Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Edward Voltury - 4

10.02.2010 (21:15) • NatalieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2062×

Moje prosby boli vyslišané a ja som konečne upadol do milosrdného bezvedomia.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––– 

4. KAPITOLA – Kde to som?


TY SI ZOMREL A JA SOM PREŽILA!
TY SI ODIŠIEL A JA SOM OSTALA!
PREČO NEMOŽEME BYŤ SPOLU?
MUSÍM ZOMRIEŤ, ABY SOM ŽILA?
MUSÍM ODÍSŤ, ABY SOM OSTALA PRI TEBE?


Pohlaď: Bella

Pohľadom som blúdila po snehobielej krajine.

„Kde to som?“ usmiala som sa pre seba, hoci som to vedela. Kde inde, by mohlo byť tak krásne, ako v nebi? Urobila som pár nesmelých krokov a narazila do niečoho tvrdého. 

Pozrela som vyššie a už som vôbec nepochybovala o tom, kde som. Stál tam môj anjel a usmieval sa na mňa. 

„Edward,“ zašepkala som a hneď sa mu hodila okolo krku. 

Neviem, ako dlho sme tak stáli, možno deň, možno mesiac. Čas som nevnímala, akoby na tomto čarovnom mieste, ani neexistoval. 

Cítila som, že sa začal odťahovať. Nevadilo mi to. Veď máme ešte celú večnosť na takéto chvíľky. Pozrel sa mi do očí a jemne mi prechádzal studenou dlaňou po líci. 

Nekontrovateľne sa mi rozbúchalo srdce.

„Môžem?“ usmial sa. Neveriacky som naňho zízala. Asi pochopil, že som nepochopila, ale vôbec sa neobťažoval vysvetlením. Prisal svoje ústa na moje a objal ma ešte tuhšie, až som sa zľakla, že ma rozpučí.

Prečo sa vôbec pýtal? Kto iný by mal mať na to právo, ak nie on? Po chvíli som sa odtiahla, aby som nabrala dych a mohla pokračovať. No on to zdása nemal v pláne.

Úsmev sa stratil a nahradila ho bolestná maska.

„Prepáč,“ospravedlnil sa, „ už sa nemôžeme vidieť. Tieto chvíle sú naše posledné.“ Hovoril s neskrývanou bolesťou. 


Aké posledné chvíle? Nie je náhodou nebo večné? Tak prečo by sme sa už nemali vidieť? 

„Ja nechápem. Prečo?“ vykoktala som.

„Tam kam idem, ty so mnou nemôžeš ísť.“ 

Z hrdla sa mi vydrali tiché vzlyky. Čo to hovorí? Prečo by som nemohla ísť s ním?

„Ty ma zase opúšťaš.“

„Áno,“ priznal. „Ale nie preto že chcem, ale preto lebo musím. Pochop to.“ 

Už som sa nezmohla ani na slovo. Prečo mi to robí? Príde a zasa odíde. To už neznesiem.

Pomaly som sa zviezla na kolená a Edward so mnou. Prichytil ma pri zemi, takže som nespadla. Celou svojou váhou som sa oňho zaprela a dúfala, že tým mu zabránim odísť.

Ale on sa šikovne dostal z môjho zovretia a pobozkal ma.

Bol to len krátky, letmý bozk, ale bolo v ňom niečo, čo pred tým nie. Veľká túžba, strach. Zpod privretých očí sa mi vykotúľali slzy, ktoré mi hneď zotreli Edwardove chladné prsty.

„Prosím!“ hlas sa mi triasol ako malému dieťaťu.

„Je mi to tak hrozne ľúto, Bella. Ľúbim ťa.“ 

S týmito slovami ma ešte raz pobozkal a zmizol. Otvorila som oči, ale už tam nebol. Rýchlo som sa postavila a obzerala sa všade naokolo. Nikde nebol ani náznak života.

To mám věčnost stráviť sama?!

S trhnutím som sa prebudila.

„Čššš, Bella. To som ja Alice. Všetko je v poriadku. Bol to len zlý sen."

„Len zlý sen?“ opýtala som sa s nádejou v hlase.

Prikývla. Takže Edward nič z toho… On ma neopustil… Zamyslela som sa. No niečo mi tu nesedelo, ak sa nič nestalo, prečo sedím v lietadle a Alice vedľa mňa? Nejasne sa mi objavila pred očami spomienka z Voltery. Hneď som ju zahnala. To nie je možné.

„Čo… " Alice ma nenechala dokončiť a zobrala ma do náručia. 

„Je mi to tak ľúto,“ vzlykala.

„Čo ti je ľúto? Nechápem!“

„Prepáč že sme neprišli skôr. Už sa nedalo nič robiť! Edward…" Hlas sa jej zlomil a pritisla si ma ešte viac k sebe.

O čom to hovorí. Čo je s Edwardom? Nehovorila náhodou, že to všetko, čo som si myslela, že som zažila bol len sen?

„Čo je s Edwardom?“ opýtala som sa už nahlas.

„Ty sa nepamätáš?“  

„Nie!“ odpovedala som pravdivo.

„Ooon on…“ koktala a mne už dochádzala trpezlivosť.

„Tak čo je s ním?“ opýtala som sa asi trocha viac nahlas, na čo zaeragovala asi polovička lietadla a hneď mali natrčené uši. Mala som sto chutí sa na nich vykričať, aby tak blbo nezízali. Ale len, čo mi tá myšlienka napadla, zasiahol ma príval pokoja a radosti, až som myslela, že od toľkého šťastia zošaliem.

„Je tu Jasper?“ napadlo ma prvé rozumné vysvetlenie mojej zlepšujúcej sa nálady.

„Áno sme tu všetci,“ hovorila už vyrovnaným hlasom. 

„Tak!“ vyzvala som ju a snažila sa hovoriť, čo najtichšie.

„Z Carlislového telefonátu sme usúdili, že budete mať problémy,“ začala, „tak sme sa čo najrýchlejšie vybrali za vami, ale keď sme prišli, našli sme len teba. Carlisle ťa ošetril a potom sme sa vybrali hľadať Edwarda. Nehľadali sme dlho. Vonku sme zacíťili jeho pach, mysleli sme že možno ešte žije, tak sme sa tam za ním vybrali. Ale keď sme došli na to miesto, kde ho bolo cítiť najviac, bola tam len jeho košeľa. SPÁLENÁ KOŠEĽA!“ 

Opäť začala vzlykať. „Potom trochu ďalej pri stromoch, bol oheň a v ňom čosi horelo. Šli sme sa tam pozrieť, ale našli sme len ostatky tela a toto.“ 

Pridvihla ku mne ruku a otvorila ju. Predo mnou ležal malý zlatý krúžok - obrúčka.

S mojou trasúcou sa rukou som si ju vzala a pridržala pred očami. Vo vnútri bol vyrytý nápis. 

Tajne som dúfala že to nebude ten, ktorý sme mali na prsteňoch my. Ale keď som sa cez zaslzené oči lepšie prizrela, uvidela som tie slová. Tie isté slová!

FOREVER BELLA. Rýchlo som si stiahla svoju obrúčku a pozrela sa na môj nápis, akoby to už nebolo jasné! Akoby som nevedela že tam bude to isté.

FOREVER EDWARD…

Pohľad Edward:

Pomaly som otvoril oči a pokúšal sa zaostriť pohľad. Veľmi sa mi to nedarilo. Všetko som videl rozmazane a keď som sa posadil, nebolo to o nič lepšie. Ale sluch som mal stále v poriadku, dokonce by som povedal, že je… nadľudský? Ale to nie je možné. Iba sa mi zlepšil jeden zmysel, keď ten druhý zlyhal, to je normálne. 

Miestnosť bola veľká a podľa hmatu viem, že som ležal na posteli. Ale kde to som? A ešte lepšia otázka: Kto som?

Z mojich úvach ma vytrhol škrípot dverí. Do izby vošla postava zahalená v plášti. Rýchlo som sa postavil. Bol som v nevýhode. Videl som viac, ale nie natoľko, aby som rozoznal, keby na mňa chcela zaútočiť.

Alebo...

Každý jej pohyb som vnímal, ako príval vzduchu. Každý krok som počul, akoby po izbe pochodovalo stádo slonov. Počul som vystrašený tlkot srdca. A vôňa. Tá vôňa bola neuveriťeľná. Také voňavé! Také chutné! Zrak mi padol na tepnu tej postavy. Už som sa nedokázal ovládať, ani nie stotinu mi trvalo podísť k vystrašenej osobe a prisať sa jej na krk. Už som nič nevnímal iba sladkú voňavú tekutinu, prúdiacu cez moje hrdlo. Ked som cítil že už v nej nič nie je, prestal som a odhodil mŕtve telo. Zrak som mal už v úplnom poriadku, videl som všetko, ale práve teraz, by som si prial nevidieť nič. Uvedomil som si čo som urobil. Ja som zabil člověka! Mladú ženu mohla mať okolo 20 a celý život pred sebou. Ale čo ma vydesilo najviac.

Prečo som len pil jej KRV? 

Prišlo mi strašne zle. Sadol som si na zem a oprel sa o stenu. Nechcel som to vidieť. Čo mi to urobili? Zatvoril som oči, aby som nevidel tú spúšť čo som narobil. A to dievča, ktorému som mihnutím oka vzal život. Sedel som tam asi hodinu, bol som ako paralizovaný, aj keď som sa už konečne chcel pohnúť, nemohol som. Po chvíli opäť niečo zavŕzgalo.

„Chutila?“ opýtal sa melodický hlas odo dverí.

Znechutene som zavrčal a otvoril oči. Pri mne stála, asi tá najkrajšia žena na svete. Mala pekné tmavšie blond vlasy po plecia a na sebe ten istý plášť ako to dievča. Vlastne aj ona bola ešte dievčca, mohla mať 16 – 17. Milo sa na mňa usmiala. Či som chcel alebo nie musel som jej ten úsmev opätovať. Vyzerala ako anjel.

„Ako sa voláš?“ opýtal som sa prvú vec ktorá ma napadla.

Zatvárila sa nechápavo.

„Veď ma poznáš!“ vyhrkla zlostne.

„Ľutujem ale takú tvár by som si zapamätal.“

„Nerob si zo mňa šaša!“ vrčala.

„Ale ja to myslím vážne!“ už som kričal aj ja. 

Pošle mi tu dievča, ktoré som zabil, niečo so mnou urobí a potom sa tu rozkrikuje. Nie som náhodou ja ten, čo by mal zúriť?

Zlostný výraz sa stratil a nahradila ho rozpačitosť.
„Tak ťa zavediem za Arom. On to nejako porieši.“ Vytrepala zo seba. „Ale najprv sa prezleč.“

Pozrel som na seba. Košeľu som síce nemal, ale celé nohavice boli zakrvavené. Podišla ku skrini a hodila po mne nejaké oblečenie.

Čierne obtiahnué tričko, džínsy, čierne topánky a plášť rovnaký ako mala ona.

Rýchlo som sa obliekol. Bolo mi jedno, či ma pri tom pozoruje, len nech sa už dozviem čo sa to tu deje. 

Pochopil som, že ten Aro je ich šéf, alebo také niečo. Čím skôr sa s ním stretnem, tým skôr zistím že som... ani neviem čo. Ale človek asi nie.

Keď som bol hotový, chytila ma za ruku a viedla zložitými chodbami.

Celá ta stavba vyzerala ako hrad, dosť veľký hrad, ako z Drakulu.

Ale ja som vedel, že ja tu obeť nebudem, ja budem drakula. Ale nechcel som si to priznať. Môže to byť aj inak.

Nevnímal som rýchlosť akou sme kráčali, ale určite to nebola taká, akú použivajú normálny ľudia, aj preto, keď to dievča prudko zastavilo, som skoro vrazil do steny. 

„Daj si kapucňu.“

Poslúchol som.

„A volám sa Jane,“ povedala a pomalým krokom sme sa vybrali k veľkým dreveným dverám.

Už sme boli skoro pri nich, keď som si všimol , troch prekrásnych „ľudí“ stojacich obďaleč. Pozorovali nás skúmavými pohľadmi a najviac ich priťahovali naše prepletené ruky. Jane si to nevšímala a ja tiež nie. Čo mi je po nich. Nech si myslia čo chcú!

Otvorila dvere a vošli sme do obrovskej siene. Na konci boli tri veľkolepé tróny a však sedel na nich len jeden človek uprostred.

„Aro už ti ho vediem. Ale je tu aj menší problém.“

Takže Aro no konečne.

„Aký?“ opýtal sa vľúdnym hlasom a prechádzal pohľadom raz po Jane raz po mne.

„On si nič nepamätá.“

„Ach,“ povzdychol si a podišiel smerom ku mne.

„Podaj mi ruku,“ vyzval ma.

Pozrel som sa na Jane. Prikývla. Neviem prečo, ale upokojilo ma to. Spoznal som ju iba pred chvíľou, ale už som jej dôveroval.

Natiahol som ruku k Arovi a vložil mu ju do dlane. Jeho pohľad sa vytratil akoby ani nebol na tomto svete, ale niekde inde. V mysli, sa mi začali vynárať spomienky na tú strašnú vec, čo som spravil. Vytrhol som sa mu a zúrivo zavrčal.

„To je neuveriteľné. On nemá žiadne spomienky, okrem času, ktorý strávil po tom, ako sa tu prebudil.“

Neveriacky na mňa zízal a mne už dochádzala trpezlivosť. O čom tu tárajú, pre Boha?! Ja som úplne zmätený, nič nechápem, nič si nepamätám a oni tu rozoberajú… Ani neviem čo.

„Tak vysvetlí mi tu už, prosím vás niekto, čo sa tu deje?“ 

„Tak sa pýtaj!“odpovedal pokojne Aro.

Prvá otázka. Čo ma najviac zaujímalo? Bez ďalšieho rozmýšlania som vyriekol tú, ktorá sa mi zdala najdôležitejšia.

„Ako sa volám?“

3. kapitola - 5. kapitola

moje shrnutie

Autor: NatalieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Edward Voltury - 4: