Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hviezda Súmraku - 6. Kapitola

01.04.2010 (21:30) • Elanor • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1433×

A ešte venovanie :D Na túto časť ja nezabúdam a strašne dakuejm všetkým, čo mi zanechali komentár :)

MillieCull, Ostruzinka, sMiley, Doda 040506, Cukricek, Simoneccka, Nesssie, MirushQka, Ilovetwilight4ewer .

Ďakujem! =o) Príjemné čítanie. :)

Vrátil som sa do domu a zistil som, že Volturiovy už odišli. Zničene som sa zvalil na sedačku a hneď za mnou pribehla Mel – teda, v rámci jej možností. Pritúlila sa ku mne a ja som si ju s radosťou pritisol k sebe. Cítil som sa oveľa lepšie, keď som ju mal v náručí. Tak rád by som jej teraz nahovoril, že je všetko v poriedku... Lenže nebolo.

Dúfal som, že moja sestra trochu povolí, keď pôjde o mňa, ale v týchto veciach je neoblomná, povedal by som až bezcitná.

„Čo sa stalo?“ zašeptala mi do ucha a ja som si povzdychol.

„Moja sestra na mne poznala, že som sa do teba zaľúbil,“ šepol som jej späť.

„A to je zlé?“ nechápala. Samozrejme, že nie. Ani ja som nedokázal pochopiť, ako jej mohli byť prednejšie zákony

„Bude to dobré... to je hlavné.“

Nemohol som. Jednoducho som jej nedokázal povedať, že ju musím premeniť. Pritiahol som si ju k sebe a objímali sme sa v tichosti tak dlho, až zaspala. Opatrne som ju preniesol do mojej izby a položil som ju na posteľ. Potom som sa v tichosti vzdialil a vydal som sa na lov. Túžil som zriediť svoje oči zvieracou krvou. Nechcel som byť na love veľmi dlho. Hlavne teraz, keď o nej vedela Jane a keď hrozilo, že ju stratím. Bol som znechutený z každej sekundy bez nej. Túžil som násť východ a zároveň som ho vidieť nechcel. Čo to sú za pocity?

Prvé zviera, ktoré mi padlo pod ruku som vysal a vrátil sa domov.

Zvláštne... Stačil mesiac a dokázal som toto miesto nazývať domovom. Ale ak ho chcem ochrániť, tak by som mal Mel... premeniť.

O tom, ako jej toto všetko poviem som rozmýšľal aj celú cestu späť. Ešte aj keď som ležal vedľa nej som myslel na slová mojej sestry. Ako mi to mohla urobiť? Myslel som si, že je to moja sestra, ale teraz mi to príde, akoby mi bola Rose s Alice a Bellou bližšie ako ona. A nech som sa ten pocit snažil akokoľvek potlačiť, aj mužská časť rodiny mi prirástla k srdcu. Niekedy som mal pocit, že by som si s Edwardom rozumel i keby nevedel čítať myšlienky. Naše situácie boli predsa len podobné.

A keď už spomínam členov, ktorých mám rád, tak musím podotknúť, že v tejto rodine nie je nikto zákerný. K nikomu nemôžete chovať iný cit ako lásku. Samozrejme, nie ku každému rovnakú. Ide o súrodeneckú lásku a rodičovskú. Niekedy mám pocit, že Rose je akoby mama Melanie. Je taká starostlivá, až mi to vyráža dych. skrátka, milujem atmosféru, ktorá tu vládne.

„Si zamyslený a smutný,“ ozvalo sa vedľa mňa. Prekvapene som otočil hlavu za jej ľúbezným hlasom a vôbec som si nevšimol, že ma už dlhšiu dobu pozoruje.

„To je v poriadku. Čo by si chcela dnes robiť? Všetci sú už v škole, takže je to len na tebe.“

„Alec, nie si dobrý herec. Tvoja sestra to vie a asi vie aj o tom, že poznám vaše tajomstvo. Alice mi už dávnejšie povedala vaše pravidlá, pretože som chcela vedieť, prečo si ma tu nechal... Ale to je teraz vedľajšie. Musíš ma premeniť. Však je to tak? Ja viem, že áno, tak prečo si mi o tom doteraz nepovedal?“

Prekvapene som sa pozeral do jej nahnevanej tváre a rozmýšľal som nad odpoveďou. Čo som jej mal povedať?

Pravdu! – ozval sa hlas v mojej hlave.

No jasne. O inom som ani neuvažoval. Ale mám sa jej priznať, že som sa bál jej reakcie? Mal som strach, že ma odmietne? To som mal povedať?

Áno! – ozvalo sa mi v hlave opäť, akoby inej odpovede nebolo. Tak som sa jej teda priznal. Chvíľu sa na mňa neveriacky pozerala a potom s hlasom podfarbeným rovnakým tónom sa spýtala.

„To preto si mi to nepovedal?“

Nevedel som, ako to myslela a tak som radšej len nemo prikývol. Ona sa na mňa potom nežne usmiala a pohladila po tvári.

„Bál si sa, že by som utiekla? To by som predsa nedokázala... Od môjho anjela,“ šepla nežne a pritúlila sa ku mne. Už nebolo ani stopy po jej hneve.

„Myslela som si, že ma nechceš premeniť,“ šepla už do mojej hrude. Zavrel som oči a prudko som sa nadýchol. Pravda... dôležité vravieť pravdu...

„Máš pravdu, nechcel. Chcel som, aby to bolo tvoje rozhodnutie. Spočiatku som si to nechcel ani len predstaviť, ale Edward povedal, že si myslel to isté, čo ja. A tak ma presvedčil. Čakal som však, kým si s tým neprišla ty, nechcel by som ťa nútiť... Nechcel som ani, aby si si myslela, že to musíš urobiť kvôli mne...“

„Je to moje rozhodnutie. Chcem, aby si to spravil. Aj teraz,“ povedala rozhodne a otočila hlavu tak, aby som dočiahol svojimi perami na jej krk.

Jemne som ju teda pobozkal na obnažené hrdlo a cítil som, ako sa zachvela.

„Chcem, aby pri tom niekto bol. Aby ma mohli zastaviť, ak by som sa náhodou nedokázal odtiahnuť sám.“

„Takže počkáme, kým neprídu. Premeníš ma teda ešte dnes?“

„Nechápem, prečo sa tak ponáhľaš do večného zatratenia. Máme dva roky. Možno nás Aro odhalí skôr, ale Alice to včas zistí,“ šeptal som jej do krku a prechádzal som jej po ňom nosom. Cítil som, ako sa chvela. Páčilo sa jej to a mne tiež.

„Takže... počkáme,“ vydýchla a ja som sa usmial. Bolo pekné vedieť, že jej dokážem rozhádzať myšlienky. Bolo to odo mňa škodoradostné?

V každom prípade sa mi ta predstava veľmi páčila.

Kým sme čakali na príchod ´detí´ domov, Mel ma prehovorila k šialenému výletu. Chcela vedieť, aké to je bežať našou rýchlosťou. Pokiaľ viem, tak ľudia takéto rýchlosti radi nemajú. Aj Edward ma varoval, že to Bella neznášala veľmi dobre.

„Ale veď už som ťa tak niesol. Ku Cullenovým,“ pripomínal som jej, no ona len netrpezlivo krútila hlavou.

„To bolo niečo iné, držal si ma ako vrece zemiakov a veľa som toho nevnímala. Nie že by to teraz bolo iné, ale ide mi o ten pocit.“

No, čo by som jej odoprel? Zatiaľ nič, čo bolo v mojich silách splniť.

„Tak poď sem, Mel,“ oslovil som ju a pomaly som ju zdvihol do náručia. Už sme stály v lese a bol som rozhodnutý jej želanie plniť.

„Som pripravená,“ šepla mi a pevnejšia sa mi chytila krku. Jemne som sa k nej klonil, pobozkal som ju a potom som vyštartoval svojou prirodzenou rýchlosťou smerom k útesom. Na cestu som pozor dávať nemusel a tak som sledoval jej tvár. Bola šťastná ale i nespokojná.

„Nepáči sa ti to?“ pýtal som sa, len čo som zastavil.

„Ja... Tak rada by som zase videla. Teba a aj okolie,“ povzdychla si smutne a silnejšie sa ku mne pritúlila. Sadol som si s ňou na neďaleký kameň a pevnejšie som ju objal.

„Som si takmer istý, že po premene budeš vidieť. Všetko,“ utišoval som jej zúfalstvo no nevedel som na koľko úspešne.

V takejto pozícii sme sedeli ešte hodnú chvíľu, až kým som neuznal, že je zima a ona na to nie je vhodne oblečená.

Bol som prekvapený, že ani neprotestovala. Niečo ju ničilo. Možno jej slabý zrak... no niečo určite. Celú cestu bola potichu a premýšľala. Bol som z toho ticha nervózny, ale chcel som jej dať priestor a tak som si zbytočne nevynucoval jej pozornosť. I tak sme boli spolu celý deň. I noc.

Len čo sme prišli, všetci sa nahrnuli do vstupnej haly s vážnymi výrazmi na tvári. Bol som prekvapený a tak som pomaly položil Mel na zem a pritisol som si ju k boku.

„Alec,“ ozval sa ticho jej melodický hlas podfarbený zmätkom. Bol som nervózny a tak som ju zatlačil mierne za seba, pripravený ju chrániť.

„Neublížime vám,“ povedal trochu pobavene Edward, potom však oveľa vážnejším hlasom dodal. „Ide len o to, že jej premena nebude možná. Alice ťa videla zomrieť len čo ju kusneš. Boli sme veľmi radi, že si sa rozhodol počkať na nás. Skúšali sme rôzne varianty budúcnosti, ale nech sa ju pokúsi premeniť ktokoľvek, ten niekto zomrie a Melanie sa nič nestane. Nespustí sa premena, jej telo si s jedom poradí, akoby sa k nej nemohol dostať a ona mala v sebe niečo, čo zabije nás.“

Prekvapene som sa pozrel na Mel a tá rovnako hľadela na mňa. Jej oči sa bezúspešne snažili zaostriť na moju tvár. Nakoniec si len smutne povzdychla, objala ma okolo trupu a čelo si oprela o moje rameno. Ja som ju jednou rukou chytil okolo pása a druhou som ju hladil po chrbte. Tvár som si zaboril do jej voňavých vlasov a užíval si tie upokojujúce účinky, ktoré vo mne jej vôňa vyvolala.

„Tak čo teraz?“ spýtal som sa ešte stále so sklonenou hlavou, no napokon som ju zdvihol, aby som videl tváre ostatných.

***

5. Časť - Zhrnutie - 7. Časť

Autor: Elanor (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hviezda Súmraku - 6. Kapitola: