju. Na narodeniny bola prvá pohľadnica, ktorú dostala vždy od nich. Nemohla tomu uveriť.

Nie oni, nie teraz, nie tu.

Na jej ešte väčšie zdesenie sa okolo nej začala znášať slabučká para. Ako keby bolo v lese po daždi a slniečko postupne vyťahovalo zo zeme kvapky vody.

„Alec, vieš čo ti hovoril Aro. Musí to cítiť,“ so škodoradosťou ho napomínal Santiago.

„Áno, ja viem.“

Alec pomaličky spustil hmlu a pozrel na mňa svojimi veľkými smutnými čiernymi očami.

„Alec,“ oslovila ho Jane, ktorá ho chytila za plece a ťahala do kúta miestnosti, kde na nich dievčina nevidela.

Bola si vtedy istá, že ich tam Aro s Caiom poslal náročky. Nezrádzali ju. Vedel, že sú od jej malička veľmi dobrými priateľmi. Chcel, aby to videli. Videli to, čo sa jej chystajú urobiť. Ak by aj tomu chceli zabrániť, pichol by jej opäť to sérum, ktoré na ňu použil pred pár hodinami. Tým ovládol ju a ona ovládla toho vlkolaka. Teraz by prostredníctvom nej určite ovládol Jeana - najlepší štít na celej zemi. A potom by mohli dopadnúť oveľa horšie ako ona. Vlastne, keď sa nad tým tak zamyslela, dopadli by lepšie. Pretože smrť nie je koniec. Je to začiatok novej cesty.

Zo zamyslenia ju vytrhol Felix, ktorý stál vedľa stola a brúsil veľkú striebornú kopiju. Pozerala sa na odraz v nej a zrazu videla, že kopija nie je strieborná.

Nie!“ vykríkla a začala sa spierať remeňom.

Vedela, z ktorého kovu boli predmety vyrobené. Vedela aj to, že jej ublíži jedine tento kov.

„No tak, maličká. Len buď pekne tichučko. Zachvíľu to budeš mať za sebou,“ povedal Demetri a pokračoval v brúsení hrotov biča.

Santiago vedľa neho robil to isté so štyrmi klincami. Boli iné ako obyčajné klinčeky. Oproti nim to boli maxiklince. Každý z nich bol dlhý najmenej desať centimetrov s priemerom dva centimetre. Aj on si všimol jej pohľad plný strachu, ale iba sa nad tým uchechtol.

„S ňou to tuším nebude až také ťažké,“ zasmial sa Demetri, „pozrite ako si tam pokojne leží...“

Zrazu doňho Alec strčil a on svoju reč nestihol ani dokončiť. V miestnosti automaticky prestalo brúsenie nástrojov a zavládlo hrobové ticho.

„Ani sa k nej nepriblížiš, ty červík bez chrbtovej kosti!“ pomedzi zuby naňho Alec zreval.

Ak sa dievča predtým bálo, teraz bolo strachom celé bez seba. Nebálo sa o seba. Bálo sa o svojich priateľov. Nedovolí, aby zabili aj ich.

A keď sa už aj Jane oháňala po Felixovi, zvolala: „Alec, Jane, nestojí vám to za to. Vy viete, čoho sú vládcovia schopní lepšie ako ja. Nechajte ich.“

Nato sa k nej obaja otočili a ona sa snažila natočiť hlavu tak, aby na nich aspoň trošku videla. Zazrela bolesť v ich očiach, na ich tvárach. Ale boj s Volterrou, s Arom a Caiom by nevyhrali.

„Budem v poriadku. Sľubujem,“ dodala a slza, napriek snahe zadržať ju, jej stiekla po tvári.

No videla, že jej prosba bola na niečo dobrá. Akonáhle to dopovedala, do miestnosti vošli ďalší štyria upíri a bez slova odviedli Jane s Alecom von. Oni išli bez námietok. Prosila ich o to, a aj keď to bolo akokoľvek ťažké, pretože ju mali radi ako sestru, splnili jej želanie a nebojovali s nimi. Nechali ju tam samú vediac, že ich životy sa teraz od základu zmenia.

Aká je to irónia osudu - ona si nevybrala Volterru. Chcela slobodný život so svojou rodinou.

Oni si zase vybrali priateľstvo pred službou ochrancom umenia. Všetci traja si vybrali sami. Ale niektorí s ich rozhodnutiami neboli spokojní, a preto teraz budú pykať.

Ako ich odvádzali, Felix dievča odviazal z remeňov a postavil na nohy. Bola taká slabá, že ledva stála. Ani nestihla nabrať rovnováhu a už ju ťahal k dvom železným tyčiam opratým o seba. Tvorili akúsi pyramídu. Hore na nich viseli dva povrazy. Rýchlosťou blesku jej ich uviazal okolo rúk a nechal ju tam stáť, tvárou otočenú k stene.

„No tak, načo ešte čakáte! Chvíľka už prešla. Nech to už máme všetci štyria za sebou.“

„Začnite!“ vykríkla na jej troch katov.

O sekundu nato jej chrbát preťalo aspoň šesť nožov naraz. Na sekundu sa jej zaryli do kože a trhnutím boli preč. O chvíľu znova a znova.

Vo vedľajšej miestnosti sa prebral chlapec. Bol to už pomaly muž, mohol mať najviac dvadsať rokov. Prebudil ho hrdelný výkrik dievčiny. A potom ďalší. Nemohol to počúvať. Nechcel. Vlastná bolesť zo zraneného chrbta mu bola v tej chvíli cudzia.

Ničili život tej, ktorú miloval.

 

1. kapitola 3. kapitola

zhrnutie poviedok



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ja nie som vyvolená! - 2. kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!