Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Femme au masque - 14. kapitola

06.05.2013 (07:45) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 1824×

Edward:

„Bella, nechceš to urobiť, nie si vrah,“ začal som sa jej prihovárať. Po celý čas na mňa pozerala ako na jedlo, ebenové oči ma prepaľovali. Mal som pocit, že mi vidí až do duše. Smiala sa, keď som jej začal dohovárať, naozaj som si myslel, že mi to pomôže? Že sa ubránim upírovi, ktorý ma berie ako korisť?

„Nikdy sa k nám nepribližuj, keď lovíme. V tej chvíli nepoznáme ani vlastného druha, poháňa nás túžba po krvi,“ opakoval som slová Jaspera, ktorý mi vysvetľoval, prečo ma nikdy nesmú vziať na lov. Teraz som chápal prečo. Stačí malá kvapka krvi a sú ako zmyslov zbavení. Niečo mi však stále nahováralo, že Bella nie je vrah, že nie je zlá a ja som ju musel o tom presvedčiť. Dúfal som, že ma nechá odísť. Nehneval som sa na ňu, ja som bol za toto zodpovedný, ale nechcel som skončiť ako jedlo. Nevedel som, ako bude reagovať. Myslel som, že jej sebaovládanie je na vyššej úrovni, ale zmýlil som sa.

„Tvoje svedomie ti nedovolí, aby si mi ublížila,“ vydýchol som.

Vedel som, že každý upír tvrdí, že nemá dušu, ale pre mňa to bola hlúposť. Ak by skutočne upír nemal dušu, nemohol by milovať láskou, ktorá je silnejšia než čokoľvek iné. Videl som lásku, ktorú si moji rodičia a moji súrodenci preukazovali, vedel som, že ak by ich polovička umrela, umreli by s ňou. Toto je skutočná láska, ak nedokážeme žiť bez toho druhého, ak stratíme zmysel svojej existencie. Ako môže niekto povedať, že nemá dušu, keď dokáže milovať najčistejšou a najsilnejšou láskou, aká existuje. Ja a ani nikto iný to nikdy nezažije, ľudská láska je pominuteľná, ich však nie. Je silná v prvý deň, ale i storočie nato. Nikdy nevybledne.

„Nedaj sa vysmiať! Nemohol si čakať, že keď sa mi ponúkneš, že ťa nechám,“ precedila pomedzi zuby a začala sa skláňať k mojej dlani, odkiaľ tiekla tá červená tekutina, ktorá ju tak lákala. Začal som sa metať, akoby mi to mohlo pomôcť, akoby som jej mohol ujsť, alebo ju dokonca premôcť. Toľko vecí som ešte neskúsil, chcel som toho ešte toľko vidieť. Celý život som videl pred očami a pripravoval sa na smrť, ktorá príde.

„Edward, preber sa, bol to iba zlý sen.“ Zlý sen... Zlý sen... Doliehali ku mne slová, ktoré niekto hovoril. Nedokázal som hlas priradiť k nikomu, koho poznám. Bol som príliš otrasený z toho zážitku.

Pretrel som si spotené čelo a zhlboka dýchal. Ešte teraz som počul v ušiach Bellin smiech, ešte teraz som ju videl krčiť sa v kúte kancelárie a kolísať sa zo strany na stranu. Bola otrasená rovnako ako ja, mal som pocit, že aj vystrašená z toho, či mi niečo neurobila. Našťastie som bol v poriadku, ale výčitky svedomia ma prenasledujú. Ublížil som jej, nie fyzicky, ale psychicky. Niekedy psychické ublíženie je horšie ako fyzické. Modrina alebo jazva zmizne, ale rana na duši, tá ostane naveky. Najmä u niekoho ako je ona. Ona nezabudne, môže prestať myslieť, odpustiť, ale zabudnúť? To nikdy.

„Ako sa cítiš? Je ti už lepšie?“ spýtal sa opäť ten hlas a ja som sa pokúsil posadiť.

Sťažka som otvoril oči a zadíval som sa na tri ženské tváre, ktoré sedeli pri mojej posteli. Ak by som nevedel, kto sú, povedal by som, že som v nebi. Neviem, ako to tam vyzerá, ale asi nejako takto. Ale čo tu vlastne robí moja matka a sestry? Zmätene som zatriasol hlavou a dúfal, že sa mi to stále iba nesníva. Otvoril som oči po druhýkrát, ale stále tu boli, to nie je sen. Oni sú skutočne tu. Usmial som sa, bol som šťastím bez seba, i keď som mal problém spomenúť si, ako sa sem vlastne dostali.

„Je mi lepšie, ďakujem, ale ako ste sa sem dostali?“ Nemohol som sa neopýtať, zaujímalo ma to.

„Zlatko, nespomínaš si? Volal si Alice, že si sa nemýlil a prerušilo vás. Zľakli sme sa a rýchlo šli za tebou, vystrašil si nás,“ vzlykla Esme a objala ma.

Začala mi uhladzovať vlasy, presne, ako keď som bol malý chlapec. Materinský cit nezaprie, aj keby veľmi chcela. Mala však pravdu, že som si na toto nespomínal. Na druhej strane som bol rád, že tu mám celú rodinu. Teda dúfam, že prišli všetci, čo by som tu robil sám s troma ženami. Ani ich neuchránim.

„Kde sú ostatní?“

„Emmett a Jasper zháňajú nové dvere od tvojho bytu a Carlisle je v obývačke, chcel nám dopriať súkromie. Sme v presile,“ zasmiala sa Rosalie a pohladila ma po líci.

Rosalie ma vždy brala ako svojho syna. Vystupujeme síce ako súrodenci, ale ona nesie veľmi ťažko fakt, že nemôže byť matkou. Jej najväčším snom je, aby mohla mať dieťa a keď som prišiel ja, všetku lásku mi venovala. Dokonca aj Emmett na mňa žiarlil, veľakrát ma niekde schoval a dúfal, že ma Rose nenájde. Napríklad, keď som mal sedem, vopchal ma do cestovnej tašky a zavesil na strom, ktorý bol za našim domom. Rose s ním neprehovorila skoro dva mesiace. Počkať! Emm a Jazz kupujú nové dvere? Čo je s mojimi dverami?

„Čo je s mojimi dverami?“ vyvalil som na tie tri oči a čakal, ktorá sa teraz ujme slova. Samozrejme, Alice, ona stále zachraňuje situáciu, keď tí dvaja niečo vyvedú.

„No my sme klopali, zvonili, ale nikto neotváral. Počuli sme, že spíš a niečo kričíš zo sna. Teda nevedeli sme s istotou, že je to sen a Emmett dostal nápad vyvaliť dvere. Kým ktokoľvek stihol zaprotestovať, boli dvere vyvalené. Jazz mu išiel asistovať, aby kúpili presne tie isté a v tej istej farbe. Neboj sa, majiteľka bytu na nič nepríde,“ vysvetlila mi a ja som prikývol.

Nemalo cenu niečo k tomu povedať, pretože od Emma sa dá čakať všetko. On nie je hlúpy, len sa tak niekedy správa. Každý si o ňom myslí, že je to len vtipkár, ktorý nič neberie vážne. To však vôbec nie je pravda. On vtipkuje, pretože toto je forma, ako sa vyrovnáva s tým, kým v skutočnosti je. Ako hovorí: „Smiech je liek na všetko.“

„Smiem?“ spýtal sa Carlisle a opatrne nakukol do mojej spálne. Vedel, že som hore, počul náš rozhovor, ale napriek tomu nám dal čas. Zvykol som si, že v rodine plnej upírov nemám súkromie a rozhovory medzi štyrmi očami sú priam nemožné.

Prikývol som a on vošiel dnu. Skúmavo si ma prezeral, akoby hľadal nejaké zranenie, akoby sa chcel uistiť, že som v úplnom poriadku. Čo som aj bol, vďaka Sophie. Ak by neprišla do Bellinej kancelárie, neviem, ako by to skončilo. Určite nie dobre pre mňa. V lepšom prípade by som bol upír, v tom horšom by som tu už nebol. Musím sa jej poďakovať, ale najprv sa musím Belle ospravedlniť, toto je teraz pre mňa najdôležitejšie. Musí vedieť, že nič z toho, čo sa stalo, alebo mohlo stať, nebola jej vina. Jediným vinníkom som tu ja.

„Ako sa cítiš? Nič ťa nebolí?“ A je to tu. Kopa otázok, ktorým sa nevyhnem. Nikdy v sebe nezaprie lekára, je div, že tu ešte nepobehuje v bielom plášti a nerobí mi všemožné testy. Mal by som mu asi poďakovať. V duchu som sa uškrnul.

„Nie, je mi dobre, teda, ako sa to vezme. Liek na svedomie si ešte asi nevynašiel,“ konštatoval som a on nechápavo pokrútil hlavou. „Mám výčitky kvôli Belle, bolo to hlúpe, nemal som ju dráždiť svojou krvou. Mal som nájsť iný spôsob, ako si overiť, že je jednou z vás,“ povzdychol som si a osem párov očí na mňa šokovane hľadelo. A doriti! Samozrejme, oni to nevedia, Alice ma nevidela.

„Čo si to práve povedal? Ty si riskoval vlastný život len preto, aby si sa presvedčil, že tvoja šéfka je upírka? Si normálny? Nič si sa nenaučil za tie roky, čo si s nami žil? Prečo si si radšej nevšímal vecí, ale rovno konal. Edward, keby sa ti niečo stalo, nikdy by sme si to neodpustili. Nemali sme ťa púšťať z domu, ešte dnes si zbalíš všetky svoje veci a vrátiš sa s nami späť do Forks.“ Čo to práve povedal? Späť do Fork? No to určite!

„Carlisle, vo všetkej úcte voči vám všetkým, ja sa nemienim vrátiť. Nie dnes, nie teraz. Dali ste mi čas na premýšľanie a ja ešte stále neviem, či chcem byť ako vy. Milujem vás všetkých, ste moja rodina, ale musíte rešpektovať moje rozhodnutie. A ja som sa rozhodol ostať tu.“ Pevne som si stál za svojim. Kým neuvidím Bellu, neodídem a vlastne ani potom nie. Mám tu prácu, ak ma teda ešte nevyhodila.

„Chceš riskovať svoj život? Prečo? Pre koho? Pre ňu? Stojí ti za to? Ty ju snáď miluješ?“ Preboha živého, toľko otázok, akoby som písal nejaký test. Nemôže sa ma pýtať postupne? Práve som zažil šok, že ma moja šéfka chcela zabiť a teraz ešte aj on ma chce zabiť otázkami. Na čo mu mám skôr odpovedať?

„Áno, chcem tu ostať kvôli nej a nie, nemilujem ju. Áno, mám ju rád, ale láska to určite nie je,“ vysvetlil som mu a niekto si pri dverách odkašľal. Všetci sme strelili po dotyčnom. Bol to Emm a Jazz, ktorí sa usmievali ako neviniatka. Emmett urobil jeden skok a pristal v mojej posteli. Pretočil som oči, pretože som nadskočil.

„Čo blázniš? Nestačí, že si mi vyrazil dvere, ešte aj posteľ chceš rozbiť?“ zahundral som a on ako pes sklopil uši. Nečakal, že mi to povedia. Usúdil som to z jeho vražedného pohľadu, ktorý hodil po každom v miestnosti okrem Rose, samozrejme. Tej venoval pohľad plný lásky. Musel som sa pousmiať. Vždy skrotne pri pohľade na svoju bohyňu. Pamätám si, že keď som bol ešte sopliak, predstavoval som si Rose ako svoju manželku. Spriadal som plány, ako Emmetta zneškodniť, aby som ju mal pre seba. Detská láska, no čo už.

„Mohli by ste láskavo prestať. Teraz tu máme väčší problém ako vyrazené dvere a rozbitú posteľ. Vášho brata chcela zabiť upírka,“ rozkrikoval sa Carlisle a ja som na neho vyvalil oči. Takého ho nepoznám. Vždy bol autoritatívny, ale nikdy nevyvádzal. Po jeho výstupe všetci zmĺkli, dokonca aj Emmett prestal vtipkovať a nahodil vážnu tvár.

„Ešte si mi nevysvetlil, ako je možné, že si nepoznal, kým je.“ Túto otázku opäť smeroval na mňa. Znervózňovalo ma jeho prechádzanie hore-dole po miestnosti. Viem, že nepotrebuje sedieť, ale radšej nech si sadne a nech mi tu nestepuje, lebo mi vychodí dieru.

„Ak by ktokoľvek z vás bol na mojom mieste, tiež na to neprídete. Môžete mi veriť, že upíra spoznám, ale ona nevyzerá ako upír. Nie je chladná ako vy, ani taká bledá a nemá topásové oči.“ Po mojom predslove na mňa nechápavo hľadelo šesť vyjavených upírov.

„A čo jej srdce?“ strelil svoju otázku Emm.

„Jasné, bežne objímam svoju šéfku a počúvam tlkot jej srdca. Čo si myslíš, že otvára každý deň svoju náruč a čaká, kedy jej tam skočím?“ pretočil som oči. Nehovorím, že by sa mi nepáčilo skončiť v náruči krásnej ženy, ale pracovná etika hovorí jasne. Ona je šéf a ja podriadený.

„Edward, ale to nie je možné. Potom si sa musel spliesť, tvoja šéfka nemôže byť upír,“ konštatoval Carlisle a poškrabal sa na čele. Samozrejme, všetko som si vymyslel. Jej vrčanie, stmavnuté oči, psychopatický pohľad vraha. Takto určite vyzerá bežná ľudská žena. Nesmiem zabudnúť na hrôzostrašné vrčanie. Chcel som niečo na to povedať, ale Alice ma predbehla.

„Emmett, ani sa nepohni, lebo ju vystrašíš.“

„Rosalie, aj ty ostaň. Idem tam ja,“ prehlásila a nakráčala si to von z izby. Nechápavo som kmital očami po všetkých. Mal som pocit, že som jediný, ktorý ničomu nerozumie.

„Nejaká žena prišla za tebou,“ vysvetlil mi Jasper a ja som začal rozmýšľať, kto to môže byť. Ak by to bola Bella, cítila by ju. Kto to teda je? Pokúsil som sa postaviť na nohy, aby som sa šiel pozrieť. Z chodby som počul, ako moja sestra vysvetľuje, že kto je. Šuchtavým krokom som sa vplížil k Alice a pohľad mi padol na Sophie. Ešte nikdy som nemal možnosť ju vidieť v obyčajných džínsoch a mikine. Musím však povedať, že toto oblečenie jej pristane omnoho viac ako tie fádne kostýmy. Toto je proste ona, je viac prirodzená.

„Ja... Prepáč, že ruším, nevedela som, že tu máš návštevu. Chcela som sa iba uistiť, že si v poriadku,“ šepla, ale pohľad nespúšťala z mojej sestry. Vedel som, že tuší, kto je v skutočnosti Alice, ale nedala na sebe nič vedieť. Ja som to spoznal, pretože v očiach mala strach. Predpokladal som, že ešte nikdy nestála zoči-voči inému upírovi, ako je Bella.

„To je v poriadku, poď ďalej,“ požiadal som ju a rukou pokynul, aby vošla. Váhala, nechcela, ale nakoniec urobila krok a vošla dnu. Nasledovala ma do obývačky, kde som jej ukázal, aby si urobila pohodlie. Sadla si, no sedela ako na ihlách. Po celý čas nespúšťala oči z mojej sestry. Určite premýšľala, prečo je v mojej blízkosti ďalší upír. Vedel som, že jej to povedať môžem, ale chcel som, aby pri tom boli všetci. Dosť bolo klamstiev a tajomstiev. Všetci skrývame rovnaké tajomstvo, čiže som nevidel dôvod mlčať.

„To je Sophie, pracuje so mnou a je najlepšou priateľkou Belly,“ povedal som pokojným hlasom a všetci začali vychádzať z mojej izby.

Tvárili sa neutrálne, nevedeli, prečo prišla. Určite si mysleli, že ju poslala Bella, ale nevyjadrovali sa. Jedine Rose sa tvárila ako bohyňa pomsty, ak išlo o rodinu, nepoznala mieru. Za rodinu bola schopná položiť aj svoj život, chcela všetkých chrániť, nechcela, aby jej rodine niekto ublížil. Sophie spozorovala ostatných a vyskočila na nohy. Netušil som, čo sa jej teraz honí hlavou, ale musela mať strach. Začala cúvať až narazila do komody, ktorá stála za ňou.

„Sophie, neboj sa, toto je moja rodina. Esme a Carlisle sú moji rodičia, ktorí ma adoptovali ako dieťa. Emmett, Rose, Jasper a Alice sú moji súrodenci. Neboj sa, prišli ma len skontrolovať,“ upokojoval som ju a opatrne som sa približoval k nej.

„Bella to nechcela, neubližujte jej, prosím,“ vzlykla a so slzami v očiach hľadela do mojej tváre. Preboha! Ona si myslí, že prišli ublížiť Belle? Nie, bože, nie. To by som nikdy nedopustil, nedovolím, aby jej niekto ublížil. Začal som krútiť hlavou a jednou rukou objal Sophie okolo ramien.

„Pssst, to je v poriadku. Nikto nechce Belle ublížiť. Bola to moja chyba, ona nemohla za to, čo som urobil. Sophie, posaď sa, prosím ťa.“ Opäť váhala, no napokon urobila krok a posadila sa na svoje miesto.

Všetci stáli nehybne a mňa to rozčuľovalo. Nemôžu sa aspoň na chvíľu správať ako ľudia? Myslia si snáď, že je príjemné hľadieť na šesť upírov stojacich okolo? Strelil som pohľadom po každom jednom a prvej to došlo Esme. Posadila sa a Carlislea potiahla za ruku, aby ju napodobil. Potom to urobili aj ostatní.

„Prepáč nám to, nechceli sme ťa vystrašiť. Naozaj sme neprišli ublížiť tvojej priateľke, ale báli sme sa o nášho syna,“ chlácholivo k nej prehovorila Esme. Venoval som jej úsmev na znak poďakovania a pozrel na Jaspera, ktorý okamžite pochopil, o čo ho žiadam. Chcel som, aby sa Sophie uvoľnila a najmä upokojila. Jasperov dar som stále obdivoval. Vedel nás upokojiť, keď to bolo nutné. Videl som, že to zabralo, pretože sa Sophie usmiala na Esme a ja som perami naznačil ďakujem smerované Jazzovi.

„Ako je na tom Bella? Je v poriadku, dúfam, že mi odpustí,“ lamentoval som a zahľadel sa do zeme. Všetci zalapali po dychu. Nepáčilo sa im, že ja chcem, aby ona odpustila mne. Nedokážu pochopiť, že ona ma chcela zabiť a ja sa cítim previnilo.

„Edward, preto som tu. Bella ma požiadala, aby som sa ti v jej mene ospravedlnila a požiadala ťa o odpustenie. Bála sa o teba, div, že ma už včera nedokopala za tebou. Prišla by som, ale musela som byť pri nej, dúfam, že to chápeš.“ Musela byť pri nej? Bože, čo som to urobil, vedel som to. Určite sa obviňuje a to je iba moja chyba. Musím ísť za ňou, musím jej všetko vysvetliť. Vyskočil som na nohy a všetci na mňa pozreli. Už mi to ide na nervy, človek je pod dozorom ako v base. 

„Čo je? Idem za ňou, nedovolím, aby mala výčitky kvôli mojej sprostosti,“ vykríkol som a chcel ísť do spálne sa obliecť. Sophie ma chytila a ja som po nej strelil pohľadom.

„Spí, konečne zaspala, len preto som teraz tu. Nemôže ostať sama, je na tom zle. Chcela odísť, aby ťa už viac nevidela,“ vzlykla. Sophie mala Bellu úprimne rada, nechcela jej dovolil odísť, to som pochopil okamžite. Ja jej to tiež nedovolím, nemôže odísť, je predsa v nebezpečenstve.

„Edward, upokoj sa,“ napomenul ma Jasper, samozrejme, cíti zo mňa strach o ňu a hnev, ktorý mám na seba samého.

„Ja som pokojný, ale vy to nechápete,“ povzdychol som si.

„Tak nám to vysvetli,“ požiadali ma zborovo. Posadil som sa späť a spustil.

„Bella je v nebezpečenstve, nemôžem ju nechať bez dozoru. Neviem, čo jej hrozí, ale ak jej otec neklamal...“ Nemohol som dopovedať, pretože Sophie mi skočila do reči.

„Čo vieš o jej otcovi? A o akom nebezpečenstve hovoríš?“ Bol som zaskočený, že ona o ničom nevie. Myslel som, že ony dve si hovoria všetko, že nemajú pred sebou tajnosti. Je správne to povedať? Čo ak to Bella tají zámerne, ale čo, ide o jej bezpečie a Sophie je jej najlepšia priateľka. Teraz všetko ostatné ide bokom.

„Minule v práci, keď Bella odišla z kancelárie, som šiel do svojho saka po mobil. Nechtiac som zhodil jej kabát, z ktorého vypadol list a ja som si ho prezrel. Bol od jej otca, v ktorom písal, že je v nebezpečenstve. Viac neviem, neupresnil to.“ Sophie sa zatajil dych, nevedela o tom.

„Prečo by mala byť v nebezpečenstve, kto by mal za tým byť a kde má toho záhadného otca?“ opýtal sa Carlisle a presne táto otázka vírila v hlave aj mne.

„Otec ju opustil v deň jej osemnástich narodenín, vraj je to správne. Nikdy sa nezmieril so stratou svojej lásky. Bellu naučil odolávať ľudskej krvi, naučil ju postarať sa o seba a odišiel.“ O tom odolávaní by sa mohlo diskutovať, ale to je v tejto chvíli jedno. Jej otec ju opustil, to nebolo správne. Mal ostať s ňou a chrániť ju, mám pocit, že jej otec je obyčajný bastard.

„Čo si to povedala? To je hlúposť,“ opáčil sa Emmett smerom k Sophie a ja som nechápavo kmital očami raz po jednom a raz po druhom.

„O čo ide?“

„Tá tvoja kamoška hovorí, že je tvoja šéfka poloupírka. Tsss... Akoby to bolo možné,“ odfrkol si.

„Emmett, ono to je možné,“ skočil mu do toho Carlisle. Všetci sme nechápavo hľadeli až na neho a Sophie. Mohol by konečne niekto vysvetliť, o čo tu ide? Ako to, že je Bella poloupírka a nie upírka. Nechce sa mi tomu veriť, síce vysvetľovalo by to nevysvetliteľné. A ako o tom môže vedieť Carlisle?

„Máte pravdu, je to skutočne tak. Bella je dcérou upíra a ľudskej ženy. Ale ona naozaj nechcela Edwardovi ublížiť. Dokonca sa ho od samého začiatku snažila chrániť a pokúšala sa ho odohnať. Bola k nemu odporná, ale on si nedal povedať. Je síce na vegetariánskej strave a pracuje s ľuďmi, ale Edward jej vonia až príliš. On je pre ňu la sua cantante.“ Naraz sa v miestnosti zatajil dych aj tým, ktorí ho nepotrebujú.

Moja krv jej spieva, hovoril mi o tom Emmett, pretože jemu krv spievala už dvakrát a v tomto prípade je naozaj ťažké odolať. Teraz sa cítim ešte viac previnilo, že som ju pokúšal. Som taký debil, že väčšieho odo mňa určite niet. Carlisle sa tváril veľmi podivne, akoby niečo vedel, alebo nad niečím úpenlivo uvažoval.

Ešte asi hodinu sme sa zhovárali a pokúšali sme sa prísť na to, pred kým ju varoval jej otec. Jediní, kto nám šiel po rozume, boli Volturiovci. Mysleli sme, že sú za tým oni. Museli zistiť, že je poloupírka, že prezradila svoje tajomstvo Sophie a tým vážne porušila pravidlá. Aj moja rodina tie pravidlá porušila, keď si ma vzali a prezradili svoju existenciu, ale našťastie to ešte nezistili. Nechcem si predstaviť, ako by naložili s mojou rodinou, ak by na to prišli. Všetkých by nás stihol trest. Dohodli sme sa, že Belle nepovie o našom dnešnom rozhovore, ale musíme ju dostať k mojej rodine. Ak nám povie viac o svojom otcovi, mohli by sme ho nájsť a zistiť, pred čím ju vlastne varoval.

***

„Edward, darček som ti zabalila. Dúfam, že sa jej bude páčiť,“ skríkla po mne Alice, ale nadšená nebola. Nemala rada, ak nevedela, či sa darček, ktorý vybrala, bude páčiť. Mne to problém nerobilo, chcel som dať Bella hocičo. Teda, nie úplne hocičo, ale niečo obyčajné, mal som radšej osobnejšie darčeky ako náhrdelníky a podobne. Nie je to moja priateľka, aby som jej dával drahé dary, ale na druhej strane si to teraz zaslúži, keďže som jej ublížil. Budem len dúfať, že mi to neotrepe o hlavu. Pre mňa úspechom bude už len to, ak ostane a vypočuje ma.

„Alice, určite sa jej to bude páčiť, verím tomu,“ upokojoval som ju a obliekal si čiernu košeľu, ktorú som si nechal kúsok rozopnutú. Rukávy som vyhrnul po lakte a ešte si upravoval vlasy pred zrkadlom. Nevedel som, pre koho chcem vyzerať dobre, pretože v spoločnosti mojich dvoch bratov budem aj tak za toho najmenej príťažlivého. Kto to kedy videl, aby tí dvaja dostali povolenie od svojich polovičiek, aby šli do baru. Toto je snáď nonsens, vraj chcú dávať na mňa pozor, akoby mi hrozilo nebezpečenstvo. Carlislea volali tiež, ale ten sa rozhodol ostať u mňa doma a venovať sa úvahám o Belle. Myslí si totiž, že Bella je dcérou jeho známeho, ktorého nevidel už pár rokov. Vraj ten priateľ miloval ľudskú ženu a ona otehotnela, ale netuší, čo sa stalo. Či žena prežila, ako ten pôrod prebiehal a čo sa s nimi troma stalo. Ženy sa pre zmenu rozhodli ísť niekam na lov.

„Ed, si horší ako ženská, stojíš pred tým zrkadlo už vyše pol hodiny,“ hulákali zborovo po mne Jazz a Emm. Pretočil som oči a poslednýkrát vošiel rukami do vlasov. Lepšie to už i tak nebude. Schmatol som darček z postele, ktorý tu pre mňa prichystala Alice a vyšiel zo spálne.

„No konečne, už som sa skoro zbláznil v tomto malom byte. Poďme niekde, kde je veľa miesta a ženy,“ kričal Emm a dostal facku od Rosalie. Musel som sa zasmiať. Vzal som kľúče od auta a mávol na tých dvoch, aby šli za mnou. Vyšli sme z domu a kráčali k môjmu autu, ktoré už bolo, chvalabohu, v poriadku. Emmett chvíľu lamentoval nad tým, že toto auto nie je pre chlapa a mal by som si kúpiť niečo poriadne terénne, ale ignoroval som ho. Jasper zas lamentoval, že bez Alice ešte v bare nebol a bojí sa o svoje sebaovládanie. To bude dnes zábava a ešte k tomu, keď ma Bella uvidí, vezme určite nohy na ramená.

Zaparkoval som auto pár metrov od baru, nikdy neviem, kto tu je a nechať si niečo urobiť s mojim miláčikom, tak to teda nie. Moji bratia po sebe pofidérne pokukovali, vedel som presne, čo sa im teraz honí hlavou. Určite chceli vedieť, prečo som ich vzal na toto miesto. Je fakt, že bar, kam ideme, nie je práve v lukratívnej časti Bradfordu, ale pevne verím, že aj upírom padne sánka, keď uvidia samotný bar.

„Braček, si si istý, že ideme správne? Nevyzerá to tu dvakrát bezpečne,“ spýtal sa ma Jasper a ja som sa zasmial. Asi fakt dokážem čítať myšlienky.

„Mohli by ste mi trochu veriť? Možno nemám dokonalé zmysly ako vy, ale ten bar by som našiel aj poslepiačky. A nezabúdajte, že tam idem teraz najmä kvôli Belle.“ Keby nebolo Sophie, nevedel by som, že dnes Bella oslavuje svoje narodeniny. Len vďaka nej viem, kde ju nájdem a budem s ňou môcť hovoriť osamote. Je fakt, že by som rád videl aj moju tajomnú ženu s maskou, ale teraz je Bella tá najdôležitejšia.

„Tak a sme tu,“ prehlásil som víťazoslávne a naznačil im, aby vošli dnu. Obom padla sánka, presne, ako som predpokladal. Vošli sme dnu a ja som pohľadom behal po celej miestnosti a dúfal, že ju niekde zazriem. Bolo tu priveľa ľudí, dokonca ich veľa dneska tancovalo. Netušil som, že sa tu konajú aj párty. Pozrel som na mojich bratov a dúfal, že mi povedia, že niekde cítia poloupírku.

„Je tu veľa ľudí, ale cítim Sophie, je tam,“ ukázal smerom k parketu Emmett, kde sa zvíjala v rôznym tanečných kreáciách spolu s Bellou. Musel som sa oprieť, pretože takto som si ju nikdy nepredstavoval. Mala na sebe čierne minišaty, ktoré mali odhalený chrbát a vysoké lodičky. Vyzerala neskutočne sexy a keď pohupovala zadočkom sprava doľava, bol som ako zhypnotizovaný. Bože, pomáhaj mi.

„A pri nej je moja šéfka,“ šepol som stále omámene a nespúšťal oči z tej bohyne.

„To je tvoja šéfka? Asi sa tiež zamestnám,“ povedal Emm a teraz dostal po hlave od Jaspera. Na to nech zabudne, tá je iba moja. 

Ak sa vám podarilo prehrýzť cez túto kapitolu, prezradím vám, že od budúcej kapitoly to podľa mňa začne byť trošku pokojnejšie. Dokonca som si pripravila už pre naše hrdličky aj príjemný zážitok. :) 

Chcela by som vám všetkým neskonale poďakovať. Váš záujem a vaše hlasy priniesli pre túto poviedku nádherné štvrté miesto. Nemôžem tomu uveriť, veľmi ma to dojalo. Minulý mesiac sa ledva poviedka prebojovala do tabuľky a teraz je na úžasnom, pre mňa vysnívanom mieste. 

Netuším, ako vám všetkým poďakovať. Dojali ste ma. Posielam pusinky. Cmuk.

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Femme au masque - 14. kapitola: