Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Isabelline slzy 5. kapitola

25.07.2012 (21:45) • RuskaVodka • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1477×

„Čože!?“

„Dobre si počula, krásna Isabell. Preži so mnou jednu noc a ja ti zabezpečím slobodu.“ 

„Ale prečo mi to hovoríte? Prečo mi to navrhujete?“

„Keď vidím tvoje pery, nemôžem sa udržať. Keď vidím tvoje oči a celú tvoju krásnu tvár, je to ako v sne. A keď vidím tvoju perfektnú postavu... Bella, ty sa staneš novou rímskou bohyňou. A ja chcem, aby si mi darovala jednu noc výmenou za slobodu. Myslím, že je to veľmi výhodný obchod.“

Titus si oblizol peru a pohladil ma po líci cez krk a zastavil sa tesne pri mojich prsiach. Rýchlo som od neho odstúpila a na miestach, kde sa ma dotýkal, som mala zimomriavky. Jeho dotyk bol slizký, dotieravý a nepríjemný. Fuj...

„Pane, hovorili ste, že mi darujete slobodu. Ale ja nie som vaša otrokyňa.“

„To je už vyriešené. Kúpil som ťa od Aulusa. Dal mi ťa za veľmi nízku cenu. Ja by som ťa nedal len tak.“

Stále sa na mňa díval tak... tak... vzrušene. Bolo mi z neho zle. A tie jeho červené oči. Bála som sa ho. S ním určite nechcem stráviť noc. Aj keď sloboda je sloboda.

„A ak odmietnem?“ opýtala som sa nesmelo. Bála som sa, čo mi urobí. Podľa mňa by bol schopný ma udrieť. Možno aj niečo horšie.

„Neodmietneš. Slobodu by si neodmietla. Stačí jedna noc. Jedna noc a smieš odísť.“

„A ak nie?“ povedala som trocha ostrejšie, ako som mala v pláne. Titus sa na mňa zahľadel a ja som mala chuť ujsť a nikdy sa nevrátiť.

„Bude ťa škoda.“

„Takže, buď s vami prežijem noc, alebo...“

„Dopadneš veľmi zle.“

Už mi je to jasné. Titus je ten typ muža, ktorý dostane všetko, čo chce. A čo nedostane, to zničí. Som v peknej kaši...

„Isabell, čakám na tvoju odpoveď.“

„Prečo chcete počuť moju odpoveď, keď ste si odpovedali sám?“

„Pretože sa mi neuveriteľne páči tvoj hlas a nemôžem sa vynadívať na tvoje pery.“ Povedal to tak slizkým hlasom, až som sa striasla. Prečo mi toto bohovia robia? To som sa až tak veľmi v niečom previnila? Chcem tak veľa, keď chcem byť slobodná?

„Teraz mám ešte nejakú prácu. Choď do môjho domu. Tam ťa pripravia a večer si už len moja. Zajtra budeš môcť odísť.“

„Áno, môj pane.“ Titus sa usmial a ja som už naozaj rozmýšľala, že ujdem.

„Moje meno je Titus Arrenius Flavinus. Nevolám sa pane. Ale ty ma môžeš volať Aro. Rozumela si?“

„Áno, Aro.“  

„Výborne. Teraz už môžeš ísť.“ Uklonila som sa a ponáhľala som sa ešte za Lallou.

Takmer som vyvalila dvere do kuchyne, ale bolo mi to jedno. Lalla sa na mňa prekvapene pozerala. So slzami v očiach som k nej priskočila a silno som ju objala.

„Bella, čo sa deje?“

„Odchádzam. Mojím pánom je Titus Arrenius. Ponúkol mi slobodu, ak sa s ním vyspím.“

„Čože!? Nie, Bella. To nemôžeš. Viem, že chceš byť slobodná, ale nie takto...“

„Lalla, nemám na výber. Ak sa s ním nevyspím, možno ma aj zabije. Neviem, ale určite by mi urobil niečo zlé.“ Rozplakala som sa a ešte raz som objala Lallu. Možno je to naposledy, čo sme spolu.

„Budeš mi strašne chýbať, Bella. Nikdy na teba nezabudnem. Je mi ľúto, že k slobode prídeš takto, ale my si nemôžeme vyberať. Len aby ti tu slobodu daroval... Hlavne nech ťa bohovia ochraňujú. Juno vždy dávala pozor na rímske ženy. Určite dá pozor aj na teba. A pamätaj – nič nie je také zlé, ako to vyzerá.“

„Ďakujem, Lalla. Nezabudnem. Nikdy...“ Ešte raz sme sa objali a pomaly som vyšla z kuchyne. Naposledy som prešla cez dvor, popod kamenné oblúky a okolo záhonov červených ruží. Vyšla som pred dom môjho bývalého pána a zhlboka som sa nadýchla. Potlačila som všetky slzy, vyrovnala som sa a hrdo som kráčala k Arovmu domu.

Som pripravená...

Aspoň som si to myslela...

xxx

Arov dom vyzeral ako chrám. Bol celý z bieleho mramoru a vpredu ho podopieralo osem stĺpov. Mal veľké okná, na ktorých mal zavesené hrubé látky. Asi preto, aby nešlo slnko dnu. Ale prečo by to robil? Bojí sa slnka alebo čo? Bolo to čudné.

Okolo domu boli všetky kvetiny, aké sa dali v Ríme dopestovať. Hyacinty, levandule, šalvie, ruže...

Bolo to nádherné miesto. Keby som tam nemala stráviť najhoršiu noc vo svojom živote, určite by sa mi to páčilo ešte viac.

Pomaly som vošla dnu. Bolo tam dosť tmavo kvôli tým látkam na oknách. Niekto si za mnou odkašľal.

„Slečna, pán povedal, že vás máme pripraviť na noc.“

„Áno... asi áno.“ Žena sa na mňa usmiala a viedla ma skoro cez celý dom až do obrovskej kúpeľne.

To bol pocit. Kúpať sa v čistej vode. Mať pokožku nasiaknutú olejmi. Cítila som sa tak čisto. Aspoň nachvíľu.

Tá žena sa volala Laelia Flacilla. Bola Arovou otrokyňou už dvanásť rokov. Povedala mi, že náš pán je veľmi čudný. Že za dvanásť rokov vôbec nezostarol. Laelia bola najstaršou Arovou otrokyňou. Väčšinou mal Aro u seba otrokov tak tri-štyri roky a potom zmizli a nikto o nich už nepočul. Len Laelia ostala. Aj jej sestra slúžila u Ara a už osem rokov o nej nič nepočula. Laelia sa rozplakala, keď mi hovorila všetko, čo prežila. Mala veľmi ťažký život.

„Bella, dávaj si pri našom pánovi pozor. Je oveľa nebezpečnejší, ako sa zdá. Je zlý. Veľmi zlý. Je to netvor.“ Laelia sa mi dívala do očí a silno ma držala za ruku.

Videla som na Laelii, ako ju Aro zničil. Psychicky aj fyzicky...

„Neboj sa, Laelia, dám si pozor.“

Všetok môj pokoj vyprchal, keď sa Aro vrátil domov. Bola som strašne nervózna. Nechcela som to. Nechcela som s ním stráviť noc. Musím priznať – radšej by som zostala otrokyňou, ako keby som mala s ním spať. Ale ja už nemám na výber. Ak ho neposlúchnem, zabije ma. A ani nemám istotu, že ma potom prepustí. Čo keď si zmyslí, že ma chce každú noc? Ak sa toto stane, zabijem sa...

Bol už večer a ja som sedela na posteli v Arovej spálni. Mala som na sebe len tenký župan. Cítila som sa tak nepríjemne, až som sa triasla. Do očí sa mi tlačili slzy. V rukách som zvierala župan a modlila som sa ku všetkým bohom, nech mi ukážu únikovú cestu. Najviac som sa modlila k Parky, bohyni osudu.

Parky, že toto nie je môj osud? Ty nedopustíš, aby som takto skončila. Parky, prosím...    

Dvere sa otvorili a dnu vošiel Aro. Nemohla som ani dýchať. Po lícach sa mi kotúľali slzy, ale mne to bolo jedno. Buď toto, alebo smrť...

Aro ku mne pristúpil a podal mi ruku, aby som sa postavila. Potom si ma celú poobzerala od hora nadol. Tie jeho oči skúmali každú časť mojej pokožky a ja som myslela, že padnem na zem a budem plakať tak, že ma budú počuť až do Grécka.

Vydržala som to. Nevydala som zo seba ani hláska a čakala som, čo povie.

„Vidím, že som urobil veľmi výhodnú kúpu.“ Podišiel ku mne tak blízko, až som cítila jeho dych na tvári. Chcela som sa odtiahnuť, ale držal ma za chrbát a tlačil ma k nemu. Cítila som jeho vzrušenie. Chcela som ho odtlačiť, ale bol ako skala. Ani som s ním nepohla.

„Zmenila som názor. Nebudem v vami spať. Radšej budem otrokom.“

„To som ti až taký hnusný?“

„Čo chcete počuť?“ Aro sa zamračil a surovo ma hodil na posteľ. Župan sa zo mňa zošmykol a on mal výhľad na moje prednosti. Rýchlo som sa chcela zakryť, ale on už ležal na mne. Kričala som, bránila som sa, nadávala som mu, bila som ho, ale jemu to bolo jedno. Začala som plakať.

Asi po desiatich minútach boja som sa vzdala. Parky, ak toto je môj osud, tak hneď zajtra sa zabijem. Čo by som dala za to, aby tu bol Marcus. Aby ma zachránil.

Začal ma bozkávať. Nespolupracovala som s ním. Bola som ako mŕtva. Nič som nehovorila. Nič som nerobila. Len som ticho plakala.

Prešiel na krk a pomaly sa dostával k mojim prsiam. Bohovia, ak ma počujete, prosím, prosím, prosím, zabite ma radšej hneď teraz.

Zavrela som oči a čakala som, kedy toto všetko skončí. Nemusela som však čakať dlho.

Dvere sa prudko otvorili. Nevidela som, kto to bol, ale bola som mu nadovšetko vďačná, že prerušil Ara v jeho hre s mojim telom. Rýchlo sa zo mňa zdvihol a pozrel sa na toho votrelca. Ja som si rýchlo obliekla župan a keď som sa pozrela na môjho záchrancu, ďakovala som všetkým bohom. V dverách stál Marcus a za ním Flavia s doktorom. Prvýkrát na Marcusovej tvári nebol úsmev. V očiach mal blesky a v ruke zvieral meč. Vyzeral oveľa vyšší ako normálne a bolo vidno, ako sa mu sťahujú svaly na rukách.

Nastalo napäté ticho, ktoré nakoniec prerušila Flavia.

„Berieme Bellu preč.“

„Naozaj si myslíte, že vám to dovolím?“ Aro to povedal tak tvrdo, až so mnou trhlo.

„Budeš musieť.“

„Bella je moja otrokyňa. Môžem si s ňou robiť, čo chcem!“ zahrmel Aro. Všimla som si, že tak čudne stojí. Bol zhrbený a hruď sa mu akosi čudne dvíhala. Ako keby sa triasol.

A jeho oči boli zrazu čierne. Nebolo stopy po červenej. Je normálne, keď sa ľuďom mení farba očí?    

„Zoberiem ju od teba.“

„Si naozaj taká hlúpa, Flavia? Cezo mňa neprejdeš!“

„Ak mi ju nedáš, postarám sa, aby ťa vylúčili zo senátu.“

„Si len žena. Nikto ťa počúvať nebude.“

„Už som sa o tom rozprávala aj s konzulmi a tí súhlasili. Nemyslím si, že máš až také silné postavenie. Všetci si myslia, že si čudný, takže ti neveria. Nedôverujú tým tvojím spôsobom. A viacerí ľudia si už všimli tvoje kruté tresty a ako od teba miznú otroci. Nemôžeš si kúpiť celý Rím. Mal by si sa zamyslieť, Titus. Ponúkam ti výhodný obchod. Bellu za tvoje miesto v senáte.“

Aro bol zrazu ticho. Chvíľu premýšľal, až sa nakoniec narovnal. Pozrel sa na mňa a ja som vedela, že je porazený.

„Dobre. Bellu za miesto v senáte.“

Pozrela som sa na Flaviu a tá mi pokynula, aby som išla k nej. Pomaly som prešla okolo Ara, postavila som sa za Marcusa a konečne som si mohla vydýchnuť.

V Arovom dome sme sa už nezdržali dlho. Flavia s ním ešte niečo musela prebrať, ale to bola len minútka.

Celý čas som sa pozerala na Marcusa, ale on mi nevenoval ani jeden pohľad. Stále hľadel na Ara a v ruke zvieral meč. Počkať, ale odkiaľ ho vzal? Odkiaľ má žobrák meč? Pochybujem, že mu ho dala Flavia. A odkiaľ sa pozná s Flaviou? Niečo tu nesedí.

Flavia sa rozlúčila s Arom a už sme sa všetci štyria ponáhľali preč. Bola som len v župane, tak som dúfala, že ma nikto neuvidí. Našťastie, Flavia prišla na koči. Rýchlo som si sadla dnu. Oproti mne si sadla Flavia aj s doktorom. Len Marcus chýbal.

„Marcus s nami nepôjde?“

„Nie, musí si ešte niečo vybaviť. Keď prídeme do môjho domu, dám ti nové šaty a potom za nami príde. Dobre?“

Len som prikývla. Bolo mi nepríjemne, keď pri mne nebol Marcus. Potrebovala som vidieť jeho úsmev, jeho krásne oči, jeho tvár. Potrebovala som cítiť teplo jeho tela. Potrebovala som ho.  Veľmi.

Isabella, si zamilovaná...

Ten koniec sa mi absolútne nepáči. Kapitolu som písala asi na šesťkrát, ale ani raz sa mi to nepodarilo tak, ako by som chcela. Dúfam, že Vám sa to aspoň trochu páčilo. Nemohla som nechať Ara vyspať sa s Bellou. Ja neviem písať také scény. :)

Autor: RuskaVodka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Isabelline slzy 5. kapitola: