Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Femme au masque - 30. kapitola


Femme au masque - 30. kapitolaO päť minút neskôr... Môj otec stále stojí a hľadí pred seba, nedýcha. O desať minút... Môj otec stojí a hľadí pred seba, nedýcha, ale pokrok je, že pootvoril ústa. No hlásku nevydal. O pätnásť minút... Môj otec stojí a hľadí pred seba, teraz sa už pokúša dýchať, i keď to nepotrebuje. Pravou rukou si vchádza do vlasov a ja s nádejou čakám, že konečne prehovorí.

Tony:

 

Sedím v aute na ceste na letisko. Moje kroky smerujú za niekým, koho som v živote videl iba na fotkách. Idem za mojím otcom, ktorý celé moje detstvo žil ďaleko odo mňa a mojej milovanej matky. Môj otec, ako zvláštne to znie, keď viem, že dnes budem po prvý raz stáť pred ním. Mám toľko pocitov, toľko otázok a žiadne odpovede. Nikto z rodiny nevie pochopiť, ako sa vlastne cítim. Ani moja drahá matka nevie, aké to bolo vyrastať bez otca. Dala mi všetku svoju lásku, Emm a Jazz mi nahrádzali otca, ale nikdy neboli ako skutočný otec. Ten je iba jeden a ten môj bol vo Volterre.

Po celú dobu žil niekde, kde ani netušil, že má syna. Prišiel o moje detstvo, nevidel ma urobiť prvé kroky, nepočul moje prvé slovo, ktoré síce nebolo najkrajšie, ale i tak ho nepočul. V duchu som sa pousmial, pretože pri tejto spomienke sa ani inak nedalo.

Prišiel o toto a o mnoho viac. Nikdy som nedokázal pochopiť, ako mohol opustiť moju matku a povedať jej také ohavnosti. Áno, vedel som presne, čo jej povedal. Stačilo mi počuť jeden rozhovor s Emmettom a bolo to vonku.

 

***

„Bella, prestaň už na neho myslieť! Nepatrí do rodiny! Zabudla si? Si iba jedna z mnohých, bola si pre neho iba obyčajné rozptýlenie. To sú jeho slová,“ kričal strýko po mojej mame. Nevedel som najprv, o kom je reč.

„Emmett, nechápeš, ja ho stále milujem. I keď mi povedal, že ma nemiloval, napriek tomu mám Tonyho a za to som Edwardovi vďačná. Bez neho by som nemala svojho syna,“ oplácala mu moja mama.

„Tony je zázrak,“ vydýchol strýko.

„To máš pravdu, on je to najlepšie v mojom smútku, čo mám. Je celý jeho otec, preto nedokážem zabudnúť. Bolia jeho slová, odpustila som mu, no nezabudla. To sa nedá,“ vzlykla moja matka a strýko ju objal. To bol deň, kedy som s ňou hovoril o mojom otcovi po prvý raz.

 

***

 

 Najprv som sa na neho hneval, no potom som prišiel na fakt, že otec je len jeden. Ako sa hovorí, rodinu si človek nevyberá a ja som si svojho otca tiež nevybral. Nemohol za to, že moju skvelú a nádhernú matku nemiloval. Srdcu človek neporučí, pochopil som, že aj tak ho chcem jedného dňa stretnúť. A potom, čo nám povedal Carlisle, ešte viac. Pred pár dňami nám oznámil, že môj otec sa obetoval pre dobro našej rodiny.

On z vlastnej vôle, i keď nedobrovoľne ostal vo Volterre, aby ochránil tých, ktorých miluje. Je v mojich očiach hrdina, chcem byť ako on. Tiež by som chcel v živote niečo dokázať, vždy som si pripadal ako slaboch, ako ten, ktorý nič nedokázal. Som upír, vlastne sa ním nemôžem ani nazývať, lebo nie som ako moja rodina. Som viac človekom ako upírom, potrebujem toľko spánku ako bežný človek a tiež k prežitiu potrebujem aj ľudské jedlo. Krv mi stačí raz za dva týždne, jediné, čo mám rovnaké ako ostatní je to, že nestarnem. Za čo som vďačný, lebo môžem žiť po boku tých najúžasnejších osôb na svete. Lepšiu a milujúcejšiu rodinu som si nemohol želať.

Možno práve toto je dôvod, že som sa dal na toto bláznovstvo. Inak si neviem vysvetliť, že práve ja som sa ponúkol, že ho privediem domov. No vidieť moju matku nešťastnú viac nedokážem. Miluje ho viac ako vlastný život, nechce a nedokáže žiť bez neho. Aspoň takto sa jej chcem odvďačiť za roky, ktoré mi obetovala, za lásku, ktorou ma obdarovala. Za to, akého človeka zo mňa urobila. Musím ho dostať k nej, ale čo mu poviem? „Ocko, som tvoj syn?“ To nebude také ľahké, bude na mňa pozerať ako na blázna.

Čo ak mi nebude veriť, možno ma neprijme ako svojho syna? Čo ak nebudem pre neho dosť dobrý? Možno ma nebude mať rád, on vôbec netuší, že má syna, nikdy sa o mne nedozvedel. Matka mi síce stále hovorila, že keby o mne vedel, chcel by ma spoznať. Vraj by si ma okamžite zamiloval, no čo ak nie? Skočil som na brzdu a zastavil auto. Strach, ktorý ma pochytil z nášho prvého stretnutia, ma donútil zastaviť. Klepal som sa strachom, pot mi zalieval čelo a ruka nie a nie otočiť kľúčom v zapaľovaní.

 

Dosť!

 

Musím ho stihnúť, nesmiem dovoliť, aby strach nado mnou vyhral. Sľúbil som to matke a ja svoje slovo dodržím. Privediem jej môjho otca a ona bude šťastná. Budem dúfať, že bude chcieť ísť so mnou dobrovoľne. Ostáva mi už iba pár kilometrov a som pri letisku. Otočil som opäť kľúčom a motor naskočil. Už som nezaváhal, nezošliapol som brzdu, odhodlane som šiel za ním.

 

Letisko.

 

Prečítal som nápis na tabuli a očami hľadal miesto, kde zaparkujem. Netrvalo dlho a našiel som voľné parkovacie miesto. Z auta som doslova vyskočil a bežal do letiskovej haly. Odkiaľ mám vedieť, že je ešte tu a neodletel? Začal som sa otáčať, na každej strane som však videl iba šťastné rodiny s deťmi alebo zaľúbencov, ktorí sa chystali niekam preč. Môjho otca som nevidel nikde, nikde nebol slobodný chlap s batožinou v rukách.

Nechcel som, nemohol som sa vzdať. Koľkokrát som si to v priebehu poslednej polhodiny povedal? Desať, dvadsať alebo stokrát? Našťastie som to nepočítal. Ešte raz som sa poobzeral okolo seba a uvidel som stáť pri tabuli s odletmi muža, ktorý mal medené vlasy. Mohol by to byť on? Istotu som nemal, ale ak by som ostal stáť na mieste, nikdy by som to nezistil. Rozhodnutie bolo okamžité, išiel som rovno k nemu. Čím bližšie som k nemu bol, tým moja nervozita opäť naberala na intenzite. Zastal som tesne za jeho chrbtom a zhlboka som sa nadýchol. Neuvažoval som nad prvou vetou, ktorú poviem, ale vedel som, že táto veta zmení celý môj život.

„Prepáčte, nie ste náhodou Edward Anthony Cullen?“ spýtal som sa s trasúcim hlasom a čakal na reakciu muža, ktorý stál predo mnou. Pomaly sa otočil a pozrel na mňa. Neviem, či som mal rovnako prihlúply výraz ako on, ale nečudoval som sa mu. Naozaj sme vyzerali úplne rovnako. Vídal som ho na fotografiách, ale pozerať na neho zoči-voči bolo úplne iné. Pozeral som na seba, no zároveň na svojho vlastného otca, ktorý nebol schopný jediného slova. Nečudoval som sa mu, stál som mu oproti nehybne a dával mu tým čas, aby sa z toho šoku dostal.

Ja na jeho mieste by som odpadol, on to však urobiť nemôže, lebo je upír. Ja by som sa skácal k zemi alebo by som skončil s bielou košieľkou a rukami obmotanými okolo vlastného tela.

 

O päť minút neskôr...

 

Môj otec stále stojí a hľadí pred seba, nedýcha.

 

O desať minút...

 

Môj otec stojí a hľadí pred seba, nedýcha, ale pokrok je, že pootvoril ústa. No hlásku nevydal.

 

O pätnásť minút...

 

Môj otec stojí a hľadí pred seba, teraz sa už pokúša dýchať, i keď to nepotrebuje. Pravou rukou si vchádza do vlasov a ja s nádejou čakám, že konečne prehovorí.

 

Nič.

 

Stále žiadna zmena a mne začínala dochádzať moja trpezlivosť. Čo s ním mám urobiť? Ja viem a rozumiem šoku, no pri pomyslení na moju matku, ktorá je s nervami v koncoch, ma pochycoval hnev. Mám s ním zatriasť? Neucíti to. Čo mám robiť? Schmatnúť ho za ruku a vliecť ho k autu? Možno by sa dokázal spamätať a spýtal sa na niečo.

Aká vlastne bude jeho prvá otázka? Zatiaľ sa k ničomu nemá, čakal som z jeho strany všetko, ale takýto šok určite nie. Už aj ľudia po nás začali pozerať, nechápali, čo sa deje. Šuškali si, že možno zavolajú záchranku, lebo tomu chlapovi nie je dobre. Určite mu je po fyzickej stránke báječne, len je trošku v šoku. Alebo viac ako trošku.

Zapípal mi mobil vo vrecku, ktorý hlásil, že mi prišla smska. Vytiahol som ho z vrecka a otvoril správu, bola od tety Alice.

 

„Tony, urob rýchlo niečo, lebo tvoja mama je pred zrútením. Edward sa tak rýchlo nespamätá, musíš konať. RÝCHLO!!!“

 

Nie! Moja mama - to nedovolím. Vo všetkej úcte voči môjmu otcovi, ale takto som to nechcel, no musím konať naozaj rýchlo. Za iných okolností by som mu dal viac času na predýchanie tejto situácie. Keď teta píše, že je to zlé, určite je to ešte horšie.

„Poďte, prosím, so mnou. Všetko vám vysvetlím,“ požiadal som ho a ukázal smerom k dverám letiskovej haly. Zaklipkal očami, no nepohol sa. „Je to ťažšie, ako som si predstavoval. Musíte ísť so mnou, ide o moju matku,“ povedal som a bol zúfalý. Čo si asi tak teraz o mne myslí, nestihol som mu povedať ani moje meno, nepadlo ani objatie a ja ho ťahám za nejakou ženou. On nevie, kto som, nevie, kto je moja matka.

„Ja-ja-ja, čo ja mám s vašou matkou?“ spýtal sa šokovane. Vyvalil som na neho oči, ale okamžite som sa upokojil.

„Poznáte Isabellu Swanovú,“ povedal som mu to, nebolo to položené ako otázka, bola to čistá oznamovacia veta. Prikývol. „Musíte ísť so mnou za ňou, musíte si pohovoriť,“ vysvetľoval som ďalej. Potreboval som, aby ma začal vnímať a počúvať. Nemohol som teraz vybafnúť s tým, že je môj otec, lebo by tu bolo milión ďalších otázok a ja nemám čas. Na otázky bude dostatok času aj v aute.

„Bella má svoj život, nemôžem jej doň zasahovať,“ šepol sklamane a chcel sa mi otočiť chrbtom. Tú bolesť, ktorú mal napísanú v tvári, som videl najmenej miliónkrát. Rovnakú bolesť máva v tvári moja matka.

„Prosím, Edward, počkaj.“ Zabudol som na slušné správanie a začal mu tykať. „Jej život nemá zmysel, nevidel si ju dlhé roky, musíš ísť za ňou.“

„Ako ty môžeš vedieť, či jej život má zmysel. Videl som ju, videl som, aká je šťastná so svojím novým partnerom. Prečo jej mám vstupovať do života?“ Novým partnerom? O čom to hovorí? Moja mama nemá nikoho, kde ju mohol vidieť?

„Moja mama celé roky milovala iba jedného muža. Teba! Neviem, s kým si ju videl, ale iného muža nemá.“ Pokúsil som sa mu to vysvetliť a neuvážene  som prezradil, že mojou matkou je Bella. Nemohol to prepočuť a o tom svedčil aj jeho výraz tváre.

„Počkaj, nazval si Bellu svojou matkou?“ spýtal sa prekvapene a vyzeral, akoby sa potreboval posadiť. 

„Áno, Bella je moja matka,“ šepol som. „Prepáč,“ ospravedlnil som sa zároveň, lebo mi opäť prišla smska.

„Pomalšie by to nešlo?! A.“


„Prosím ťa, ak si niekedy miloval moju matku a aspoň trochu ti na nej záleží, poď so mnou,“ žiadal som ho zúfalo a on nakoniec prikývol. Veľmi rýchlo sme sa premiestnili k môjmu autu. Odomkol som a ukázal mu, aby nastúpil. Prvý spoločný zážitok – cesta v aute, pomyslel som si, no nepovedal nič.

„Volvo?“ spýtal sa, keď sme nasadli.

„Dar od tety Alice,“ vysvetlil som a otočil kľúčom v zapaľovaní.

„Alice mala vždy skvelý vkus, moje prvé auto bolo tiež Volvo, len strieborné,“ povedal a zamyslel sa, vyzeral, že na chvíľu zaspomínal. Potom sa na mňa zadíval a opäť prehovoril. „Naozaj milovala iba mňa?“

„Nikdy na teba nezabudla. Ak by ťa nemilovala, nebol by som tu, pre svoju matku však urobím všetko. Naše prvé stretnutie som si predstavoval inak,“ šepol som tichšie, ale vedel som, že ma počul.

„Prečo mi to nepovedala?“ Videl som na mojom otcovi, že ho to veľmi trápi, mrzelo ho, že sa to dozvedel teraz. Pokúsil som sa mu to v skratke vysvetliť.

„V deň, keď si ostal vo Volterre, ti to chcela povedať, ale ty si ju dourážal. Preto ťa aj strýko Emmett udrel,“ vysvetlil som mu. Hovoril som pomaly, aby všetko chápal. „Nedal si jej možnosť, aby ti to povedala, myslela si, že ju nemiluješ, preto sa rozhodla mlčať. No nikdy ťa neprestala milovať, keď sme dnes prišli zo školy a počula, že odchádzaš, proste to nevydržala a zrútila sa. Povedal som, že pôjdem po teba, potrebujem, aby si za ňou išiel. Prosím ťa, urob to pre ňu. Nemám právo ťa o nič žiadať, ale choď za mojou matkou. Aj teta Alice povedala, že je na tom zle, prosím,“ žiadal som ho a ak by to s ním nepohlo, bol som odhodlaný si pred ním aj kľaknúť na kolená. Videl som na ňom, že sa pokúša všetko vstrebať. Jeho tvár bola sklamaná, mal v nej vpísanú bolesť.

„Na školskom parkovisku dnes, to si bol ty? Ty si ju objímal?“ Na parkovisku? Dnes? Aha, už som to pochopil!

„Dostal som hlavnú úlohu v divadelnej hre Rómeo a Júlia. Mama bola šťastná a objímala ma, preto si myslíš, že má iného? Nikdy, opakujem, nikdy na teba nezabudla. Nikto z rodiny.“ Dúfal som, že to všetko konečne pochopí a uvedomí si, že je v našej rodine vítaný.


Edward:

 

To nemôže byť pravda, no musí, sedí vedľa mňa. Nie je to sen, upír snívať nemôže. Síce po dnešku o všetkom pochybujem. Ako sa nám to s Bellou podarilo? Kedy sme to dokázali stihnúť? Tie nevoľnosti, bože, ja som taký hlúpy! Koľkokrát sa mi to snažila povedať a ja som ju nikdy nepustil k slovu. Alice mi to chcela povedať a tiež som ju nepočúval. Alice vedela, čo chcem v ten deň urobiť a pokúšala sa ma zastaviť, no ja som nevidel, nepočul. Vnímal som iba jedno - ochrániť milovaných. Zmenilo by sa niečo na tom, keby som vedel o jej tehotenstve? Nie, nezmenilo, keby sa Aro dozvedel o tom, že je Bella tehotná, určite by si ju tam nechal. To by som nemohol dopustiť, nakoniec je to asi takto lepšie.

Jedno mi však nejde do hlavy, ako môže byť môj syn taký veľký? Vyzerá na osemnásť, no ja som tam nebol takú dlhú dobu. Určite je v tomto po Belle, zaujímalo by ma, čo má po mne okrem podoby. Bože, on je úplne ako ja! Vyzeráme ako dvojčatá a nie otec so synom. Jedine farbu vlasov má po Belle. Znie to divne, ale nevedel som sa vynadívať na môjho syna. Ako zvláštne to znie: môj syn, ja mám syna. Ako sa vlastne volá? Kde bývajú s Bellou? Ostala s mojou rodinou alebo sa presťahovali. Ako zvládla pôrod?

Ja som pri nej nebol, keď rodila. Prišiel som o to, nestál som po jej boku, nedržal som ju za ruku a nešepkal slová, ktoré by jej pomohli. Vzlykol som nehľadiac na to, že vedľa mňa je môj syn. Uvidí, aký je jeho otec slaboch, no teraz mi to bolo jedno. Cítil som sa príšerne, vedel som, že sa jej nemôžem pozrieť do očí. Nemám právo sa po toľkých rokoch ukázať. Vložil som hlavu do dlaní a krútil s ňou sprava doľava.

„Stalo sa niečo?“ spýtal sa ma opatrne môj syn a ja som zodvihol pohľad.

„Nemôžem tomu stále uveriť. Je zvláštne zistiť, že mám syna, ktorý je mojou vernou kópiou. Aké ti Bells dala meno?“ spýtal som sa a hľadel na neho.

„Eric Anthony Cullen. Eric po dedkovi a druhé meno po tebe, no doma mi každý hovorí Tony,“ odpovedal a mňa zahrialo pri mŕtvom srdci. Anthony, ona mu dala meno aj po mne, napriek všetkému, čo som jej urobil a naklamal. Tony videl, že ma ďalšie otázky pália na jazyku. „Pokojne sa pýtaj, na čo chceš,“ vyzval ma a ja som na nič nečakal.

„Kde vlastne bývate s Bellou? A ako to, že máš priezvisko Cullen a nie Swan?“ zaujímal som sa ďalej.

„Dedko Carlisle prijal mamu do rodiny aj so mnou a dovolil nám nosiť vaše priezvisko. Mama chcela, aby som bol Cullen, vraj som tvoj syn a mám na to právo. Mama požiadala dedka, že ak by sa jej niečo pri pôrode stalo, aby sa o mňa postarali a vychovali ma. Po mojom narodení nikto nechcel, aby sme odišli. Vraj sme rodina a tá má držať po kope. Podľa mňa ťa chceli mať doma, a to, že sa na teba tak podobám, im to vynahrádzalo. Dúfam, že ti to nevadí.“ Po celý čas boli spolu, bolo o nich dobre postarané, teraz som bol aspoň sčasti pokojný. Vedel som, že im nič materiálne nechýbalo. Boli v najlepších rukách.

„Dopekla!“ zakliali sme naraz, keď sme videli kolónu áut, ktorá bola spôsobená dopravnou nehodou. Vtom Tonymu zazvonil mobil.

„Áno, teta? Sme na ceste, ale ostali sme v zápche. Áno, je so mnou, nie, nie je v šoku. Čože? Nie, dobre, necháme tu auto a budeme bežať. Nie, neboj sa, zvládnem to. Áno, určite, neboj sa o mňa, nepohni sa od nej, prosím,“ žiadal zúfalo Alice. Ďakoval som za svoj dokonalý sluch, aspoň som sa nemusel pýtať, čo sa stalo. Bella bola na tom veľmi zle. Zatvorila sa do izby a nechcela odtiaľ vyjsť. S nikým nehovorila, len plakala, moja sestra bola zúfalá a žiadala, aby sme čím skôr prišli. No bála sa, aby Tony vládal udržať krok. Z toho som pochopil, že nie je taký rýchly ako my, ale to mi neprekážalo. Som tu a pomôžem svojmu synovi.

„Tony, ak by si nevládal, pokojne mi to povedz. Som tu pre teba,“ povedal som mu.

„Ďakujem,“ poďakoval a obaja sme sa rozbehli do lesa. Neboli sme ďaleko, len pár kilometrov od domu, no videl som na ňom, že sa miestami premáha, aby to vydržal. Bol však hrdý a bojovný presne ako jeho matka. Usmial som sa nad tým. V diaľke som zazrel dom, ktorý patril Carlisleovi a Esme, už len pár metrov ma delilo od mojej lásky, od mojej rodiny. O chvíľu ju uvidím a zovriem v náručí.

„Tony, si v poriadku?“ skríkol som a pribehol k môjmu synovi, ktorý sa opieral o strom a rukami si držal kolená.

„Nelovil som, som slabší ako vy, bež za mamou, ja prídem,“ povedal mi a ja som pokrútil hlavou. Nevedel som o ňom nič, nevedel som, či to naozaj zvládne a toto je u neho bežné. No bál som sa  o neho a nehodlal som ho tu nechať. Opustil som ho raz a znova rovnakú chybu neurobím. Už nie.

„Nie, neodídem bez teba, pôjdeme domov spolu. Mal si ma priviesť ty, tak to aj urobíš. Je to len pár metrov, pôjdeme krokom,“ povedal som a načiahol k nemu ruku. Chvíľu si ma premeriaval, no nakoniec ju prijal. 

 



Bolo ťažké pre mňa napísať pohľad Tonyho, pretože som tejto postave nevenovala veľa kapitol, bola táto prvá. Ale musela byť. Bola pre mňa potrebná. 

 


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Femme au masque - 30. kapitola:

 1 2   Další »
13. Lucka
02.10.2013 [0:38]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

12. Seb
01.10.2013 [17:53]

Tonyho pohled se mi líbil, krásně se nám to vyvíjí. Ap řála bych nejen Edwardovi ještě jednoho potomka. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

11. tina
01.10.2013 [16:29]

krásná kapitola Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

10. kiki11
01.10.2013 [15:33]

kiki11Nádherná kapitola. Jejich seznámení bylo perfektní. Emoticon Jsem ráda, že kapitolka přibyla tak brzo. Jen tak dál. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

9. Karolína
01.10.2013 [15:31]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

8. Pegi
01.10.2013 [15:27]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

7. Jana
01.10.2013 [10:39]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

01.10.2013 [10:03]

Ano, ta rychlost s jakou jsi přidala další kapitolu je supeeeer Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon A její obsah: Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
Kolik kapitol ještě pro nás plánuješ?
Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

5. Clothylda
01.10.2013 [9:47]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. BabčaS
01.10.2013 [9:46]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1 2   Další »

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!