Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Femme au masque - 15. kapitola

09.05.2013 (09:45) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 2039×

Bella:

Zobudila som sa skoro na obed a moje prvé myšlienky smerovali k Edwardovi. Nedokázala som myslieť na nič iné, iba na neho. Táto noc bola pre mňa asi najhoršia v mojom živote. Snívalo sa mi o ňom, ale v tom sne som dokončila to, čo som v práci načala. Prečo musím mať dokonalú pamäť, chcela by som sa zobudiť a na všetko zabudnúť. Lúsknuť prstami, alebo mávnuť čarovným prútikom. Vrátiť čas.

„Si poloupírka a nie čarodejnica,“ kričalo moje podvedomie.

Malo pravdu, čo som si myslela? Že sa ráno zobudím a svet bude lepší, že tu Edward bude stáť v celej svojej kráse a budeme spolu pokojne popíjať kávičku? To som naozaj taká naivná? Nie sme v rozprávke, toto je skutočný, reálny svet, kde sa zázraky nedejú.

„Bells, zlato, už si hore?“ šepla Sophie, keď opatrne pootvorila dvere od mojej spálne. Tomuto sa hovorí skutočná priateľka. Ostala so mnou celú noc, dávala na mňa pozor a nedovolila mi urobiť žiadnu hlúposť, ktorá sa mi premietala v hlave. Chcela som si vziať všetky peniaze a zmiznúť niekam veľmi ďaleko, ale bránila mi v tom práve ona. Dokonca som ju nevedela presvedčiť, aby šla za Edwardom a skontrolovala ho.

„Už áno,“ zamumlala som. Nemala som veľmi chuť rozprávať, najradšej by som teraz bola zahĺbená do svojich myšlienok. Vedela som, že to nie je voči nej fér, ale skutočne som bola na tom zle. Netuším, či mi niečo dokáže zodvihnúť náladu, ale silne o tom pochybujem.

„A smiem vojsť?“ spýtala sa a čakala na moje povolenie. Kútiky pier som mierne zodvihla na znak úsmevu a prikývla. Vošla dnu a posadila sa na moju posteľ. Ruky si nervózne medlila a pozerala všade možne, len nie na mňa. Chvíľu som na ňu mlčky pozerala a potom mi to došlo. Cítila som ho, bola za ním, ale niečo tu nesedelo. Cítim iného upíra alebo rovno viacerých? Preľakla som sa.

„Sophie, si v poriadku? Nič ti neurobili? Je v poriadku aj...“ Nedopovedala som. Skočila mi do reči.

„Ako to vieš?“ vyvalila na mňa oči a ja som ukázala na svoj nos. Chápavo prikývla, ale mlčala. Dofrasa, idem sa zblázniť strachom, že čo sa stalo a ona si tu pokojne sedí, prepletá prsty na rukách a pozerá na bielu stenu. Je to normálne?

„Povieš mi, čo sa stalo, alebo to mám z teba ťahať ako z chlpatej deky?“

Naozaj si dávala načas, čo ma privádzalo do zúrivosti. Za posledných dvadsaťštyri hodín som bola s nervami na tenkom ľade. Na jej mieste by som neskúšala moju trpezlivosť. Samozrejme, neublížila by som jej, ale potrebovala som vedieť, čo sa stalo.

„Bola som za ním a otvorila mi dvere jeho sestra. Vlastne, má u seba celú rodinu a je v úplnom poriadku.“ Tak to sa mi uľavilo, že je v poriadku. To som potrebovala počuť, moje srdce pookrialo a ja som sa konečne mohla úprimne pousmiať. Nič mu nie je, je živý a zdravý. Neublížila som mu. Teplo, ktoré teraz hrialo pri mojom srdci, bolo skutočne silné, ak by som mohla, vybozkávala by som ho od radosti. Počkať! Čo som to práve? Nie, to je hlúposť, nesmiem na neho takto myslieť, on nie je objektom mojej túžby. Je to Edward. Teraz ešte potrebujem zistiť, prečo z nej cítim upírov.

„A kde si stretla upíra, respektíve upírov. Neublížili ti?“ Pozrela na mňa a ja som mala pocit, že to chcela predo mnou ututlať. Ale prečo?

„No, stretla som ich u Edwarda,“ šepla a odmlčala sa. Viac som nepotrebovala počuť a vyletela som z postele. Volturiovci - určite to boli oni.

„Bella, čo to vyvádzaš?“ skríkla po mne.

„Čo asi?! Idem mu na pomoc. Predsa ho nenechám v rukách Volturiovcov.“ Ani si nechcem predstaviť, čo by s ním urobili. Ak nemá žiaden talent bez milosti ho zabijú, v lepšom prípade by sa z neho stal upír.

„Počúvaš sa vôbec? Prečo by po ňom išli Volturiovci? Na čo by im bol dobrý.“ A čo ja viem? Oni nikdy nepotrebujú dôvod, im stačí, že ich pochytí túžba po krvi a je po ňom. Sú tu obyčajné chladnokrvné beštie, ktoré nemajú v sebe štipku súcitu. Preto sa tam nachádzajú upíri, ktorí sú najmocnejší zo všetkých. Patria medzi najsilnejších a najtalentovanejších. Aro si dáva na tom záležať. Aj preto si tam drží tú malú blonďatú potvoru, menom Jane a jej brata Aleca.

Počkať! Edward predsa hovoril niečo o tom, že s tým tajomstvom žije pár rokov. On je tým nebezpečenstvom, on je spolčený s Volturiovcami. Pred ním ma varoval môj otec? Ale ak je to skutočne tak, prečo potom Sophie žije? Prečo nezabili ju? Nič mi nedáva zmysel.

„Vidím, že ti stále nedochádza. Mal by ti to povedať on a nie ja, ale aby si sa upokojila, prezradím ti to. Edwarda adoptovala rodina upírov, sú vegatariáni presne ako ty. Už rozumieš?“ Blik... Cvak... Rozsvietilo sa. Takto to je, on vyrastal v rodine upírov, preto si bol istý mnou, on mi dal svoju dôveru. Myslel si, že mu neublížim, keď zacítim jeho krv. On vložil svoj život a svoju dôveru do mojich rúk.

„Debil,“ zavrčala som plná hnevu. Sophie poskočila na posteli a neveriacky na mňa pozerala.

„Je to korunovaný debil. On si vyrastá v rodine upírov a mňa mal ako pokusného králika? On chcel zistiť, či aj ja sa viem ovládať ako jeho rodina? Tak to mu teda nedarujem. Ja sa tu strachujem, mám nočné mory a on? On... Vrrr...“ Bola som taká rozzúrená, že som mala chuť niečo rozbiť, najradšej jeho.

„Bella, upokoj sa, chápem, že máš hnev, ale aj ty na tom nesieš vinu. Ty si tu tá, ktorá ho skoro zabila. Nezabúdaj na to,“ zastávala sa ho.

„Zase si na jeho strane? Čím si ťa získal? Tým svojim sexy zadkom? Neodolateľným pohľadom alebo tým najkrajším úsmevom, pri ktorom odhaľuje svoje dokonalo biele zuby?“ Sophie sa rozosmiala. Čo som povedala?

„Ty si z neho na mäkko. Iná žena by ho pretiahla a ty? Ty si ho chcela zabiť. To je fakt skvelé. Ešte ti to nedošlo? Bella, ty ho chceš a teraz nemyslím ako predkrm, ale ako chlapa. Páči sa ti,“ vykrikovala na celý byt. Zbláznila sa, nič iné na to neviem povedať.

„To je totálne strelené, ale vieš čo? Ja ti to dokážem. Dnes ideme do baru a ja tam zbalím prvého chlapa, ktorý bude vyzerať k svetu. Uvidíš, že Edward sa mi nepáči a nemám o neho záujem,“ povedala som rozhodne a vrhla sa na skriňu.

Sophie sedela na mojej posteli v tureckom sede a neveriacky krútila hlavou. Nech si ju aj vykrúti, i tak sa mýli. Prečo by som ho mala mať rada. Beriem, je krásny, na človeka veľmi krásny a vtipný, je milý a pozorný, dokáže ma rozosmiať a som pri ňom sama sebou. Ale láska? Nie, to určite nie.

„Čiže oslávime tvoje narodeniny?“ spýtala sa s nadšením v hlase a ja som prikývla. Je pravda, že som to vôbec nemala v pláne po včerajšku, ale som teraz taká nahnevaná, že pristúpim na všetko.

„Tak mi dovoľ, aby som ti zablahoželala k tvojim narodeninám. Zlato, deň, kedy sa z nás stali najlepšie priateľky, je tým najlepším v mojom živote. Ver, že ťa nikdy, ako priateľka nechcem sklamať. Chcem ťa chrániť, i keď to nie je v mojich silách. Mám ťa rada,“ dohovorila a silno ma objala. „Teraz otvor darček, dúfam, že sa ti bude páčiť,“ načiahla ruky smerom ku mne a vložila obrovskú škatuľu do mojich rúk.

Potriasla som s tým, ale nehrkalo to, čiže to nie je rozbitné. Čo to môže byť? Moja nedočkavosť a zvedavosť prevládali, a tak som potiahla červenú stuhu a vyslobodila škatuľu. Dala som dole kryt a na mňa vykukli nádherné, vlastne rozprávkové čierne minišaty s hlbokým výstrihom a holým chrbtom. Tie som obzerala pred mesiacom, ona si to naozaj pamätala. Slzy na seba nedali dlho čakať a ja som sa rozplakala. Vedela som, že tie šaty boli veľmi drahé a určite si na ne musela šetriť. To nemôžem prijať.

„Sophie, sú naozaj nádherné, ale nemôžem ich prijať. Stáli ťa celý jeden plat.“ Videla som, že sa jej to nepáči.

„Tak to teda nie. Bol to dar a dary sa nevracajú,“ povedala rozhodne a založila si ruky na hrudi. Pretočila som oči.

„Tak dobre, oblečiem si ich dnes,“ usmiala som sa na ňu a ona mi úsmev vrátila. Začali veľké úpravy na večer.

Sprcha, všelijaké masky na tvár, lakovanie nechtov. Všetko nám zabralo skoro dve hodiny, ale pre krásu sa musí trpieť. Ako posledné som Sophie vyrovnala vlasy, pretože sa stále sťažuje, že sa jej kučeravé vlasy nepáčia. Túži po rovných, a preto som jej to na dnes večer chcela splniť. Ja som si práve naopak natočila vlasy, urobila som si jemné vlny. Pre Sophie som ešte v skrini našla krvavo červené minišaty, ktoré jej siahali niečo tesne pod zadok. Chvíľu protestovala, ale napokon zvolila. No čo, keď môžem ja ísť vo vyzývavých šatách, môže aj ona.

„Tak? Vyrážame?“ spýtala som sa o pol ôsmej večer a netrpezlivo som podupkávala pravou nohou. Mala som chuť do seba hodiť pár pohárikov niečoho poriadne tvrdého, aby som zabudla na okolnosti posledných dvadsaťštyri hodín.

„Ja takto na ulicu nepôjdem. Vyzerám ľahko,“ zahundrala a ja som vrazila do izby.

„Teraz ma dobre počúvaj pre zmenu ty. Vyzeráš neodolateľne, si nádherná žena s dokonalou postavou. Každý muž sa dnes za tebou otočí a bude slintať nad tvojou dokonalosťou. A ja chcem byť tá, ktorá to uvidí. Takže pohni s tým svojim kostnatým zadkom a ideme!“ Toto nebola žiadosť, ale hotový rozkaz ako na vojne. Sophie si odfrkla, schmatla kabelku, ktorú som jej doladila k šatám a vyrazili sme. Vzali sme si môjho Ashtona, ak niekam ideme ako sexy ženy, musíme ísť v plnej paráde. Pri pohľade na Sophie som sa musela stále smiať. Neposedne sa mrvila na sedadle spolujazdca , stále si nezvykla na svoj nový imidž, ale má smolu. Dnes jej chcem nájsť nejakého sexoša.

Auto som zaparkovala na tom istom mieste, kde parkujem počas vystúpenia. Dovnútra sme šli bočným vchodom, pretože som sa chcela zvítať s majiteľom. Nikde som ho nenašla, a tak sme si to namierili rovno k baru. 

„Tim, daj nám fľašu tej whisky, ktorú schovávame dole pre V.I.P. hostí,“ žmurkla som na neho a on sa hneď vybral dole do skladu.

Milovala som toto prostredie, boli sme tu všetci ako rodina. Každý tu skrýval nejaké to tajomstvo a nikto sa nepýtal na to, že aké. Chodili sem tancovať mamičky, ktoré potrebovali živiť svoje deti, Tim tu napríklad pracoval, pretože mal opletačky s políciou. Nič vážne, len pár smiešnych krádeží, ale keď už raz máte register pošpinený, nezamestnáte sa ľahko.

„Tu to máš, kočka,“ zalichotil a položil fľašu predo mňa.

„Ďakujem, si poklad, pripravíš nám, prosím ťa, aj poháre? Ide mi pesnička, po nej po to prídem,“ usmiala som sa a on prikývol. Schmatla som Sophie za ruku a ťahala som ju k parketu. Po pesničke sme sa okamžite vybrali k baru, aby sme do seba hodili pár panákov. Chcela som si ísť sadnúť do jedného z boxov, ale prekvapivo to tu dnes bolo preplnené, preto sme ostali pri bare.

„Čože ťa je dnes vidieť? Šéf spomínal, že máš dnes voľno,“ spýtal sa Tim, keď sme sa usadili. Je pravda, že za iných okolností som mala pracovať, ale vybavila som si to. Ako sa hovorí, som šéfov miláčik, a to má svoje výhody. Samozrejme, nezneužívam to, ale dnes potrebujem resetovať hlavu. Keby som mala tlačidlo, na ktorom sa píše reset, bolo by to omnoho jednoduchšie.

„Oslavujem narodeniny, som o rok staršia. Inak, Tim, toto je Sophie – moja najlepšia priateľka,“ ukázala som na Sophie. „Sophie a toto je Tim – najlepší barman pod slnkom,“ polichotila som mu pre zmenu ja a on sa načiahol k Sophie a podal jej ruku.

Prijala ju, ale tvár sa jej obalila do ružovej. Bola rozkošná, keď sa červenala. Tim patril medzi dobrých ľudí, bol pracovitý, staral sa o svoju chorú mamku, ktorá mala alzheimera. Bol dobrák od kosti, do problémov sa dostal kvôli nej. Nemal na lieky, a preto kradol, nie so zlým úmyslom. K tomu všetkému patril medzi fešákov. Vysoký, vypracovaný, hnedovlasý a s krásnymi nebovo modrými očami. Asi som našla pre Sophie vyvoleného.

„Tak to ti prajem všetko najlepšie, kočka, a tá fľaša bude na mňa,“ uškrnul sa a načiahol sa ku mne, aby mi dal pusu. Niekto si za mojim chrbtom odkašľal, odtiahla som sa od neho, lebo som si myslela, že je to zákazník a chce si objednať. Zmýlila som sa, dvaja upíri a Edward na mňa vyjavene zazerali. To si priviedol na mňa pomoc?

Prebehla som každého jedného pohľadom. Prvý vyzeral ako hora svalov, ktoré vyzerali, že každú chvíľu pretrhnú tričko. Čierne vlasy mal na krátko, ten druhý mal vlasy po ramená. Boli blond a kučeravé, oproti tomu prvému bol o poznanie chudší, ale tiež vypracovaný. Sophie sa neplietla, sú vegetariáni. Musím však povedať, že obaja vyzerali veľmi dobre, aj Edward. Vždy som obdivovala, keď si chlap dal na seba čiernu košeľu, nechal si vyhrnuté rukávy a rozopnuté gombíky. Vyzeralo to neskutočne sexy. Podvedome som si oblizla hornú peru a ten s levou hrivou na mňa zvláštne pozrel. A sakra, všimol si to.

„Trošku sa kroť, niekto cíti to, čo ty,“ vybafol na mňa a ja som vyvalila oči. „Cítim a ovládam emócie, chápeš?“ spýtal sa, ale vždy bol dosť nepriateľsky naladený. Asi som mu nepadla do oka, no čo, stáva sa.

„Nie som sprostá, ak ti to prekáža, drž sa ďalej,“ štekla som po ňom a hora svalov sa zasmiala. Strelila som pohľadom k nemu. „Čo ti je smiešne?“ štekla som aj po ňom. Edward na mňa pozeral s ospravedlním v očiach.

Nerozumela som prečo, veď nie on sa správa ako magor, ale to títo dvaja. Sama som nerozumela, kde sa vo mne berie toľko odvahy, aby som s nimi takto hovorila. Ak by som ich stretla niekde na ulici, určite som krotká ako baránok. No tu som sa nebála. Možno to bolo spôsobené davom ľudí a možno Edwardom. Dúfala som, že ak by sa niečo dialo, nedovolí svojej rodine, aby mi ublížili.

„Najprv mi chceš zožrať brata a teraz štekáš po Jasperovi, ty si fakt trieda.“ Smial sa ako pominutý. Čo je toto za rodinka. Krútila som hlavou.

„Ahojte,“ pípla vedľa mňa nesmelo Sophie a opäť si odpila z pohárika. Až teraz ma napadla otázka, ktorá tu mala byť na prvom mieste. Čo tu vlastne robia, priviedol ich, lebo vedel, že tu budem, alebo chcel vidieť ženu s maskou? Pozrela som na Sophie s pozdvihnutým obočím, ale tvárila sa, že ona nič, ona muzikant. Mohlo ma to napadnúť. Otočila som sa chrbtom a hodila do seba dvojitého panáka.

„Chutí to?“ spýtal sa ten veľký a ja som prikývla. „Ako?“

„Cítim chuť dubového dreva, v ktorom sa to skladovalo. Nevieš, o čo prichádzaš,“ usmiala som sa. Vôbec mi tá whisky nechutila, ale bola najsilnejšia, čo sme tu mali. Vzal pohár a privoňal si. Potom si odchlipol a ten pohľad stál za všetky drobné. Smiala som sa ako blázon.

„Chcel by som s tebou hovoriť, ak teda smiem,“ šepol Edward tesne pri mojom pravom uchu a jeho sladký dych ma ovial. Strácala som nad sebou kontrolu. Netúžila som po jeho krvi, ale po ňom, no ten lev to asi pochopil inak, lebo začal vrčať. Sophie a Edward to nepostrehli, ale ten veľký áno. Chytil ho pod pažou jednou rukou a ja som vystrelila na nohy.

„Nechcem ho zabiť,“ zavrčala som. Ako náhle Sophie spozorovala, že sa mi chvejú ruky, chytila ma aj ona.

„Tak potom, čo to je?“ spýtal sa, ale vrčať neprestal. Pretočila som oči a posadila sa na svoje miesto. „To fakt?“ Neveriacky na mňa pozrel a upokojil sa. Prikývla som, ale v duchu som sa modlila, aby nikto netušil, o čom je vlastne reč. Hlavne nie Edward. On sa musí držať ďalej, čím menej ľudí je v mojej blízkosti, tým menej ľudí je v nebezpečenstve.

„Ale on je človek,“ povedal to len pre moje uši. Bystrý to chlapec, keby mi to nepovedal, určite si to nevšimnem. Môžem snáď za to, čo sa vo mne odohráva? Ja som si to nevybrala, nie ja som mu vstúpila do života, to on si nakráčal do mojej kancelárie. On mi prevrátil život hore nohami, nedá mi spávať. Za všetko môže iba on.

„Môžeme si pohovoriť?“ Prerušil moju a Jasperovu konverzáciu a ja som pokrútila hlavou, že nie. Zaslúžil si vysvetlenie a najmä ospravedlnenie, ale nevedela som, ako začať. Bála som sa s ním byť o samote. „Prečo?“ Jeho zúfalý hlas a bolestná tvár ma prinútili rezignovať. Nedokázala som sa brániť a začala si uvedomovať, čo vlastne pociťujem voči jeho osobe. Nebolo to správne. Pohovorím si s ním, poviem mu, čo bude chcieť, ale to bude to posledné. Postavila som sa na znak, že súhlasím. Nádherne sa na mňa usmial a kráčal predo mnou.

„Nechoď s ním von, nech viem o každom tvojom kroku,“ začula som Jasperov hlas. Nemohla som sa na neho hnevať, chránil člena svojej rodiny, i keď by ma zaujímalo, čo robí Edward v rodine upírov. Ako sa k ním, preboha, dostal, čo s ním zamýšľajú. Tvrdil, že ho adoptovali, ale prečo? Čo ak s ním nemajú práve oni dobré úmysly? Môžem im veriť? A verí im vlastne on?

„Tu to stačí,“ zastavila som ho tesne pred východom. Naozaj som nemala záujem skončiť bez hlavy alebo ruky. Jasper vyzerá skutočne hrozivo, keby mal telo toho druhého, asi vezmem nohy na ramená. Edward zastal a niečo začal hľadať vo vrecku svojich džínsov. Oprela som sa o stenu a čakala. Po chvíľke vytiahol saténovú čiernu škatuľku, ktorú mal založenú v zadnom vrecku, načiahol ruku a podal mi ju.

„Čo je to?“ spýtala som sa prekvapene. Oči mi behali raz na krabičku a raz na Edwarda. Po druhýkrát dneska hodil po mne pohľad šteňaťa a pokrivene sa usmial. Vzala som tú úzku škatuľku do rúk a opatrne je otvorila, následne zatvorila. Pokrútila som nesúhlasne hlavou a ten najkrajší náhrdelník z bieleho zlata som odmietla. Musím uznať, že bol priam rozprávkový. Bol v tvare srdca a na oboch stranách boli anjelské krídla, ktoré držali retiazku po kope. Uprostred srdca bolo svetlomodré srdiečko. Cítila som, že sa mi oči plnia slzami, ale nemohla som to prijať, bolo to príliš drahé a ja som si to nezaslúžila.

„Bells, viem, že si mala narodeniny. Nemal som ešte príležitosť ti zablahoželať, a preto by som to rád napravil. Prijmi, prosím, môj darček a moje blahoželanie. Nebudem ti hovoriť tie isté frázy, ktoré sa bežne rozprávajú. Ja ti chcem zaželať, aby sa ti splnilo všetko, čo si praješ. Aby si našla svoje šťastie.“ Prvé, čo mi prebehlo mysľou, bolo, že on je mojim šťastím a druhé, že chcem nájsť môjho otca. Napriek tomu som tento dar prijať nehodlala.

„Ďakujem, je to od teba skutočne milé. Ten náhrdelník je nádherný, krajší som ešte nevidela, ale nemôžem si ho vziať. Nie po tom všetkom, čo sa udialo,“ šepla som smerom k nemu. Videla som, že sa mu vôbec nepáči, čo rozprávam. No musí to tak byť, toto je správne.

„Nič sa nestalo. Som v poriadku a ty tiež, zabudnime na to, ja som vlastne už aj zabudol.“

„Zabudol?!“ zrevala som po ňom. Ako môže povedať, že na to zabudol. Na to sa predsa nedá zabudnúť. Skoro som ho zabila a on tu povie, že sa nič nestalo. Ak by som vedela, že mu nemôžem ublížiť, normálne mu nafackujem, ale jedna facka a spadne k zemi. Bože, prečo ma ten chlap tak vytáča. Čo som komu urobila?

„Tvoja pamäť je asi veľmi zlá, ale moja je až príliš dobrá. Ja som nezabudla na to, že si mohol skončiť ako môj zákusok. Urobil si najväčšiu hlúposť vo svojom živote. Riskoval si vlastný život len preto, aby si mal istotu, kým som. Neuvažoval si nad možnosťou, že ma bude tvoja krv lákať? Potratil si snáď rozum? Nemal si riskovať, ale ak ty nemáš všetkých päť pohromade, tak ja určite áno. Preto máš okamžitú výpoveď. A viac o tom nediskutujem. Je mi veľmi ľúto, čo sa stalo. Nikdy som ti nechcela ublížiť, vždy som ťa pred sebou chcela chrániť. Už od samotného začiatku som bola k tebe chladná, zlá, prísna, ale ty si si nedal povedal. Držal si sa práce zubami-nechtami, ale to už skončilo. Buď prijmeš výpoveď, alebo si zbalím všetko a odídem. Nikdy viac ma neuvidíš!“

Edward na mňa hľadel s pootvorenými ústami a chcel niečo povedať, no ja som mu to nedovolila. Otočila som sa mu chrbtom a vybrala som sa za Sophie. Potrebovala som odísť, ale nechcela som, aby šla domov sama. Počula som iba Edwardov hlboký nádych a chvíľkové vynechanie srdca. Neviem, čo to spôsobilo, ale nehodlala som to zisťovať a bežala k baru. Kým som tam došla a našla Sophie, dobehol ma. Schmatol za ruku a otočil tvárou k sebe.

„Pusť,“ zavrčala som. Chcela som ho iba zastrašiť, aby pochopil, že som nebezpečná, ale s ním to ani nepohlo. Môže byť niekto až tak zadutý? Pribehli jeho dvaja bodyguardi a postavili sa pred neho.

„Berte si ho, inak za seba neručím.“ Ten veľký prinútil Edwarda, aby ma pustil a Jasper sa okamžite postavil pred neho. Ak nás niekto sledoval, musel sa veľmi dobre zabávať. Dvaja chlapi chránia tretieho pred bezbrannou ženou. Aké komické. Viac som ich neriešila a otočila sa k Sophie. 

„Sophie, tu máš kľúče od auta. Choď domov, ja sa musím prebehnúť. Prosím ťa, odpusť,“ ospravedlnila som sa jej a utekala preč. Bežala som ľudským tempom, pretože tu bolo priveľa očí. Bola som rada, že Sophie nenamietala, vždy ma chápala, niekedy som sa kvôli svojmu správaniu cítila previnilo. Presne ako teraz. Nechala som ju samú, i keď som videla, že sa veľmi dobre zabávala s Timim, ale i tak. Tento večer mal byť náš a miesto toho utekám pred mužom, ktorý mi začína byť všetkým. Musím rýchlo preč. Vzala som nohy na ramená a utekala.

„Puste ma, idem za ňou,“ počula som jeho krik. Bratia ho nechceli pustiť, nedôverovali mi a tým som si bola stopercentne istá. „Okamžite ma pusti, Emmett, inak za seba neručím,“ znelo to dosť komicky. Pri predstave hory svalov, akými je Emmett a Edwarda, ktorý sa mu nemôže rovnať, som sa musela pousmiať. Neviem, ako sa mu to podarilo, ale pustili ho. Vedela som to podľa krokov, ktoré sa dosť rýchlo ku mne približovali. Chcela som ujsť, ale musela som si udržať ľudskú chôdzu, aby som sa neprezradila.

„Bella, stoj, nedovolím, aby si len tak odišla,“ kričal po mne na celú ulicu, ale nehodlala som zastaviť. Potrebovala som sa dostať preč z jeho blízkosti. Chcela som pred ním ujsť, aspoň myslím, že pred ním. Možno som utekala sama pred sebou. Ak by nás niekto sledoval, povedal by, že je to milenecká hádka.

„Okamžite sa zastav,“ zreval opäť a moje nohy samé zastali, ale neotočila som sa tvárou k nemu. Chcela som pokračovať v chôdzi, ale niečo mi v tom bránilo, akoby mi nohy vrástli do zeme. Pribehol ku mne a zdrapol ma za ramená, aby si ma otočil tvárou k sebe. Pohľad mi však naďalej smeroval k zemi a nie do jeho očí.

„Ako chceš. Nemusíš na mňa pozerať, ale dobre ma počúvaj. Nie je správne, aby si zbabelo utiekla. Takto sa problémy neriešia, musíš im čeliť. Si dosť stará na to, aby si vedela, že útekom nič nevyriešiš. Všetko, čo si mi povedala, chápem, beriem na vedomie skutočnosť, že mi nechceš ublížiť a že ťa moja krv láka. No nikdy neprijmem fakt, že ma chceš vyhodiť. Bola to moja chyba, ktorej sa ale dalo zabrániť, keby si mi povedala sama, kým si.“

On je čistý blázon. Vie veľmi dobre, že takáto vec sa nevykrikuje do sveta, ale napriek tomu to použil proti mne ako svoj argument. Nahneval ma až tak, že ma to prinútilo zodvihnúť pohľad a zahľadieť sa do jeho zelených očí. Hľadela som do tých nádherných očí s obrovskou bolesťou a hnevom zároveň. Chcela som mu toho tak veľa povedať, povedať všetko, čo mám na srdci a v najtajnejších kútoch mojej mysle, ale nemohla som. Nie je to správne, nikdy sa nedozvie, že k nemu prechovávam nejaký cit.

„Povedz niečo, nestoj tu mlčky,“ žiadal ma s prosebným pohľadom. Vyzeral ako zmoknuté šteňa.

„Nesmiem byť v tvojej blízkosti, nemôžem ťa opäť vystaviť podobnému riziku. Pochop ma,“ šepla som a zrak smerovala zase k špičkám mojich topánok.

Chcela som, aby bol v mojej blízkosti, potrebovala som ho, teraz to už viem a chápem. Hlas srdca musí ísť na druhú koľaj, zdravý rozum hrá prim. Jeho život je na prvom mieste. Edward sa opatrne dotkol mojej tváre, jedným prstom mi nadvihol bradu a dlho sa zadíval do mojich očí. Mal ma vo svojej moci, teraz by si mohol so mnou robiť, čo by len chcel. Mala som pocit, že sa celý svet akosi zmenšil, akoby sme existovali len my dvaja. O pár sekúnd na to sa stalo niečo, čomu som chcela zabrániť, ale nedokázala som. Pobozkal ma.

Svojimi perami prekryl tie moje a jazykom začal hľadať ten môj. Bozk bol plný túžby a vášne, cítila som, že moje vedomie sa úplne rozplýva. Zahodila som zábrany a začala som prijímať to, čo mi bolo ponúkané a dávala som, čo som sama prijímala. Nikdy som nespoznala takú rozkoš, akú mi Edward poskytoval v tejto chvíli. Nikdy som si nepredstavovala, že obyčajný bozk dokáže rozhorieť moje telo. Ten požiar každým pohybom jazyka silnej. Chcela som viac, oveľa viac rozkoše a viac jeho súkromného tepla. Musela som zastonať, pretože náš bozk sa ešte viac prehĺbil.

Edward skúmal moje krivky. Prechádzal rukami pozdĺž môjho chrbta cez boky až k zadočku, ktorý obchytil roztiahnutými prstami. Ako náhle sa jeho ruky dostali na môj zadok, pritiahol si ma k sebe ešte bližšie. Dotýkali sme sa jeden druhého a ja som túžila tie kusy látky z nás strhať, kusy, ktoré nás tak hlúpo oddeľovali od seba. Keď som bola natisnutá na jeho tele, cítila som jeho vzrušenie. Pohladilo to moje ego, pretože bolo príjemné vedieť, že na neho pôsobím rovnako ako on na mňa. Nevnímala som nič iba náš bozk, neuvedomovala som si miesto ani čas. Na ničom nezáležalo, iba na Edwardových perách. Pri našom bozku používal svoje pery, jazyk a i zuby. Chvíľu bol vášnivý a chvíľu nežný.

„Prosím,“ žiadala som a ani som nevedela o čo. Chcela som, aby prestal? Alebo som ho žiadala, aby pokračoval?

„Chutíš ako medovina, si sladká a tak opojná,“ prehovoril na mňa a jemne ma zahryzol do dolnej pery, ktorá bola plná a vlhká od jeho bozkov.

„Musíme prestať,“ povedala som stále zadýchaná a rozochvelá.

„Bella, túžim po tebe,“ šepol a naďalej mi neprestával bozkávať tvár.

Aj ja som po ňom túžila. Do dnešného dňa som si to nechcela pripustiť, ale je to tak. Zamilovala som sa do človeka, ktorým je Edward. Dokonca som netúžila po jeho krvi, ale po ňom. Túžila som po ňom tak, ako žena túži po mužovi, ale nebolo to správne. Som pre neho stále nebezpečná a teraz ešte viac ako kedykoľvek predtým ho musím uchrániť pred sebou. Pred nebezpečenstvom, ktoré by na neho mohlo číhať.

„Ja viem... ale...“

„Bells,“ vydýchol a ešte vášnivejšie si ma pritiahol do svojho náručia. „Prepáč mi to, určite som ťa šokoval, nechcel som na teba naliehať,“ ospravedlňoval sa mi, dnes už po druhýkrát dával vinu len sebe. Nepáčilo sa mi to, bola som aj ja zodpovedná za túto situáciu. Ak by som chcela, zabránila by som mu, ale ja som mu brániť nemohla a ani nechcela.

„Nie.“ Odtiahla som sa od neho a prstom sa dotkla jeho horúcich pier. „Chcela som to rovnako ako ty, i keď som vedela, že to nie je správne. Je to šialenstvo, nesmieme to robiť.“

„Máš pravdu,“ pritakal mi a pokúšal sa ovládnuť, videla som na ňom, že mu to robí rovnaké problémy ako mne. „Nesmieme.“ Pridržal svoju ruku na mojej tvári a dlho sa mi zahľadel do očí. „Alebo áno?“ spýtal sa a opäť sa začal skláňať k mojim perám.

„N-nie.“ V tomto jednom slovku bolo toľko smútku a bolesti, že to bolo neznesiteľné. Vedela som, že ak by na mňa naliehal, podľahla by som jeho kúzlu. No nenaliehal, dal mi priestor, aby som sa vyrovnala so zmätkom, ktorý som teraz pociťovala.

Bola som si istá svojimi citmi, ale tiež som vedela, že mu nemám čo ponúknuť. Som v nebezpečenstve, pred ktorým ma varoval otec, nemôžem dovoliť, aby sa mu mojou vinou niečo stalo. Nevystavím ho nebezpečenstvu, o ktorom nič neviem. Neviem proti komu alebo čomu stojím. Pohladila som ho po tvári a venovala som mu posledný bozk. Potom som sa rozbehla preč. Nechala som ho tam stáť a dívať sa na to, ako miznem v diali. 

Zatiaľ moja najdlhšia kapitola, ktorá mala presne 4753 slov. Na ich aspoň spoločný bozk sa čakalo päťnásť kapitol, ja sama som čakala a konečne som sa dočkala. Stále neviem poriadne opisovať bozky, milovanie a podobne, preto dúfam, že to bolo aspoň obstojné a neukameňujete ma. :) 

Ďakujem za všetky komentáre a hlavne podporu, ktorú mi dávate. 

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Femme au masque - 15. kapitola: