Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Isabelline slzy 2. kapitola

10.07.2012 (12:15) • RuskaVodka • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 2580×

Na námestie som prišla asi o pätnásť minút skôr. Už sa tam schádzali ľudia. Jasné, keď majú zbičovať nejakú otrokyňu, tak si to nemôžu nechať ujsť.

Na námestí bolo postavené niečo ako pódium, na ktorom sa týčil vysoký stĺp. Cez neho bol vodorovne upevnený ďalší, trocha menší. Vyzeralo to pomaly ako kríž. Z toho menšieho viselo lano, ktoré malo na konci slučku. Tam mi dajú ruky, budem visieť vo vzduchu a nejaký hnusný, tlstý chlap ma bude bičovať. Tak to bolo vždy.

Povzdychla som si a išla som sa ešte na chvíľu prejsť. Nebudem tu predsa stáť ako idiot a pozerať sa na miesto, kde budem o chvíľu krvácať.

Prešla som okolo malého stánku, kde nejaká žena ponúkala na predaj látky na tógy z bielej vlny. Ďalej okolo muža, ktorý vyrábal hudobné nástroje a okolo hrnčiara.

Námestie bolo krásne, veľké a rozľahlé. Kamenná cesta sa tiahla cez celé námestie až do ďalšieho mesta. Po okrajoch boli vo veľkých kvetináčoch posadené muškáty a kvety, ktorých neviem ani názov. Bolo tu množstvo úradov, z ktorých každú chvíľu vychádzal nejaký bohatý aristokrat.

Zrazu ku mne podišla nejaká stará žena. Mala na sebe bielu tógu a na hlave mala zlatú čelenku. Musela byť veľmi bohatá. A ona sa prihovára mne? Otrhanej a špinavej dievčine?

„Dieťa, nevieš koho majú bičovať? Počula som, že o chvíľu majú bičovať nejaké mladé dievča. Nevieš o tom niečo?“

Tak toto je zákon schválnosti ...

„No, ja som počula, že to má byť nejaká otrokyňa Aulusa Mercatia Castusa.“

„To som si mohla myslieť. Ten muž nie je dobrý človek. Poznám ho už veľmi dlho a ešte ani raz neurobil nič dobré.“

Tak toto je naozaj zvláštne.

„A čo by ste čakali od aristokrata?“

Žena sa zasmiala a zadívala sa mi do očí: „Ako sa voláš dieťa?“

„Isabella, pani.“

„Isabella... krásne meno. Moje meno je Flavia Publia Nimachis. Už si o mne asi počula.“

Tak to som teda počula. Táto žena je jediná žena v senáte. Zastupuje všetky rímske ženy.

„Je mi veľkou cťou spoznať vás, pani,“ uklonila som sa až po zem.

„Dieťa, mne sa klaňať nemusíš. Povedz mi, ako sa volajú tvoji rodičia, možno ich poznám.“

„Nemám rodičov.“ 

„Čože? A potom, kto je tvoj patrón?“

„Nemám ani patróna. Mám iba pána.“

„Si služobnica?“

„Nie, otrokyňa.“

„Otrokyňa... tak mladá a krásna. K tomu aj pôvabná a vôbec nie hlúpa. Kto je tvoj pán?“

V ústach som mala náhle sucho. Nechcela som tejto milej žene povedať meno toho naničhodníka. Hanbila som sa vysloviť to meno. Bála som sa...

„Aulus Mercatius Castus. To je meno môjho pána. A ja som tá otrokyňa, ktorú majú dnes bičovať,“ povedala som šeptom.

Žena sa na mňa zadívala so smútkom v očiach a zdalo sa mi, že má slzy na krajíčku. Podišla ku mne a pohladila ma po líci. Bolo to také materinské gesto.

„To mi je ľúto, dieťa. Budem na námestí a keď sa to skončí, poskytnem ti lekára. Nemôžem prehovoriť tvojho pána, aby to neurobil. Ale pomôžem ti, ako len budem môcť. Dobre?“

„Nemám sa vám ako odvďačiť.“

„Nepotrebujem, aby si sa mi odvďačovala. Ja som už raz taká. Bojujem za ľudí, ktorí sa mi páčia.“

„Ďakujem.“ Ešte raz som sa uklonila. Flavia sa na mňa usmiala a už odchádzala na námestie. Aj ja by som už mala ísť. Ak sa nedostaví hlavná hviezda, tak šou nemôže začať.

Otočila som sa a vybrala som sa na námestie. Ale niekto ma chytil za ruku. Otočila som sa a predo mnou kľačal žobrák.

„Drahá pani, dajte aspoň jeden denár na krajec chleba.“

„Nemám ani denár. Som tak chudobná ako ty.“

Tomu žobrákovi som nevidela do tváre, ale mal príjemný hlas. Taký hlas musel patriť mladému mužovi. Nevidela som mu do tváre, pretože mal kapucňu a na sebe mal oblečenú špinavú a dotrhanú tuniku.

„Mám pri sebe jednu vec, ktorú by si mohol dobre predať.“ Pod tunikou som si urobila tajné vrecko, kde som si dávala veci, ktoré som náhodou našla.

Vytiahla som z neho malú časť zlatého náramku, ktorý sa odtrhol nejakej žene.

„Tu máš, zober si to. Ak sa ti pošťastí, predáš to aj za tri denáre.“

Žobrák natiahol ruku a jemne si z tej mojej zobral svoj dar.

„Ďakujem, pani.“

„Ja nie som žiadna pani.“

„Poviete mi svoje ctené meno?“

„Čože? Ty chceš vedieť moje meno? Načo by ti bolo?“

„Aby som o vás mohol rozmýšľať, ako o tej najštedrejšej a najkrajšej žene v mojom živote, akú som kedy videl.“

„Isabella. A tvoje ctené meno?“

„Nie je pre vaše uši.“

„Prečo?“ priznávam, z tohto chlapa som bola pekne mimo.

„Pretože je tak obyčajné, že je až neobyčajné.“

„Aha... no, ale moje meno už vieš, tak ja mám právo vedieť to tvoje.“

Zrazu sa postavil a odhalil svoju tvár. Dívali sa na mňa tie najkrajšie zelené oči na svete.

„Marcus Antonius.“

Musela som sa zasmiať.

„Prečo sa smeješ?“

„Pretože máš naozaj tak obyčajné meno, až je neobyčajné.“ Anjelsky sa na mňa usmial.

„Počul som časť tvojho rozhovoru s Flaviou, a tak mi napadlo, prečo ťa majú bičovať? Naozaj by ma zaujímalo, čo také...“

„Prepáč, už musím ísť. Ja som na to úplne zabudla.“

 Otočila som sa a utekala na námestie. Už som iba začula, ako za mnou kričí:

„Bolo mi cťou, pani moja.“

Na námestie som dobehla akurát včas. Bolo tam plno ľudí a každý si medzi sebou šepkal. Bol tu hádam celý Rím. To nemajú čo robiť?

Predrala som sa davom až k pódiu. Zastala som pri schodoch, ako každý otrok, ktorého mali bičovať. Okrem mňa tam stáli ešte dvaja. Obaja vyzerali, že o chvíľu odpadnú. Bledé tváre, spotené čelo a trasenie rúk. Áno, aj ja som sa bála, ale nedala som to na sebe poznať. Neukážem im svoju slabosť.

Začala som sa obzerať medzi ľuďmi, či uvidím Flaviu. Bola tam a s ľútosťou na mňa pozerala. Vedľa nej stál doktor Clemens. Takže Flavia hovorila pravdu. Pomôže mi aspoň tým, že mi zaobstará lekára.

Môj pohľad zavadil o dvoch mužov. Medzi prítomnými, ktorí sa prišli pozrieť na mučenie druhých, bol aj môj pán a vedľa neho stál Titus Arrenius Flavinus. Arrenia som videla po prvýkrát. Mál dlhšie čierne vlasy a veľmi bledú pokožku. Bol štíhly a vysoký. Ale najčudnejšie na ňom boli oči. Je možné, aby niekto mal červené oči?

Ozvali sa bubny. To znamená, že vykonávanie trestov sa začína.

Na pódium vystúpil chlap menom Spurius, ale všetci ho volali Dohadzovač. Vlastnil nevestinec a každému vojakovi dohodil manželku. Bol to jeden z bohatších mužov v Ríme. Prečo asi?

„Dnes sme sa tu zišli, ctihodní občania Ríma, aby sme potrestali troch otrokov, ktorí nepočúvli svojich pánov. Boli obvinení z týchto skutkov: Isabella, otrokyňa Aulusa Mercatia Castusa, bola obvinená a usvedčená zo zlodejstva. Jej trest sú štyri rany bičom. Mustius a Felix, otroci Tita Arrenia Flavina, boli obvinení a usvedčení z nehanebného ohovárania svojho pána. Ich trest je pre každého šesť rán bičom. Prvý trest bude vykonaný na otrokyni Isabelle.“

Zhlboka som sa nadýchla a začala pomaly stúpať po drevených schodoch. Vystúpila som na pódium a počula som fuj, ktoré kričal každý Riman. Vystrela som sa a hrdo som zdvihla hlavu. Prešla som tri kroky a vložila som ruky do slučky. Podišiel ku mne vysoký, svalnatý muž, ktorý mi stiahol slučku okolo rúk.

Bola som pripravená. Nebojácne som sa dívala do očí prítomných. Nebála som sa. Všetok strach som odsunula nabok.

Počula som nepríjemný praskavý zvuk a potom len bolesť. Strašná bolesť a nekonečné štípanie. To bola prvá rana. Roztrasene som sa nadýchla a vtedy som počula ďalší praskavý zvuk. To sa opakovalo ešte dvakrát. Bolesť, štípanie, bolesť, štípanie...

Po celý ten čas, čo ma bičovali, som sa dívala do očí toho podliaka. Môjho pána. Arogantne a povýšenecky sa na mňa usmieval. Tešilo ho to. Tešilo ho, že trpím.

Slučka okolo mojich rúk povolila a ja som sa zrútila k zemi. Ani som si neuvedomila, aká som slabá. Ako-tak som sa postavila a zišla dole schodmi.

Prešla som okolo ľudí a mierila som si to čo najďalej od nich. Zachytila som ešte pohľad toho Arrenia. Díval sa na mňa tak... tak... hladne. Neviem to opísať, ale jeho červené oči ma prenasledovali ako keby som bola nejaká korisť.

Dostala som sa až na ulicu, kde nechodil skoro nikto. Padla som na kolená a rozplakala som sa. Strašne to bolelo a krútila sa mi hlava. Cítila som, ako mi po chrbte tečie krv. Ľahla som si na zem a posledné, čo som videla, boli tie prekrásne zelené oči.  

Prosím o komentáre. Aj kritika sa počíta. :D :D  

Autor: RuskaVodka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Isabelline slzy 2. kapitola: