Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Femme au masque - 31. kapitola

03.12.2013 (07:15) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 2076×

Bella:

Strach, čo je vlastne strach? Čo v sebe skrýva toto krátke slovíčko? Päť písmen a predsa tak veľa. Zmocňuje sa nás tak často! Na každom kroku. V každej minúte nášho života. Potichu sa vkradne do nášho života, po špičkách, dýcha nám na krk, a keď začujeme zvuk, obzrieme sa. Márne ho hľadáme, nevidíme ho. No strach nás vidí. Stojí v úzadí, a keď sa konečne definitívne rozhodne, skočí pred nás s roztiahnutými rukami a pohltí nás.

Sedela som sama. Cez okenné žalúzie som sa dívala smerom k príjazdovej ceste. Dúfala som, že sa vráti. Začalo sa to nevinne. Jedna slza. Stiekla mi po líci a ja som sa pomaly začala strácať vo víre myšlienok. Bolo ich naraz toľko, že som zrazu nevnímala nič. Ani to, či som to naozaj ja. Stratila som sa úplne v bludisku dávnych spomienok. Odhalila som aj to, čo malo ostať skryté. Moje pocity boli intenzívnejšie ako len smútok.

Jediným prejavom životných funkcií bol zrazu plač. Nevnímala som, či žijem, či dýcham. Rozmazaný obraz zaslzených očí. Schúlená na zemi v klbku prepadla som neprestajnému plaču. Čakala som uvoľnenie, ale miesto toho zo mňa vychádzali len sekané nádychy a výdychy. Vzlyky. Inokedy mi plač pomáha, no tentokrát však úľava neprichádzala so slzami. Nekonečné minúty.

Zatvorila som oči. Vždy, keď som ich zatvorila, predstavila som si jeho. Tú krásnu tvár, tie nádherné smejúce sa oči, plné pery, objímajúce ruky, hladiace dlane, teplú a hrejivú náruč a v neposlednom rade tlkot srdca...

Tlkot, ktorý už nebudem nikdy počuť. Vybral sa na večný spánok. Nič to však nemení na fakte, že ho milujem. Nedokážem bez neho žiť, potrebujem, aby sa vrátil. Chcem, aby tu bol so mnou, nemôže ma len tak opustiť a ani sa nerozlúčiť. Už viac nie.

„Bells, nechcem rušiť, ale všetci chcú vedieť, či si v poriadku,“ spýtala sa ma Alice, keď vošla potichu do izby.

„Chcú vedieť, či som v poriadku?“ uškrnula som sa. Akoby som mohla byť. Môžem byť v poriadku, keď moja jediná láska, môj Edward ma opustil po druhý raz? Vyzerá v mojom stave človek v poriadku?

„Samozrejme, máme o teba strach.“

„Vyzerám, že som v poriadku?“ vyštekla som na ňu a okamžite sklonila zrak. Nechcela som sa k nej takto zachovať, ale ušlo mi to. Bolesť, ktorú som cítila, vyšla na povrch. „Prepáč,“ pípla som zahanbene.

„Alice, kde je vlastne Tony?“ Neuvedomovala som si nič, nevnímala som okolie ani dianie okolo seba. Len matne som si spomínala na slová môjho syna, ktorý mi oznamoval, že ide po Edwarda. Neviem si vybaviť ani to, čo som mu na to povedala. Dúfam ale, že nešiel za ním sám.

„Šiel predsa po svojho otca,“ šepla skoro nepočuteľne, dokonca aj môj dokonalý sluch mal čo robiť, aby to počul. Vyvalila som na ňu neveriacky oči. Nemohol ísť, neviem, čo od Edwarda čakať. Žil vo Volterre, ako ho asi zmenila? Aká bude jeho reakcia na svoju vernú kópiu? Začala ma pochycovať panika, musím ísť za ním.

„Na to ani nemysli, nikam nepôjdeš. Budeš tu čakať, kým sem obaja nedorazia,“ pohrozila mi.

„Nemôžem ich nechať osamote,“ šepla som skľúčene a ona ma silno objala.

„Bella, dôveruj svojmu synovi. Je to inteligentný človek, vie, ako sem dostať Edwarda. Čoho sa vlastne bojíš?“ spýtala sa ma, keď mi pomohla posadiť sa na posteľ.

„Ja vlastne neviem, čo ak ho neprijme, čo ak mu nebude veriť,“ vzlykla som. Nevedela som, čo môžem čakať od Edwarda a aká bude jeho reakcia. Celá som sa triasla a nešlo to zastaviť. Keby som bola obyčajným človekom, určite by ma teraz viezli niekam do nemocnice. Môj syn sa má po prvý raz stretnúť so svojim otcom. Ich stretnutie malo prebiehať inak. Takto, za týchto okolností, to nemalo byť. Všetko je zle, celý môj život je zlý.

„Veríš Edwardovi?“ spýtala sa ma a ja som mlčala. Vedela som, že mu verím, nedalo sa inak, veď zachránil svoju rodinu a svojho nenarodeného syna. No strach, ktorý ma ovládal, bol silnejší. Predstava, že chce odísť, že ho už nikdy v živote neuvidím, ma ubíjala z vnútra i z vonku. Nežila som doteraz vo svojom trápení? Musím to prežívať opäť? Pár dní som mala nádej, že raz Edwarda uvidím a všetko mu poviem, ale teraz sa tá nádej vytratila. „Veríš mu? Odpovedz,“ vyzvala ma Alice a uprene sa mi dívala do očí.

„Verím,“ priznala som, ale do očí som sa jej nedokázala pozrieť. Nechcela som, aby videla v mojich očiach okrem toho slova aj strach.

„Tak mi vysvetli, kde je problém? Nikdy sme pred sebou nemali tajnosti.“ Mala pravdu, Alice som mohla veriť, vlastne, ja som mohla veriť celej rodine. Nikto z nich ma nikdy nesklamal, vždy stáli po mojom boku a podporovali ma vo všetkom. Postavila som sa a prešla k oknu. Dívala som sa z okna a hľadala vhodné slová, ktorými by som všetko Alice vysvetlila.

„Alice, Edwarda milujem, nikdy som ho neprestala milovať. Vieš veľmi dobre, že napriek všetkému som na neho nikdy nezanevrela. No...“ Odmlčala som sa a zhlboka sa nadýchla. „Volterra ťa zmení,“ šepla som iba pre jej uši. Nemohla som dopustiť, aby Esme a Carlisle počuli, že pochybujem o ich synovi. Sama som mala chuť si nafackovať za tieto myšlienky, ale som matka. Matka, ktorá musí chrániť svoje dieťa.

„Nerozumiem, hádam si nemyslíš, že by ublížil vlastnému synovi.“ Alice znela rozhorčene, nepáčili sa jej moje pochybnosti.

„Alice, čo, ak ma nemiluje? Čo, ak ho premena pripravila o ľudské spomienky, možno... Nikdy nevieš,“ šepla som a po lícach sa mi opäť začali kotúľať slzy. Objala som si hruď rukami, pokúšala som sa tlmiť moje vzlyky, ale bolo to nemožné. Zviezla som sa na kolená a čelo si oprela o okno.

„Premenou sa moja láska znásobila,“ ozval sa za mnou melodický hlas a ja som spozornela. Ten hlas bol iný, no pre mňa i tak veľmi známy. Privrela som viečka a bála sa otočiť. Čo ak mám preludy, nie, to nemôže byť pravda, je to iba sen. On odišiel, nevrátil by sa. Mala by som sa postaviť svojmu strachu a otočiť sa, ak sa neotočím, nezistím, či sa mi to iba snívalo. Koľkokrát som už mala tieto živé sny, keď sa mi snívalo o ňom a o tom, že je stále tu, že nikam neodišiel.

Opatrne som sa otočila smerom za tým medovým hlasom a hľadela do očí anjela v ľudskej podobe. Už – už som chcela otvoriť ústa, že poviem to, čo cítim a zrazu ma niečo zabrzdilo. Nedovolilo mi rozbehnúť sa, objať ho a vyznať mu svoje city. V hlave sa mi vynorila obrovská pochybnosť. Čo ak napriek mojim citom opäť odíde. Nemôžem odhaliť svoje vnútro a nechať ho pošliapať. Hľadíme si naďalej do očí, strach ovíja okolo mňa svoje liany. Stále pochybujem. Moje druhé ja sa začína pomaly predierať na povrch. Kričí na mňa, aby som sa rozbehla, aby som ho vybozkávala.

Objala som si oboma rukami hruď a otočila sa mu chrbtom. Bez jedinej vety! Bez jediného dotyku! Bez všetkého. Nedokázala som prehovoriť, čo, ak ma skutočne nemiluje, povedal, že premenou sa jeho láska znásobila. No čo, ak nie? Čo, ak je to klamstvo? Ak by ma naozaj miloval, tak ako len upír dokáže, neopustil by ma dnes a nemusel by ho ísť hľadať môj syn.

Bože!

Môj syn!

„Kde je Tony?“ vypískla som, keď mi došlo, že stále neviem, či je môj syn v poriadku.

„Je v poriadku, Esme mu naložila plný tanier jedla a Emmett ho chce vyspovedať, ako sa mu podarilo ma sem dostať,“ objasnil mi a urobil prvý krok mojim smerom. Stuhla som a on zastal. „Máš zo mňa strach?“ spýtal sa s bolesťou v hlase. Nie, bože, ako ho to napadlo. Ja nemám strach z neho, nikdy by mi neublížil, v tom som si stopercentne istá. Zakrútila som hlavou. Urobil ďalší krok. „Veľmi sa na mňa hneváš?“ znela jeho druhá otázka a mne hlava sama prikývla. Na čo som sa vlastne hnevala? Na to, že mi vo Volterre klamal? Chcel chrániť rodinu a nepovedal pravdu, miesto toho ma pourážal? Alebo sa hnevám, že dnes tu bol a chcel odísť bez jediného slova, bez rozlúčky. „Hneváš,“ konštatoval, toto už nebola otázka z jeho strany. To je na mne tak vidieť? „Nie, je,“ šepol a ja som vyvalila oči. Čo to má dopekla znamenať. On mi snáď dokáže čítať myšlienky? „Doteraz som nemohol, no keď si sa rozrušila, stiahol sa tvoj štíť,“ vysvetlil mi, no stále jasne neodpovedal, kde k tomu prišiel.

„Naozaj sa chceš zhovárať o tom, že vďaka premene nikto v mojej blízkosti nemá súkromie?“ Jeho otázka mal v sebe bolesť. Ja hlupaňa, chcela som si nafackovať. Sú teraz iné dôležité veci, ako to či číta myšlienky. Pristúpila som k nemu a dala mu prvú facku.

„Za to, že si ma urazil vo Volterre.“ Napriahla som sa a dala mu druhú. „Zato, že si mi klamal vo Volterre.“ A po tretí raz som mu chcela dať najsilnejšiu, podarilo sa. „Zato, že si dnes ušiel.“ Stál nehybne, vôbec neprotestoval, držal svoju tvár a nechal si uštedriť tri rany. Oľutovala som ich okamžite, ale hnev, ktorý som mala, potreboval na povrch. „Povedz niečo, Edward,“ šepla som zúfalo. Chcela som, aby prestal mlčať, aby mi to všetko vysvetliť. Alebo po mne aj kričal, aby som sa upokojila. No on iba sklonil hlavu a chytil ma za ruky. Jeho dotyk bol chladnejší, už z jeho dotyku nešlo toľko tepla ako kedysi. Mal rovnakú teplotu ako naša rodina. Nevadilo mi to, práve naopak, bolo to príjemné, a tak povediac aj vzrušujúce. Mysľou mi prebehlo, aké by boli jeho dotyky, keby mi putoval po mojom rozpálenom tele.

„Prosím,“ zakňučala som zmučene a po tvári mi stiekla ďalšia opustená slza, ktorá sa chcela prejsť po mojej tvári.

„Klamal som,“ zašepkal a padol predo mnou na kolená. Kľakla som si k nemu a jeho tvár vzala do svojich dlaní. „Nemôžem ti pozrieť viac do očí, nemôžem...“ Odmlčal sa a ja som nesúhlasne krútila hlavou. „Ublížil som ti, podlo klamal, len aby som ťa ochránil. Tie roky boli pre mňa očistcom, nevieš si predstaviť, čo som musel všetko vydržať. Žiť v nevedomosti, ako ti je, ma ubíjalo. Od kedy som otvoril oči do svojho nového sveta, som trpel. Nemohol som byť s tebou, trpel som ako zviera. Keby som tušil, že čakáš naše dieťa...“ Opäť sa odmlčal a svoju tvár vytrhol z mojich dlaní. Postavil sa a prešiel k oknu. „Máme krásneho syna, je po tebe povahou,“ usmial sa. „Určite bol šidlo, keď bol malý,“ konštatoval nahlas a ruky zaťal v päsť. „Prišiel som o jeho detstvo, nebol som tu, keď si ma najviac potrebovala. Bella, nezaslúžim si ťa,“ oznámil mi a oprel svoje čelo o okno. Pristúpila som k nemu bližšie a ruku položila na jeho rameno.

„Nemôžeš za to, chcel si nás ochrániť,“ vysvetlila som mu a hladila ho po ramene.

„Že nemôžem? I keď som nemal na výber, sám som sa rozhodol a vzdal toho, čo som miloval najviac,“ vykríkol rozhorčene a ja som uskočila o dva kroky dozadu. Nejako ťažko sa mi zvykalo na fakt, že je upír a nie bezbranný človek. Z Edwarda človeka nikdy nešiel strach, no z Edwarda upíra, áno.

„Odpusť, nechcel som,“ žiadal ma a ja som sa k nemu vrátila.

„Odpustila som ti už dávno, nehovorím, že som zabudla ja, náš syn a tvoja rodina. No všetci sme dávno odpustili. Bolo to od teba šľachetné obetovať sa pre nás, no tvrdím, že hrozne hlúpe,“ povedala som a nahnevane našpúlila pery.

„Nemuč ma,“ zachrapčal.

„Prosím?“ Nevedela som, čo má namysli.

„Vieš, aké je ťažké byť v tvojej blízkosti a nemôcť ťa objať a pobozkať?“ vyčítal mi a ja som sa usmiala.

„Kto ti to zakázal?“ spýtala som sa, ale vetu som ani nestihla poriadne dokončiť a skončila som uväznená v Edwardovom náručí zasypávaná miliónmi drobným bozkov. 

Už je každému jasné, že to skončí HE. :) Ako inak, nemohla som ich predsa nechať od seba. Ale i tak na záver ešte budeme niečo riešiť. :) 

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Femme au masque - 31. kapitola: