Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Edward a Bella ako Romeo a Júlia - 32. kapitola

27.03.2011 (15:00) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 6533×

32. kapitola

Edward:

„Dohoda bola o pol desiatej,“ štekol som do telefónu. Nastala chvíľka ticha.

„Počkať! Bella nie je doma?“ opýtal sa šokovane.

„Jacob, nechci ma vytočiť. Mal si ju priviesť,“ zasyčal som a stále som dúfal, že len trápne žartuje.

„Vieš, niečo sa tu zomlelo a Bella šla domov sama. Hlavne nepanikár. Idem sa pozrieť po rezervácii, či sa pred dažďom u niekoho neschovala. Zavolám jej...“

„Mobil má vypnutý,“ štekol som.

„Dobre. Tak idem a zavolám ti,“ šepol a zložil. Mal som na toho psa tak obrovskú zlosť. Dúfam, že sa vážne niekam len schovala. Pochodoval som po obývačke a neustále sledoval display mobilu, kedy už zavolá. Jasper vyšiel z kuchyne a nechápavo na mňa pozrel.

„Stalo sa niečo?“ opýtal sa a snažil sa ma upokojiť.

„Jacob mal priviesť moju ženu o pol desiatej. On ani netuší, kde je,“ zavrčal som. Na to prišiel do obývačky aj Carlisle. Zazvonil mi mobil a ja som ho pohotovo zodvihol.

„Tak?“ šepol som.

„Edward, v rezervácii nie je. Ten dážď zmyl stopy. Rozprával som sa so Samom. Musíme ju nájsť. Priveď pijavice na hranicu. Budeme vás tam čakať,“ povedal rýchlo a zložil. Absolútne som nechápal, čo to odo mňa chce a prečo sa o tom bavil so Samom. Pozrel som na Carlisla, ktorý celý rozhovor, samozrejme, počul.

„Ideme!“ povedal rázne. Ako mávnutím čarovného prútika sa v obývačke zbehla celá rodina.

„Dúfam, že je Bella v poriadku. Ten Jacob ju nedokáže ani na chvíľu postrážiť,,“ šepla Alice. Pozrel som na ňu, ale nekomentoval som to. Bol som strachom bez seba. Rozbehli sme sa k hranici. Bežali sme lesom a ja som sa pokúšal zachytiť akúkoľvek stopu, ktorá by patrila mojej žene. Dážď však pekne potrápi aj naše ostré zmysly. Na hranici už stál Jacob v ľudskej podobe a medzi stromami na území indiánov sa nervózne pohojdávalo šesť vlkov. Okamžite som na Jacoba zavrčal.

„Vysvetli mi to!“ štekol som.

„Bella a ja sme dorazili domov. Bol u nás Sam, Jared a Seth. Bella povedala pravdu a trocha sa so Samom chytili,“ povedal uvoľnene, no ja som sledoval myšlienky vlkov. Keď som v hlave toho najmladšieho videl ako sa moja Bella klepala a lomcovala kľučkou na aute, skoro som umrel.

„Ďakujem, už viem, ako to bolo. Sľúbil si mi, že na ňu dozrieš!“ prskol som. Potom som sa otočil na Sama, ktorého myšlienky boli teraz najhlasnejšie.

„Dočerta! Podľa teba som monštrum ja, ale dnes si jasne dokázal, koho sa treba báť. Mohol si ju zabiť! Nezvládaš sám seba. Ak si si chcel vybiť zlosť, tak si si mal prísť po mňa a nie sa vŕšiť na krehkej bábike. Fakt hrdinské,“ syčal som. Carlisle ma zozadu chytil za ramená.

„Takto sa nič nevyrieši. Musíme ju ísť hľadať.“ Pozrel sa na Sama.

„Na Belle nám veľmi záleží. Predpokladám, že bude ešte na vašom území. Bolo by dobré, ak by ste nám výnimočne pre dnešok dovolili, ísť hľadať na vašu pôdu. Samozrejme, rozhodnutie je na tebe, alfa,“ šepol Carlisle na môj vkus až príliš zdvorilo. Sam chvíľu uvažoval. Pretlmočil som jeho myšlienky.

„Hovorí, že súhlasí. Máme sa rozdeliť do dvojíc. Jeden upír a jeden vlk, aby nás mali pod dozorom. Jeden útok z našej strany a zabijú nás,“ šepol som. Carlisle prikývol. Rázne som prekročil hranicu a všetci vlci sa nervózne otriasli. Ten mladý dokonca zaskučal. Za mnou ma nasledovala naša rodina. Pozrel som na Jacoba.

„Má Bella poranenú ruku?“

„Neviem. Tisla ju k sebe a počul som rupnutie, tak možno zlomenú,“ šepol.

So zlomenou rukou bude najskôr pomalšia a pôjde ľahšími cestami. Aj tak, za tri hodiny mohla byť kdekoľvek. Rozdelili sme sa. Keďže Sam usúdil, že vodca našej svorky je Carlisle, šiel s ním. Ja som šiel s Jacobom. Vlci nás púšťali pred seba, aby na nás videli. Urobili sme širokú rojnicu.

Počul som myšlienky takmer všetkých. Uľahčovala mi to svorka, keďže stačilo vidieť do hlavy jednému a videl som vlastne všetkých. Sam sa nenávidel za to, ako to dopadlo. Nechcel Belle ublížiť, no neovládol sa. Teraz sa za to vinil, a vlastne - aj ja som ho obviňoval. Tá moja malá, krehká bábika sa tu túla v zime a premočená na kosť so zlomenou rukou. To nehovorím o tých zvieratách, ktoré tu žijú.

Bežali sme už niekoľko minút, no na stopu sme nenarazili. Začal som byť nervózny. Vtedy som začul Samovu myseľ. Našli s Carlislom kus látky. Carlislovi sa zdalo, že mala na sebe ráno rovnakú bundu, ale chcel, aby som sa na to pozrel. Rozbehli sme sa k nim. Na látke už nebol žiaden pach, no bol to kúsok jej bundy. Bol som si istý. Behom chvíle dobehli aj ostatní. Od toho miesta sme sa rozišli na všetky svetové strany. Na sever od nás som ucítil medveďa. Bol nervózny, lebo robil hluk. Jeho srdce som ešte nepočul. Pre človeka by bol medveď životu nebezpečný. Celý som sa zachvel, keď som si predstavil, že by mohla byť nablízku moja Bells. Pozrel som na Jacoba. Aj on už medveďa cítil.

„Dúfam, že si nechceš odbehnúť na večeru,“ poslal mi v myšlienke.

„Vtipné. Bojím sa o Bellu. Taký medveď by jej mohol ublížiť,“ šepol som. Zastali sme na lúke. Poobzeral som sa a snažil sa rozhodnúť, ktorým smerom by som šiel na Bellinom mieste.

„Šiel by som asi tadiaľ. Nie je tam toľko stromov a presvitá cez nich mesiac,“ šepol som.

„To nepoznáš Bellu? Vždy všetko skomplikuje. Najskôr šla do tej najväčšej tmy a prediera sa krovím.“ Musel som uznať, že v tomto má najskôr pravdu. U Belly nemohlo byť nič jednoduché. Šli sme teda tou ťažšou cestou. Po pár sto metroch som začul zvuk. Bol to tlkot splašeného srdca. Započúval som sa. Počul som ešte jedno, len nie ľudské. Pozrel som na Jacoba a vyrútil sa v pred. Ako prvého som zbadal statného medveďa. Jacob mi bol v pätách. Zbadal som aj Bellu. Chúlila sa pod stromom a to zviera si očividne ani nevšimla. Vyrútil som sa na medveďa a zložil ho jediným pohybom k zemi. Bella až vtedy hlasno vypískla. Najskôr si ani chudinka neuvedomila, že som to ja. Videla len niečo mihnúť sa jej pred tvárou. Prekvapene stála a hľadela smerom, kde som práve medveďovi zlomil krk.

„Bella, si v poriadku?“ pristúpil k nej Jacob v ľudskej podobe. Prekvapene sa stále dívala mojim smerom, aj keď zo mňa videla maximálne obrysy. Pristúpil som bližšie a opatrne k nej natiahol ruku. Zmätene pozerala na mňa, a potom na Jacoba. Vtedy sa k nám dorútil aj Carlisle a Sam. Sam sa zmenil a postavil sa za Jacoba. Bella sa rozochvela.

„Si v poriadku, zlatko?“ opýtal som sa opatrne a podišiel bližšie. Jediné, čo som chcel, bolo schovať ju vo svojom náručí. Bella však ustúpila dozadu. Musel som ju vydesiť. Jacob sa povýšenecky usmial a urobil krok k nej, no ona ustúpila aj pred ním. Tisla si k hrudi ruku.

„Bella, poď ku mne,“ šepol Jacob, no Bella sa odvrátila. Urobil ďalší krok k nej.

„Nechaj ma,“ štekla po ňom. Tak som to vyskúšal ja. Podišiel som bližšie, no dostal som rovnakú sprchu. Pozrela na Carlisla.

„Bolí ma ruka. Je asi zlomená,“ šepla a natiahla k nemu ruku, ktorú si doposiaľ schovávala na hrudi. Carlisle ju opatrne chytil za zápästie a otočil ňou.

„Je zlomená,“ šepol. Potom sa na ňu povzbudivo usmial.

„Dobre, že sa ti nestalo nič horšie,“ dodal. Sam sa k Belle opatrne priblížil.

„Mrzí ma, že som ťa tak vystrašil, ale že zablúdiš aj v rezervácii, tak to je už priveľa,“ odfrkol si a pobavene pozrel na Bellu. Ona nahodila výraz trpiteľa.

„Myslíš si, že keď uháňaš preč pred pol tonovým vlkom, ktorý cvaká zubami na všetky strany, k tomu si zlomíš ruku a leje ako z krhly, že je to ľahké. Ku všetkému som ešte pre dážď a slzy nevidela na cestu. Celý čas som premýšľala prečo on je Montecchi a ja Capulletová. Po hodine mi došlo, že som zablúdila, ale myslela som si, že cesta bude za ďalšou lúkou a ďalšou...“ povedala strápene. Potom sa pozrela na mňa.

„Na ktorej pôde to sme?!“ opýtala sa nechápavo, keď si uvedomila, že sme tu my aj vlci.

„Sme stále v rezervácii,“ šepol Carlisle, keď jej fixoval ruku.

„Ako to?“ pozrela na Sama.

„Dovolil som to, aby sme ťa rýchlejšie našli. Prímerie na jeden deň,“ šepol a znechutene si odpľul. Chcel som ju zobrať do náručia a presne to chcel aj Jacob. Takmer sme sa zrazili, ako sme k nej pristúpili. Bella však pozrela na Carlisla.

„Odnesieš ma ty?“ pošepla k môjmu otcovi. Usmial sa a prikývol. S Jacobom sme na seba pozreli.

„Aspoň, že sa hnevá na oboch. Inak by to nebolo spravodlivé,“ šepol mi Jake cez rameno.

31. kapitola - 33. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Edward a Bella ako Romeo a Júlia - 32. kapitola: