Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Isabelline slzy 4. kapitola

23.07.2012 (15:15) • RuskaVodka • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1370×

Marcus Antonius:

Nemôžem jej to povedať. Všetko by bolo prezradené a veliteľ by ma vyhodil. Ale keď som videl tie jej čokoládové oči, ako na mňa pozerajú s nádejou a očakávaním... Skoro sme sa pobozkali. Chýbal takýto kúsoček a ucítil by som jej pery na svojich. Jej prekrásne, červené, hebké pery...

„Marcus, volá ťa veliteľ,“ počul som, ako na mňa niekto kričí.

„Už idem.“

Postavil som sa a pomaly som prechádzal táborom. Zastal som až pred veľkým sivým stanom. Hrdo som zdvihol hlavu a vošiel dnu.

„Marcus, máš nejaké nové správy? Ako to vyzerá v Ríme?“

„Áno, veliteľ. Konzuli vydali nové opatrenia. Teraz je ťažšie dostať sa do Ríma. Na každej bráne sú dvaja vojaci, ktorí kontrolujú každého. Kontrolujú aj vozy. Flavia sa pokúša získať nejaké informácie o počte rímskych vojakov. Zistili sme, že Rimania majú celú jednu záložnú légiu. Ak by sme na nich zaútočili teraz, obránili by Rím a nás by hravo porazili ako prvýkrát.“

„Nie, to sa už nestane. Prvýkrát sme na to neboli dostatočne pripravení. Teraz už sme. Ja to cítim.“

„Prepáčte, veliteľ, ale aký máte plán?“ Veliteľ sa mi zadíval do očí.

„Marcus, si mojou pravou rukou, ale keby ťa v Ríme chytili...“

„Nechytia ma.“

„Si odvážny, chlapče, ale ja nechcem, aby ťa zabili.“

„Tak prečo ste zo mňa urobili špeha?“

„Pretože si odvážny, múdry a z každej situácie sa dokážeš vykecať. A to je pri špehoch to najdôležitejšie. Mať podrezaný jazyk.“

„Ďakujem, veliteľ. Práve ste mi povedali, že sa mi huba nezavrie.“ Veliteľ sa zasmial a pobúchal ma po chrbte.

„Marcus, si pre nás veľmi dôležitý. Bez teba by sme nevedeli takmer nič. Len ty sa vyznáš v katakombách.“

Zadíval som sa veliteľovi do očí. Videl som v nich hrdosť. Musel som mu to povedať. Veliteľ mi bol ako otec.

„Veliteľ, mám jeden problém.“

„Odhalil ťa niekto?“

„Nie, ale spoznal som jedno dievča a...“

„Nechceš jej klamať.“

„Presne. Veliteľ, čo mám robiť?“

„Poď, sadneme si.“

Posadil som sa na drevenú stoličku a veliteľ oproti mne. Vytiahol fľašu nejakého alkoholu a obom nám nalial.

Potom predniesol prípitok: „Na ženy, bez ktorých nemôžeme žiť.“

Zdvihol som pohárik a vypil som všetko naraz. Veliteľ mi opäť nalial a toto sa zopakovalo ešte trikrát.

„Veliteľ, ale ja som sa nechcel opiť. Chcel som od vás radu.“

„Chlapom sa o ženách najlepšie hovorí, keď sú opití.“

„Aha... to je vaša životná pravda?“ Veliteľ sa zasmial a priateľsky ma buchol do ramena. Nalial nám ešte trikrát a to som si myslel, že sa všetko okolo točí.

„Povedz mi niečo o tvojej vyvolenej,“ povedal veliteľ podnapitým hlasom.

„Volá sa Isabella a je otrokyňa u Aulusa Mercatia Castusa. Je prekrásna. Má hnedé oči, v ktorých sa strácam. Dlhé, hnedé vlasy a pery dokonale červené. Je taká krásna, že vždy, keď ju vidím, zatočí sa mi hlava. A ten jej humor. A ako sa ku mne správa... Je dokonalá. Minule sme sa skoro pobozkali, lenže potom som si spomenul, že o mne nevie to najdôležitejšie. A nemôžem jej to povedať, pretože by som vyzradil celý náš plán a vojnu by sme nevyhrali. Čo mám robiť? Nemôžem bez nej žiť.“ Zložil som si hlavu do dlaní.

„Vieš, chlapče, už len to, že je otrokyňa, celú vec komplikuje. Mohol by si s ňou ujsť, keby chcela aj ona, ale neviem, ako ju zoberieš od jej pána. Poznám Castusa a poviem ti, je to podliak. K svojim otrokom sa správa ako k handrám a určite ju len tak neprepustí. Skús sa porozprávať s Flaviou. Zastáva všetky rímske ženy, možno by dostala Isabellu od neho preč. Flavia má v Ríme silné postavenie. Určite by to dokázala. Isabelle by si mal povedať pravdu, ale len vtedy, keď si budeš istý, že chce byť s tebou, a že nič nevyzradí. Marcus, nemáš dôvod byť nešťastný len kvôli vojne. Ak ju miluješ, všetko je jasné.“

„Ďakujem, veliteľ.“

„Tak, teraz už choď. Mám ešte nejaké povinnosti. A, Marcus, mám na teba ešte jednu prosbu. Sleduj Tita Arrenia. Niečo mi na ňom nesedí. Má červené oči. Normálni ľudia nemajú červené oči a je na ňom niečo zvláštne. Tie jeho spôsoby, ako chodí, ako vyzerá... Sleduj ho.“

„Áno, veliteľ.“ Pomaly som sa postavil a skoro som spadol, ale chytil som sa stola. Vyšiel som do tábora a sadol som si pod najbližší strom. Myšlienky mi stále lietali okolo Belly. Čo asi teraz robí? Myslí na mňa? Asi som ju minule pekne naštval. Mal by som sa jej ospravedlniť. Ako jej to mám povedať?

Ahoj, Bella. Počuj, ja nie som žobrák, ale kartáginský špeh a môj šéf sa volá Hannibal. Som jeho pravá ruka a spoločne pripravujeme druhú púnsku vojnu. Takto asi nie...

Bella:

Ja ho prerazím. Stačilo máličko, aby sme sa pobozkali a on sa otočí a odíde. Čo si to dovoľuje!? Mal takú dobrú príležitosť pobozkať ma a on si odíde!!! To sa mu len tak neprepečie. Veď on bude prosiť na kolenách, aby som mu odpustila. Toto si ešte vyžerie, chlapček...

S diabolským úsmevom som vošla do kuchyne za Lallou. S prižmúrenými očami si ma premerala.

„Bella, že ty chystáš pomstu?“

„Tak to si píš.“

„Dala si Pauliniovi víno?“

„Áno.“

„Povedal ti niečo?“

„Nie, proti Pauliniovi pomstu nechystám.“

„Tak čo sa stalo, Bella? Vieš, že som neuveriteľne zvedavá.“

„No... Stretla som jedného muža a je dokonalý. Má zelené oči a hrdzavé vlasy. A široký úsmev na perách. Ale...“

„Ale?“

„Skoro sme sa pobozkali. A keď bol už tak blízko, že som cítila jeho dych na tvári, otočil sa a odišiel.“

„Odišiel? Len tak, z ničoho nič?“

„Áno. Takže už vieš, proti komu chystám pomstu. Lalla, to bol prvý chlap, ktorý sa mi tak páčil a myslela som, že sa páčim aj ja jemu, ale asi je to inak. A so mnou nikto nebude narábať ako s handrou. Až na nášho pána, ale to je iné...“

„Keď ťa poprosí o odpustenie, asi mu tak jednoducho neodpustíš, čo?“

„Tak to si píš, že nie! Môže sa plaziť, vzlykať a prosiť. Neodpustím mu.“

„Bella, ty nie si taká krutá. Tipujem, že povie prepáč, usmeje sa na teba a ty mu budeš skákať okolo krku.“

„Nie, také jednoduché to nebude mať. Ak sa úprimne ospravedlní a ja uvidím, že to myslí vážne... Možno sa nebude musieť plaziť. Možno...“ Lalla sa zasmiala a podala mi čistú handričku.

„Nehundri a pomôž mi poutierať riad.“

„Dobre. Lalla, ako to vyzerá s tvojim mužom?“

„Zatiaľ sa má dobre, ale dostali správy, že Kartágo chystá ďalšiu vojnu. Preto sú prísnejšie kontroly pri bránach a po meste chodí viac vojakov. Ak na nás Kartágo zaútočí a Virius bude v prvej línii... Neviem, čo so mnou bude potom, Bella. Neviem, čo bude s deťmi.“ Lalla sa rozplakala, tak som ju silno objala a šepkala som jej chlácholivé slová.

Potom som pomohla Lalle v kuchyni a vybrala som sa do záhrady, kde som musela okopať hriadky so zeleninou.

Keď som prechádzala cez chodbu, zavolal na mňa nejaký hlas. Otočila som sa a prvé, čo som si všimla, boli jeho červené oči. Díval sa na mňa tak ako minule, keď ma bičovali. Tak hladne...

Uklonila som sa a čakala som, čo bude nasledovať.

„Vyrovnaj sa, krásna Isabell, nech vidím tvoje prekrásne oči.“ Pomaly som sa vyrovnala. Z toho jeho hlasu som mala zimomriavky. Bol tak sladký, až mi z neho bolo zle.

„Vieš, kto som?“

„Áno, pane.“

„Tak to povedz. Chcem počuť moje meno z tvojich prekrásnych úst.“ Bolo mi z neho na zvracanie.

„Titus Arrenius Flavinus.“

„Úžasné...“ Sklopila som oči a pozorovala som vzory na kamennej podlahe. Uvedomovala som si, že som tu len ja a on. Nikto, kto by ma zachránil. Mala som z neho zlý pocit. Strach...

„Mňa sa nemusíš báť, maličká. Nechcem ti ublížiť. Chcem uzavrieť obchod. Preži so mnou jednu noc a ja ti zabezpečím slobodu.“

Autor: RuskaVodka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Isabelline slzy 4. kapitola: