Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I love you, forever! - 11. Pandorina skrinka

04.08.2012 (21:45) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 2291×

11. Pandorina skrinka

„Ou,“ zaskučala mi odrazu do ucha. Nerozumela som. Odtiahla som sa. Alice neprítomne pozerala za môj chrbát. Otočila som sa a skoro ma porazilo. Za mnou stál ohromený Edward. A skôr, než som sa stihla pohnúť, už kráčal po schodoch na parket.

„Asi mám problém,“ šepla som, skôr sebe, ako Alice. Aj keď problém, to bolo ešte slabé slovo. 

Sledovala som jeho chrbát, ako sa stráca za dverami sály. Nervózne som si zahryzla do pery a pozrela na Alice. „Čo teraz? Určite má podozrenie. Čo keď všetko povie?“ Po prvýkrát som sa cítila v skutočnom ohrození. Srdce mi bilo ako zvon a rozum išiel na plné obrátky. Už som vymýšľala ďalšie klamstvo, ktoré by som mu mohla predhodiť a Edward by ho zhltol bez väčšieho podozrenia. Ani som si nestačila uvedomiť, že si drtím prsty a tie nesúhlasne praskajú, keď ma Alice chytila za ruku.

„Takto si ich dolámeš. Choď sa zabaviť a nechaj to na mňa. Niečo ma napadlo. Stretneme sa neskôr,“ usmiala sa na mňa malá hnedovláska. Pozorne som si prezrela jej tvár. Mala na nej však nečitateľný výraz.

„Čo mu chceš povedať?“ musela som sa opýtať. Len pokrútila hlavou a tlačila ma ku schodom. Chcela som protestovať, ale so slovami: „Ja všetko vybavím,“ zmizla. Zastavila som triašku. V Alice som mala stopercentnú dôveru. Ale predsa len som to nemohla brať na ľahkú váhu. Išlo mi predsa o slobodu. A možno aj o život, ale tak ďaleko som nechcela zachádzať. Nechcela som ani pomyslieť na to, čo by sa stalo, keby Edward zistil pravdu, kto v skutočnosti som. Určite by pribehol za Arom a vymenil by ma za šťavnatú odmenu. Už v duchu som videla ten víťazoslávny úsmev na otcovej tvári. Mohla som len dúfať, že Edward mu nič nepovie a Alice vymyslela dokonalú výhovorku.

Pohľad Edwarda:

Viedol som Kristen k stolu. Podal som jej jeden z krvavých nápojov a sám si vzal ďalší. Blažene sa usmiala, keď do seba obrátila obsah pohárika. Uškrnul som sa a palcom jej zotrel kvapku krvi z kútika úst. Nikdy som k nej necítil nič viac, než priateľstvo. Oddané priateľstvo, aj keď ona odo mňa vždy žiadala o čosi viac. Videl som jej to v myšlienkach, ale aj v očiach. Nie, nebola v nich láska. Ale obrovská túžba. A aj keď by veľmi chcela, nič som s ňou nemohol mať. Pretože som ju skôr bral ako mladšiu sestru. Nič viac.

„Pozri sa tam. Marie dostane naozaj každého.“ Kývla hlavou kdesi za môj chrbát a ja som pohľadom našiel Marie.

Stuhla vo mne krv, keď som si všimol, s kým tancuje. Odignoroval som ďalšie slová Kristen. Snažil som sa potlačiť hnev. Zúrivosť. Zovrel som päste, až sa pohár rozletel na márne kúsky. Aro prešiel rukou na jej chutný zadoček a vo mne zovrela žlč. Musel som sa veľmi premáhať, aby som tam nevletel a nezabil ho. Nemohol som uveriť, že po tom všetkom, čo hovorila, že jej Aro ublížil, s ním tancovala a bez okolkov mu dovolila, aby s ňou flirtoval. Dokonca sa na neho usmievala. Nerozumel som tomu. O čo jej, dočerta, ide? Pýtal som sa sám seba v duchu. Nemo som ich sledoval a všímal si každý jej úsmev. Zameral som sa na Arove myšlienky. Aj keď hovoril o svojej moci, v hlave mal jedinú predstavu. Ako tejto kráske konečne odhalí masku a pomiluje sa s ňou. Pretože bola pre neho jedným veľkým tajomstvom. Podobne ako moja, nefungovala ani jeho schopnosť čítať jej myšlienky. Mohol sa jej dotýkať koľko chcel. Nepočul proste nič.

„Edward, ešte stále ti to tak vadí?“ Kristen ma od nich konečne odpútala. Hlúpejšiu otázku ani položiť nemohla. Keď zbadala výraz mojej tváre, zmenila tému. „Nechceš ísť preč?“ Energicky som pokrútil hlavou. Zamrmlal som jej niečo na ospravedlnenie, očistil som si ruku od črepín a prešiel k rohu miestnosti. Pohľad som neodtrhol od tých dvoch. Ani som nevedel, čo mi vadí viac. Či Arova prítomnosť, ktorú som doposiaľ ignoroval, aj keď som veľmi dobre vedel, že tu bude; alebo to, že tancuje s ňou. Nie, to predsa nie je možné. Určite s ním netancuje dobrovoľne a len sa snaží slušne správať. Akoby by predsa mohla namietať proti Arovi? Veď tu má celú svoju gardu. Áno, určite sa ho musí báť, iné vysvetlenie nevidím.  

Nemo som sledoval, ako ju vedie k stolu, kde som ešte pred chvíľou stál ja s Kristen. Galantne jej podal pohár a potom... Nemohol som uveriť, čo som začul. Dala mu návrh. Slizko si olizol pery a bral ju už cez sál k schodom. Neveriacky som stál ako prikovaný k zemi. Tak predsa len sa ho nebála. Chcela ho. A to som si myslel, aká je neskúsená pri našom bozku. Teraz veľmi dobre vedela, čo chce. Chcela jeho. Toho sviniara. Aj napriek tomu všetkému. Nebolo mi jasné, čo za podivnú hru to hrá s nami a Egyptským klanom. Asi nebola úplne tak tou, na ktorú sa hrala. Zasmial som sa bláznivo. Ako som mohol čo len na sekundu dovoliť, aby ma jej krehkosť, nevinný pohľad mohli obmäkčiť? Pretože ona taká rozhodne nebola. Nie po tom, čo som teraz videl. Preboha, veď zviedla Ara Volturiho, akoby to bola len bábka. Nie, táto žena určite dobre ovládala svoju schopnosť klamať a pretvarovať sa. A ja hlupák som nakoniec odhodil svoje podozrenie a zatúžil som po nej. Ach, som ja ale idiot...

Podišiel som k stolu a vylial do seba pohárik. Nevedel som presne, čo za hru tá malá potvora hrala, ale mienil som to zistiť. Hneď teraz.

Aro okolo mňa prebehol so svojim verným Felixom a ja som zazrel Bellu pri schodoch. Nečakal som ani sekundu. Upírskou rýchlosťou a poháňaný hnevom, som vybehol hore. Neunikli mi slová mladej strážkyne.

„Prepáč, len som ti chcela dať toto. Asi si to niekde stratila,“ usmiala sa malá elfka a podala jej náhrdelník. Zalapal som po dychu, keď som si všimol Volterský znak. Vtedy si ma všimli. Otočil som sa na päte a vypadol odtiaľ. Bolo to horšie, než som si pôvodne myslel. Teraz som v Marii nevidel len tajomnú potvoru. Bola to špiónka. Arova špiónka. Opäť raz chcel zaútočiť na Egyptský klan, alebo urobiť ešte niečo horšie. Keď som si to uvedomil, zaplavil ma zvláštny pocit zrady. Zaškrípal som zubami a opustil sálu. Musel som čo najskôr varovať Benjamina. Nemohol som dovoliť, aby opäť zvíťazil a ublížil ďalším nevinným ľuďom. Veľmi dobre som si na tú bitku spomínal. Bol som tam, keď sa zbierali trosky a mŕtvoly sa hádzali do neoznačených hrobov. A čo sa týkalo Marie, zaslúžila by si poriadnu príučku.

Prešiel som cez polovicu záhrady a obzrel sa. Naposledy som videl Banjamina odchádzať z parketu s chutnou blondínkou a nemal som najmenšiu pochybnosť, že ho nájdem práve tu. Započúval som sa do tichej noci. Začul som pokojné dýchanie a myšlienky, kde si dievčenský hlas pospevoval národnú hymnu. Obzrel som sa.

Predo mnou stála malá elfka so širokým úsmevom, akoby som jej mal darovať nové auto. Prekvapene som si ju prezeral, a potom sa napol. Určite ma chcela zastaviť. Mohol som si byť viac než istý. Mechanicky som zavrčal a pripravil sa na útok. Ten však neprišiel.  

„Ty si Edward Cullen, však?“ opýtala sa spoly. Prikývol som a chcel som niečo dodať, lenže ona pokračovala. „Poznala som tvojich rodičov. A musím ti niečo dôležité povedať. Ale tu nie. Nemohli by sme ísť niekam inam?“

„Ak mi chceš niečo povedať, povedz mi to tu! Neverím ti ani nos medzi očami. Si gardista Volterry. Ak s tebou pôjdem, určite ma dostaneš len do pasce,“ namietal som. Bol som o tom viac než len presvedčený.

„Ty si ale tvrdohlavý,“ zavrtela hnedými vlasmi. „Tak dobre. Carlisle a Esme nie sú tvoji skutočný rodičia. Vzali si ťa do opatery, keď ťa tvoja mama po pôrode nechala v nemocnici v Port Angeles. Bola to feťáčka, ktorá sa náhodou vyspala s upírom. Ale Carlisle ťa vychoval ako vlastného. Keď ich pred sedemnástimi rokmi dal zavraždiť Aro, prahneš po pomste,“ ukončila domnienkou, v ktorej sa však skrývala čistá pravda. Ale ako to všetko mohla vedieť? Odkiaľ?

„Máš schopnosť-“ nevedel som ako dokončiť tú vetu. Ale malá elfka opäť pokrútila hlavou.

„Nie je v tom žiadna schopnosť. Ako som už raz povedala, poznala som tvojich rodičov. Vyhľadala som Carlislea v okamihu, keď chcel môj priateľ prestať so zabíjaním nevinných ľudí. Bolo to ešte predtým, než ťa našli. Veľmi nám pomohol. Zostala som mu dlžná. A ten dlh mienim teraz splatiť. Mám dar vidieť budúcnosť a teraz som videla tú tvoju. Pôjdeš už konečne so mnou, kým nás tu nenačapú? Nerada by som komukoľvek vysvetľovala náš malý rozhovor.“ Pozorne som si ju ešte raz prezrel. Konečne si prestala v hlave mrmlať hymnu Spojených štátov a ukázala mi čo-to zo svojich tajomných myšlienok. Videl som tam Marie a to, že mi chce o nej povedať pravdu. Nechápal som to. Pravdu som predsa už vedel, aj keď by ma zaujímalo, čo chystá Aro s Egypťanmi. Preto som nahliadol o čosi hlbšie. Alice Haleová na mňa naozaj nechytala žiadnu pascu, naozaj sa chcela iba porozprávať.  

A tak som – aj keď stále s menšími pochybnosťami – prikývol. Viedla ma poza vilu do garáží. Stále som bol v strehu, dokonca, aj v okamihu, keď sme nastupovali do čierneho BMW, ktoré však asi nepatrilo jej. Keď sa jej konečne podarilo spojiť káble, vyrazili sme. Išli sme niekoľko kilometrov po diaľnici, von z mesta, keď konečne prehovorila.

„Nič nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá, Edward.“ Nadvihol som obočie.

„To myslíš vážne? Kam to, dočerta, ideme?“ Pozrela na mňa prenikavým pohľadom, akoby aj ona mne čítala myšlienky, a potom zastavila pri benzínovej pumpe. Poobzerala sa. Ale nebol tu nikto, okrem starého kamionistu, ktorý práve tackavo nastúpil do svojho vozidla.

„Áno, to myslím vážne,“ stočila sa ku mne. „Keď si žil s Carlisleom tým pokojným životom niekoľko desiatok rokov, omrzelo ťa stále sa živiť ľudskou krvou. A tak si odišiel. O pár rokov na to zomreli tvoji rodičia. Nikdy ťa nezaujímalo, prečo ich dal Aro zabiť?“

„Dostal strach. S octom sa nikdy nemali priveľmi v láske práve preto, že bol vegetarián,“ odvetil som jej pohotovo. Pozrela na mňa ako na idiota. Vážne si až taký hlúpy? Celých tristo rokov mu Carlisle nevadil a odrazu sa rozhodne zabiť ho? Naozaj si to myslíš? Si o tom presvedčený? kričala na mňa v mysli. Nedovolila mi však brániť sa. „Keď si zdrhol, Esme bola ešte človekom. Ale potom, keď si ich pochovával, stala sa z nej upírka, ešte stále ti nedopína? Tvoja mama bola tehotná! Po rokoch konečne otehotnela a narodila sa im dcéra. Lenže, aj keď neviem, akým zázračným spôsobom, sa to dozvedel Aro. No tak, Edward, premýšľaj!“

Ohromene som zízal na Alice. To, čo sa mi práve snažila nahovoriť, nebolo možné. Nech už to bolo s mojimi rodičmi akokoľvek. Bolo to nemožné! „Nič nie je nemožné,“ prerušila ma okamžite. „Upíri nie sú impotentní, no nie vždy sa podarí splodiť malého poloupíra. A Aro si vždy veľmi želal niečo také. No svoju ženu Sulpiciu nakoniec musel premeniť na upírku a aj keď mal za tých dvetisíc rokov veľa mileniek, nikdy nemal so žiadnou z nich dieťa. A tak si vzal to Esmeino a oboch jeho rodičov zabil. Arova dcéra je v skutočnosti dcérou Esme a Carlislea. Ale to nie je všetko,“ zahryzla si do pery. Snáď tých prekvapení mohlo byť ešte viac? Nebol som si istý, či ich moje ľudské srdce znesie. „Určite vieš, že sa Isabella stratila. A vieš aj o tom, že jej druhé meno je Marie?“ Nevedel som, kam presne mieri, kým sa jej v mysli nezobrazila tvár Marie. Krásna tvár mladej poloupírky. Aj napriek šokujúcemu odhaleniu mnou prebehla vlna hnevu. Najradšej by som ju bol uškrtil vlastnými rukami. Už som si predstavoval, ako sa dotýkam jej alabastrového krku. Na dlani som cítil jej krčnú tepnu, keď som jej pomaly zovrel ruky okolo krku. Ale hneď potom sa mi v mysli objavili jej krehké pery a nevinné oči. Zavrtel som hlavou a odstrčil ďalšie predstavy. Alice na mňa vydesene hľadela.

„Ty ju chceš zabiť?“ vykríkla a podivne jej preskočil hlas. „Naozaj by si zabil skutočnú dcéru svojich adoptívnych rodičov? Tsh, myslela som, že ich máš viac rád.“ Sledoval som, ako sa jej hýbu pery a vychádzajú z nich slová, no môj rozum ich odmietal som vstrebať. Nehybne som tam sedel, gúľajúc očami, keď som odrazu dostal po hlave. Alice mala riadnu silu, ale nenahneval som sa na ňu. Miesto toho mi to konečne došlo. Takže Marie je v skutočnosti Isabella Marie Cullenová. Carlisleova a Esmeina dcéra. Ale nie, to predsa nemôže byť možné. Aký máš dôkaz? A odkiaľ to všetko vieš?

Nasala vzduch a v mysli ma prekliala za svoju zvedavosť. Napriek tej úprimnosti, ktorá jej doteraz sršala z hlasu, predsa len skrývala ďalšie tajomstvo. „Ja, bola som tam, keď Esme rodila. Klamala som, keď som povedala, že neviem, odkiaľ to Aro vie. Bola som pri pôrode, ale hneď potom ma Jasper kvôli útokom na Volterru zavolal naspäť. Po dlhých bojoch sme novorodených nakoniec porazili a keď mi vtedy Aro dával jeden z ich rodinných náhrdelníkov za statočnosť, prečítal si o malej Isabelle v mojej mysli. Ver mi, že by ma ani nenapadlo, že ju unesie a zabije Cullenovcov,“ smrkla. Ten okamih sa jej vynoril v mysli, akoby sa to stalo včera. Videl som Ara a Alice, ako ho odhovára. Keď zvolal svoju stráž, už vedela, čo sa stane, ale varovať ich nemala ako. Cítil som jej žiaľ a obrovský pocit viny. Takže ona bola v podstate zodpovedná za smrť mojich rodičov? Ona zapríčinila, že Isabella nemala rodinu a vyrastala v klamstve? Že sa z nej stala špiónka odhodlaná zradiť každého, na ktorého jej otec ukáže?

Odrazu som sa v tom aute nemohol nadýchnuť. Rýchlo som vystúpil. Jedna moja časť chcela Alice zabiť. Isabella mohla byť tým najmilším dievčaťom pod slnkom, ak by ju vychovávali Esme s Carlisleom. Zavrel som päste a tresol do kapoty auta, až vznikla preliačina. Aro nemal žiadne právo vziať si ju. Teraz som ho nenávidel ešte viac. Za to, že zničil niečo také krehké.

„Edward, prepáč mi to. Naozaj som to nechcela,“ ozval sa za mnou jej kajúcny hlas a na ramene som pocítil jej chladnú ruku. Ani som na ňu nepozrel a chytil sa posledného stebla trávy.

„Kde máš nejaký hmatateľný dôkaz, že je to naozaj tak? Že Isabella je naozaj dcérou mojich adoptívnych rodičov?“ Chytila ma pevnejšie za rameno a vrátila sa späť do minulosti. Videl som Carlisleovu izbu v starej rezidencií vo Forks. V posteli ležala Esme a hlasno kričala. Vlasy mala strapaté a na čelo jej vystúpili kropaje potu. Bol som v Alicinom tele a nervózne som nazrel poza Carlislea. Robil cisársky rez. Všade bola krv zmiešaná s morfiom. Dráždilo mi to všetky zmysly. Ale ovládol som sa. Veľmi dobre som vedel, aké je to dôležité.

„Alice, priprav sa,“ zvolal na mňa doktor. Zvrtol som sa na opätku a z komody vzal čistý uterák. Potom som sa vrátil späť k posteli. Carlisle už v náručí držal drobné bábätko s modrými očami. Plakalo. Jeho jasný hlások sa ozýval po celom dome. A príjemne mi trhal bubienky. Vložil mi tú malú princezničku do náruče a prestrihol pupočnú šnúru. Po skúsených ťahoch zastavil krvácanie a poslal ma s ňou k horúcej vode. Nemohol som sa na ten malý zázrak vynadívať. Nikdy som nevidel nič krajšie. Opatrne som malej Isabelle umyl hlavičku, a potom aj zvyšok telíčka. Ešte som začul Carlislea, ako mi niečo hovorí, ale už som nerozumel čo. Alice prerušila svoje spomienky a ja som sa zapotácal. Sadol som si na kapotu a užasnuto na ňu pozrel.

„Potom musel Carlisle Esme premeniť, pretože stratila priveľa krvi. Ak ti toto nestačí, tak si spomeň na znamienko v tvare polmesiaca na ľavej strane zadočku malej Belly. Zisti, či ho má aj tvoja spolubývajúca a uvidíš, že som neklamala.“

Ešte stále som rozdýchaval to, čo som práve videl. Aj napriek tomu, že to bola len Alicina spomienka, držať v náručí to krehké telíčko vo mne vyvolalo rodičovské pudy. Aj keď to bolo čudné, ale na okamih som chápal Ara. Áno, aj ja sám som si musel priznať, že by som sa chcel stať otcom. Mať niečo také nádherné, by bolo proste úžasné. Ach, neviem, čo by som dal za vlastné dieťatko.  

„Alice, čo má Aro v pláne s Egyptským klanom. Prečo poveril Bellu, aby ich sledovala,“ vrátil som sa trpko do reality 

„Sledovala? Odkiaľ si na to prišiel?“ Tentoraz som jej ja ukázal všetky svoje fakty. Zahrešila. „To je hlúposť. Zle si si to všetko vysvetlil. Na začiatku som ti predsa povedala, že nie je všetko tak, ako to vyzerá. Bella naozaj utiekla od Ara. Chúďatko, posledných päť rokov musela znášať jeho ponižovanie. Odkedy vyrástla, Aro o ňu prestal mať záujem a začal sa k nej správať len ako k svojmu majetku. Keď našiel jej denníky a verejne ju ponížil, už to nevydržala a utiekla. To ja s Jasperom som jej vtedy pomohla. Nenávidí Ara a chce ho zabiť. Preboha, veď ten hlupák na plese ani nespoznal jej hlas. Myslím, že má nejaký plán, ale nepodarilo sa mi zistiť aký. Vieš, nedokážem presne vidieť jej budúcnosť.“

Už som rozumel. Tak o tomto hovorila vtedy po súboji, keď som sa na ňu vrhol. Vtedy mala v očiach skutočné opovrhnutie. Ale zaujímalo ma ešte čosi. „Alice, stále sme hovorili o minulosti. Povedz mi teraz, čo si videla v mojej budúcnosti?“ Ako švihom čarovného prútika sa jej v hlave opäť objavil text hymny, tento raz z Nórska.

„Nevidím veľa, pretože keď ľudia svoje rozhodnutie zmenia, zmení sa aj ich budúcnosť. S istotou však môžem povedať, že by si mohol Belle pomôcť s pomstou. Ste predsa niečo ako súrodenci a navyše aj ty sa chceš Arovi pomstiť. Ak by si jej pomohol, bolo by tu menšie riziko, že sa jej niečo stane. A dvakrát väčšia šanca, že Aro dostane, čo mu patrí.“ Prosebne zaklipkala očami.

Nevedel som ešte, či Belle pomôžem. Bolo toho priveľa. S určitosťou som mohol povedať len jedno: „Alice, také niečo ti zatiaľ nemôžem sľúbiť. Najskôr si to znamienko. A potom sa uvidí. Zatiaľ ti však môžem povedať, že sa postarám o to, aby si neublížila.“ Po dlhom váhaní so mnou súhlasila. Nemala na výber. Zatiaľ som nemienil robiť väčšie rozhodnutia, kým o tom všetko v pokoji nepouvažujem. A zároveň si overím fakty. Aj keď som ešte nemal tušenie, ako zistiť, či má Isabella na ľavej polovici zadočku znamienko v tvare polmesiaca.  

Tak čo, ako sa vám to páčilo?

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek I love you, forever! - 11. Pandorina skrinka: